A-La-Carte

Odbočka do tej najúžasnejšej normálnosti (2020/5)

Návšteva v Lechu, alebo povedzme radšej: na odľahlých stanovištiach najglamúrovanejšieho lyžiarskeho strediska Rakúska.


Sú to trochu kľukaté cesty, ktorými sa dostala geniálna kuchárka zo Singapuru a nemenej zaujímavý kuchár z Južného Tirolska až do úplne posledného domu v Zugu, miestnej časti obce Lech am Arlberg, aby tam otvorili reštauráciu Jakob und Ethel.

Skrátená verzia: Tí dvaja sa zoznámili, keď pracovali u Magnusa Nilssona vo Fäviken, tom dnes už zatvorenom, myticky glorifikovanom hostinci v strednom Švédsku, ktorý priťahoval svetobežných gurmánov ako severný pól kompasovú strelku. V Jämtlande zostali tri roky. Ethel Hoon sa stala Magnusovou sous-chef, Jakob Zeller mu pomáhal v oblastiach stratégie a vývoja. Tí dvaja nasali vedomosti jednej z najnekompromisnejších kuchýň sveta, až kým im zimy nezačali byť príliš dlhé a príliš tmavé.

Najprv odišli do Berlína, najali sa v pekárni, spravovali niekoľko mimoriadnych miest so zaujímavými konceptmi, okrem iného s Ethelinou ázijskou kuchyňou typu comfort-food s názvom Hoon’s. Potom prijali pozvanie hotelierskeho páru Katie a Gerolda Schneiderovcov z Lechu, ktorých spoznali ako hostí vo Fäviken, a pozreli si prastarý hostinec na samom konci Zugu.

Starý walserský dom s názvom Klösterle, ktorý patrí k Almhof Schneider, pochádza zo 16. storočia. Z lavičiek pred podnikom vidíte už len hory – v lete, samozrejme, aj sivý dobytok, ktorý obhospodaruje pasienky až po les. Od minulej zimy dom prevzali Jakob a Ethel – a od decembra v ňom začínajú svoju druhú zimu v Lechu.

Robia to s kulinárskou vrúcnosťou, akú som málokde zažil. Ich jedlá sú na prvý pohľad jednoduché, ale nesú v sebe genóm úžasných skúseností. Keď napríklad kombinujú surovú mrkvu alebo kúsky feniklu s hummusom z petržlenového koreňa, potom je tento žiarivo žltý krém výsledkom skutočne komplexných fermentačných a spracovateľských procesov. Chutí každopádne tak presvedčivo, že keď sa minula mrkva, tanier som si vytrel prstom, vychutnávajúc si hĺbku chuti a jemnú štipľavosť.

Pôvodne mali Jakob a Ethel v pláne podávať v Klösterle pevné menu, úplne podľa vzoru Fäviken. Od tejto myšlienky však upustili. Namiesto toho ponúkajú dvanásť až štrnásť jedál à la carte, ktoré sa dajú pri troche hladu a dobrej nálade pokojne všetky aj skonzumovať. Možno nie sami, ale určite vo dvojici, ak partner práve neabsolvuje kúru podľa F. X. Mayra.

Tak som si vychutnal lahodné údeniny z mangalického prasiatka s nakladanou tekvicou, ochutnal juhotirolské šišky plnené listami z červenej repy, skonzumoval ľadový, zemitý a sladký krém z červenej repy a malín a pochopil, že tabouleh sa nemusí nutne pripravovať s kuskusom, ale aj nadrobno nakrájanými kúskami karfiolu; k tomu kuchyňa primiešala perfektne pripravené kuriatka a všetko dochutila horskou mätou – jednoduché a grandiózne, rovnako ako chuťovo vynikajúci gratin z mangoldu a pohánkového misa.

„Toto jedlo je dobrým príkladom našej filozofie varenia,“ hovorí Jakob Zeller. „V Klösterle chceme spojiť pôvod s budúcnosťou, pretože pôvod potrebuje budúcnosť. Gratin je rustikálny a výdatný, ako ho poznáme z alpskej kuchyne, ale aj moderný, a preto vegetariánsky, ľahký a svieži.“

Napätie medzi alpskými potravinami a svetovými metódami prípravy sa prejavilo aj pri neuveriteľne jemne štruktúrovaných kúskoch sivenca pečených v tempurovom cestíčku s lupinovým ponzu alebo pri čiernej, skutočne silnej kari paste, ktorú podávali k ružovo pečenému teľaciemu mäsu. Priznávam, že som už uvažoval o vynechaní dezertu, ale to by nebol dobrý nápad: Pavlova s krémom z figových listov a čerstvým ovocím mi doslova vehnala slzy radosti do očí – a espresso v Klösterle je lepšie než na mnohých miestach v Taliansku.

