A-La-Carte

Položené krabie chvostíky (2012/3)

Schladiť, vyšľahať, vypitvať, piecť naslepo, vykostiť, oflambovať, skrehnúť, sterilizovať, prepichnúť, zomlieť


Text od Evy Rossmannovej Ilustrácie: Georg Wagenhuber

Vlastne ani neprekvapuje, že sa autorka detektívok ako ja v kuchyni cíti dobre. Thrillerový a hororový slovník je tu pribalený ako bonus, aj keď pri bližšom skúmaní odborné kuchárske výrazy opisujú oveľa nevinnejšie činnosti, než by si mohol domýšľať nejeden rádoby mafián. Nikto nie je pečený tak dlho, až oslepne, schladzuje sa predovšetkým zelená zelenina. A práve v už aj tak testosterónom nabitom kuchárskom svete by nikoho nenapadla tá hrôzostrašná myšlienka chcieť niekoho zbaviť jeho mužstva, to radšej zahrievame rôzne veci tak dlho, až prípadné zárodky baktérií kapitulujú.

S kuchyňou a jazykom je to taká vec. Zmätok je naprogramovaný nielen vtedy, keď ide o regionálne špeciality. Stačí si spomenúť, že vo Weinvierteli sa biela fazuľa označuje ako „Fisolen“ (fazuľové struky) a fazuľové struky ako „Bohnscharln“. Čo môže viesť k rôznym nejasnostiam, najmä pri našej klasike „Fisolen mit Bröselnudeln“ (fazuľové struky so strúhankovými rezancami).

Stačí, ak niektorý z odborníkov možno ovláda varenie, ale nie jemné nuansy nemeckého jazyka. Znova a znova sa v jedálnych lístkoch objavuje zmienka o čerstvých „Schweins-Koteletten“ (bravčových kotletách) – aj keď som ešte nikdy nestretla prasa, či už živé alebo mŕtve, s príslušným účesom. A to som za viac ako desať rokov v kuchyni videla zopár svíň. Tých s pôvodne štyrmi nohami, len aby sme predišli ďalším nedorozumeniam.

Pritom tá viac či menej dobrovoľne kreatívna tvorba jedálneho lístka môže dosť prispieť k tomu, či sa daný pokrm „predáva“. Kto si v McDonald’s objedná burger, vie, čo dostane. Ale kto si objedná burger v reštaurácii s kuchárskou čapicou? Na „našom burgri“ sme zostali sedieť, nikto ho nechcel, a na konci dňa sme všetko nakŕmili našim učňom. Na nasledujúcom zozname odporúčaní sme to skúsili s „Galloway-Lawal“. To znie nejako … zaujímavo. Pritom bolo obzvlášť pozoruhodné, akým kreatívnym spôsobom vedia naši hostia túto slovnú kombináciu vysloviť: Tschallo (ako žltá, taliansky), Way (ako cesta, anglicky), Lawál (ako čosi francúzske, čo sa z nevysvetliteľných dôvodov dostalo do Prednej Ázie) … raj pre jazykových umelcov. A pretože naši usilovní čašníci vedeli povedať, že ide o čisté mleté mäso z bio-dobytka plemena Galloway v tvare fašírky, opečené na medium, vec sa zrazu začala výborne predávať.

Dobre, to s tým špecifickým opisom istých pokrmov môže aj zle dopadnúť. Nie každý má rovnaký zmysel pre humor, môj veľký šéf, Buchinger, ho má však občas požehnane. Jeden nie práve významný, ale zato zverejňujúci gastronóm-kritik nedávno vedel skritizovať, že v „Alte Schule“ by sa človek nemal nechať odradiť „polovtipnou tvorbou jedálneho lístka“, jedlo je vraj aj tak dobré. Na útechu: Zón bez vtipu je dosť, aj v našej brandži.

