A-La-Carte

Všetko, čo robíme, je stará známa vec (2019/4)

O niekom, kto sa vybral, aby sa naučil niečo staré odznova.


Text Thomas Maurer · Fotografie Ingo Pertramer

„Cukríky!“, zakričal štátom uznaný majster fotograf Pertramer neprepočuteľne vzrušene do telefónu. „Je tu niekto, kto vyrába cukríky! Sám! Tam musíme ísť!“

„Pokoj, mladý priateľ“, odpovedal som. „V tom som ten nesprávny. Trocha cukru, ktorú vôbec spotrebujem, slúži na 95 percent na to, aby paradajkové omáčky chutili viac ako paradajky. Zhruba trikrát do roka si ho z čistého rozmaru dám do kávy. A cukríky som si vôbec, aspoň pre vlastnú potrebu, naposledy kúpil niekedy okolo roku 1982.“

„Ale ja som tam už dohodol termín“, kontroval pohotovo fotograf. A tak sa stalo, že som jedného pekného dopoludnia kráčal po ulici Herrengasse smerom k historickému výškovému domu a tam som vstúpil do „Zuckerlwerkstatt“ (cukrárne).

Vzduch je sladký. Nevonia však vlastne po niečom konkrétnom, aj keď vriaci hrniec s cukrom vyžaruje jemný karamelový nádych. Je to skôr tak, akoby mal tu vzduch sám osebe iný charakter než vonku, ako sa to na magické miesto aj patrí. Pretože samozrejme som bol, aj keď som sa mohol stokrát vyvinúť na ignoranta sladkostí, tiež raz dieťaťom, a to celkom normálnym, maškrtným, v ktorom už len zvuk slova „Zuckerlwerkstatt“ rozprúdil všetky neuróny a všetky slinné žľazy a samotná návšteva takejto dielne by zanechala presvedčenie, že toto je už vrchol života a nič ani zďaleka tak grandiózne nemôže prísť.

Obzvlášť preto, že v bleskovo čistej predajni Zuckerlwerkstatt to skutočne vyzerá tak, akoby sa bez veľkého prerábania dala natočiť scéna zo starého Disneyho filmu: najchutnejšie poháre naplnené najfarebnejšími maškrtami, najúhľadnejšie predavačky a najčistejšie pracovné plochy – sem by mohol kedykoľvek vtrhnúť kolesá metajúci Dick Van Dyke a spustiť veselú pieseň o pôžitkoch lízania cukru.

Miestny Dick Van Dyke sa však volá Christian Mayer a víta nás celkom normálne, po dvoch nohách a s hovoreným hlasom, hoci by v skutočnosti vedel aj spievať. Veď tým si hlavne zarábal na živobytie, predtým ako sa cítil byť povolaný zachrániť starú viedenskú tradíciu výroby cukríkov pred vyhynutím. A fotografiou. Hviezdou sa však potom prekvapivo stal so svojím novým povolaním, povolaním, ktoré ho prekvapilo aj samotného, že sa naň dal.

Spúšťačom bolo, že Christian mal, podobne ako Pavol pred Damaskom, zážitok, po ktorom už nič nebolo také ako predtým. Ale nie v Damasku, ale vo Švédsku, kde bol v roku 2012 na dovolenke so svojou manželkou Mariou. A nebol to ani pohľad na Boha, ktorý spôsobil náhlu zmenu v životnom štýle, ale pohľad na – uhádli ste – peknú malú cukríkovú manufaktúru.

Svetlo pri tejto príležitosti uvideli obaja manželia. Manželka Maria, dovtedy právnička, okamžite podala výpoveď v kancelárii a od októbra 2013 obaja vedú firmu, a to celkom úspešne. Špičková poloha v centre mesta sa, napriek miestne obvyklému, teda hroznému nájomnému, ukázala ako správne rozhodnutie, najneskôr odvtedy, čo sa miestne cukríky, ktoré sú rovnako pastvou pre oči ako pôžitkom pre chuťové bunky, dostali v roku 2018 do časopisu New York Times Magazine. Dnes je malý obchod uvedený v turistických sprievodcoch a na dovolenkových portáloch ako „must-see“ pri nakupovaní, čo zabezpečuje solídny základný obrat a umožnilo to ďalšiu dielňu v 4. obvode, ako aj pobočku v Salzburgu, ktorú takmer samostatne vedie mladá nadšenkyňa pre cukríky.

