A-La-Carte

Pôda & jazero (2018/3)

Kulinárske dojmy z trojmedzia, kde usilovní rybári a precízne pracujúci poľnohospodári zásobujú reštaurácie.


Text Alexander Rabl · Fotografie Michael Reidinger

Jeseň. V údolí Rýna sa krajina kúpe v hmle. Obyvateľom najväčšej riečnej delty Európy neprináša záchranu z depresie lekárnik, ale výlet do oblasti Appenzellerland, do Meersburgu alebo do prístavu vo Fussachu. Bregenzerwald nevynecháme, ale tentoraz pôjdeme inam. Tento príbeh je o trojmedzí, v ktorom sa zlievajú tri odlišné kultúry života a stravovania. Keď slnko nakoniec predsa len prenikne cez mraky a svetlo nechá jazero ligotať sa, napadne ľuďom to najprirodzenejšie. Ryba. Ale kde ju vziať?

„Samozrejme, je to ťažšie ako kedysi,“ hovorí Markus Gruler zo Seehalde, neďaleko Meersburgu. „Počet rýb totiž klesol rovnako ako počet rybárov.“ Markus Gruler je šéfkuchár, jeho brat Thomas vedie reštauráciu a pripojený hotel. Tu sa je a pije „s nohami vo vode“. „Les pieds dans l’eau“, ako sa hovorí vo Francúzsku, ktoré je od Meersburgu vzdialené už len necelé dve hodiny a tento výraz ovplyvňuje mnohých návštevníkov Meersburgu, ktorý je vzdialený len päť minút. Markus Gruler má vynikajúce kontakty na niektorých rybárov a sám vie, kde a kedy je zaručený dobrý úlovok. Najlepšie je spoľahnúť sa na jeho odporúčanie a potom človek dostane na tanier aj vzácne druhy rýb, ako napríklad ploticu, ľahko vypraženú, podávanú ako rybu na palici, sprevádzanú geniálnou zmesou nakladaných a čerstvých uhoriek. Takú dobrú šťuku, takú šťavnatú a delikátnu, autor ešte nikdy nemal. K tomu malé halušky a šťučia pečeň, všetko s nahrubo prepasírovaným špenátom a niekoľkými cestovinovými valčekmi. A potom ešte síh, malé rybky, nazývané aj ostriež alebo jazerný okúň. K tomu hruška, slanina a zelené fazuľky. Nádherné miesto, malebne obklopené kempingmi a ďaleko od ruchu jednodňových turistov, pod ktorým krásny Meersburg, ostrov Murnau a mestečko Kostnica vzdychajú.

Neskoré leto. „Práve prišla zeleninárka a priniesla toto,“ hovorí Andrea Schwarzenbacher a servíruje mini uhorky, ktoré boli jemne zohriate v rúre s ovčím syrom. K tomu hosť dostane malú dávku ginu prezentovaného v rozprašovači na ruky. Trochu šou nezaškodí. Predjedlo z rôznych paradajok podávané o niekoľko chodov skôr, s paradajkovým sorbetom, filetovaným surovým síhom a varenými riečnymi rakmi z Fussachu už naznačovalo, čo tvorí kvalitu kuchyne Mikea Schwarzenbachera v podniku Mangold v Lochau, a to je jeho vrúcny, takmer srdečný vzťah k dodávateľom, poľnohospodárom a záhradníkom, ako aj k rybárom pri Bodamskom jazere. Návšteva vo Feldkirchu. Rodina Gebhardovcov si tam pred štyridsiatimi rokmi vybudovala pozoruhodnú existenciu ako biofarmári, v čase, keď o biomarketingových akciách potravinárskeho priemyslu ešte nebolo ani chýru ani slychu. Popri tom rodina prevádzkuje aj bioobchodík, v ktorom krivá zelenina, druhá trieda, víta zákazníkov hneď pri vchode. „Pokladali nás za bláznov,“ vysvetľuje Peter Gebhard. A jeho manželka Gertrud o chvíľu neskôr povie: „Robíme to preto, lebo inak nemôžeme.“ Zeleninu a ovocie Gebhardovci zbožňujú, rodina im stavia oltáre z toho najlepšieho kompostu, aký si ľudia vedia predstaviť.

