A-La-Carte

Chuť na prirodzenosť (2009/1)

Trautmann zje všetko. Zo dňa na deň. Böck je prieberčivejší. Herec a intendant letných hier v Kobersdorfe to má rád čisté, prirodzené, jednoduché, rakúske.


Chuť na prirodzenosť

Text: Ro Raft Fotografie: Peter M. Mayr
Trautmann v Kobersdorfe. Február. Tma. Snehová víchrica prináša veľké, tučné vločky. Zámok Kobersdorf vo svetle jaguárskych reflektorov vzdoruje ako stredoveký vodný hrad, ktorým letné dejisko festivalu kedysi skutočne bolo. Wolfgang Böck, intendant už šesť rokov, má na svojej dohola oholenej lebke natiahnutú vlnenú čiapku a rozpažuje ruky pre fotografiu. Smeje sa, nasýtený, sýty, posilnený. Z neskorého obeda v Ritzingu u „Horvatha“, budúceho cateringu festivalu, hostinského s veľkým menom. Z inšpekcie Horvathovej vínnej pivnice, bohato naplnenej všetkými lahôdkami stredného Burgenlandu. Z jedného, dvoch, troch pohárov ľahkého suchého bieleho vína, ktoré rodený Rakúšan, ktorý pochádza z Linzu a preslávil sa ako viedenský policajt, necíti ani v horúcich júlových dňoch, nieto ešte v chladnom februári. Treba tu povedať, hoci sa pohybujeme na území modrej frankovky: L+T (ľahké a suché) z vinárstva Sommer z Donnerskirchenu je obľúbeným nápojom pána intendanta, „doživotne“, voľne podľa štvrtej časti Trautmanna. Hneď po ňom nasleduje Sommerov Grüner Veltliner Classic, ktorý sa hodí ako popoludňajšie a zimné víno. Červené je vyhradené večerom so Sonjou, Böckovou milovanou už 23 rokov. Ona má rada modrú frankovku od Umathuma alebo od vinárov z Vitikultu, napokon pochádza z Draßburgu. O koňaku, ktorý osamelý vlk inšpektor Trautmann popíja vo svojej domovskej kaviarni na Karmelitermarkt, keď ho trápi smútok, sa v skutočnom živote herca hovorí len zriedka. Zdanie a realita, rozumiete?
Trautmann je Böck je Trautmann – aspoň v hlavách televíznych divákov v Rakúsku. Kulinársky oddaný žemli s mäsovým syrom, klobáse, bažiaci po sladkostiach. Spomeňte si len na scénu, v ktorej tak hltavo zahryzne do šišky, až sa práši cukor a lepí sa mu na trojdňové strnisko. ORF po desiatej časti vlani v decembri výrobu zastavila. Plán na (voľný) celovečerný film je ešte v plienkach. „Kedykoľvek,“ hovorí Böck. Nie v poslednom rade preto, že Trautmann je jedna z obľúbených postáv jeho tvorcu Ernsta Hinterbergera, pôvodne vymyslená pre nekonečný seriál Kaisermühlenblues. Böckovi napísaná na telo po tom, čo ho autor počul spievať „Strizzi-piesne“ s Adim Hirschalom. Hinterberger spontánne usúdil: „Hirschal hrá šviháka, Böck ním je.“ Čo sa – pozri Zdanie a realita – neprejavuje ani v solídnej kariére, ani v súkromnom živote 56-ročného herca, ale svedčí to o jeho vyznaní: „Mohol som ísť do Berlína, Zürichu, Hamburgu, ale príbehy, ktoré nosím v bruchu, sú doma v Rakúsku.“ Jasne a krásne to vidno napríklad vo filmoch o troch bratoch s Erwinom Steinhauerom a Andreasom Vitasekom na ceste do Santiaga de Compostela.
