A-La-Carte

Ako amatér pri nákovu (2013/1A)

Alebo: S Bonom Voxom v Nestroyeho hre o noži


Text: Thomas Maurer Fotografie: Ingo Pertramer

Na začiatku tohto príbehu stojí nôž, ktorý som objavil u jedného známeho.

Podivne archaicky a zároveň prepracovane pôsobiaca vec s čepeľou, ktorá sa leskla v ostrom kontraste k z väčšej časti čiernemu, kováčsky drsnému povrchu, a s rukoväťou, ktorú jednoducho, ale elegantne tvoril zrolovaný zadný koniec toho istého kusu ocele.

Okamžite som pocítil trýznivý záchvat závisti voči nožu. (Skoro taký zlý, ako vtedy, keď tučný Fredi zo susednej triedy priniesol z letnej dovolenky v Amerike skutočne originálny nôž typu Bowie veľký ako chlapčenské predlaktie, komplet s dvojsečnou čepeľou, strapcami na semišovej pošve a vygravírovaným náčelníkom Indiánov s čelenkou z peria.)

Keď môj známy na otázku, kde k tomu svojráznu kúsku prišiel, s dobre zahranou samozrejmosťou odpovedal „Sám som si ho urobil“, zaplavila ma navyše mocná vlna závisti voči jeho zručnostiam, ktorá tú nožiarsku závisť ešte prehlušila.

A keď ešte vytiahol, že u toho muža, v ktorého dielni a pod ktorého vedením si tento kúsok vyrobil, sa dajú objednať workshopy, po ktorých absolvovaní môžete tiež odísť domov s vlastnoručne vyrobeným nožom a následne ho využívať na to, aby ste priateľov, príbuzných, známych a náhodne prítomných remeselníkov nenápadne upozornili na to, že ste si tento nôž mimochodom sami ukuli, bolo jasné, akú tému bude mať nasledujúca reportáž A la Carte.

Najmä preto, že ma už dlho hryzie pocit, že v mojom zaobchádzaní s reznými nástrojmi existuje priestor na zlepšenie.

Keďže veľa varím, mám aj niekoľko celkom dobrých nožov, ktoré sa mi aj celkom darí udržiavať celkom ostré.

Veru.

Ale zakaždým, keď som sa hral s brúsnym kameňom, som si predsavzal, že sa to raz musím poriadne naučiť, dobre vediac, že si to nabudúce, bez toho, aby som si na to našiel čas, budem myslieť znova.

To sa má teraz konečne zmeniť.

A do danej problematiky sa asi nedá ponoriť fundamentálnejšie než výrobou noža.

Takže: Stávam sa kováčom.

„Ale,“ zašepká mi vnútorný hlas, sotva som dohovoril túto myšlienku, „spomeň si, že si v roku 1983 na vysvedčení z predmetu technická výchova mal nedostatočnú.“

„No a čo?“ odvetím. „Vtedy som mal nedostatočnú aj z náboženstva. A takisto z angličtiny, matematiky, geografie a fyziky. Rok 1983 jednoducho nebol môj rok.“

„Len to spomínam,“ povie hlas a spokojne stíchne, keď mi úspešne pokazil náladu.

V skutočnosti by bolo eufemizmom opísať ma ako „nie práve domáceho majstra“.

Pravdou je, že technickú výchovu si pamätám ako smrteľne nudné predpeklie zložené z frustrácie, znechutenia a narazených nechtov, kde čas plynul rovnako ťažkopádne ako páchnuce lepidlo. Až dodnes vo mne úhľadný pracovný stôl plný náradia nevyvoláva túžbu urobiť na ňom niečo užitočné, ale skôr chuť okamžite sa od neho vzdialiť aspoň o dve spolkové krajiny.

A skutočne, naposledy, keď som sa pokúsil podmaniť si kus kovu pomocou náradia, bolo pravdepodobne v roku 1983. Na technickej výchove.

„No však,“ pomyslím si, „uvidíme.“

Michael Blank prevádzkuje svoju dielňu vo viedenskej Leopoldstadte.

Keď vystúpim z metra na Nestroyplatzi, všimnem si (asi preto, že krátko predtým v „Morgenjournal“ v súvislosti so salzburským finančným špekulatívnym škandálom prvýkrát zaznelo plné, v tomto kontexte celkom nestroyovské priezvisko „Rathgeber“ u úradníčky maklérky známej ako „Monika R.“), že aj „Michael Blank“ je meno kováča čepelí ako vystrihnuté z Nestroyej hry. Človek si priam predstaví obchodnú tabuľu: „Knieriem, Zwirn, Leim & Blank. Dielňa na dvore.“

A hľa, dielňa Michaela Blanka sa skutočne nachádza na dvore starého remeselníckeho domu a dýcha z nej množstvo nadčasového rustikálneho šarmu.

