Globálny svet, celkom regionálne. Každá dedina má svoje vlastné ingrediencie a v najlepšom prípade chutí jedinečne, často však celkom podobne. Regionálny vlak smeruje do provincie a robí z dodávateľov víťazov.
Text: Christian Grünwald Foto: Jose Lopez
Všetci sme si zvykli na povinné ošetrenie koreňovej zeleniny. Reďkovky, repa, mrkva. Nikto by to kedysi v špičkovej reštaurácii nejedol, teraz to patrí k dobrému tónu. Ach, akí sme všetci bio a regionálni, nadchýname sa vzácnymi odrodami, akoby to bolo naše posledné jedlo. Prosím, certifikát pôvodu, inak to na jedálny lístok vôbec nepatrí. Rozpráva ešte niekto o odvážnej kuchárskej technike a vynaliezavosti?
Boli to časy, keď bola špičková gastronómia ako vrcholový šport. Kuchári ako Ferran Adrià alebo Heston Blumenthal vyťažili maximum z dostupného materiálu, zašli pritom takpovediac extra míľu a tým ďaleko za hranice bežného. S technikou a vynaliezavosťou. A nie s určovacím kľúčom rastlín z posledného kurzu prežitia v škandinávskej stepi.
Madrid Fusión predstavuje valné zhromaždenie tých obzvlášť motivovaných. Na pódiu v hľadisku pre približne 1 000 divákov sa každoročne hemžia kalibre ako už spomenutí, tento raz však aj Andoni Luis Adúriz (reštaurácia Mugaritz, Baskicko), Elena Arzak, Joan Roca, najúspešnejší cukrár sveta Pierre Hermé, Sven Elverfeld (Aqua v Ritz Carlton vo Wolfsburgu) ako aj Heinz Reitbauer, ktorý od jedenásteho miesta svojho podniku Steirereck v rebríčku „The World’s 50 Best Restaurants“ získava obrovskú medzinárodnú pozornosť.
Všetci protagonisti hľadajú ultimátny trend budúcnosti a v nejakej forme končia pri regionalite. Žiaľ, aj to sa už stáva nudným. Takí nestabilné sú takzvané megatrendy, keď sa na nich inflačne priživujú veľké potravinárske koncerny, turistické organizácie a kuchári s priemerným nadaním. Nemalo by sa miestami pestovaná regionalita hneď zhadzovať na jej skutočný provincializmus, napriek tomu fetis regionality nie je zárukou lepšieho jedla. Fakt, že niečo pochádza zblízka, zďaleka nestačí – musí to byť preukázateľne vyrobené starostlivejšie a predovšetkým to musí aj lepšie chutiť.
Z tohto pohľadu sú „foodhunteri“ víťazmi kuchárskeho sveta. Aspoň taký dojem možno získať, keď sa pozriete na to, čo kuchári z Mexika, Čile alebo Brazílie pridávajú na zoznam surovín ako ultimátne ingrediencie pre svoje pokrmy. Napríklad jedna zo 600 existujúcich odrôd avokáda, z ktorej sa dá jesť aj šupka. Alebo nejaké bylinky a kvety z oblasti Amazonky, ktoré nikde inde neexistujú. Foodhunteri takéto produkty vyhľadávajú a robia dogmu kuchárskej regionality patrične napínavou.
V čase, keď sa pokrmy medzi Sydney, Santiagom a Štokholmom často až zarážajúco podobajú, je tento druh vedomej limitácie v súčasnosti zrejme najbežnejším spôsobom odlíšenia sa. Kuchár s najväčším počtom unikátnych surovín vyhráva. Vyhlasujeme preto hnutie „Rare Food“. Jedným z veľkých hráčov v tejto záujmovej skupine je Alex Atala. Charizmatický Brazílčan prezentuje vo svojej reštaurácii D.O.M. v Sao Paule z hľadiska ingrediencií akýsi „Best of Kniha džunglí“. Jeho reč tela z neho robí dravú šelmu, ktorá v krajine a pralese pátra po endemických ingredienciách.
Konečný výsledok musí byť sakra dobrý. Štvorkou v rebríčku World-Top-50 sa nestanete len tak. Špeciálny šmrnc získava okrem iného vďaka aróme divo rastúcej vanilky („najúžasnejšie korenie vôbec!“) a divokého medu. Ten je oveľa bohatší a intenzívnejší v chuti, super tekutý a preto pre Atabove kreatívne vinaigretty a aromatizácie prvou voľbou. Rozpráva a ukazuje spracovanie kokosových orechov, ktoré by sme my v Európe kvôli nedostatku surovín asi nikdy nedokázali zopakovať. Alebo aromatický koreň Priprioca z oblasti Amazonky, ktorý kuchyňa D.O.M. vlastnoručne priviedla k využitiu na kulinárske účely. S bylinkovo-korenistými, ale aj jemne zemitými nuansami je nezameniteľnosť zaručená. Okrem toho: „300 ľudí vďaka tomu má prácu a chráni prales pred odlesňovaním. Gastronómia sama osebe nemôže vyriešiť všetky problémy, ale je to pozitívny podnet na zamyslenie, výzva k ochrane ľudí a prírody.“
Niektoré brazílske ovocie chutí sladko a zároveň fermentovane. Na to si treba zvyknúť. Napríklad plody palmy Buriti, ktoré sa konzumujú buď surové alebo kvasené. Alebo Pequi: kôstkovice, ktorých žltá dužina je pretkaná početnými tŕňmi a ktoré možno s patričnou opatrnosťou spracovať na sladké krémy.
