A-La-Carte

Fúkané sklo (2018/2)

Brilantné, tvarovo krásne, trvácne. Ale prosím, už nehovorme o mne a poďme k téme. Bolo to trochu ako v detstve: Dlho beriete existenciu súrodencov a kamarátov zo škôlky ako samozrejmosť. Niekedy sa však predsa len začnete pýtať: „Kde sa všetci vzali? A ako…


Brilantné, tvarovo krásne, trvácne. Ale prosím, prestaňme hovoriť o mne a poďme k veci.

Bolo to trochu ako kedysi v detstve: dlhý čas beriete existenciu súrodencov a kamarátov zo škôlky jednoducho ako danosť.

V určitom momente si však začnete klásť otázku: „Kde sa tu všetci vzali? A ako do čerta sa vlastne vyrábajú?“
Presne tieto dve otázky sa mi pred nie až tak dávnym časom zrazili v mozgu, keď som sa zrazu ocitol pred kuchynskou policou s pohármi na víno, ktoré som, s postupne sa otepľujúcou fľašou bieleho vína v ruke, očividne už dlhší čas meditoval.

Čo robiť? Opýtať sa rodičov? To už pri tej veci s deťmi veľmi nefungovalo. „Nie,“ povedal som si, „musí existovať iná cesta.“

Najneskôr od doby, čo pred dobrými tridsiatimi rokmi populárny sériový vrah Dr. Hannibal Lecter do protokolu uviedol, že vhodné sprievodné víno k svojim kompetentne pripraveným obetiam zásadne usrkáva z pohárov Riedel, možno Rakúsko považovať za svetovú veľmoc vo výrobe pohárov na víno.

A dlhé roky sa vznášala Riedelova doktrína „Pre každý typ vína vlastný pohár“ ako neviditeľný, no neodbytný príkaz nad hlavami domácich someliérov, vinárov a náročných konzumentov. Zbierky pohárov začali zaberať značné percento príjmu a priestoru v byte. (To, že napriek boomu „Gemischter Satz“ v posledných rokoch očividne stále neexistuje pohár na Gemischter Satz od Riedela, spočíva zrejme v tom, že Tirolčania medzitým exportujú prevažne do zahraničia, kde o túto špecialitu nie je takmer žiadny záujem, pretože tam sú stále zamestnaní tým, že sa učia správne vyslovovať „Grooner Veyltleenar“.)

Na rakúskom domácom trhu medzitým zapustili korene poháre, ktoré túto doktrínu porušili a ponuku radikálne zredukovali na tri kusy. Purizmus bol cieľom, nová doktrína znela: „Mladé víno, vyzreté víno, sladké víno, bodka. Hoci, no áno, možno predsa len jeden navyše na Burgundské, to je užitočné. A, keď už hovoríme, prípadne ešte jeden na šampanské. Tak dobre: päť typov. Ale: Vodu predsa nechcete naozaj piť z horčičáka, však? Presne tak. Takže, povedzme šesť. Možno ešte jeden na pálenku. Ale to je už naozaj všetko. Zatiaľ.“

Wein & Co uviedol napríklad svoju vlastnú značku pohárov v približne v tomto duchu na trh, ale korunu všetkému nasadil až vstup nového hráča. Zalto sa v priebehu niekoľkých málo rokov – aby sme to povedali zámerne škaredo v marketingovej angličtine – dostal od nováčika bez mena k značke typu must-have.

Za to je okrem vynikajúcich senzorických vlastností týchto pohárov a ich fantasticky filigránskej ľahkosti zodpovedný aj rovnako reklamne účinný, ako aj pravdivý príbeh ich vzniku.

Totiž príbeh o tom, ako Hans Denk, charizmatický katolícky farár povýšený do radu národného kultúrneho dedičstva vína, Hubert Fohringer, nadšený vinotékár zo Spitzu, a Kurt Zalto, netradične zmýšľajúci sklársky dizajnér z Waldviertelu, sa spoločne vydali na dva, tri roky na hľadanie svätého grálu za ultimátnym pohárom na víno. Farárovi Denkovi, holisticky zmýšľajúcemu metafyzikovi, je stále dôležité spomenúť, že uhly sklonu pohára sú 24, 48 a 72 stupňov, teda približne zodpovedajú uhlu sklonu zemskej osi a jej násobkom, už starí Gréci mali svoje amfory navrhnuté podobne. Človek teda získava s pohárom Zalto aj hneď tému na rozhovor, ktorý je navyše vhodný do umývačky riadu.