Napriek tomu sa zdržím toho, aby som pána Blanka konfrontoval so svojimi germanistickými asociáciami, najmä preto, že on sám nepôsobí veľmi nestroyovsky. V skutočnosti, najmä keď má na hlave šiltovku a ochranné okuliare, pripomína viac než len trochu Bona Voxa.

Ale aj toto pozorovanie sa mi zdá ako téma na konverzáciu v úvodnej fáze nevhodné, a tak začínam priznaním, že som v roku 1983 na technickej výchove dostal „nedostatočnú“.

Krátko si ma premeria cez svoje funkčné rockstar okuliare z hobbymarketu.

„No však,“ povie potom, „uvidíme.“

Rozhodnem sa interpretovať túto odpoveď ako spriaznenosť duší, krátko nato sme si potykali a dali si kávu.

Michael hovorí, že vlastne ani nie je kováč, ale výtvarník (na jeho domovskej stránke nájdete aj výber aktuálnych, jemne japonsky pôsobiacich tušových kresieb), ktorého práca s kovovými objektmi čoraz viac fascinovala z remeselnej stránky a postupne do nej prenikal hlbšie.

Logicky sa teda zdráha označovať ním vyrobené kusy stroho ako „nože“ a uprednostňuje výraz „objekty s čepeľou s potenciálom využitia“.

O niečo neskôr sa objavuje aj Ingo Pertramer so svojím fotografickým vybavením a takisto dostáva kávu.

„Povedal ti už niekto,“ otvára Ingo rozhovor s Michaelom, „že sa neuveriteľne podobáš na Bona Voxa?“

Priateľské nepochopenie, s ktorým sa toto prirovnanie stretne, si ma okamžite získa pre môjho dočasného učiteľa.

Nevedieť, ako vyzerá Bono Vox, je veru všetko iné než jednoduché a svedčí to o čulom súkromnom duchovnom živote mimo vyšliapaných mediálnych chodníčkov.

Napriek tomu si predsavzmem, že ak niekedy stretnem frontmana U2, darujem mu dvojdňový workshop výroby nožov u Michaela Blanka, najmä preto, že „Bono Vox“ je takpovediac tiež nestroyovské meno.

Začíname debatovať o tom, aký tvar čepele má mať môj vlastnoručne vyrobený rezný nástroj (vkladám nádej do toho, že snáď naozaj budem môcť sám určiť tvar a nemusím len žiť s takým, aký náhodne vznikne pri kovaní) a či má mať rukoväť črienky z dreva, rohoviny alebo podobného materiálu. Rozhodnem sa pre pôsobivo jednoduchú verziu so zatočenou kovovou rúčkou; niekoľko takto zhotovených exemplárov leží v dielni, mnohé pôsobia značne patinované.

To sú staré nástroje drevorubačov z 19. storočia, vysvetľuje Michael, ten tvar rukoväte bol vtedy bežný a len upadol do zabudnutia.

Nasleduje krátky a, ako takmer vždy, keď prednáša človek zapálený pre svoju tému, aj zábavný a zaujímavý historický prehľad domácej výroby ocele a nástrojov. (Michael Blank pre svoju tému doslova horí a aby skutočne prišiel na kĺb svojmu materiálu, dokonca už raz postavil repliku železiarskej pece z doby železnej a v nej vytavil železo z pražených kusov rudy.)

Klenba sa klenie od domácej nástrojovej ocele 19. storočia (kde tá viacvrstvovosť, ktorá sa dnes v životnom štýle naklonených nožiarskych obchodoch predáva a oceňuje ako exotický ezoterický znak špičkovej kvality, bola banálnou samozrejmosťou od siedmich vrstiev vyššie) až po stovky pozostatkov hút na močiarnu rudu z doby železnej, ktoré sa dajú pri znalom pohľade nájsť ešte aj dnes v južnom Burgenlande neďaleko – no jasné – Eisenbergu.

Keď je káva dopitá, cigarety vyfajčené a čas zabitý, nadišla chvíľa: zoznamujem sa so svojím budúcim nožom.

Zatiaľ vystupuje v vytriezvivajúco jednoduchom odeve oceľovej lišty, prvý rez prebehne pomocou uhlovej brúsky.

Z toho mi vzniká príležitosť nielen prvýkrát viesť brúsku cez kus ocele, ale na tento účel aj prvýkrát použiť takú tú cool koženú zásteru a takú tú nie cool ochrannú helmu so štítom. Z toho zas pre Ingo Pertramera vzniká vďačne využitá príležitosť bláznivo sa smiať pri fotografovaní.