Napriek tomu za Zuckerlwerkstatt nestojí biznis plán, ale myšlienka. Christian Mayer rozpráva, že odkedy jeho myšlienka vyšla, bolo množstvo ponúk: Ozvali sa potentní „think-big“ investori, ale on, ďakujem pekne, nechce začať vyrábať priemyselne. Z Ruska a Anglicka prišli dopyty: „Chceli ten tovar po kamiónoch. Ale kde ho vziať?“ Hotel Mirage v Las Vegas chcel byť zásobovaný exkluzívne, lenže on nevyrobí dosť cukríkov na to, aby položil aspoň jeden denne na vankúše v každej z viac ako 3 000 izieb. Takže ďakujem, ale nie, ďakujem. Z rovnakého dôvodu neexistuje ani spolupráca so supermarketom, hoci aj tam už prišli dopyty od veľkých reťazcov. Ale – a tu sa idealizmus spája s pragmatickou inteligenciou do pekného celku: „Aj keby som to chcel: Musel by som si vziať úver na dva milióny, aby som to vôbec mohol vyrábať, a o dva, tri roky neskôr by prišli nanovo vyjednávať nákupné ceny, pretože vedia, že som zadlžený dvoma miliónmi a nemôžem z toho vycúvať.“ A franšíza tiež neprichádza do úvahy, pretože „veď kvalita je tá myšlienka. Len tak predať meno a dúfať, že to bude nejako fungovať, nejde. Na to by musel prísť nejaký naozajstný blázon, potom by sme sa mohli porozprávať.“

Ako ten správny blázon, ktorým je sám, sa Christianovi podarilo pomerne rýchlo získať pomoc od veteránov remesla výroby cukríkov, ktoré vo Viedni kedysi nebolo až také zriedkavé: „Výrobca cukríkov bol do 60. rokov učňovský odbor, vo Viedni bolo niekoľko takých prevádzok, Heller bol najznámejší. Ale medzitým remeslo jednoducho zmizlo. Takmer úplne. Všetko som sa naučil od ľudí, ktorí mali medzi 75 a 95 rokmi. Najstarší bol pán Fellöcker, ktorý toto povolanie vykonával viac ako 50 rokov a jeho otec bol tiež cukríkár. A on mal súkromne ešte jednu cukríkovú dielňu za svojím pekárenstvom. A ja som zdedil jeho 110-ročné formy na cukríky, kde je každá jedna forma ručne vrytá do mosadznej zliatiny. Neuveriteľné!“ A aj od doajena cukríkárov Friedricha Hellera prišli nielen teplé slová, ale aj až 120-ročné podklady tradičnej firmy, zatvorenej od roku 1971.

A na základe nich sa medzitým opäť vyrábajú skutočné Hellerove cukríky, malé skvosty, ktorých prierez ukazuje nepochopiteľne drobné, hravé a precízne ozdobné grafiky.

Ako k čertu sa tam dostanú? Zostaňte naladení!

V princípe: Áno, vzory, ktoré vidíte na plochách rezu, sa skutočne – „Väčšina ľudí si myslí, že to tlačíme alebo laserujeme alebo čo“ – tiahnu rovnomerne každým jednotlivým cukríkom. Najprv sa motív vytvaruje z farebných tyčiniek cukrovej hmoty a poskladá. Pri jednoduchých motívoch, napríklad pri cukríku z grapefruitu, na ktorom sa pokúsim (štylizovaný plátok južného ovocia), tak vznikne úctyhodná cukrová klobása s hmotnosťou zhruba päť kilogramov, dĺžkou 60 cm a priemerom 30 cm, čo vo vytiahnutom stave znamená asi 50 metrov 1 cm hrubých cukrových tyčiniek. Komplexné motívy ako pohľad na Viedenskú štátnu operu, vpracovaný do oficiálnych cukríkov na Operný ples, môžu vyžadovať klobásy s hmotnosťou až do 30 kilogramov pri zodpovedajúco zväčšenom priemere.

