Stravovanie na horách je často problém. Náš autor cestoval na miesta, kde výnimky robia pravidlá zbytočnými.
Nie je vôbec také jednoduché dostať v horách západného Rakúska niečo na jedenie, čo nie je Germknödel, frankfurtský párok alebo špeciálny toast (alebo aspoň ich veľmi vzdialený príbuzný).
To môže byť povedané trochu drzo, uznávam. To však zďaleka neznamená, že to nie je pravda. Hovorím z vlastnej skúsenosti, a pretože mi nejde o to, aby som čitateľov poučoval o chatách s Germknödelmi a bufetoch so špeciálnymi toastami, budem v tomto príbehu rozprávať výlučne o pozitívnych výnimkách, do ktorých som s otvorenými očami vpadol.
Začnime výnimkou z výnimky: naozaj dobrou horskou chatou.
I. Gampe Thaya, Hochsölden: pôvodná chata
Pretože Gampe Thaya totiž nie je špičková reštaurácia v rúchu horskej chaty, ale horská chata, akú si prajeme každú horskú chatu, okrem samozrejme prípadov, keď máte práve chuť na špeciálny toast s kečupom alebo tanier hranolčekov – vtedy by ste však mali toto číslo odložiť a venovať sa svojej fritéze.
Pretože hranolčeky tu nedostanete.
Gampe Thaya je totiž chata v tirolskom údolí Ötztal – kúsok nad Söldenom uprostred lyžiarskeho strediska –, ktorá je skutočne chatou, postavenou z čierneho dreva okolo srdca domu, objemnej kachľovej pece, s chatárom, ktorý ho nehrá, ale naozaj ním je.
Ten muž sa volá Jakob Prantl. Chatu vedie ako salašnícke hospodárstvo. V malom prístavbe si počas alpskej sezóny vyrába sám syr. Zemiaky, ktoré potrebuje počas zimnej sezóny, skladuje v pivnici na zeleninu, do ktorej sa dá rafinovane vstúpiť cez vyklápaciu lavicu v izbe. Slaninu, ktorú predáva, necháva zrieť sedem mesiacov, kým nedosiahne tú zamatovo krehkú konzistenciu, ktorú si zamilujeme, až keď sme ju raz spoznali; čo sa však deje len zriedkavo, pretože pre väčšinu chatárov je najlepšia tá slanina, ktorá sa najrýchlejšie predá.
Výhľad z Gampealm je podmanivý. Vrcholy Ötztalských Álp, hlboko v údolí rušná lyžiarska dedina Sölden a vo výške očí Prantl Jakob, ktorý sa na teba pri otázke, či si môžeš dať kolu, pozrie priateľsky a mierne, a napriek tomu dá zaujímavú odpoveď: „U mňa nie.“
Potom príde jeho „ale“ a toto „ale“ obsahuje v kocke všetko, čo robí Gampe Thaya takou výnimočnou – názov mimochodom naznačuje hĺbky ötztalského nárečia, v ktorom „Honsloisn Thaya na Gampealm“ označuje lúku, ktorá nie je taká strmá ako na iných salašoch.
„Ale,“ hovorí Jakob – bol som s ním, ako s každým iným Tirolčanom, najneskôr po desiatich sekundách potykovaný – „brusnicovú šťavu...“ (to sú brusnice zaliate studenou alebo, obzvlášť zaujímavé, horúcou vodou, ktoré boli nazbierané koncom leta v lesoch Hochsöldenu; chutný, svojský nápoj, sladký, ale aj trochu horký, s výraznou chuťovou hĺbkou).
„Ale Kasspatzlan...“ (to sú syrové halušky, ktoré právom nesú toto meno, pretože sa pripravujú s alpským syrom vyrobeným na Gampealm, čerstvé, na objednávku; aká krémová radosť). Aj chlieb sa tu pečie v peci sám a objednávka cisárskeho trhanca (Kaiserschmarren) je odmenená správnym obmedzením: „...ale trvá to dvadsať minút!“ Čo neznamená nič iné, ako že tu všetko, čo sa inde simuluje – v tomto prípade čerstvá príprava cisárskeho trhanca, ktorá jednoducho potrebuje svojich dvadsať minút – skutočne prebieha tak, ako to predpisuje realita, ktorá alpskú rustikálnosť nevyužíva len ako fasádu v Potemkinovej dedine turistickej ekonomiky.
To najlepšie na príbehu: Chata žije. Pijani koly jedia svoje hranolčeky inde a konzumenti zrelej slaniny chodia rovnako pravidelne ako konzumenti brusnicovej šťavy. Šíria posolstvo o úrodnom „ale“.
