A-La-Carte

Beh do vrchu novej generácie (2021/4)

Medzi horami a údoliami Východného Tirolska je potrebný idealizmus a vášeň na to, aby sa priemernosti postavila kvalita. Hŕstka hostinských a poľnohospodárov má oboje.


Nedeľné dopoludnie, pohľad do Rauterstube v Matrei vo Východnom Tirolsku. Obraz ako z čias vynálezu fotografie. Sedem úctyhodne zošedivených mužov v tmavom, do siva a hneda sfarbenom kroji (v úprave obrazu by sa povedalo: sépiové tóny), klobúky so sebavedomo vztýčenými kamzíčími bradami na vešiakoch alebo na presne upravených hlavách. Na stole pivo a Almdudler. Zámožní sedliaci z okolia debatujú o všetkom možnom aj nemožnom, je to ten istý obraz ako po každej bohoslužbe počas katolíckeho sviatku. V pozadí miestnosti nádherný kríž v rodinnom kútiku. „Tu sú starí sedliaci medzi sebou a oni tu vládnu. Keď na obed prídu domov, hlavné slovo majú ženy,“ hovorí Hermann Obwexer, ktorému bol kroj celý život cudzí, a pritom sa smeje. Aj Obwexer, starší hostinský, a jeho manželka Ilse už v Rauteri nemajú hlavné slovo a pôsobia vďaka tomu dojmom pozoruhodnej uvoľnenosti. Mladá generácia, Michael a Andrea, prevzala hotel a zodpovednosť pred desiatimi rokmi. O starých časoch, keď Rauter v Matrei patril ku kulinárskej avantgarde, keď sa tam denne vyfajčili stovky cigár a fanúšikovia z Rakúska a Švajčiarska cestovali na vínne večere, musia mladí zatiaľ len snívať; rovnako ako starí sedliaci pri štamgaste, keď boli ešte mladými mužmi. Nové cestovateľské správanie počas pandémie a nedostatok personálu stavajú aj východotyrolské popredné podniky pred nepoznané výzvy. Minulé leto strávil Michael Obwexer, ktorý vlastne vedie obsluhu v reštaurácii, viac času v kuchyni ako kedykoľvek predtým.

Muškár Michael Obwexer už dlho nahadzoval udicu a vedel, že to bude kapitálny úlovok. Max van Triel, rodák z Matrei s nemeckou matkou, bol šesť rokov súčasťou kuchárskeho tímu Schwarzwaldstube. Namiesto iných špičkových reštaurácií ho to však ťahalo späť do východotyrolskej vlasti, do Matrei. Tam je teraz kulinárske remeslo na nepoznanej úrovni. Samozrejme, Van Triel ovláda perfektné stupne prepečenia poslepiačky, niet pochýb, že holub, morský vlk alebo homár sa tu teraz podávajú tak, akoby išlo o nemecko-francúzsku vysokú gastronómiu. Omáčky sú prvotriedne pripravené, niekedy hlboké, inokedy s troškou šafranu, mimoriadne vydarená je tá z homárích pancierov, ktorú by človek chcel vyjedať po lyžičkách a šálkach, pretože chutí tak dobre. Slimákom, ktoré sa do Matrei dovážajú zo Severného Tirolska, dodáva žeruchová omáčka vítanú pikantnosť. Čo je na kuchyni 30-ročného šéfkuchára podmanivé, je láska k vareniu, ktorá sa prejavuje v zemiakovom fleurone, priehľadnom a chrumkavom ako list papiera, ktorý servíruje k pečenému holubovi. Mimochodom, aj viedenský rezeň v Rauterstube je prvotriedny. A keďže bola reč o rybolove: v októbri sú v ponuke divo žijúce pstruhy a iné úlovky z hornej Isel, kde majú Obwexerovci svoje rybárske revíry. K tomu sa potom nalievajú najlepšie vína z tradične vždy dobre zásobenej frankofilnej pivnice. Otázka znie: Dorflage, Erste Lage alebo Grosse Lage? Odpoveď, ktorú tu možno ľahko nájsť, znie: Nemusí to byť vždy to najdrahšie. V malej hotelovej garáži možno v tomto čase nájsť mnoho švajčiarskych poznávacích značiek.