Vo Viedni býva Wolfgang Böck uprostred siedmeho obvodu, „klasicky“ v štvrti Lerchenfelder Straße. Dobre, milovník čokolády nikdy nezabudne na vlny vône v zürišskej čokoládovni Sprüngli, po ktorých v hlave praskali hormóny šťastia ako bublinky šampanského, ale starý obchod so sladkosťami Altlerchenfelder s vežami praliniek vo výklade to dokáže tiež. Desať deka surovej stravy cestou do mestského divadla Walfischgasse, kde mal 24. marca premiéru v revue Helmuta Korherra o 100 rokoch Hakoah, úspešného židovského športového klubu z Viedne – a Böck je vo forme. Hakoah môže volať.
Napriek tomu narieka, že zmizla zmrzlináreň „Riva“, aj so starým manželským párom z jazera Garda, ktorý jazdil len počas sezóny, ona vždy sladká, on vždy mrzutý. Smúti za príjemnými hodinami, ktoré trávil krmivom pre mozog z kníhkupectva oproti pri zmrzline so šľahačkou a Campari Soda, ako aj za rýchlou „stratou krajiny“ v meste aj v Burgenlande, a jeho manželka z Draßburgu mu dáva za pravdu. Patrí do kapitoly Realita, s pikantným tónom pri zoznámení: Pretože Böcka pozdravila „Servus, Ela!“, po čom mu tvár zaspala, zatiaľ čo on o pár sekúnd neskôr videl dvojmo. Ela bola priateľka kamaráta a priniesla so sebou svoju dvojičku Sonju. Večera v drahej francúzskej reštaurácii chutila ako popol, ale o jazdu na motorke neskôr sa k sebe priblížili nielen kulinársky. O ruku ju však požiadal až o 16 rokov neskôr. Keď fanúšik veteránov – ktorý má medzitým v garáži v Draßburgu päť Ducati a osem jaguárov, od Jaguaru E-Type, ročník 1967 až po 68-ku 240Mk2 – konečne pre ňu našiel ten najlepší Jaguar. Aj ona na ňom jazdí.
Sonja Kremsner, ktorá so sestrou dvojičkou Elou prevádzkuje architektonickú kanceláriu, varí (takmer) denne pre manžela a syna: Felix Caspar má 18 rokov a jeho rodičia zastávajú rozumný názor, že spoločné jedlo spája rodinu. Niekedy okolo piatej popoludní. „Nám to stačí,“ hovorí nežná architektka zdvorilo. „Keď ma trápi hlad, skočím na tvarohovú taštičku,“ priznáva pevný chlap. Ktorý sa (z čisto sociologického záujmu) nebráni ani junk foodu. „Kto je prieberčivý, ostane hladný,“ znela prvá časť Trautmanna. U Sonje to neplatí: „Wolfgang je veľmi prieberčivý! A veľmi prízemný,“ hovorí. Preto nouvelle-cuisine experimenty radšej vynecháva. Harmonicky puristicky zabezpečuje: „Hovädzie by mohlo byť na stole denne.“ On pridáva: „Jahody z Južnej Afriky v zime u nás nie sú. A džem sa varí z vlastných marhúľ.“ Napriek tomu nevyhnutné: Olio Celo od Azienda Agricola Sancin, ktoré vozia v debničkách z okolia Terstu. „Zázračné na tomto olivovom oleji: Môže sa aj extrémne zohriať, dokonca sa v ňom dá fritovať.“ Ďalej veľmi dôležité: čerstvý rozmarín, ktorý rastie v kvetináčoch na viedenskej terase a v kríkoch v draßburgskej záhrade. Pre rozmarínové zemiaky, jeden z Böckových základných potravín: olúpané, nakrájané na štvrtiny, posolené, kúpané v Olio Celo, v rúre trochu chrumkavo upečené. Okrem mäsa, samozrejme. Kura sa napríklad plní kašou z rozmarínu, nasekaného (nie rozdrveného) cesnaku, soli a olivového oleja. K pôžitku z mäsa Böck kategoricky hovorí: „Držať diétu a jesť vegetariánsky je dobré pre ľudí, ktorí sa na to narodili. Pre mňa nie.“