Peter Gebhard by mal na univerzite Boku istú profesúru, keď začne rozprávať o humuse, o mikroorganizmoch, o dusíku a správnom tempe rastu. A potom aj laik pochopí, o čo vlastne ide: že ekologické poľnohospodárstvo skutočne pomáha kvalite, že len zdravá, dobrá pôda prináša perfektné výsledky, napríklad tie uhorky alebo paradajky, ktoré hosť dostane u Mikea Schwarzenbachera. Alebo malá zelenina, ktorá pláva v bujabéze z bodamských rýb, ktorú Mike Schwarzenbacher pripravuje tak geniálne. Alebo mangold a bylinky, ktoré podáva k malému, len na soli varenému zubáčovi, možno vražda detí, tá vec so zubáčom, ale taký jemný, aký je jedinečne dobrý. Predovšetkým jedinečný.

V zálive Fussach sú ryby. Tu sa z toho žije. Rybár Martin Gugele chodí každý deň raz ráno, raz večer na jazero, v každom počasí, okrem zimných mesiacov, keď je na bodamské ryby obdobie hájenia. Potom sa stará o veľké sumce a raky, ktoré v zálive obývajú veľké vŕše a ešte väčšie siete. Jeden zo sumcov má medzitým desať rokov. Býva v niekoľko metrov štvorcových veľkej sieti, svojom revíri, kde tvorí spolužitie so živými ploticami, ktoré mu tu a tam slúžia ako potrava, čo si však hlúpe plotice vždy uvedomia až v posledných sekundách. „Perfektné zviera,“ hovorí Martin Gugele, „skladá sa len zo žalúdka a čriev, zvyšok je mäso.“

Sumec bude raz plávať vo veľkej nádrži v pramenitej vode, posledné týždne predtým, ako bude zabitý a dúfajme, že pripravený špičkovým kuchárom. Napríklad takým, ako je Thorsten Probost z Oberlechu, ktorý si rybára Gugeleho objavil. Spoločne ideme von na jazero. „Nás rybárov je stále menej,“ hovorí Gugele, „dcéra už podnik viesť nebude. Nič pre ženy. A obchod je ťažší.“ Trh, teda dopyt, nezareagoval na ponuku jazerných rýb, ktorá sa rokmi zmenšovala. Tých pár eur na kilo navyše, aby rybári mohli žiť o niečo lepšie, zákazník nedá. A potom sú tu vrtochy prírody, ktoré prácu neuľahčujú. Gugele hovorí: „V posledných rokoch nebolo takmer žiadne ostrieže. Teraz, už niekoľko týždňov, zasa nejaké chytáme. Ak sa ma pýtaš prečo, neviem.“

Na jazere si ľudia tykajú, rovnako ako v horách. Skôr než sa jazero stane hlbším, Gugele kladie siete na ostrieže, známe aj ako jazerný okúň, do vody. Pritom používa hĺbkomer s GPS a prechádza ním útes, zatiaľ čo rybárska sieť sa jemne kĺže do jazera. Sieť je tenká ako pavučina, veľmi náchylná na poškodenie, napríklad plávajúcimi kusmi dreva, ale ideálna na lov ostriežov. Keď je sieť vonku, Gugele vo svojom malom rybárskom člne, v ktorom sa nachádza len nádoba s ľadom a pár vedier na úlovok, pokračuje ďalej na jazero, ktoré je neskôr miestami viac ako sto metrov hlboké.

Martin Gugele nosí brodiace nohavice, ktoré by nechali každého newyorského rappera zozelenieť od závisti, a stojí bosý v člne, ktorý sa z času na čas naplní vodou do výšky niekoľkých centimetrov. Až vo veku štyridsať rokov Gugele spoznal výhody svojho povolania. „Je to sloboda robiť, čo chceš.“ Teraz sa do vody kĺžu sieťoviny s väčšími okami, sú určené na lov síha, známeho aj ako maréna, najpopulárnejšej ryby Bodamského jazera. Každá ryba, ako sa spolucestujúci v malom rybárskom člne dozvie, sa musí loviť inak, má iné časy lovu, žije v iných hĺbkach a regiónoch jazera. „20 síhov a 80 ostriežov je môj bod zvratu,“ hovorí Gugele. „Kormorány ulovia mnohonásobne viac.“ Žravé vodné vtáky sú prirodzení nepriatelia bodamských rybárov, oni – nie rybári – sú pod ochranou prírody a nesmú sa loviť.
Síhy, ktoré sa v priebehu noci ocitnú v rybárskych sieťach v hĺbke približne 25 alebo viac metrov, majú v priemere štyri roky. Nasledujúce ráno ich príde vyzdvihnúť. Keď sa vraciame späť do zálivu Fussach, čajky už krúžia nad sieťami na ostrieže. „Dúfajú v biele ryby,“ hovorí Gugele. Ale tento večer z jedla pre čajky nič nebude. V sieti sa nachádzajú výlučne ostrieže, ktoré sú na lôžku z drveného ľadu dovezené na pevninu a tam okamžite ďalej spracované, čiže filetované. Ostriež sa väčšinou nepodáva v celku, chutí celkom úžasne v pivnom cestíčku, tradičné jedlo v zálive pri Bregenzi a nielen tam. Mike Schwarzenbacher ho podáva ako prílohu k bujabéze, každé sústo je jemná delikatesa s chuťou jazera a decentnou mastnou sladkosťou cestíčka.
Kto si chce dopriať zmenu od lokálneho, od čerstvých jazerných rýb a zeleniny, zájde si na chvíľu na švajčiarsku stranu, do kantónu Sankt Gallen. Dvakrát Michelinskou hviezdou ocenený Einstein, hviezda medzi gurmánskymi adresami na švajčiarskom brehu, prekvapivo nie je v piatok večer úplne vypredaný. Reštaurácia, ktorá je z hľadiska servisu a ponuky vín vynikajúco vybavená, ako ich možno nájsť v krajinách, kde majú hostia dostatočný rozpočet.