Znie to pomerne komplikovane a aj to tak je. Najprv, ako vysvetľuje Christian, musí byť určený pomer jednotlivých farieb k sebe: „Výpočet plochy. V škole som prisahal, že to už nikdy v živote nebudem potrebovať! A teraz tu sedím a počítam.“

Potom nasleduje geometrický rozklad motívu, čo vysvetľuje na cukríku s logom „SN“ novín Salzburger Nachrichten: „To je všetko konštruované. Ručne by som to nevedel nakresliť. Ale takto, pozri, tam je dokonca ten tenký šikmý pruh vo fraktúrovom písmene S v každom jednom cukríku úplne precízne. Ale teraz to skús sám, vtedy človek získa najlepší cit pre to.“

Takže to skúsim sám. Odiaty v zástere, rukaviciach a s výrazom tváre, ktorým dúfam sprostredkovať ochotu učiť sa a pracovný výkon, čakám na prvý krok.

Najprv človek samozrejme potrebuje samotnú cukrovú hmotu. K tomu sa spoločne varia cukor, voda a hroznový cukor (presné pomery množstiev sú samozrejme firemné tajomstvo) (ako dlho, ako horúce a do akého podielu zvyškovej vody je samozrejme firemné tajomstvo).

Hotová hnedasto-číra hmota sa potom vyleje na pracovný stôl, v našom prípade na stôl v predvádzacej dielni v predajni. Ten pozostáva z masívnej čiernej žulovej dosky s hmotnosťou 300 kilogramov, ktorá sa konštantne ohrieva na 85 stupňov a pomocou nastaviteľných kovových prvkov sa dá zredukovať na práve potrebnú plochu.

Maškrtenie sa nekoná, to by bolo totiž nielen nedisciplinované, ale vzhľadom na zhruba 110 stupňov, ktoré má hmota v tomto momente, aj vyslovene hlúpe.

Na aromatizáciu sa teraz do hmoty pridáva čistý grapefruitový olej, čo vedie k horko-ovocnej explózii vôní. Všeobecne sa tu spracovávajú len najlepšie dostupné materiály, pokiaľ možno certifikované v biokvalite: „Všetko ostatné by bolo predsa hlúpe. Po prvé, kvalita je náš koncept, a po druhé, to najdrahšie u nás je veľa ručnej práce. Aj keď pri arómach používam to najdrahšie, čo vôbec existuje, v celkovej kalkulácii to nerobí skoro nič. A aj pri cukre existujú jednoducho kvalitatívne rozdiely, masívne dokonca. Som rád, že nás Agrana dodáva priamo, hoci sme s dvoma a pol tonami mesačne trpaslík, ktorý iní spracujú za jedno dopoludnie.“

Podobné platí pre použité farbivá. V konkrétnom prípade sa používajú extrakt zo šafranu (žltá), minerálny pigment (biely) a zmes z ríbezlí, bazy, čiernej mrkvy a červenej reďkovky (červená), farby sa vlievajú priamo na viskóznu hmotu a potom, vertikálne rozdelené podľa farebných segmentov, sa tak dlho zapracovávajú špachtľou, až kým celá pracovná doska nevyzerá ako lepkavá maľba Marka Rothka.

Veľkými ostrými nožnicami – vďakabohu mi podávajú obozretne držaný exemplár pre ľavákov – sa potom už trochu vychladnutá hmota delí na svoje červené, biele a žlté polia, čo sa ako hmatovo, tak aj – kvôli ešte neustupujúcej asociácii s Rothkom – psychicky javí zaujímavým zvláštnym spôsobom.

Z horúceho žulového stola sa teraz ide na teplú pracovnú plochu; mne prichádza červená časť hmoty, ktorá sa po krátkom hnetení prehadzuje cez hák, na čo sa obe polovice začnú vplyvom gravitácie naťahovať nadol, na čo sa rafinovaným švihom opäť prehodia cez hák a tak ďalej, znova a znova.