Rozmarínové kura si šéf pripraví sám, ale až pri roastbeef, jeho obľúbenom jedle, beží na plné obrátky – hoci obľúbený olej výnimočne neprichádza k slovu, ale kokosový tuk Ceres. Postup si len tak mrmle: „Dobré kilo mäsa – z kravy lepšie ako z vola alebo býka – osoliť a okoreniť a opiecť v takmer dymiacom Ceres, aby sa póry uzavreli. Nechať 24 hodín stáť a až potom 40 minút pri 180 až 200 °C piecť v rúre. Hovädzie vybrať, kokosový tuk vyliať, dva veľké kusy masla zmiešať s výpekom, päť minút nechať v rúre odpočívať. K tomu varené zemiaky a dusenú zeleninu.“ Aby človek vedel, od akého zvieraťa mäso pochádza, potrebuje samozrejme správneho mäsiara. Ha! Böck ho má. Jeho gaštanové tmavé oči žiaria. Vypína hruď. Pretože len tak sa dá purizmus správne žiť. Lepšie jednoducho znamená následne aj prvú kulinársku cestopisnú knihu Böcka, v ktorej sa plaví loďou cez lagúny do Benátok. „Nie, nie je moja,“ koriguje, „napísal ju Günther Schatzdorfer, autor a maliar, ja som ho prinajlepšom inšpiroval ako spolucestujúci, spolu-piják, spolu-jedák a spoluplavčík. Ako v druhom spoločnom diele, 50 rokov chuti, v ktorom sa vtedy ešte prázdny dom Sonjinej prastarej mamy v Draßburgu stáva dejiskom kulinárskych spomienok, snov, ba dokonca halucinácií. Keďže básnik a komisár tam dorazia až neskoro večer, žena je ale na cestách, kľúč od domu v jej aute, špajza prázdna a hostince dávno zatvorené. Len pivnica ponúka zásoby na „vypitie sa do krásy“ nekonečne sa vlečúcej noci s kručiacim žalúdkom.
Teraz sedíme okolo masívneho jednoduchého sedliackeho kuchynského stola v dome v Draßburgu, jemne obmývaní L+T z domu Sommer, debatujeme, ako prezimovať palmy vonku počas burgenlandskej zimy, a obdivujeme nový, na staro vyzerajúci drevený sporák, na ktorom môže hovädzia polievka vrieť ako za čias prastarej mamy. Sotva tam stál, skoro vzbĺkol aj s celou kuchyňou: „Kamarát podľahol módnemu trendu, že muži teraz stoja pri sporáku,“ mrzuto hovorí herec tak smutne ako Trautmann o opakujúcich sa márnostiach policajného povolania, „a vysvetlil, že teraz varí Coq au vin. Čo sa pokazilo, neviem, venoval som sa iným kamarátom. Len to: Dymilo sa tak, že susedia chceli volať požiarnikov. A kura bolo jasný prípad pre smeti. Kulinársky horšia mu bola už len dovolenka na Mauríciuse: „Nobelové stredisko s super drahou, super exkluzívnou kreolskou kuchyňou. V prospekte. Sliny sa nám zbiehali. Lenže hlavný šéf, obrovský chlap s copom, nezvládol ani za nič. Ani jednoduché cestoviny. Denne sme ako Indiáni prechádzali areálom, aby sme zistili, v ktorej zo štyroch reštaurácií práve nevarí. Posledných pár dní sme sa loďou plavili na malé susedné ostrovy a v lacných barbecue búdkach na pláži sme sa z tejto prehry, ktorej niet páru, zotavili.“

Trautmann zje všetko. Zo dňa na deň. Böck je prieberčivejší. Herec a intendant letných hier v Kobersdorfe to má rád čisté, prirodzené, jednoduché, rakúske.

Text: Ro Raft

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!