Z oceľovej lišty sa teraz brúskou odreže obdĺžnik približne v dĺžke noža, z ktorého vzniknú šikmým rezom dva nepravidelné lichobežníky. Ten ľavý je môj.

A teraz sa to naozaj začína. Oba kusy ocele putujú do pece (Michael bude popri dohľade na môj postup takisto pracovať na noži) a začínajú tam prekvapivo rýchlo žiariť svetločervenou farbou.

To si samozrejme vyžaduje zaobchádzanie s kliešťami, na ktoré si anti-majstri musia zvyknúť, o niečo neskôr stojím ozdobený svojimi novo nadobudnutými vedomosťami (úzka strana kladiva sa volá finna, plochá strana dráha, prvou sa kus kuje do šírky, druhou rovnomerne vyťahuje) a snažím sa napodobniť aspoň držanie tela, ak už nie suverenitu môjho majstra.

A čuduj sa svete: Baví ma to. Častejšie udriem vedľa, než by som chcel, a po treťom, štvrtom kole kovania a opätovného nahrievania (my v odbore nazývame takýto postup mimochodom

„teplo“) začínajú hlavné namáhané svalové skupiny ticho protestovať, ale baví ma to.

Po pár ohrevoch dávam svoj debut ako ten, čo prikladá: do obrobkov sa vyfrézuje prechod čepele a rukoväte, k tomu Michael drží kladivo (ak to chcete vedieť presne: guľové kladivo) zadnou stranou na požadovanom mieste, na ktoré udieram perlíkom.

Aby som neudieral hranou, ale plochou, je potrebná čudne neprirodzená technika úderu, ako ľavák mám ľavú ruku na hornom konci a pravú naplocho pritlačenú k telu na spodnom konci násady, čo núti človeka udierať ako mechanickú hračku skláňaním sa z bokov.

Michael dvoma zreteľne jemnejšími cinknutiami kovu znova nastaví svoje kladivo, potom znova udriem perlíkom, a tak to ide ďalej v čoraz hypnotickejšom rytme.

„BAM! Cink. Cink. BAM! Cink. Cink. BAM! Cink. Cink.“

Pohybujem sa tak trhane a pravidelne ako postava na historických vežových hodinách, pravdepodobne to celé vyzerá ako minimalistické tanečné predstavenie, ku ktorému si Kraftwerk a Rammstein vymysleli spoločný soundtrack: „BAM! Cink. Cink. BAM! Cink. Cink. BAM! Cink. Cink.“

Popri tom sa učím, že kladivá je najlepšie zháňať na blšom trhu a investovať do novej násady. Kedysi sa totiž kalila len oceľ na koncoch hlavy, zatiaľ čo dnešné priemerné kladivo je prekalené, čo je, ako zisťujem po pár úderoch, pri manipulácii naozaj oveľa nepríjemnejšie.

Po tom, čo sa čepeľ ďalších niekoľko ohrevov ďalej vykovávala, sa opatrne vedený púšťam do toho, aby som čepeli dal požadovaný základný tvar. Ide o to, aby sa žeravý polotovar znova a znova staval na hranu a kov tam, kde sa má zužovať do špičky, sa otĺkal kladivom bez toho, aby sa celá vec pokrčila ako medený papier od párkov.

Číta sa to ľahšie, než to je, ale je to tiež menej ťažké, než som sa obával.

Žeby zo mňa zlá víla sňala kliatbu z pracovného vyučovania? Ešte nechcem nič zakríknuť, ale na konci tohto pracovného dňa sa kus kovu už vzdialene podobá na nôž, ktorý som mal na mysli.

Uspokojený si umývam svoje od poctivej práce sčernené remeselnícke laby, uspokojený hádžem ešte posledný odborný pohľad na polotovar, uspokojený kráčam ťažkým kováčskym krokom do konca pracovného dňa.

Ďalší pracovný deň sa začína opäť kávou a táraním. Michael ukazuje pár svojich historických kovových nástrojov (niektoré z nich tak staré, ako sa len dá) a rozpráva, že svoju zberateľskú činnosť rozšíril aj o to, z. B. prekúvať staré, už nepoužiteľné pilníky na čepele, pretože s týmto druhom ocele pracuje obzvlášť rád. (Ak by ste teda vy, vážené čitateľstvo, mali niekde pohodené hrdzavé náradie po starom otcovi: môžete urobiť spravodlivého muža šťastným.)

Vo všeobecnosti najradšej pracuje s čistou uhlíkovou oceľou, tá síce nie je nehrdzavejúca, ale o nôž sa človek má aj tak trochu starať. Žiaľ, koncern Böhler, ktorý má v ponuke závratné množstvo špeciálnych zliatin ocele, práve vyradil jeho obľúbený materiál zo zoznamu: klasickú, nelegovanú Böhler-Uddeholm K 990, v odborných kruhoch nazývanú aj EZH (pre: extra húževnatá). Je to kultúrna hanba.