Len pár krokov od centra Matrei sa nachádza jeden z najbizarnejších gastronomických zjavov v Alpách, Saluti, tenisový bar, kde Ernst Moser varí a ktorý sa maskuje ako cenovo výhodná pizzeria a rodinná reštaurácia, za ktorou sa však skrýva plnohodnotná, jemne vyladená gurmánska ponuka. Neustále prechádzajú okolo terasy a malého lokálu ľudia v tenisovom oblečení s taškami Wilson. Ernst Moser zvláda aj ten najväčší nápor hostí sám, o nedostatku personálu vo vnútornej časti Východného Tirolska sa môže len smiať, hľadanie si už dávno odvykol. Už tri mini kúsky podávané ako amuse-bouche sú silným vyhlásením. Polievka z východotyrolského sivého syra, ktorá vzdialene pripomína fondue, je jemná, s príjemnou kyslosťou a mohutnou arómou tohto syra, ktorý existuje len vo Východnom Tirolsku a v korutánskom údolí Lesachtal; vnútornosti boli príkladné, z pizze veľkej ako minca by si človek dal aj pol tucta. Moser pripravuje ceviche zo pstruhov z chovu v údolí Defereggental, vlastne free-jazzovú verziu ceviche, v ktorej menej udáva tón kyslosť, ale o to viac paprika a iné koreniny. Moser, ktorý popri tom učí na odbornej škole alebo organizuje gastronomické festivaly v hlavnom meste Lienz, disponuje – čo neprekvapuje – tými najlepšími kontaktmi na poľovníkov a zberačov húb. Na stôl prichádzajú malé hríby z okolitých lesov s polentou a letnou hľuzovkou. Z východotyrolskej srnky je v ponuke chrbát, ktorý sprevádza rôzna repa a tekvica, pestrofarebný tanier – a niet pochýb o tom, že k nemu podávané kuriatka sú príkladne maličké. Pozoruhodné je okrem toho, čo Moser ponúka svojim hosťom na pitie. Hosť má na výber medzi japonským saké alebo Chardonnay z vinárstva Juris, medzi oranžovým a červeným vínom od renomovaných výrobcov. Najlepšie je ohlásiť sa u Ernsta Mosera pár dní pred návštevou a požiadať ho o prípravu špeciálneho menu.

Už v prvej histórii A la Carte o Východnom Tirolsku, ktorú mohol autor napísať, sa išlo z Matrei do kopca, úzkou horskou cestou, ktorá vedie k hostincu Strumerhof. Dom stále stojí, výhľad je stále veľkolepý. Pokiaľ ide o vzhľad, jedlo pôsobí skôr skromne, ale polievka z burín alebo žihľavové knedle chutia nádherne; je to miesto, ktoré stojí za to navštíviť, nielen pre milovníkov bylinkových čarodejníc. Sýty a šťastný odídete z každej z troch adries v slnečnom Matrei. Kto si chce medzitým vybudovať chuť na prechádzke, povie si: Je dobré, že je tu naokolo veľa hôr. V skutočnosti sú tu len hory, turistické chodníky, skalné steny, horské štíty, alpy a horské chaty.

Uprostred turistickej oblasti, ktorá sa v zime mení na lyžiarske stredisko, stojí z pekného dreva postavená chata Roat’z Bodn, ktorá láka na slnkom zaliatu terasu skorých turistov na horské raňajky. Aj počas dňa má stoicky dobre naladená hostinská v ponuke všeličo, od rösti s volským okom až po cestoviny s kozím syrom a rukolovým pestom. Kto sa na Roat’z Bodn pozrie za okraj taniera, hľadí na jednu z najkrajších alpských panorám Tirolska.

Posilnený sa môže turista vydať cez Kals-Matreier-Törl smerom na Kals. Že ho tam okrem všelijakých túr na horské štíty národného parku čakajú aj kulinárske vrcholy, s tým nemusí rátať. Človek nevie, či sú to obyvatelia dediny alebo horskí turisti, ktorí by sa vyznačovali väčšou skromnosťou. Tak napríklad znie Philipp Jans, ktorý s manželkou, otcom, matkou, švagrinou a inými príbuznými vedie Figerhof, ukážkový sedliacky dvor na vyvýšenine pred vchodom do horolezeckej dediny Kals, ktorá sa nikdy nevzdáva dodatku „am Grossglockner“. V kuchyni Figerhofu je prestretý stôl pre desať osôb, varila Renate Jans. „Vždy jeme všetci spolu, to je pre nás dôležité. Je sa presne o dvanástej hodine.“