V Zugu som strávil pomerne veľa času, väčšinou štvrťhodinu od Klösterle, pretože ma pozval Joschi Walch. Joschi Walch je majiteľom Rote Wand, hostinca a hotelového komplexu, ktorý stojí priamo vedľa kostolíka v Zugu, idylického miesta v lete aj v zime. Walch prevzal Rote Wand od svojich rodičov, ktorí hostinec otvorili presne pred 60 rokmi, a dom rozšíril a premenil na kompetenčné centrum pre kulinárstvo.

Kompetenčné centrum pre kulinárstvo potrebuje centrálny orgán, inými slovami: kuchársku knihu. Touto úlohou poveril Joschi Walch kolegu Pertramera, nám čitateľom A la Carte známym z pravidelnej spolupráce s Thomasom Maurerom (strana 98), a mňa. Ak teraz nadšene hovorím o mimoriadne diferencovanej kuchyni Rote Wand, môžem právom povedať: zjedol som všetko, a keď hovorím všetko, znamená to: všetko. Kniha mimochodom práve vyšla, volá sa celkom jednoducho Rote Wand. Das Kochbuch, a to musíte vedieť, aby ste si nemysleli, že robím tajnú reklamu. Robím celkom otvorenú reklamu.

Kulinársky status Rote Wand založili už Joschiho rodičia Burgi a Sepp. Sepp bol činorodý inštruktor lyžovania, ktorému napadlo pretvoriť odľahlosť Zugu – táto odľahlá miestna časť leží asi tri kilometre od centra Lechu, spojená úzkou cestou, ktorá vedie malebným lesom – na výhodu. Zaviedol dodnes nevyhnutné jazdy na saniach do Zugu, klopot kopýt, zimná krajina zázrakov, čarovný les, všetko v ponuke, a pretože hostia v cieli potrebovali cieľ, v Rote Wand bolo fondue, teda tá najlepšia kulinárska zábava, na ktorej sa zhodli malí aj veľkí.

Skutočnosť, že Burgi, ktorá bola zodpovedná za kuchyňu, sa popri tom starala aj o dokonalú pečenú bravčovú pečienku alebo pečené kurča, ktoré jej synovi ešte dnes vháňa slzy do očí, založila povesť Rote Wand. Vtedy sa ešte nerozdávali koruny ani hviezdičky, jednoducho sa povedalo: „Tam sa dobre varí.“

V Rote Wand sa vraj vždy jedlo dobre, ale pretože „dobre“ v mieste ako Lech nie je dosť dobré, Joschi Walch profil domu ďalej vyprofiloval, a to rozhodujúco.

Musím povedať pár slov o Lechu. Lech, hoci svetoznámy, je malá obec. Jej založenie siaha do 13. alebo 14. storočia, keď prisťahovaní Walserovia založili osadu s názvom Tannberg. Cez Tannberg tiekla (a tečie) rieka Lech, obec sa pre spresnenie nazývala „Tannberg am Lech“, z čoho v 19. storočí ostal nakoniec len „Lech“.

Tu žije niečo vyše 1 600 ľudí. Zimný turizmus sa k nim správal dobre. Arlberg je pre svoje lyžiarske stredisko rovnako slávny ako Périgord pre svoje hľuzovky, a pretože to medzinárodné publikum oceňuje, Lech sa na to dokázal adaptovať s početnými prvotriednymi domami a hotelmi tej najvyššej úrovne. Obec pritom, na rozdiel od väčšiny ostatných lyžiarskych staníc, zostala pohľadná, zachovala si svoj vzhľad, nepremenila sa na predajnú plochu s možnosťami spania, ako to občas vidieť na oboch stranách hranice. Lech si zachoval veľa z čara alpskej dedinky, aj keď v zákulisí vládne celkom urbanistický prístup a ubytovanie a gastronómia sú možné na najvyššej úrovni.