Sériová výroba sa však ukázala ako podstatne náročnejšia, než sa predpokladalo, kvalitatívne výkyvy začali podkopávať povesť pohárov, len čo ju získali, a krátko pred finálnym ekonomickým stroskotaním vstúpili na scénu Josef Karner a Martin Hinterleitner. Obaja dlhé roky v manažmente Schlumberger, obaja pri hľadaní nových výziev, obaja v zásade presvedčení o potenciáli pohárov.

Kurt Zalto so škrípajúcimi zubami predal svoje priezvisko aj s dizajnom a druhá kapitola príbehu Zalto sa začala energicky vyvíjať smerom k šťastnému koncu.

A tak je to Josef Karner, na ktorého sa obraciam s otázkami „Kde sa poháre berú a ako sa vlastne vyrábajú?“.
Prvú otázku zodpovie takpovediac sama, keď certifikovaný majster fotograf Ingo Pertramer a ja na palube Karnerovho auta na ceste do sklárne prekračujeme maďarské hranice.

Vo Waldvierteli, sklárskom centre po celé stáročia, ako vysvetľuje, potrebná infraštruktúra žiaľ už jednoducho neexistuje, zatvorenie závodov Stölzle okolo prelomu tisícročí tam dalo konečnú bodku. Moderné pece s nevyhnutným miešadlom pre homogenitu tekutej sklenej hmoty tam vôbec neexistujú, existuje tam len hŕstka ukážkových sklární, s ktorými sa však extra tenkostenné produkty ako tie jeho jednoducho nedajú vyrobiť, aspoň nie sériovo. Sídlo firmy sa však naďalej nachádza vo Waldvierteli, a to sa, skôr náhodou, vyvinulo na akýsi feministický vzorový podnik, v ktorom je zamestnaných pätnásť žien a nula mužov.

„Firma pre nás nebola práve koníčkom na dôchodok,“ rozpráva Josef Karner, zatiaľ čo prechádzame naozaj veľmi rovnou maďarskou nížinou. „Hinterleitner a ja sme mali päťdesiatdva, respektíve päťdesiatpäť rokov a prvé tri roky si nás pravidelne predvolávali z banky ako školákov k riaditeľovi. Popri tom sme boli permanentne na cestách ako obchodní zástupcovia s našimi pohármi.“

Karner si o pojme „marketing“ nemyslí veľa, sám seba v podstate považuje za predajcu a ako taký verí v tvrdú prácu ako jedinú správnu cestu: „Prvé roky sme Hinterleitner a ja nemali kanceláriu, pretože by sa to finančne nedalo zvládnuť. A teraz sme pri tom zostali a jednoducho sa stretneme, ak je niečo na prerokovanie.“

Zamestnaní obchodní zástupcovia neexistujú dodnes, zato sú už medzitým pre Zalto činní dvaja synovia Martina Hinterleitnera. Maďarská skláreň, ku ktorej smerujeme, nepatrí firme, poháre sa vyrábajú v mzdovej výrobe, avšak sú jej najväčším zákazníkom a sú silne zapojení najmä do vývojových procesov a manažmentu kvality.

A potom už dorazíme do sklárne, tam, odkiaľ poháre pochádzajú. Čoskoro sa dozvieme, ako sa vyrábajú.

Nezaujímam sa ani o športové prenosy, ani o tanečné divadlo, inak sa však mimoriadne rád pozerám ľuďom na ruky, ako robia niečo, čo ovládajú obzvlášť dobre. Môže to byť Joachim Meyerhoff, ktorý v Akademietheater zvláda trojhodinové sólo, ale aj taliansky predavač zeleniny, ktorý v dychberúcom tempe čistí obrovské množstvá artičokov a popri tom ešte číta Corriere dello Sport.

Pre suverénne celebrovanú remeselnú zručnosť, ktorá sa prejavuje pri výrobe ručne fúkaných pohárov na víno, som teda stopercentná cieľová skupina.

Naša prehliadka sa začína, rovnako ako vznik skla, v miestnosti, ktorá vyzerá a vonia menej ako skláreň, skôr ako stolárska dielňa, presnejšie povedané ako sústružnícka dielňa.