Podnik sa prezentuje v konzervatívnom drevenom šate, ako sa často vyskytuje v lepších domoch vo Švajčiarsku, a napriek tomu je moderný a podmanivý. Šéfkuchár Sebastian Zier si urobil meno na ostrove Sylt, jeho šéfkuchár Moses Ceylan pracoval okrem iného v Amador alebo Wissler na vedúcich pozíciách. Obaja varia vzrušujúci mix orientálnej a modernej západnej kuchyne. Hoci niektoré citáty z molekulárnej kuchyne alebo severskej kuchyne – ten či onen dym pri stole –, ktoré sú medzitým rovnako milo retro ako maslové omáčky Paula Bocusa, môžu spočiatku trochu odpútavať od podstaty tejto kuchyne. Tá totiž chutí. Páči sa tu už lahodný ayran a mini kebab, ktoré sa podávajú k šampanskému. Nech je kombinácia marinovaného sivoňa s uhorkou a čerešňou (!) akokoľvek konvenčnou gurmánskou kuchyňou, bod po bode je perfektne dochutená a s pôsobivými nákladmi na materiál a pracovnú silu naaranžovaná. Ale potom tá sila: omáčka pripravená bez alkoholu, ktorá prekypuje arómami (citrónová tráva, čili), sprevádza lahodné, na skus pripravené sépiové tagliatelle, ktoré boli pripravené bez múky, k tomu papája a modrá kreveta. Premiešať, tešiť sa zo skutočnosti, že takýto tanier nájde cestu do špičkovej gastronómie, lyžička za vidličkou vychutnávať.

Variť čisto rastlinne znamená pre šéfkuchára úplné prehodnotenie a zvyčajne hosť takéto snahy ocení ignoranciou, pretože výsledok nechutí. Tu áno, a ako! Omáčka z niekoľko hodín varených žltých šošovíc sprevádza cuketu, grilovanú a skombinovanú s BBQ koreninami, sústo po súste potešenie, ku ktorému sa podáva falafel veľkosti špendlíkovej hlavičky (skoro) a kuskus.

Kúsok z ošípanej Luma, servírovaný v mexickom prostredí, je presvedčivým dôkazom primeranosti a cenovej úrovne tohto švajčiarskeho chovateľa. A ako už bolo spomenuté, odporúčanie vína k menu má švajčiarsku úroveň: veľmi dobré, aj keď nie práve lacné.

Lokalita vyráža dych. Malá horská cesta sa kľukatí zo Sankt Gallenu nahor, stáva sa užšou a užšou. Čoskoro máte
posledné osady za sebou, potom sa zrazu na lúkach pozdĺž cesty objavia ovce a hovädzí dobytok, ktoré vodiča ani len nepoctia pohľadom. Pritom by tu bolo celkom čo vidieť, ako prezrádza parkovisko domu situovaného v nadmorskej výške 1 000 metrov, na ktorom sú značky európskeho automobilového priemyslu poukladané ako v regáli.

Gupf je statný horský hostinec, vložený do nádherne naaranžovaného súboru stajní a lúk, kde žijú kravy a svine. „Tatarák z našich kráv musíte jednoducho ochutnať,“ hovorí neuveriteľne podmanivo milá šéfka domu, Manuela Klose, ktorá spolu so svojím manželom Walterom vedie Gupf už takmer dvadsať rokov. Tatarák z hovädzieho mäsa z vlastného chovu je perfektný, skôr jemne korenený, čo pomáha vyniknúť vlastnej chuti angusu. K tomu vyprážané teľacie brzlík. Kvalita lososa bola vo východnom Švajčiarsku vždy pozoruhodná, tak aj tu: tatarák rovnako excelentný ako plátok jemne údeného lososa, oboje sprevádzané krevetou v cestíčku. Tak luxusne a neokázalo môže pôsobiť dobrá kuchyňa.

