„Wimpernschlag“ nie je len názov nového albumu Rainharda Fendricha, je to zároveň program jeho hudobnej kariéry. Pretože presne tak dlho trvalo, kým sa jeho najnovšia platňa opäť katapultovala na prvé miesto hitparád. Predtým to dokázal už jeho koncertný album „Symphonisch in Schönbrunn“, ako aj jeho posledný štúdiový album „Starkregen“, ktoré sa v iTunes dostali z nuly na prvé miesto v rebríčku Austria Top 40. Celkovo sa rakúskemu popovému umelcovi podarilo získať v Rakúsku zlatú platňu už 18-krát.
„Vü schöner is des G’fühl!“
Aj keď dnes vnímame viedenského rodáka už len ako hudobníka, jeho korene siahajú k herectvu. V roku 1980 vystupoval v Theater an der Wien a o dva roky neskôr stvárnil Judáša v muzikáli „Jesus Christ Superstar“. Táto epizóda však trvala len krátko, pretože paralelne s tým mal Rainhard Fendrich svoje prvé televízne vystúpenia ako spevák v relácii ORF „Wir-extra“ na pomoc deťom v treťom svete a okamžite získal svoju prvú nahrávaciu zmluvu. „Kedysi stačilo urobiť platňu, ísť do rozhlasovej stanice a dúfať, že vás budú hrať. Svoje prvé úspechy vďačím predovšetkým stanici Ö3, keď sa rakúsky pop učil bežať,“ spomína hudobník.
Jeho debutový album „Ich wollte nie einer von denen sein“ vyšiel v tom istom roku, no spočiatku nedosiahol vysoké predaje. O rok neskôr však s piesňou „Strada del sole“ dosiahol rakúsky letný hit roka. Singel sa v Rakúsku predal v náklade 99 000 kusov. Rovnako úspešné boli piesne ako „Macho, Macho“. Tú napísal za menej ako päť minút po tom, čo si prečítal článok v ženskom časopise „Brigitte“. Tým sa spevákovi podaril aj medzinárodný prielom. Vo Švajčiarsku sa pieseň umiestnila v prvej trojke a v Nemecku dokonca na druhom mieste. Pieseň „I am from Austria“ mala spočiatku malý úspech, neskôr sa však stala „neoficiálnou hymnou Rakúska“.
Pri všetkej tej sláve a hudobných oceneniach zostáva otec dvoch synov skromný: „Nechcem nič sprostredkovať a nemám žiadne ‚posolstvo‘, pretože si nenárokujem na vlastníctvo pravdy. Rozprávať príbehy a deliť sa o ne s mojím publikom, to je to, čo som vždy chcel a chcem.“ Tieto rozprávania nadchýnajú všetky generácie. Aj keď si umelec sám nevie vysvetliť prečo: „Neviem povedať, aký je môj recept na úspech. Možno je to tým, že rodičia mojich mladších fanúšikov už počúvali moju hudbu a vyrastali s ňou. Caterinu Valente a Billa Ramseyho sám rád počúvam, pretože ich moja mama tak milovala.“
„Haben Sie Wien schon bei Nacht gesehen?“
Nemá ani prikrášlený pohľad na svoje rané úspechy a začiatky svojej hudobnej kariéry: „Kedysi nebolo všetko lepšie, bolo to iné. Záznamové techniky boli ešte analógové. Všetko sa muselo nahrať ‚ručne‘. Tam žiadny počítač nepomohol. Dnes väčšina funguje cez online marketing alebo sociálne médiá. Okrem toho sa veľmi veľa hudby počúva digitálne cez streamovacie platformy. Predaj CD výrazne klesol. O to viac ma teší renesancia vinylovej platne. Je to už niečo iné, keď sa taká čierna platňa otáča na tanieri, aj keď občas puká,“ priznáva.
Napriek všetkému času, ktorý uplynul od hudobných detských krôčikov, z ktorých Fendrich už dávno vyrástol, zostáva jedna vec nezmenená: úspech muža, ktorý významne formoval žáner rakúskeho popu. Prirodzene vyvstáva otázka jeho zdroja inšpirácie. „Nehľadám témy, o ktorých píšem. Ony si nájdu mňa. Môže to byť v supermarkete, v metre alebo na lesnom chodníku. Sú to veci, ktoré ma rozrušia, dojmú alebo rozveselia. Píšem o živote tak, ako ho vidím. Predpokladom na to je zvedavosť a vnútorná ‚lupa‘, aby som sa pozrel pozornejšie,“ vysvetľuje spevák a skladateľ.