To by som týmto mal vybavené.
II. ice Q, Gaislachkogl, Sölden. alpský výkričník
Pretože práve hovoríme o Söldene: Bol som samozrejme aj jesť u Jamesa Bonda. Tým myslím zaujímavú sklenenú kocku v nadmorskej výške 3 048 metrov, kde Daniel Craig stretáva úžasnú Léu Seydoux. Aj v skutočnom živote (a bez Léy Seydoux) je ice Q celkom vzrušujúca horská reštaurácia. Kto v Söldene v 1 363 metroch nastúpi do lanovky, dostane k aperitívu naliatych presne 1 677 výškových metrov, kým o dvanásť minút neskôr balansuje po úzkom kovovom mostíku do vnútra futuristickej sklenenej kocky, najvyššie položenej reštaurácie v Alpách. Odtiaľ vidíte Wildspitze, ľadovec Similaun, cez priesmyk Timmelsjoch až po Južné Tirolsko. Ak je dobré počasie. Inak vidíte hmlisté biele závoje, ale zhora.
Kocka je z troch strán presklená. Na najvyššom poschodí je umiestnený salónik a terasa, kde si možno v požičaných plstených papučiach užívať grandióznu krajinu (a teraz si dať aperitív, ktorý sa dá aj piť).
Dizajn interiéru reštaurácie je v porovnaní s veľkolepým vzhľadom zdržanlivý. Hrubá drevená podlaha, jednoduché, ale elegantné drevené stoly bez obrusov. Nakoniec – a to je celkom chytrá úvaha – nesmie byť príliš veľký výškový rozdiel medzi potenciálnymi hosťami vo farebnom funkčnom oblečení a interiérom reštaurácie, úloha, ktorá bola solídne vyriešená.
Pri vchode do kuchyne padne do oka veľká chladnička na víno, super konkurencia k výhľadu na Wildspitze. Tým ice Q hneď dáva do popredia svoju ďalšiu kompetenciu. Víno na horách – ako sa volá aj tradičná séria podujatí partnerského hotela Central v Söldene – je hlavná téma, ktorá je lemovaná náročnou, len čiastočne regionálne založenou kuchyňou ice Q: mäso z vola, teľaťa a jahňatá z údolia Ötztal, napríklad dobre dochutený a s ľahkosťou naaranžovaný tatarák, ale aj morený treskovitý druh a vyprážaný kambala, čo je skôr veľkoryso zhrnuté pod heslom „alpská kuchyňa“.
Avšak „Alpské“ by sa v kuchyni ice Q dalo rozpoznať aj vtedy, keby sa tam podávalo sushi alebo tacos. Pretože fyzikálne predpoklady v kuchyni, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške 3 000 metrov, sa v nespočetných detailoch líšia od kuchyne v údolí: Tím okolo šéfkuchára Patricka Schnedla musel preveriť svoje automatizmy, prispôsobiť časy varenia, nanovo kalibrovať znalosť materiálu.
To platí mimochodom aj pre pôžitok z vína. Ponuka vín je pomerne široká a presvedčil som sa, že napríklad krištáľovo čistý rizling od J.J. Prüma, ktorý bol lisovaný na brehu rieky Mosela, pôsobí vo výške obzvlášť elegantne (vnem, ktorý potvrdil aj hostiteľ Valentino Stocker). Vínna karta poskytla navyše množstvo nápadov, ako preskúmať vplyv vína na centrálny nervový systém adaptovaný na riedky vzduch. Odporúča sa však v tomto prípade nechať lyže stáť a ísť dole lanovkou.
III. Stüva, Ischgl: klasik v lyžiarskom raji
V Ischgle som navštívil Benjamina Partha, mladého šéfkuchára fine-diningovej reštaurácie Stüva. Stüva je podnik zariadený s pozoruhodnou prísnosťou a presnosťou v hoteli Yscla, ktorý zase nesie pôvodný názov miesta, ktoré medzitým urobilo jedinečnú kariéru s nie neironickým sloganom „Relax. If you can“.
Parth – ktorý sa vyučil u Heinza Winklera a svoje umenie vycibril u velikánov ako Santi Santamaria, Marc Haeberlin a Sven Elverfeld – je celkom svojrázny šéfkuchár. Napríklad sa vôbec nestará o trendy alebo módu. Na to sú jeho predstavy o tom, čo chutí dobre a čo zle, príliš explicitné.