Poháre sa totiž fúkajú do akéhosi negatívu, ktorý, ako mi na otázku po odbornom výraze bolo odpovedané, sa aj skutočne nazýva „negatív“ a vyrába sa sústružením z dvoch masívnych bukových blokov, ktoré sa na čas spracovania presne spoja.

To, že takýto drevený negatív, hoci je počas celého svojho pracovného života permanentne nasiaknutý vodou, prežije kontakt s tekutým sklom bez poškodenia len zhruba 150-krát, je pracovný základ pre tunajšieho majstra sústružníka, ktorý veselo, zahalený v aureolo drevených triesok, ktoré okolo neho dynamicky tancujú, vyrába jeden negatív za druhým.

A to zväčša voľnou rukou a voľným okom. Ako pomôcka na korekciu mu slúži len papierová šablóna, ktorá zobrazuje prierez pohára 1:1. Tento muž ju však používa až úplne ku koncu, pri jemnom brúsení, a človek má živý pocit, že aj to robí skôr pro forma, pretože sa na neho pozerajú ľudia.

Najprv upne blok do úctyhodného historického sústruhu z detských čias firmy Voest a voľnou rukou frézuje základný otvor, presne tak hlboko, ako treba, samozrejme. Potom siahne po sústružníckom noži (pre každú formu pohára tu existuje špecifický, ktorý vykazuje vždy požadované zakrivenie; príslušná kováčska dielňa sa nachádza v okolí) a s vysnívanou ľahkosťou vykúzli presný negatív, ktorý mimochodom kontroluje šablónou, aby prípadne ešte zoškrabal tú či onú triesku tenkú ako vážkine krídlo, blok upne a venuje sa ďalšiemu.

Fascinujúce.

„Niečo také,“ myslím si, „niečo také mal ukázať Zierhofer-Kin vo svojej performance preplnenej prvej sezóne slávností, to by som aj ja prišiel.“

A promptne sa v nasledujúcej miestnosti, do ktorej nás vedú, otvára scenár, ktorý nič nepripomína tak silno ako pokročilú divadelnú produkciu slávností.

Na vyvýšenej plošine – ktorá, ako sa neskôr dozviem, sa v jazyku sklárov skutočne nazýva „javisko“ – sa pohybujú skupiny mužov podľa vzoru precízne koncipovanej, ale vedome ľahkovážne vykonanej choreografie. Scenéria pôsobí, akoby boli zamestnaní aj scénograf a kostýmový výtvarník: pár nahých trupov a z krátkych nohavíc vyčnievajúce nohy sa starajú o istú telesnosť; presne toľko protagonistov má oblečené jednotné modré firemné tričká a stará sa tak o istú farebnú a štylistickú celistvosť bez toho, aby hneď vzbudzovali dojem amorfnej uniformovanej masy. To, že presne táto modrá sa nachádza aj na niektorých vzperách, nástrojoch a strojoch, sa stará takpovediac o estetický rámec, v ktorom prebieha zväčša bezslovná inscenácia v svižnom, ale pokojnom tempe, teda zhruba dvakrát tak rýchlo, ako by to robila pod réžiou Christopha Marthalera.
Na javisku vystupuje niekoľko tímov, ktoré, všetky v tempe a rytme mierne sa od seba odlišujúce, celebrujú pracovné kroky, na ktorých konci stojí ručne fúkaný pohár.

Prvý muž, „fúkač“, vyberie zo sklárskej pece – ktorá sa mimochodom vykuruje okolo hodín a nikdy nechladne – hrudu žeravého tekutého skla, a to, samozrejme, presne toľko, koľko človek bude potrebovať na hotový pohár. Potom túto hrudu nafúkne do malej gule, ktorá je veľkosťou niekde medzi marhuľovou knedľou a ambicióznou Mozartovou guľou, a podá ju druhému mužovi, ktorý mini balónik nafúkne do veritabilnej sklenej gule a pomocou kúska mokrého dreva ho vytvaruje. Teraz preberá tretí muž a sklo fúka do už opísanej vodou nasiaknutej drevenej formy, ktorú pri tom drží mechanické zariadenie, ktoré sa na stlačenie nožného pedálu otvorí, vytvarované sklo uvoľní a obidve drevené polovice formy znova ponorí do vodného kúpeľa. (Približne v tomto čase prvý odovzdá druhému mužovi ďalšiu nafúknutú sklenú guľu.)