(Ak by ste teda vy, vážený koncern Böhler-Uddeholm, mali niekde pohodené zvyšné zásoby K 990 …)

Potom sa ide znova do práce.

Polotovar sa potom ešte trochu vyfrézuje do tvaru (zásteru, helmu, hlúpy smiech) a ďalej dostáva na pásovej brúske svoju konečnú siluetu. A hoci je táto pomerne chúlostivá a nebezpečná práca na kováčskych workshopoch zvyčajne vyhradená samotnému majstrovi, ja môžem svoj kus sám viesť jemnými oblúkmi cez rotujúci brúsny pás.

Medzitým si kladiem otázku, či bol Norbert Darabos podobne prežiarený detinskou pýchou, keď mu dovolili stať sa ministrom obrany napriek jeho minulosti civilného služobníka.

Následne pristupujem k mojej starej nepriateľke, pracovnému stolu. Ide o to, aby sa chrbát, zárez rukoväte a ešte prítomné ostré otrepy najprv opracovali pilníkom a potom prebrúsili, resp. vyleštili brúsnym papierom. Brúsne papiere, stúpajúce od zrnitosti 120 do 400, pri správnom použití na konci prinesú hodvábne matný finiš. Vysoký lesk považuje Michael za ordinárny a ja s ním s úľavou súhlasím.

Keď príde na rad brúsenie bokov (ktoré zabezpečuje, aby bol nôž na ostrí rozumne výrazne užší než na chrbte), to už Michael radšej urobí sám; som ticho sklamaný, ale aj zbavený obáv: že sa pri tomto pracovnom kroku dá celý obrobok bez námahy pokaziť, je zjavné.

A ako som sa oprávnene obával, nasleduje teraz samotná brúsna časť.

Opracované časti čepele, ako aj tie susedné, kde sa dá zbrúsiť čierna žeravá oxidácia nazývaná „okuje“, sa majú systematicky, výdatne, dlho, často, dôkladne a so stúpajúcou jemnosťou papiera brúsiť.

A to mnou.

Na jednej strane je to celkom podobné ako v ďalekom roku 1983. Človek skrátka brúsi. A brúsi. A brúsi. Na druhej strane je to ale celkom iné. Chytil som oheň. Po chvíli brúsim s obsesívnou oddanosťou, ktorú inak venujem len kuchárskym technikám tesne nad hranicou mojich schopností.

Keď som tej sprostosti konečne nanútil na požadovaných miestach hodvábne matný lesk, nasleduje záverečné „tepelné spracovanie“.

Na kalenie ostria sa nôž v podobe znova zahreje na 800 stupňov a potom sa kalené časti schladia pri 50 stupňoch. Na to sa najprv skvapalní veľký blok kokosového tuku odpočívajúci vo vani, a to pomocou žeravého železa, čo sa stará o veľkolepé flambovacie efekty.

Tekutý tuk potom vizuálne aj čuchovo pripomína trochu obsah langošovej fritézy v Pratri, príslušná otázka zisťuje, že sa ani nemení o nič častejšie.

So špičkou jazyka vyčnievajúcou z úst kvôli sústredeniu naposledy vyťahujem červenožeravý kus z pece a s budúcim ostrím ťahám cez olej.

Potom si dáme prestávku, pretože teraz je na programe „popúšťanie“, to znamená, že nôž musí teraz, aby nepraskol, chladnúť okolo päť štvrťhodín pri 220 stupňoch.

To sa podľa Michaela dá v kuchynskej rúre nielen najľahšie zvládnuť, ale aj hneď využiť na dodatočné upečenie pár pízz.

A tak sa aj stalo.

Nasýtení potom vyberáme nôž z pece, po ďalšom chladnutí sa natrie olejom, ešte raz predbrúsi na brúsnom páse v ateliéri a potom v kuchyni jemne dobrúsi na japonskom kameni.

Konečne som teda zasvätený do tajomstiev odborného brúsenia! Robím teda všetko čo najpresnejšie tak, ako mi to ukazuje Michael, napriek tomu sa neviem zbaviť pocitu, že len tak diletantsky tápem.

Nechajme to tak.

Aspoňže teraz mám nôž, ktorý som takmer celý vyrobil sám.

Pekný sa podaril. Ohnutie na chrbte síce možno vyšlo trochu príliš silno a dodáva celému tomu ľahký nádych pirátskej dýky z kostýmu, ale čo už.

Cestou domov kúpim ešte kilo cibule na nakrájanie, alebo možno dve. Čo potom z toho uvarím, sa už nájde.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!