A-La-Carte

A Whiter Shade of Pale (2022/5)

O mýte bielej klobásy (Weißwurst) a súvisiacich otázkach ohľadom originálnej receptúry, skutočnej čerstvosti, tajomstva mäsiarstva Ringl a domnelej kultúrnej apropriácie.


Kulinárstvo je jednou z mála oblastí, v ktorých dovozy z iných tradícií nevyvolávajú nevyhnutne kričiace debaty medzi pólmi „kultúrne obohatenie“ a „úmyselné ničenie identity“.

Môže byť, že hospodárski novinári kritickí voči Číne občas konzumujú svoje dim sum so zmiešanými pocitmi alebo že libertariánski sympatizanti si dávajú svoj „Jausen-Dürüm“ radšej zabaliť, aby ich pri jedení nikto nechytil. Ale aj medzi najtvrdšími nostalgickými patriotmi nájdete len málo takých, ktorí by si úprimne priali späť časy, keď u nás neexistoval ani tadžín, ani kari, ani burger, ani pizza.

Našťastie sa Rakúšania aj v počiatočných fázach exotického stravovania, poznačených kultúrnou neistotou, vyhýbali tomu, aby sa obliekali primerane k ponuke jedál a napríklad na pizzu chodili prezlečení za gondoliérov alebo na suši za Madame Butterfly. To nám dnes šetrí veľa veľmi nudných debát na tému „kultúrna apropriácia“.

S touto vítanou netradíciou sa však prekvapivo skoncoval v rámci neskorého vzostupu kulinárskej kultúry, ktorá u nás dlho nebola zastúpená: tej bavorskej. Hovorím tu, samozrejme, z pohľadu Východorakúšana. Štátom overený majster fotografie Ingo Pertramer sa napríklad narodil v meste Salzburg a vyrastal, takpovediac, na bielej klobáse; ja som, naopak, svoju prvú bielu klobásu určite nejedol skôr, než som získal volebné právo. A spomínam si, že som pri tej príležitosti poznamenal: „Pre vegetariánov, ktorí odpadli od viery, ideálna náhrada tofu.“ Napriek tomu sme priatelia. Mierový svet je možný.

A tak sa stalo, že zrodenie „Wiener Wiesn“ pred desiatimi rokmi, inšpirované neslávne známym mníchovským Oktoberfestom, nechalo v mnohých ľuďoch dozrieť presvedčenie, že svoje „Maß“ (liter piva) a „Obatzdu“ si človek dokáže náležite vychutnať iba vtedy, ak sa na túto príležitosť prezlečie za Bavora alebo sa hodí aspoň do nejakej fantasy verzie „tradičného kroja“.

Organizátorom „Wiener Wiesn“ mimochodom tohto roku mesto Viedeň vypovedalo nájomnú zmluvu, toto, hm, tradičné podujatie je na rovnakom mieste plynulo nahradené „Kaiser Wiesn“. Zdá sa, že obsahová kontinuita sa tu píše veľkými písmenami; ponuka živej hudby (Die Lauser, Die Draufgänger, Volxrock, Dirndlrocker a i.) vzbudzuje oprávnenú nádej, že človek sa nemusí báť ani o zásobovanie podobne autentickými oktoberfestovskými pochúťkami.

Osobne som sa, mimochodom, v priebehu mnohých návštev Mníchova s bielou klobásou predsa len spriatelil. Nie až tak, aby som sa kvôli tomu, aby som si ju opäť vychutnal, obliekol ako Andreas Gabalier a počas jedenia počúval Dirndlrocker, ale dosť na to, aby som sa spolu s odborníkom na biele klobásy Pertramerom vrhol do výrobného procesu. Najskôr pod odborným vedením, ale s výhľadom na to, že by som možno neskôr mohol pristúpiť k výrobe bielej klobásy aj vo vlastnej kuchyni.

Tak ako mnohé ikonické jedlá (Sacherova torta, kura Marengo, šampanské), aj biela klobása údajne vznikla náhodou z núdze, z ktorej sa potom stala cnosť. Konkrétne, podľa legendy, meštiansky hostinský Joseph Moser mal 22. februára 1857 po prvýkrát podávať biele klobásy vo svojom hostinci Zum Ewigen Licht na mníchovskom Marienplatz. A to preto, lebo mu došli jemné ovčie črevá používané na bratwursty a on zo zúfalstva naplnil zmes do hrubších bravčových čriev, takto vzniknuté klobásy nepiekol, ale varil a podával v terine. Zvyšok je, ako sa hovorí, história.