Sklo, ktoré v tomto okamihu pripomína zhruba žeravý balón, ktorého spodné dve tretiny vykazujú známe kontúry pohára Zalto, potom však prechádzajú do barokovo pôsobiacej kupoly nazývanej „čiapka“, sa odovzdá štvrtému mužovi sediacemu pod javiskom, ktorý znova nahreje „čap“, teda zvyškový chvost na južnom póle pohára, z ktorého sa ďalej vytiahne stopka. Sklo, ako mi je vysvetlené, rýchlo „zamrzne“, to znamená, že sa po vyfúknutí do formy nedá posunúť tak rýchlo, aby čap zostal tvarovateľný bez opätovného nahriatia.

Teraz (na javisku práve druhý muž odovzdáva tomu, kto fúka do formy) preberá „majster“. Ten teraz špeciálnymi kliešťami vytiahne stopku, samozrejme na zlomok milimetra presne tak dlhú, ako má byť, a podoprie ju drevenou dutou formou, aby stvrdla a, samozrejme, presne zvislo vyčnievala z pohára. Sklo ide späť na javisko, stopka sa ešte raz nahreje, ďalší muž pridá, samozrejme najpresnejšie odmeranú, kvapku žeravého skla a vytočí z nej, akoby nič, nôžku, ktorá je rovnako veľká a rovnako vodorovná, ako má byť.

Následne idú poháre do chladiacej pece, kde počas dvoch a pol hodiny chladnú zo 700 stupňov Celzia na približne teplotu z umývačky riadu. Pomalé chladnutie je podstatné, rýchlo ochladené sklo je krehké a pri najmenšom podnete praskne; dobré ručne fúkané poháre sa dajú dokonca jemne stlačiť a nie sú hneď zničené, keď spadnú.

Láskavo mi je dovolené aj raz podľa očakávania zlyhať pri pokuse o vyfúknutie pohára. Rovnomerne otáčať rúrkou, zatiaľ čo človek svižne, ale bez tlaku fúka vzduch, je podobné, ako keď sa ako autoškola prvýkrát ovláda spojka, radiaca páka a volant súčasne: Jednoducho to nejde, hoci vám hlas v zadnej časti hlavy hovorí, že to predsa nemôže byť také ťažké. Aj pokus o vytiahnutie stopky som zmrvil nemenej suverénne, ale aspoň som v momente neprítomnosti ducha získal malý suvenír v podobe pľuzgiera od popálenia na dlani, čo mi však vadí menej než fakt, že suveníry, ktoré som si chcel vlastne vziať, tie mnou groteskne zdeformované artefakty totiž, si vziať nemôžem, pretože v dôsledku neodbornej výroby sa všetky pri chladnutí rozpadli.

Škoda, škoda, večná škoda.

Odborne vyrobené, medzitým ochladené poháre sa teraz ešte vo výške neskoršieho okraja pohára dookola narežú a pozdĺž tohto zárezu sa opracujú akousi ohnivou čepeľou, ktorá pozostáva z niekoľkých vedľa seba umiestnených plynových dýz. „Čiapka“ sa dá následne jednoducho sňať ako, no áno, čiapka, okraj pohára sa potom ešte raz preplameňuje, teda krátko zataví, aby sa získalo príjemné, perám priateľské zaoblenie.

Nakoniec nasleduje ďalšia kontrola kvality (väčšinu zjavne chybných pohárov vytriedi už „majster“), pri ktorej sa kusy s ľahkými inklúziami alebo nie dokonalým státím nemilosrdne – Zalto nemá pod-trh pre tovar druhej alebo tretej kategórie – hodia do jedného z vedier rozmiestnených po hale, naplnených tenkými luxusnými črepinami. Tí, čo prežili, dostanú teraz ešte logo značky opieskované do nôžky a sú tak pripravené na expedíciu.

Takže takto je to.

Teraz viem, odkiaľ pochádzajú dobré poháre.

A ako sa vyrábajú.

Ale na rozdiel od čias, keď som sa dozvedel, ako to je s deťmi, tentoraz viem jedno isto: Sám si v tomto živote už asi žiadne nevyrobím.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!