Tam sa potom rád umiestni kúsok mäsa „pri“ nejakej údajne tým povýšenej omáčke, akoby bol kontakt v týchto vznešených kruhoch zakázaný. A hoci si ešte viem predstaviť, čo robí jahňacina „na“ fazuli (alebo práve strukoch), nikdy som nepochopila, prečo má úbohý sépius ležať „popri“ rizote. Zase prípad separačnej úzkosti (alebo je to potom sepiálna úzkosť?). Najkrajší bol, samozrejme, jedálny lístok, ktorý sa mi dostal do rúk nedávno: Okrem iného tam ponúkajú špagety s „priloženými grilovanými chvostíkmi kráľovskými“. Mierte, paľbu, vy kráľovské granáty! Nuž dobre, bolo to pri jazere Wörthersee …

Aké to boli časy, keď človek mohol vyvolať rozruch „marhuľovými palacinkami“ v Korutánsku a „syrovo-smotanovou tortou“ v Salzburgu … Boli desaťročia, keď sa každý, kto bol doma severne od mníchovského „bavorského rovníka“ (Weißwurstäquator), plazil v totálnej podriadenosti. Ale vtedy boli Nemci predovšetkým dobrými hosťami a domáci boli … jednoducho „personál“. Hostia z nemeckých krajín existujú (našťastie) stále, ale medzičasom sa počet umývačov riadu, čašníkov a kuchárov zo Saska, Frankovska a okolia výrazne zvýšil. Naši susedia to však nemajú ľahké, keď si tu zarábajú v kuchyni alebo obsluhe.

Naša šikovná Steffi, predtým ako začne študovať gastronómiu v Lipsku, absolvovala niekoľkomesačné praktické štúdium rakúskej (na západe už bola viackrát, ale tam sa toho aj tak veľa mieša) pohostinskej a jazykovej kultúry. „Schmäh“ (vtip/humor) si hneď zapamätala, pretože ho sama má. Keď sa niekto spýtal na „Rindslungenbraten“ (hovädzia panenka), prišla do kuchyne trochu zmätená: „Oni naozaj chcú pľúca z hovädzieho?“ A aj keď jej bola „koža“ bližšia ako šupka, pre nás bolo dôležitejšie jej dobré jadro.

Jeden z jej kolegov mimochodom stál za barom jedného skvelého arlberského hotela. Snaživý mladý chlapec zo severu Nemecka, ktorý to mal čudným spôsobom s zdrobneninami: „Dáte si ešte pivko, alebo to bude vínko?“ Objednali sme si pohárik bieleho burgundského a v skutočnosti sme dúfali, že odpovie „hneďičko“. Namiesto toho to nechal pri „trvá to len minútku“.

Pritom: Jazykové problémy sú aj inak dosť časté, keď dôjde k stretnutiam tretieho druhu medzi hosťami a tými, ktorí sa majú starať o ich pohodu. Medzitým už človek počul, že sa nepatrí oslovovať mladú ženu v obsluhe „slečna“ (Fräulein). Asi kvôli možným omylom … a pretože neexistuje „páničko“. A „mužíčkami“ tiež nikto nechce byť. Ale čo potom povedať, keď sa obsluha minútu po minúte vyhýba očnému kontaktu a smäd sa zvyšuje do nekonečna? Jednoducho „Ahoj“? Akosi grobianske. „Hej, vy“ – ešte horšie. „Čašník, prosím“ – ale po prvé je to čašníčka, a po druhé nie sme vo viedenskej kaviarni. „Prepáčte“ – ale za čo? Keď už človek tak dlho čaká na strik, že naozaj nie je dôvod na ospravedlnenie. Nemám riešenie a môžem len osvetliť, že povolanie, ktoré oprávňuje na profesionálne nosenie nápojov a jedál, sa teraz nazýva „Gastronomiefachmann/frau“ alebo „Restaurantfachmann/frau“. Akosi hlúpe na oslovenie. Čašníci sú, takpovediac, humor včerajška.