Pri našom prvom stretnutí ma tým celkom pripravil o reč. Stretol som sa s Parthom, aby som s ním diskutoval o šíriacich sa nápadoch alpskej vysokej kuchyne, ale on nechcel nič vedieť o machoch, lišajníkoch alebo horských zemiakoch z exponovaných svahov. Prekvapivo sebavedomo odpovedal na moje otázky (to, že som si s ním po približne desiatich sekundách tykal, nemusím špeciálne dodávať. Ischgl sa nachádza na tirolskej pôde).
„Aké produkty pre teba prichádzajú do úvahy?“ chcel som vedieť, a to bola otvorená otázka so zameraním na „kulinárske dedičstvo Álp“.
Benny odpovedal sofistikovane: „Iba tie najlepšie.“
Ja: „To znamená?“
Parth: „Rungis-Express“.
To je, ako je známe, legendárna doručovacia služba, ktorá zásobuje špičkové reštaurácie v celej Európe produktmi z parížskeho trhu pre labužníkov. Zatiaľ čo iní kuchári nechávajú chovať domorodé plemená kačíc alebo varia už len ryby z ľadovcovo studených horských jazier, Benjamin Parth si necháva dovážať kambalu a hrebenatky, parmice, morského čerta, langustíny, raje, morské jazyky, všetko v modrých polystyrénových škatuliach, celé ryby v kuse, v ten deň ulovené v Atlantiku, čerstvé ako síh z Bodamského jazera.
„Nemáš,“ pýtam sa, „záujem o produkty z okolia?“
Napokon, vyznania k regionalite v špičkovej kuchyni sú na mnohých miestach až takmer náboženské.
„Aké produkty?“ pýta sa Parth naspäť. „U nás vo výške 1 300 metrov predsa nič nerastie.“
To síce historicky vzaté celkom nie je pravda. Na svahoch, ktoré od dna údolia Ischglu stúpajú celkom strmo, sa dlho pestovalo obilie a zemiaky, o tom svedčia jednotlivé fotografie z archívu. V susednej obci Galtür, ktorá je o 200 metrov vyššie, sa však nedarilo ani pšenici, ani zelenine, preto táto obec získala prezývku „Weiberhimmel“ (ženský raj): Pretože galtürské ženy – úplne na rozdiel od tých z Ischglu – nemuseli vykonávať namáhavú prácu na poli.
Benny Parth to nevidí ani romanticky, ani konzervátorsky. On je kuchár. Chce na každom tanieri doručiť jedlo, ktoré zodpovedá jeho predstavám o vysokej kuchyni.
„Produkty odtiaľto nie sú dosť dobré,“ hovorí. „Takmer nič tu nie je, a to, čo je, inde majú lepšie, napríklad syr. Musím aj tak nakupovať mimo. Tak si kúpim to najlepšie, čo môžem dostať.“
Syr si napríklad objednáva u Bernarda Antonyho, pravdepodobne najslávnejšieho affineura a predajcu syrov vo Francúzsku. Výber, ktorý bol prezentovaný na konci veľkého menu, bol zodpovedajúcim spôsobom ohromujúci. Ja som aj tak toho názoru, že by sa malo jesť buď veľké menu, alebo syry. Oboje a ešte k tomu po sebe sa mi ešte nikdy celkom nepodarilo spojiť.
Pretože medzitým mladý Parth – jeho otec Alfons je činorodý manažér cestovného ruchu a svetobežník zaľúbený do dobrého jedla; synove vášne sa teda dajú solídne odvodiť z rodinnej histórie – poslal z kuchyne sériu tanierov, ktoré dokazujú jeho obrovskú istotu v podstatných kulinárskych disciplínach: Má cit pre porcie a dramaturgiu menu. Nerobí žiadne zcestné experimenty, ale pohybuje sa prekvapivo suverénne po strmom zaistenom chodníku francúzsky ovplyvnenej haute cuisine. Jeho jedlá sa dajú vždy rozpoznať ako to, čím sú: Langustíny sú langustíny, žiadna pena, žiadne pyré. Kambala má skus a formát a nikdy nepríde bez perfektne dochutenej omáčky. Hrebenatky sú takej dobrej kvality, že sa môžu objaviť aj surové ako tatarák (a pretože Benny Parth má aj zmysel pre humor, ako ho chápu len pokročilí foodisti, solí tento tatarák napríklad kaviárom a dochucuje ho šťavou z bielych hľuzoviek. Správne ste počuli, ten muž hádže biele hľuzovky do odšťavovača!).