Tak som spoznal Almhof Schneider. Bez preháňania: túto zmes vkusu, zmyslu pre štýl, funkčnosť a náladu, ale aj zmyslu pre umenie, veľkorysosti a jasnosti som v žiadnom inom hoteli na svete nevidel. Zvonku by ste Almhof nepovažovali za Ritz, ale sotva vstúpite do foyer, dom so svojou pozornosťou ku každému detailu, ktorý raz, niekedy, možno môže hrať úlohu, vyžaruje takmer neuveriteľnú auru – možno aj preto, že všetko, čo sa inde robí pre zapôsobenie na hostí, tu prirodzene chýba. Luxus koniec koncov nie je vystavovanie prebytku, ale intuitívna ponuka užitočnosti v jej najkrajšej mysliteľnej podobe.

Muž, ktorý ma vzal do Almhof, je špičkový vinár z Burgenlandu. Už pred niekoľkými rokmi ma vzal na degustáciu vín Hermitage od Jeana-Louisa Chavea, ktorú prezentoval k jedlám od Fergusa Hendersona. Najstaršia fľaša pochádzala zo sedemdesiatych rokov a vína boli také, že obstáli v prostredí: zúrivé. Keby víno Hermitage od Jeana-Louisa Chavea nestálo okolo 500 eur za fľašu, pravdepodobne by som nepil takmer žiadne iné vína, okrem nejakého Barola alebo Blaufränkisch. V impozantnej vínnej pivnici Almhof by to bolo mimochodom všetko dostupné.

Aj jedlo v Almhof sleduje princíp, že sa nerobí nič, aby sa hostia ohúrili, ale všetko, aby sa uspokojili. K téme kulinárskej hĺbky som viedol podrobný rozhovor so Schneiderovcami, ktorí k tomu zaujímajú takmer japonský postoj: každý pohyb sa musí opakovať tak dlho, kým sa už nedá vylepšiť. To platí rovnako pre zručnosti, ktoré vyžadujú od svojich kuchárov, ako aj pre zostavenie jedálneho lístka: celý rad klasických jedál musí spĺňať tieto požiadavky, vyžadujú si plnú pozornosť. Môže sa stať, že niektorí náhodní hostia pochopia túto najvyššiu precíznosť ako príliš malú výzvu. O filozofii domu však niet pochýb. Klišé sa tu neriešia. Určite by stálo za to byť bohatý, aby ste si to mohli v primeranej dĺžke vychutnať – a samozrejme si pri tom otvoriť dennú fľašu Hermitage.

Je stránkou Lechu, že vzdelané duše vytvárajú úplne špeciálne miesta, ktoré nemajú nevyhnutne nič spoločné s jedením, pitím, lyžovaním alebo párty – mimochodom ani s peniazmi. Tak na pozvanie niekoľkých súkromníkov svetoví umelci zanechali diela uprostred krajiny, a pretože som aj tak veľkým obdivovateľom svetelného umelca Jamesa Turrella, minulú zimu som nechal lyžovanie tak a išiel som zo Zugu cez Lech hore do Oberlechu, aby som navštívil jeho Skyspace.

Zimné turistické chodníky označené ružovými smerovníkmi patria k tomu najkrajšiemu, čo v Alpách poznám. Neprekážal som lyžiarom ani bežkárom, prešiel som centrom obce bez toho, aby ma magnetické sily vtiahli do jedného z luxusných obchodov, a zvolil som kratší, o to strmší výstup cez miestnu časť Burg. Sledoval som jednoduché smerovníky, ktoré ma viedli popri milionárskych chaletoch, ale aj stajniach, ktoré vyzerajú ako milionárske chalety, hore na perifériu lyžiarskeho strediska, až kým som harmonicky zasadený do krajiny spoznal svoj cieľ: Skyspace postavený z prírodného kameňa do svahu.

Keď som dorazil, bol som sám. Schlauchartou chodbou som vstúpil do oválneho vnútra miestnosti, sadol si a pozoroval eliptický výrez v strope, cez ktorý som videl oblohu – alebo lepšie: ten výrez oblohy, ktorý mi bol práve k dispozícii ako obraz, tmavomodrý, len jednotlivé perovité mraky prispievali ľahkými bielymi šrafami.