Nejaký vtipkár raz poznamenal, že komunikácia je nemožnosť spolu hovoriť. Mohlo ísť o niekoho so skúsenosťami s jednaním medzi obsluhou a kuchyňou. Ak niekto príde priamo od hosťa s odkazom, že mäso bolo tuhé a šalát sa nedal jesť, potom je lepšie, ak je rýchlo preč, alebo je veľmi silný, alebo je šéf. Myslím tým: bolo to naše perfektne vyzreté bio-hovädzie, presne medium opečené, a šalát bol takmer unikátny jedál pripravovaný à la minute z mladej cukety s olivovým olejom! Nechcem zamlčať, že kuchyňa a obsluha sa občas predsa len stanú spojencami. Vtedy, keď ide o tých vonku, teda o hostí. Že „stôl štyri“ už nie je celkom triezvy, sa dá jazykovo ešte pochopiť: kto pozná každého jemne osvieteného hosťa po mene? A keď sa „ten tučný s tým veľkým psiskom“ zase pýta na extra porciu zemiakov, potom pán rada našťastie nevie, ako ho personál volá. Jeho pes je mimochodom naozaj mocný. A vyzerá celkom ako pániček. Ale poznám aj hostí, ktorí na pokus niečo im naservírovať reagujú zaujímavo. „Ja som ryba!“ prezradila mi nedávno jedna dáma. Dala som jej zubáča, v tichosti som sa čudovala a všetko bolo v poriadku.

Niekedy to nemajú ľahké ani čašníci. Napríklad keď majú hostí bez toho, aby poznali ich mená (alebo si ich pamätali), niekam odprevadiť. Ako osloviť? Vôbec? Len „Prosím“ alebo „Tamto je váš stôl“? Ide to všetko nejako. Ale potom je niečo, z čoho sa mi ježia vlasy na zátylku: „Madam, poďte ďalej…“ Nie som „Madam“. Aspoň nie mimo Francúzska. Nie taká a iná zase nie. Takže prosím: nikdy viac!!! Alebo … mohla by som udrieť tam, kde to naozaj bolí – pri prepitnom (kde ste si mysleli, Monsieur?).

Čo však som a na čo som veľmi hrdá: Som kuchárka. Manfred Buchinger to však vidí zase raz inak: „Ty si kuchár!“ Na môj protest najprv zamrmle niečo o „genderovaní k smrti“ (mimochodom, je celkom živý) a potom mi vysvetlí, že je to myslené ako vyznamenanie a najvyššia pochvala, keď povie, že som „kuchár“ a nie „kuchárka“. Pretože: Kuchár, to je niekto, kto sa potí pri sporáku, všetko kontroluje, jedným švihom precedí pätnásť litrov zeleninového vývaru, robí tisíc vecí naraz a kreatívne, popáli sa a nesťažuje si, ovláda všetko od dokonalej kôrky bravčovej pečienky až po sklovitý filet z hlavátky, je to skrátka a dobre hrdina kuchyne. Zatiaľ čo kuchárka … to je skôr taká tučná alebo aj chudá v bielej zástere, alebo horšie, v takmer bielej pracovnej veste, ktorá šúpe zemiaky a má kŕčové žily, a možno, ak ide do tuhého, ešte vypraží rezne. Že medzičasom existujú aj hrdinky kuchyne (a kuchári s rôznymi znalosťami popri opuchnutých nohách), je však fakt a malo by sa to šíriť ďalej. Jazyk je na to skvelý dopravný prostriedok, takže, napriek všetkým dobre mieneným pokusom o pochvalu: Som kuchárka!

A ak to u niekoho napriek tomu stále má istú pachuť: jazyky a chute sa jednoducho menia. Našťastie. Podľa veľkého kuchárskeho majstra Brillat-Savarina mal bažant túto dostatočnú „vysokú chuť“ a stupeň zrelosti až vtedy, keď, zavesený za chvostové perá, sám od seba spadol.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!