Históriou je však už aj hostinec Zum Ewigen Licht, čo zbytočne znepríjemnilo púť na mýtické miesto za účelom prieskumu. Namiesto toho sme vyhľadali najlepšie hodnotené a navyše pohodlne metrom dostupné mäsiarstvo Ringl vo viedenskom Gumpendorfe, pevnosť klasického mäsiarstva, kde sa, samozrejme, stále vyrábajú klobásy vlastnoručne. Nie len tie, ale aj biele klobásy. Tie tu však majú tiež až od polovice deväťdesiatych rokov, teda o niečo, ale nie o veľa dlhšie než takisto jemne exotické domáce hovädzie trhané (beef jerky).

Vyrába sa tu s príjemným, akoby z času vypadnutým etosom remesla, ktorý sa odráža aj vo vzhľade predajne. Ručne písané cenovky, sebavedome visiace klobásy zo stropu a všadeprítomná, až hmatateľná vôňa údeného, chrumkavej pečienky, pečeného mäsa a mäsa. „Odpad“ neexistuje, aorta, držky, zvieracie údy a srdce ležia sušené na polici, pripravené urobiť psov šťastnými.

Helmut Ringl, senior, štíhly viedenský pán starej školy a v skutočnosti už dávno na dôchodku, je stále denne prítomný, hoci dcéry Claudia a Monika vedú podnik od roku 2009 bez generačných konfliktov. Princípy sú spoločné: žiadne konzervačné látky, suroviny od malých, osobne známych poľnohospodárov z oblasti Innviertel. Hovädzie mäso zreje minimálne štyri týždne na kosti, klobásy, šunka a údeniny sa zásadne vyrábajú vo vlastnom dome.

Idyla má však svoju cenu: Claudia Ringl vyžaruje dobrú náladu a prízemný šarm, bez ohľadu na to, že v deň našej dopoludňajšej návštevy je v prevádzke už od pol tretej ráno, pretože bolo treba prijať zásielku mäsa. To isté platí pre Andreasa („Som Andi.“) Nosseka, ktorý je zamestnancom sedem rokov a hoci je vyučený mäsiar („Prvých pár rokov som vlastne len porážal a rozoberal býky“), až v podniku Ringl sa naučil vyrábať klobásy. A preto sme nakoniec aj my tu.

Predtým, než začneme, nasleduje malý kultúrno-historický exkurz, ktorý vedie na dvor nájomného domu z čias zakladateľov (Gründerzeit), v ktorom bolo od jeho postavenia mäsiarstvo. V čase našej návštevy sa tu práve hĺbila podzemná garáž, čo dočasne odhalilo zvyšky dvoch pivničných podlaží, v ktorých sa kedysi rozoberali úplne privezené zvieratá a mäso sa prepravovalo nákladným výťahom na prízemie. Celé to vyzerá trochu ako Forum Romanum bez stĺpov a svedčí, tak ako ono, o nenávratne zaniknutej kultúre.

Duch histórie však veje ďalej, pretože sa najskôr zhromaždíme okolo úcty budiaceho, takmer polstoročného kutra. Ak by sa mäsiarstvo po pekárenstve malo stať ďalším trendovým remeslom pre kvalitatívne uvedomelých lepšie zarábajúcich ľudí, tak takéto archaicky nezničiteľné pracovné nástroje (Andi: „Raz nám dnu spadol plechový kýbeľ. Nože to prežili, kýbeľ nie“) budú pravdepodobne v príslušných priehľadných pracovných priestoroch predstavovať podobný zdroj rozlíšenia ako klasický kávovar Faema E61 pre dizajnovo uvedomelých kaviarnikov.

A kuter má hneď svoje vystúpenie. Potom, čo sme priniesli veľmi dobre vychladené (tri stupne) teľacie mäso – Ringlovci sa vyhýbajú pridávaniu povolených až 30 % drveného ľadu do zmesi, za čo teplota mäsa nesmie počas procesu spracovania prekročiť maximálne 15 stupňov –, Andi oznamuje: „Nechám ho bežať na prvý prevodový stupeň.“

Na čo sa zdvihne ohlušujúce, basové škrípanie. Claudia Ringl veselo kričí ponad hluk: „Je trochu hlasný, pred siedmou ráno ho vlastne ani nesmieme zapnúť!“ Druhý prevodový stupeň je potom vyhradený pre druhé kolo, jemné kutrovanie. Tu sa do zmesi pridáva aj voda, konkrétne šesť litrov na 21 kilogramov mäsa. A to čisto teľacieho mäsa.