Od prvej chvíle som cítil – ako vždy pri pohľade na Turrellove inštalácie – hlboký pokoj. Pohľad na oblohu a poloha sedenia s hlavou naklonenou hlboko dozadu vyvinuli hypnotický účinok, ktorý ma katapultoval mimo času. Netuším, ako dlho som tam sedel, keď ma zo snov vytrhol klopot lyžiarok o kameň.

„Čo to má byť?“ opýtal sa mladý muž, ktorému zjavne niečo chýbalo, možno bar.

„Pravdepodobne umenie,“ povedala jeho spoločníčka. „Poď, ideme.“

Zostal som.

Aj to je, samozrejme, Lech, a existujú aj obligátne outlety na ustrice a šampanské, ktoré ma však nikdy nezaujímali. A áno, samozrejme by si človek mohol lámať hlavu aj nad veľkým staveniskom v centre obce, ktoré stálo starostu jeho miesto a, povedzme to opatrne, dáva dôvod na reči.

„I prefer not to“, aspoň na tomto mieste. Kúpil som si neďaleko staveniska v Lenai + Linai, úžasnom obchode s módou s produkciou z Lechu, peknú bundu, zima bude studená, a kráčal som späť do Zugu.

Joschi Walch profil svojho domu vyprofiloval tým, že mu nariadil zaujímavú redefiníciu alpskej a zároveň globalizovanej gastronómie. V starom Schualhus z roku 1780, kde bola kedysi umiestnená dedinská škola v Zugu, implementoval reštauráciu pre fine-dining s názvom Rote Wand Chef’s Table, výnimočnú reštauráciu. Elegantný mosadzný stôl lemuje z troch strán v centre stojaci kuchynský ostrov, kde kuchári zo Schualhus večer pripravujú svoje veľké menu – v korona časoch dokonca dvakrát za večer s úctyhodnými odstupmi medzi miestami –, a kto to považuje za citát legendárneho Chef’s Table at Brooklyn Fare od Césara Ramíreza, má, samozrejme, pravdu.

Pred tromi rokmi tu nastúpil na post šéfkuchára mladý Max Natmessnig, niekoľko rokov pracoval bok po boku s Césarom Ramírezom v Chef’s Table at Brooklyn Fare (okrem toho ešte v Steirereck, u Daniela Humm a Sergia Hermana). Po rokoch v reštaurácii, ktorá nešetrí žiadnymi nákladmi, vrátane priamych nákladných letov z tokijského rybieho trhu do New Yorku, prevzal v Zugu výrazne regionálnejšie založený koncept.

Regionálnosť sa však vzťahuje výlučne na potraviny, ktoré používa. Metódy a techniky prípravy ovplyvnené viacerými kontinentmi si priniesol so sebou, vrátane niekoľkých dosť nezvyčajných kuchynských potrieb. Hoci Natmessnig nepatrí k alpským dogmatikom, s veľkým citom v prstoch predvádza, ako sa práve dostupné potraviny z alpského kultúrneho okruhu dajú premeniť na vysoko vzrušujúce jedlá, ktoré vyvíjajú medzinárodný lesk.

Či už sú to malé, brilantné tartaletky s hráškom alebo hubami, alebo červená repa s údeným pstruhom deklínovaná prostredníctvom rôznych konzistencií, Natmessnig majstrovsky ovláda hru s konzistenciami, kyslosťou a občas aj príjemnou, dravou štipľavosťou. Jeho vafľa s kuracou pečeňou a rakytníkom necháva zabudnúť na klasické pochúťky z husacej pečene, a keď Natmessnig pripravuje hubové consommé s kukuričným ravioli, zrkadlí sa v tom celá hĺbka lesa a vláčnosť pokročilej pastovej kuchyne.

Medzitým zaraďuje malé chody, ktoré idú nad rámec schémy regionálnych potravín, ako napríklad lahodnú teplú ustricu alebo len sekundy pečenú sladkú Carabineru. To všetko zapadá prirodzeným spôsobom do dramaturgie večera, jedlá spolu harmonizujú prvotriedne, bez ohľadu na to, či ich ingrediencie pochádzajú zvnútra dvadsaťkilometrového okruhu alebo nie.