Myslíte si, že sa vás to netýka, pretože Brazília je tak ďaleko? Budete uvažovať inak, keď sa tam v roku 2014 uskutočnia majstrovstvá sveta vo futbale a krajina sa stane stredobodom športových a lifestylových tém.
Je to zvláštny kuchársky svet, v ktorom produkty pestujú regionalizmus a radšej zostávajú doma, zatiaľ čo zvedaví hostia reštaurácií z celého sveta letia tisíce kilometrov práve tam.
Heinz Reitbauer nastúpil na 2 500 km dlhý let do Madridu s množstvom batožiny: veľa sladkovodných rýb, ktoré na rozdiel od mnohých kolegov, ktorí na pódiu už len premietajú zložito vyrobené videá o varení, pripravil naživo priamo na pódiu. Prezentovaný jeseter, ktorého mäso potrebuje dva až tri dni zrenia, bol už v Rakúsku odborne porazený metódou Iki-Jime, čo inak robia len Japonci s tuniakmi. Pri tom nastáva cieleným vpichom do mozgu okamžitá smrť, následné oddelenie miechového kanála zabezpečuje lepšie vykrvácanie a biele mäso, aké by sa inak nedalo získať. O tom a o 80 domácich druhoch sladkovodných rýb Reitbauer rozpráva, zatiaľ čo simultánnu tlmočníčku skúša z jej schopností pojmami ako kaprie mliečie. „V Rakúsku máme najlepšiu vodu na svete, takže musíme dosahovať aj to optimálne v chove.“ Vysvetľuje generačnú selekciu pri chove pstruha potočného, demonštruje zdolanie Y-kostí pri šťuke v kokosovom mlieku, upravuje sivoňa z jazera Attersee na horúcom soľnom kameni a vkladá filé z lipňa do včelieho vosku. Hľadisko je zaujaté a nadšené, čo sa prejaví najmä po prednáške, keď kolegovia kuchári spontánne prichádzajú k Reitbauerovi a vzdávajú mu uznanie. Prvýkrát po dlhej dobe, ak nie vôbec prvýkrát, varí Rakúšan v mienkotvornej globálnej kuchárskej elite a má aj o svojich metódach prípravy a použitých surovinách čo povedať – nová dimenzia pre rakúsku kuchyňu, ktorá si doteraz zvyčajne vystačila sama. Keď Reitbauer potom prezentuje aj sušené plátky citrusov pochádzajúce z oranžérie v Schönbrunne, definitívne sa radí k headlinerom Madrid Fusion 2013.
Predsa len existuje, tá veľká technická šou s vynaliezavosťou. Kto v dňoch podujatia hľadal Elenu alebo Juana Mari Arzakovcov, musel sa len pozerať po nápadnom nahromadení kamier a bleskov. Obaja stoja za najvyšším kreatívnym potenciálom, pričom „naše nápady sú iba technicky limitované“, tvrdí Elena Arzak. „Vďaka technike máme dnes veľa nových možností, u ktorých až postupne zisťujeme, čo s nimi vlastne urobíme.“ Napríklad vzdušné farebné guľôčky vyrobené zo zmesi zemiakovej múky, ktorá sa položí v tenkej vrstve na nafúknuté balóny, potom vytvaruje ako papier-mâché a nakoniec vypraží. Čo s tým Arzakovci robia? Používajú ich ako nadrozmernú čiapočku na rybie jedlo.
Zatiaľ čo značka Arzak koncipuje svoje prezentačné video ako demonštráciu high-tech, vo väčšine ostatných filmov bzučia včely, šumia vodné toky a lesy. Šťastný ten, kto má neďaleko svojho bydliska veľkú chránenú krajinnú oblasť. Simon Rogan ju má. V Cartmeli na západnom britskom pobreží vznikol bio-raj, ktorý bol založený z celkom banálnej potreby: „Už som mal dosť neustáleho zháňania len priemerne skvelej zeleniny. Chcem ten najlepší tovar a preto sa o to musím postarať sám. Okrem toho sú vegetačné obdobia v Anglicku také krátke, že je najlepšie časť úrody hneď naložiť alebo inak konzervovať.“ Medzitým vybudoval Rogan okolo svojej reštaurácie L’Enclume obrovskú poľnohospodársku idylku, ktorú možno obsiahnuť už len s mapou.
Žitá gastro-botanika našej doby nezostane bez následkov. Bez exkluzívnych dodávateľov esenciálnych surovín je každý šéfkuchár dosť chudobný, hrozí mu skĺznutie do zameniteľnosti. Dôsledok: najlepšie vlastná záhrada alebo poľnohospodársky podnik. „Farm Food“ prichádza, celkom určite. Uvidíme sa opäť na farmárskom trhu.