V bavorskej vlasti bielej klobásy sa rady pridávajú aj teľacie kolená, prípadne aj teľacie masky, čo však, na tom sa Andi a Claudia zhodujú, robí zmes „príliš lepkavou“. Aj na tam obvyklé pridávanie bravčových koží sa tu rezignuje (povolené je pridať až 30 % tuku, čo vrhá na faktor „ľahké raňajky“ bielej klobásy iné svetlo; mastnejšia biela klobása sa však lepšie „cmúľa“), namiesto toho sa používa najlepší teľací obličkový tuk.
To znamená – pre požadované domáce použitie si to prosím primerane vydeľte –, v jednej Ringlovej várke bielej klobásy je:

21 kilogramov teľacieho mäsa
6 litrov vody (veľmi studenej, pozri vyššie)
42 dkg soli (2 dkg na kilogram)
2 kilogramy obličkového tuku

A inak nič, okrem korenia. A aj z neho menej ako zvyčajne. Používať sa dá zásadne, bez toho, aby ste riskovali predvolanie pred kulinársky trestný súd UNESCO, aj citrónová kôra, muškátový kvet alebo muškátový oriešok, biele korenie a žlté horčičné semená. U Ringlovcov sa však v koreniacej technike, okrem už spomínaného pridania kuchynskej soli (rýchlosoľ by vytvorila červenú bielu klobásu a navyše ovplyvnila chuť), obmedzujú na sušenú petržlenovú vňať (päť dkg na kilogram) a zelené korenie (dve dkg na kilogram).

Korenie sa pridáva až v treťom kutrovacom kole, pričom najmä pri petržlenovej vňati treba dbať na to, aby sa sypala v smere rotácie nožov, pretože inak by rýchlosť, akou sa revejúce monštrum otáča, celé požehnanie vyfúkla späť do miestnosti. Keď má zmes dokonalú konzistenciu (Claudia: „Musíš siahnuť dnu, potom to cítiš. Je to ako pri pečení bábovky“), ide do stroja na plnenie klobás, ktorý sa, čo ma ako milovníka odbornej terminológie mierne sklamalo, jednoducho volá „plnička klobás“.

Aspoň som sa naučil nové slovo. Čulá práca je vhodná preto, lebo príliš teplá zmes by spôsobila, že klobása bude „krátka“; to znamená, že by sa tuk zo zmesi uvoľnil a usadil. A vyrobiť „krátku“ bielu klobásu sa pre mäsiara cti zdá byť zhruba ekvivalentom Hell's Angela, ktorému prevráti chopper.

Na plniacu trubicu (pekné slovo!) sa teraz navlečie črevo (bravčové, kaliber 36/38) a najskôr sa ešte raz poriadne prepláchne vodou, predtým než sa začne opatrne (Andi: „Na to potrebuješ cit ako pôrodná baba“) nechať zmes kĺzať. Prirodzene, pre nemäsiarov ako som ja je výzvou dostať črevo aspoň približne rovnomerne napnuté, a prirodzene, oddeľovanie na jednotlivé klobásy elegantným otáčaním okolo pozdĺžnej osi v mojom prípade prináša veľmi, nuž, individuálne klobásy výrazne rozdielnej dĺžky. Moje bezprostredne klíčiace pocity menejcennosti sa Claudia snaží láskavo rozptýliť poznámkou „Nuž, tie sa potom aj tak odvážia“.

Ešte spojené girlandy klobás sa potom zavesia na laty a ďalej sa aj s nimi prenesú do varného kotla, kde sa varia pri teplote približne 75 stupňov asi 30 minút. Teraz už zostáva vlastne len urobiť si vlastný názor na tému: „Je pravda, že úplne čerstvo uvarené biele klobásy chutia ešte lepšie než studené, ktoré sa zohrejú?“ A hľa – odvolávam sa tu aj na celoživotne získané odborné znalosti majstra fotografie Inga Pertramera –, je to pravda.

Čím existuje konečne aj aspoň približne racionálne pochopiteľný dôvod, prečo bielu klobásu nekúpiť jednoducho u Ringlovcov alebo v inom odbornom prevádzke, ale predsa len vybrať zriedka používaný mlynček na mäso spolu s ešte nikdy nepoužitou plniacou trubicou zo zadnej časti ťažko dostupnej najvyššej kuchynskej police a investovať trochu voľného času. Kto chce, môže si k tomu obliecť aj tradičný kroj. Alebo kostým Winnetoua.
Aj tak to nikto nevidí. —

Adresa

Mäsiarstvo Ringl
Gumpendorfer Straße 105, 1060 Wien, T 01/596 32 78
fleischerei-ringl.at

Biela klobása málokedy prichádza sama – tu však porcia pre skutočne silných jedákov.
Všetko, čo adept umenia výroby bielych klobás potrebuje: zásteru, čiapku, kýbeľ a učenlivý pohľad
V umení, rovnako ako pri výrobe klobás, sa treba držať zásady: Kde bol chaos, má vzniknúť forma.
Klasické tréningové náradie pre legendárne „mäsiarske rameno“
Skupinová fotografia s dynastiou, Andi & autor

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!