Rodina Jansovcov vyrába z kozieho mlieka tvaroh, jogurt a syr: osviežujúco kyslastý čerstvý syr, jemný, decentne orieškový camembert a niekoľko druhov polotvrdých syrov. Iba pol roka je v prevádzke vynovená syráreň, ktorá bola integrovaná do prevádzkovej budovy dvora, a vášnivý sedliak Philipp Jans priznáva, že sa toho musia ešte veľa naučiť. Kozie mliečne výrobky sú predsa v móde. „Nie trh diktoval našu ponuku, ale vášeň,“ hovorí Jans. Veta, ktorú v týchto dňoch nepočuť zriedka, ale jemu to človek verí. Bola to vraj jeho láska ku kozám, hovorí, zvieratá s charakterom, niekedy ťažké, inokedy srdečne ústretové. V oboch rovnako čistých, svetlom zaliatych stajniach nežijú zvieratá zle a pred bránami čaká nádherná lúka plná kvetov a byliniek. „Tajomstvom sena, ktoré zvieratám dávame, je vysoký podiel lúčnych kvetov a byliniek, to robí mlieko výnimočným,“ hovorí Jans. Srvátka, ktorá vzniká pri výrobe syra, putuje k ošípaným v susedstve kozieho chlieva. Žijú v päťhviezdičkovom rezorte so stromami, slnkom a tieňom, množstvom hliny na rýpanie a kalužami vody pre denný bahenný kúpeľ. Ošípané sú vonku aj v zime. Že raz skončia ako slanina alebo pečené bravčové, ich zatiaľ netrápi.

Philipp Jans nie je bežný poľnohospodár, ktorý dodáva družstvám, a keď sa rozhovorí, ide o posilňujúce sa sebavedomie mladých v poľnohospodárstve, o marketingu a ťažkostiach uživiť sa poľnohospodárskym povolaním. V malebnom Kalse existuje okrem Figerhofu už len jeden plne zamestnaný podnik, teda sedliak, ktorý by sa dokázal uživiť svojím dvorom, to je trpké. Ako som povedal: Kto dovolenkuje v Kalse, nemá na mysli gastronómiu. Adresy, ktoré má návštevník Kalsu v hlave, sú Lucknerhütte, Stüdlhütte, Franz-Ferdinand-Hütte, všetko počestné horské chaty, ktoré sa dajú dosiahnuť kratšími alebo dlhšími pešími túrami.

V samotnej dedine je kulinárska ponuka skôr skromná a zameniteľná, s jednou výnimkou: kilometer pred vchodom do dediny vedie malá horská cesta k Gasthof Glocknerblick. Ten výhľad skutočne existuje, z hosťovskej izby, z malého pivovaru, v ktorom rodina Roglovcov varí pivo pre hostí, mimochodom vynikajúce pivo. Theresa Rogl, dcéra majiteľov, nepôsobí ako kuchárka, ale skôr ako vrcholová športovkyňa a skutočne mala zmysel pre súťaživosť. Neboli to však lyžiarske preteky, ale kuchárske súťaže, národné a medzinárodné, na ktorých sa ako kuchárska učnica zúčastnila a ktoré väčšinou aj vyhrala. V zime sa ďalej vzdeláva na renomovaných miestach, v lete pomáha rodičom v hostinci. Theresa šikovne mieša tradičné východotyrolské štandardy s vlastnými nápadmi. Pritom využíva to, čo v lete rastie v zeleninových záhradách v Kalse, a okolo toho buduje týždenne sa meniacu ponuku. Z Figerhofu pochádza šalát a je skutočne dobrý, k tomu šlipfkrapfen a špenátové knedle s horským syrom a maslom, perfektné. Na dezert zavárané muchovníky zo slnečného údolia Virgental, už pred mnohými desaťročiami prvého a dlho jediného východotyrolského údolia s verejným vonkajším kúpaliskom. Bobule pripomínajú čučoriedky, ale sú väčšie a majú viac čerstvosti a kyslosti. Ešte jedno malé pivo, človek sa len nerád lúči s týmto jednoduchým miestom posilnenia.