Rozprávali sme sa viackrát a dlho o prúdoch a dejinách myšlienok modernej kulinárie. Benny Parth sa veľmi zaujíma o to, čo sa práve deje v Kodani a Štokholme, San Franciscu a Viedni. Spolu so svojou životnou partnerkou Sarah Falch pravidelne cestuje do tamojších popredných podnikov, mimo sezóny. Ale pre vlastnú tvorbu kreatívne „spompanadeln“ (hlúposti) akéhokoľvek druhu berie do úvahy menej. V tom je z frakcie Hansa Haasa, kuchár, ktorý svojim produktom lojálne a opatrne pripravuje cestu, namiesto toho, aby ich zvolával ako svedkov kreatívnych nápadov. Málokedy som spoznal kuchára, nieto takého mladého, ktorý je tak presvedčivo oddaný klasickým disciplínam. Miluje luxusné produkty. Vie pripravovať omáčky. Vie všetko o konzistenciách. Kašle na módu, pretože kto potrebuje módu, keď existuje klasika. Na čo sa Escoffier, Bocuse a Haeberlin namáhali, čo?
Zábavné, že práve malý kúsok sivoňa s horcovou penou sa podáva ako „Bennyho klasika“. Jedlo je výnimočné preto, lebo horkosť vzácneho koreňa horca vnáša malú iritáciu do harmónie chuti a štruktúry. Škrabanec totiž robí lesk politúry viditeľným.
Pri ďalšej návšteve Ischglu začnem mimochodom pri syre. Úplne určite.
IV. Schualhus, Zug: globalizovaný špičkový podnik s kontaktom so zemou
Špičková gastronómia je doma tam, kde sú hostia, ktorí si ju môžu zaplatiť. Z hľadiska trhového hospodárstva je pochopiteľné, že elegantné lyžiarske strediská vo Švajčiarsku, vo Francúzsku a Rakúsku potrebujú zodpovedajúcu ponuku pre svoje platiace publikum.
V týchto miestach sa veľa utráca. Šampanské tečie a prvotriedna logistika, pozri vyššie, sa stará o to, aby sa ustrice dostali z mora do hôr tak rýchlo a bezpečne ako do Paríža alebo Mníchova.
Jeden rozdiel tu však predsa len je. Elegancia, ktorá bežne obklopuje tému klasického fine-diningu so svojou prehliadkou luxusných produktov, stojí v ostrom kontraste k všade oslavovanej folkloristike lyžiarskych chát, hotelov a reštaurácií v Alpách, kde sa pozoruhodne priehľadným spôsobom naznačuje, že štvor- a päťhviezdičkové chalety sú v podstate sedliacke búdy, len vykúrené a trochu poupratované.
Preto musia hostia svoje ustrice Fines de Claire alebo Gillardeau konzumovať pod starými kosami a kanvami na mlieko (alebo obrázkami starých, seba samých zabúdajúcich sedliackych dedín, ktoré tu raz stáli) a čašníci nosia kroje, ak nie rovno kožené nohavice.
Nemám nič proti špičkovým reštauráciám v horách, pozri ešte raz vyššie. Dovoľujem si však baviť sa na tom, ako veľmi sa obsah a balenie tovaru špičková gastronómia v alpskom kontexte môžu líšiť.
Samozrejme, nechám sa rád prekvapiť, naposledy necelých šesťdesiat kilometrov od švajčiarskych hraníc v Zugu, časti obce Lech am Arlberg. Tam stojí dom, v ktorom sa predvádza zaujímavá nanovo definovaná alpská a zároveň globalizovaná gastronómia.
Zvonku vyzerá dom, akoby naň čas zabudol, možno až trochu ako z múzejnej dediny. Nad vchodom stojí: „Schualhus“. Tu, len pár metrov od nízkeho dedinského kostola, bola kedysi umiestnená dedinská škola v Zugu. Dom s rozlohou 65 metrov štvorcových bol postavený už v roku 1780 a bol v prevádzke až do roku 1963, keď sa na jednom poschodí, nad mliekarňou, vyučovalo osem školských ročníkov súčasne.
Dnes vystúpite na prvé poschodie Schualhus a uvidíte elegantný mosadzný stôl, ktorý z troch strán obklopuje centrálny kuchynský ostrovček, kde kuchári zo Schualhus večer pripravujú štrnásťchodové menu. Svetobežní gurmáni zdvihnú obočie a poznamenajú, že takýto hybrid stola a baru už niekde videli, a to na druhej strane sveta, v Brooklyne v New Yorku.