Vďaka týmto opakovaniam sa do hmoty dostáva riadne množstvo vzduchu, čo sa v svaloch ramien prejaví hneď nepríjemne, ale neskôr pri cmúľaní príjemne.

Červená hmota sa delí na šesť rovnakých častí, ktoré sa potom rolujú na valce a ďalej formujú na šesť rovnostranných trojuholníkových tyčiniek rovnakej dĺžky a hrúbky, ktoré sa následne na dvoch stranách potrú tenkou vrstvou bielej cukrovej hmoty (ako lepidlo postačí tenko nanesená voda), poskladajú do rolky a obalia najprv bielou a potom záverečnou žltou vrstvou. Výsledok pripomína štýlovú mortadellu, klobása sa musí na teplej ploche stále znova rolovať, aby sa neprehýbala a nepostláčala. Niekedy má konzistenciu, ktorá odborníkovi signalizuje: naťahovanie sa môže začať.

Christian mi ukazuje, ako na to, je to kĺzavý pohyb ruky s trochou tlaku, trochu ako pri dojení. Hoci pre mňa ako ľaváka leží cukrová mortadella naopak, darí sa mi formovať pomerne pravidelné šnúry, ktoré krátko nato tvrdnú na tyčinky. Keď mi je povedané, že si nepočínaním ani tak hlúpo, napúcham pýchou a začínam záverečnú prácu, lámanie vykonávané paletovým nožom pozdĺž hrany kameňa na chutné malé porcie, s nedbalou vysokou rýchlosťou zrodeného profesionála.

Samozrejme, tým sa moje cukríky stávajú nepravidelnými a namiesto pravého uhla, v ktorom by sa mali lámať, niektoré vykazujú úlomkovito šikmé ostré hrany, na ktorých si dieťa môže pohodlne porezať jazyk. Som ale potešený oznámením, že moje cukrové tyčinky sú síce na prvý pokus celkom vydarené, ale na predaj predsa len príliš nepravidelné a moja produkcia sa preto po krátkom medziskladovaní znovuzrodí ako jednoduchý lízatko.

Napriek tomu mám nejako pocit, že som si zaslúžil odmenu. A presne v tomto momente Christian hovorí: „Veď si ešte nič neochutnal.“

Ako bolo na začiatku už spomenuté, maškrtenie sladkostí nepatrí medzi moje obľúbené neresti. Ale teraz to „cvaklo“. (Keby bol celý tento príbeh naozaj starým Disneyho filmom, zaznelo by harfové glissando, Julie Andrews by povedala niečo ako „Paperlapapp, môj drahý, samozrejme, že máš rád sladkosti“ a spoločne so mnou a všetkými ostatnými prítomnými by sme vypukli do ďalšieho dlhého, farebného a príšerne nudného tanečného čísla.)

Ale aj tak: Chutí mi to. A to poriadne. Možno práve masívne retardujem. Alebo je to proste fakt tak dobré. Kyslé dropsy sú tak osviežujúco kyslé a ovocné ako vtedy, v dávnej ére odretých kolien a nevypracovaných domácich úloh. Hodvábne cukríky hodvábne, chrumkavé mandle lahodne chrumkavé. Keď tretíkrát siaham do pohára s ovocnými želé kockami (človek si predsa musí vytvoriť názor na každú farbu), obdarí ma štátom uznaný majster fotograf Pertramer odpudzujúco namysleným pohľadom „Však som ti to hovoril“. Reagujem suverénne svojím úplne najlepším pohľadom „Vôbec som ťa nevidel a keby som aj, neviem, o čom hovoríš“.

Ale pripúšťam: Pri písaní tohto textu som cmúľal jeden či druhý cukrík. Nie často, nakoniec nemám rád nič sladké. Ale tak sem tam. Ako odmenu. A taký hodvábny cukrík predsa nie je jedlo. Najradšej mám, myslím, tie s kávou a kardamónom.

Die Zuckerlwerkstatt
Herrengasse 6–8, 1010 Viedeň
Tel.: 01/890 90 56
www.zuckerlwerkstatt.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!