Podobne skromný ako v Kalse bol život Východotyrolčanov aj v údolí Villgratental, ktoré je osídlené od jedenásteho storočia, pričom mnohé prírodné katastrofy nedokázali odradiť sedliakov od vernosti svojej vlasti. Potoky, ktoré nemajú zvyk hrozivo stúpať len v našich časoch, keď silno a vytrvalo prší, slúžili na prevádzku obilných mlynov, niekedy voda malé mlyny aj strhla so sebou. Takýto starý mlyn si nechal postaviť šéf Gannerhofu Josef Mühlmann pred svoj hotel. Melie tam vlastnú múku, z ktorej vyrába cesto na chlieb alebo fantastické šlipfkrapfen podľa receptu svojej matky. Opatrným pražením obilia pred mletím dokáže určiť arómy a chuťové profily, to je lákavé a Mühlmann patrí k tým málo, ktorí majú takúto možnosť. Chlieb v Gannerhofe sa taktiež pečie už viac ako tridsať rokov podľa receptu mamy Mühlmannovej, k tomu sedliacke maslo a slanina, oboje má vysoký návykový potenciál, hoci vo Východnom Tirolsku nie je núdza o dobrých pekárov chleba. Obilná múka nebola kedysi vo Villgratentale samozrejmosťou, v núdzových časoch sa používala múka z namletého dreva, žiadny vtip, a ňou sa obilná múka nahrádzala. Rozdiel medzi životným štýlom sedliakov vo východotyrolských údoliach a obyvateľov miest v blízkom Južnom Tirolsku bol obrovský. Kým sa poľnohospodári živili kapustou, obilnou kašou a ovsom a mäso bolo na stole len raz alebo dvakrát do roka, o niečo ďalej, v bohatom juhu, už existovali náročné kuchárske knihy, v ktorých sa objavovali teľacie brzlíky rovnako ako riečne raky. Za to si Villgraterčania zachovali svoje tvrdé palice, nielen pri varení, aj v hudbe. Tunajšia kapela Franui nikdy nemala nič spoločné s bežným alpským klišé.

V Gannerhofe je všetko možné, len nie skromné. Vínna pivnica je plná, mimochodom výlučne rakúskymi vínami. Čerstvé pstruhy berie kuchyňa z konca údolia, z Unterstalleralm, kde ryby rastú v krištáľovo čistej, ľadovo studenej horskej vode. Podávajú sa s cmarovou omáčkou beurre blanc a koreňovou zeleninou. Z Figerhofu z Kalsu odoberá Josef Mühlmann kozí syr a mäso z ošípaných, ktoré sú chované na kozej srvátke. Oboje neopakovateľnej kvality. Ako predjedlo sú v ponuke srdiečka šalátu s čistcom hľuznatým, údeným tvarohom a omáčkou zelenej ako jarná tráva. Z menu pre hotelových hostí zostáva v najlepšej pamäti dusené teľacie pliecko. Na syrovom bufete sa nachádza prevažne miestne. Kozí syr z Kalsu a ešte niečo: úplne vynikajúci camembert z ovčieho mlieka. Z Francúzska? Nie, z Lienzu.

Dvaja mladí poľnohospodári, nováčikovia v chove oviec, Matthias a Theresa Kollnigovci, vedú Kollnighof, ktorého stajne vyzerajú, akoby išlo o luxusný rezort pre zvieratá. On, vyučený tesár, a ona, vyštudovaná archeologička, si tu splnili svoj sen. Dozretý polotvrdý syr sa môže ľahko merať s dobrým Pecorinom. Ovčí jogurt je malý zázrak krémovosti.

Bolo tam ešte niečo? Lienz, kedysi pevná zastávka na ceste zo severu na juh, centrum výmeny tovaru medzi Talianskom a Rakúskom, prednostne aj pri víne, dnes už len trpiaci tranzitnou dopravou. V malebnom centre mesta lacné ponuky, ale aj nejeden malý obchod, ktorý konkuruje obchodným reťazcom ako H&M a Lutz. Návštevníci Lienzu sa radi zastavia na malé občerstvenie vo Weinphilo, mimoriadne dobre zásobenom obchode, ktorý od Franciacorty nahor ponúka vzrušujúci sortiment vín. Obaja prevádzkovatelia, ona z Lienzu, on z Ríma, emigrovali pred dávnym časom do Východného Tirolska a vybudovali si peknú základňu zákazníkov. Pri pulte tovar inšpirovaný hnutím Slow Food, najlepšie prosciutto, osso collo a saláma, úžasné syry mimo jednotvárnej stravy typu parmezán-mozzarella. Nikdy nevynechať: najlepšie espresso vo Východnom Tirolsku!

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!