Počas svojej 45-ročnej kariéry na pódiu sa nahromadilo pôsobivé sympózium piesní. Od A ako „Abendrot“ až po Z ako „Zweierbeziehung“ legenda už otextovala všetko. Keďže mnohé jeho impulzy sú vytrhnuté priamo zo života, neprekvapuje, že niektoré pochádzajú z jeho bezprostredného okolia. „Bývam vo Favoriten – v podstate v Bronxe. A milujem to. Najmä priamu povahu ľudí mám veľmi rád. Na Monte Laa veje iný vietor ako na Kobenzli.“
„Tango Korrupti“
Nový album je predovšetkým o spôsobe reflexie aktuálneho diania, ktorá sa nezastaví ani pred chúlostivými témami, ako sú politika a útek, a osobnej retrospektívy. Pritom sa nebojí vziať do úst ani slovo vojna. Pieseň „Wladimir“ si berie na mušku ruského politika Putina. Aj v piesni „Nie wieder Krieg“ si politické vedenie zlízne svoje.
„Napísať v ťažkých časoch niečo vtipné je výzva,“ priznáva kultový spevák. S novým, veselým číslom „Warteschleife“ však zožal podobne veľký úspech ako so svojou piesňou „Blond“ v roku 1997. Okrem toho ho inšpirujú mnohé intenzívne etapy v jeho živote. „Môžem sa obzrieť za mnohými nezabudnuteľnými momentmi. Jedným z nich je ‚Weiße Rössel‘ na javisku na jazere v Mörbischi s úžasným Haraldom Serafinom, kde som mohol hrať ‚Leopolda‘. Bol to obrovský úspech a užili sme si veľa zábavy,“ spomína Fendrich. Netreba zabúdať ani na jeho čas v hudobnom triu Austria 3 s Georgom Danzerom a Wolfgangom Ambrosom.
„Weist a Herz hosd wie a Bergwerk“
No jeho život nebol vždy prechádzkou ružovou záhradou. „Čím je človek starší, tým častejšie sa lúči. Odchádzajú príbuzní, priatelia alebo vlastni rodičia. Ale keď niekto zomrie, kto je vytrhnutý zo života predčasne, je to bolesť, ktorá sa s ničím nedá porovnať a nikdy nezmizne,“ rozpráva Fendrich. Jedným z jeho najhorších životných úderov bola smrť jeho dcéry v roku 1989. Zomrela na vírusové ochorenie vo veku iba 18 mesiacov. „To človek nikdy nespracuje. Len sa naučí s touto amputáciou žiť.“ Krátko nato hudobník prepadol drogovej závislosti. Dôvodom bolo, že veril, že sa vďaka tomu dokáže opäť postaviť na nohy. Čo ho ale skutočne zachránilo? „Hudba, umenie,“ priznáva. Tak spracoval túto traumu v piesni „Und das Herz schlägt weiter“ na svojom novom albume.
Pri toľkých zážitkoch je potrebný aj čas na zotavenie. Jeho jedenásty album tak vyšiel po päťročnej pauze. „Keďže texty a hudbu píšem sám, vyžaduje si to čas a nevyvíjam na seba žiadny tlak. Texty nechávam často odležať, aby som ich neskôr znova prepracoval. Podobne to robím aj s hudbou. Melódia, ktorá sa mi dnes páči, sa zajtra už nemusí zdať taká skvelá. Nechávam svoje piesne dozrieť.“
„Ruaf mi ned au“
Keď už hovoríme o dozrievaní: takmer 70-ročný umelec berie starnutie s humorom. S šibalským úsmevom si živo spomína na jeden zo svojich posledných nákupov, keď ho staršia dáma prenasledovala medzi regálmi v supermarkete a pri toaletnom papieri mu dala nezvyčajný kompliment: „Vyzeráte ako Fendrichov otec.“ Jeho suchá odpoveď: „Som na toho chalana aj tak hrdý.“ Pri príležitosti jeho okrúhleho výročia 27. februára bol pripravený televízny darček. Nový dokument „Ich wollte nie einer von denen sein“ bol odvysielaný 20. februára. Celý ten rozruch však oslávenca veľmi nezaujíma. Vo svoj deň sa chce radšej ponoriť do ústrania: „Vypnem si mobil a nepoviem, kde som. Pretože sa vôbec nechcem nechať oslavovať.“
Čo však bude oslavovať veľmi intenzívne, je jeho 45-ročné jubileum na scéne, ktoré sa bude oslavovať veľkým turné „Nur ein Wimpernschlag“ s 19 koncertmi – deväť z nich v domácich vodách – od 11. apríla. „Bude to veľmi zaujímavá cesta do mojej minulosti. Ale aj neuveriteľná výzva, pretože očakávania sú veľké. Cítim sa pritom ako pred písomkou v škole,“ myslí si ikona. Ale čo si teraz želá muž, ktorý už všetko videl, do budúcnosti? „Želám si lásku a zdravie. Dve veci, ktoré si človek nemôže kúpiť,“ hovorí Fendrich.