Tam šéfkuchár César Ramirez svojím Chef’s Table at Brooklyn Fare, prvou newyorskou reštauráciou s tromi hviezdičkami mimo Manhattanu, tak zapôsobil na hoteliera z Vorarlberska Joschiho Walcha (Rote Wand), že sa bez dlhého uvažovania rozhodol preniesť tento nápad – 18 ľudí sedí za jedným stolom a je to, čo im priamo pred očami servírujú kuchári – do Álp. Prvé poschodie bývalej školy sa napokon ukázalo ako vhodné miesto.
Spektakulárne na tomto príbehu však nie je len prostredie, teda uznávaná, do detailov precízne zrealizovaná renovácia starej školy. Spektakulárny je pokus obsadiť toto javisko tak, aby prepojenie miesta, produktov a jedál vytváralo konzistentnú súvislosť. Aj keď šéfkuchár Manuel Grabner ešte nehrá v trojhviezdičkovej lige. Jeho chuť vynaliezavo a nedogmaticky zostavovať moderné jedlá z vorarlberských produktov (alpské prasa, prepelica, plotica, sivoň, lesné plody, horská zelenina – na môj vkus trochu príliš často s arómami z vysokohorského lesa) je pozoruhodná: Tím na to využíva tradičné metódy prípravy z celého sveta (fermentácia, technika zuhoľnatenia, metódy dusenia atď.), aby optimálne vyzdvihol prevažne regionálne produkty.
Mojím vrcholom bola pečeň zo sivone z alpského Zugu v obale z bieleho maku. Vôbec, dovoľte mi túto odbočku, sú rybie pečene skutočnou delikatesou. Majú nielen zamatovú konzistenciu, ale aj jemný, nerušivý rybí pach a mimoriadne elegantnú chuť. Aróma pstruha je v jeho pečeni pevne zakorenená a mieša sa s jemnou pečeňovou chuťou, je oveľa zdržanlivejšia a jemnejšie štruktúrovaná ako napríklad pri pečeni z teľaťa či dokonca z prasaťa.
Takúto pečeň môžete jednoducho opražiť na hnedom masle a vypiť k nej pohár Sauternes. Ja som si však od Manuela Grabnera vypýtal recept na jeho pralinky zo sivonej pečene. Už samotný príbeh, prečo Manuel toto jedlo vyvinul, je dosť dobrý: Už ho nebavilo pripravovať husaciu alebo kačaciu pečeň. Recept je ohromujúci a jednoduchý: úvod do špičkovej odbornosti.
Suroviny: 250 g sivoních pečení, odmočených, 300 g masla, 2 žĺtky, 100 g na kocky nakrájaného jablka Gala, 250 ml Trockenbeerenauslese, korenie, nové korenie, škorica, podrvené v mažiari, morská soľ, maslo v malom hrnci zhnednite a potom dajte zachladiť. Kúsky jabĺk s Trockenbeerenauslese dajte do hrnca a pomaly varte, kým sa Trockenbeerenauslese úplne nezredukuje. Následne taktiež nechajte vychladnúť.
Keď kúsky jabĺk a maslo dosiahnu izbovú teplotu, dajte ich spolu s pečeňou a žĺtkami do mixovacej nádoby a na najvyššom stupni vyšľahajte na krém. Dochuťte korením podľa ľubovôle (menej je v tomto prípade viac, chuť rybej pečene je jemná a nemala by byť prehlušená). Pečeňový krém pretlačte cez jemné sito a naplňte do polguľových foriem s priemerom 3 cm. Formy prikryte potravinárskou fóliou a v parnom hrnci pri 80 stupňoch varte osem minút. Po dusení formy ihneď vložte do chladničky, inak sa pečeň zrazí.
Vychladnuté pečeňové polgule spojte do celých guliek a obaľte v mletom maku. Najlepšie sa k tomu hodí čerstvé ovocné pyré.
PS: Kto sa teraz pýta na knedle, musí sa pripraviť na veľkú zachádzku. Pretože, neveril som, že je to možné, tie ultimátne knedle, ktoré sa v Alpách vyrábajú, nie sú na našej strane hlavného alpského hrebeňa, ale v Južnom Tirolsku, konkrétne na Rittene nad Bolzanom.
Roland Trettl ma vzal so sebou na Patscheiderhof. Už v aute sa mu neustále zbiehali slinky, čo som považoval za zaujímavý prípad autosugescie. Faktom je – a už nikdy nespochybním Trettlov superlatív –, že špenátové, cviklové a syrové knedle sú o triedu a pol lepšie ako tie najlepšie knedle, aké som do tej doby jedol.
Nie o triedu. O triedu a pol!
Komu to nestojí za tých pár kilometrov do Bolzana, tomu niet pomoci.
Amen.