Vybral som si jedlo zo stavebnice Natmessniga, ktoré prototypickým spôsobom robí jeho hru s arómami a textúrami pochopiteľnou: jeho konfitovaný sivenec s cmarovo-pažítkovou vinaigrette. Jedlo je jasne trochu komplexné, ale dá sa zvládnuť. Má tri zložky, ktoré sa vyrábajú jedna po druhej.

Jedlo je vo svojej chuťovej rozmanitosti a priamosti dobrým príkladom toho, o čo sa kuchyňa Maxa Natmessniga usiluje: finesa, jasnosť a to isté určité niečo.

Keď hovorí o sivenici, Max rád hovorí, že je pre neho privilégium s tým pracovať. Denne čerstvo dodávaná ryba pochádza z rybníka, ktorý je päť minút od Schualhus. Toto privilégium využíva mimochodom aj jeho kolega Florian Armbruster, ktorý je zodpovedný za hotelovú kuchyňu Rote Wand a tam – nie celkom tak často osvetľovaný reflektorom veľkej pozornosti – robí skvelú prácu. Armbrusterove alpské klasiky, ale aj srdcové, priamočiare jedlá, ktoré ráno, na obed a večer vychádzajú z kuchyne Rote Wand, sú často jednoducho skvelé.

Moje obľúbené jedlo: Sig-knedle. Na to Armbruster spracováva takzvanú „Wälder čokoládu“, kyslo-sladký srvátkový karamel, ktorý sa na úplnom konci výroby syra vyrába s obrovským úsilím. Na stôl sa dostáva obalený v jemnom tvarohovom ceste tak, že Sig v ňom je ešte tekutý, a konkuruje Pavlove z Klösterle a Zugerbombe – zušľachteniu známej Schwedenbombe z patissérie Chef’s Table – o cenu za najlepší dezert v Zugu.

Niektorý pondelok, tradičný deň zatvorenia v gastronómii, kedy majú väčšina kuchárov a obsluhujúceho personálu voľno, Jakob a Ethel premenili Klösterle na pizzeriu. Kuchári z Rote Wand potom putovali v húfoch smerom k Klösterle, niektorí dokonca smeli použiť golfový vozík, aby sa na večer osirelej ceste kľukatými cestami dostali do cieľa. Tiekol víno z vínneho lístka Klösterle, ktorý síce zahŕňa len jednu stranu A4, vpredu biele, vzadu červené, ale je tak zaujímavo vybavený, že by som musel prísť určite dvadsaťkrát, aby som si objednal víno druhýkrát.

Páči sa mi, keď sa táto normalita stáva konečne normálnou.

Cmarovo-pažítková vinaigrette

500 ml cmaru, 80 ml vínneho octu, 1 citrón, 100 g ikier zo sivenca, 1 zväzok pažítky, 100 ml repkového oleja, soľ, korenie

250 ml cmaru zohrejte v hrnci, až kým sa srvátka neoddeli. Celé to sceďte a srvátku zredukujte na polovicu. Zvyšných 250 ml cmaru dochuťte vínnym octom, soľou, korením a citrónovou kôrou. Potom pridajte zredukovanú srvátku. Nakoniec pridajte ikry zo sivenca a nakrájanú pažítku.

Pažítkový olej: 1 zväzok pažítky, 100 ml repkového oleja

Pažítku s repkovým olejom dobre rozmixujte a prepasírujte cez jemné sitko. Potom pridajte do cmarovej vinaigrette.

Konfitovaný sivenec

600 g filé zo sivenca, 20 g soli, 1 l repkového oleja, 1 zväzok kôpru, 3 strúčiky cesnaku

Sivenec umyte, osušte a vytiahnite kosti. Potom votrite soľ a nechajte 20 minút odstáť. Následne opäť opláchnite a osušte.

Olej nalejte do hlbokého plechu, pridajte cesnak a kôpor. Olej zohrejte na 65 °C.

Sih nakrájajte na štyri porcie a vložte do oleja. V závislosti od hrúbky ryby konfitujte osem až dvanásť minút. Ryba by mala mať vnútornú teplotu približne 50 °C. Potom rybu vyberte a osušte na kuchynskej papierovej utierke.

Zo filety zo siha stiahnite kožu a podávajte s cmarovým vinaigrettom.

Vyd. Joschi Walch
400 strán
Pevná väzba s prebalom
ISBN 978-3-9519829-0-8
www.csv.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!