Dôvod, prečo je Gupf najmä v sobotu na obed tak rád vypredaný, spočíva okrem iného vo varenom mäse z kráv z domu, ktoré sa podáva vo svojom vývare so zeleninou, zemiakmi a špikovanými kosťami. Najlepší varený teľací jazyk na svete a delikátne sa chvejúca teľacia hlava sprevádzajú rustikálne nakrájaný kúsok hovädzieho tafelspitz, všetko spolu chutí fantasticky, aj keď samotný vývar možno dostal o niečo viac ligurčeka.

Medzitým someliér pozýva do svojho kráľovstva, do vínnej pivnice, ktorú majiteľ areálu zariadil bez ohľadu na straty. Tu je uložené takmer kompletné kompendium špičkových vín tohto sveta, ako sa prezentovali počas uplynulých sto rokov. Žiadna okázalá pivnica, jednoducho zbierka znalca, ktorý ponúka zábavu v kompletne vybavenej sérii Mouton-Rothschild od roku 1938 nahor cez najväčšiu fľašu Kracher-TBA, aká pravdepodobne existuje (takmer dva metre vysoká), až po pekné úlovky zo Švajčiarska alebo aj Rakúska. Ceny? „Pre Zürich a všetkých našich hostí, ktorí prichádzajú z východného Švajčiarska, sme skôr lacní, pre ostatných prirodzene skôr vyššie cenovo.“

Čo tu žije ako svine a kravy, sa kompletne spracuje. „Kedysi sme zvieratá vozili do veľkého bitúnku, ale to sa mi nepáčilo,“ rozpráva Walter Klose. Teraz túto prácu vybavuje malý mäsiar v okolí. Malý výstrel, zvieratá si takmer nič nevšimnú. Mäso sa spracováva v prípravnej kuchyni Gupf. „Máme všetky časti na jedálnom lístku,“ hovorí Walter Klose, ktorý kedysi dávno, počas učňovských rokov v Bavorsku, musel pre vtedajšieho šéfa vždy variť polievku s bravčovými ušami a jačmeňom. Tu nie je žiadne fine dining, tu hostia jedia obrovský bravčový rezeň, Cordon bleu na appenzellský spôsob alebo aj viacchodové menu s homárom a inými morskými živočíchmi. „O áno,“ hovorí Klose, „ryby z jazera máme tiež stále. Filety z ostrieža sú potom na obed zjedené. A zvyšok podávam večer svojim ľuďom – ak vôbec nejaký zvyšok zostane.“

Strategicky výhodne situovaný, uprostred ovocných sadov a viníc, neďaleko ostrova Lindau, je Villino nepochybne najlepším hotelom v regióne Bodamského jazera. V takmer súkromnej atmosfére tu bývajú a žijú hostia len dvadsiatich a takmer vždy vypredaných izieb, z ktorých väčšina je zariadená odlišne. Južne orientovaný vidiecky štýl charakterizuje atmosféru tohto hotela, ktorý vyzerá trochu ako pekné domy v Benátsku alebo vo vnútrozemí Azúrového pobrežia predtým, než boli skupované investormi a trochu skrášlené, po čom ceny izieb stúpli trojnásobne. Vo Villino však niet čo skrášľovať, najmä nie záhradu s jej jazierkami a fontánami, a celkom určite nie reštauráciu nachádzajúcu sa v centre diania. Kuchyňa má osobnosť. Ako všetko ostatné.

K kambale s malými dusenými cibuľkami servíroval šéfkuchár Neumann úžasnú omáčku z pečenej zeleniny a červeného vína – veľká, klasická škola. Podobná omáčka bola potom aj neskôr k pečenému kuraťu Bresse s nakladanými citrónmi, ale to nevadilo, pretože bola veľmi dobrá. Ale ako hit jedla sa ukázalo signature dish domu, lasagne s hľuzovkami, úžasné jedlo pre dušu, v zime ako v lete. Na druhý deň prišla dodávka od rybára: pečený síh, už zbavený kostí, sprevádzaný úžasným šalátom a petržlenovými zemiakmi, poteší hosťa, ktorý sa na druhý deň po skvelých raňajkách bude lúčiť s Bodamským jazerom. „Rybu som včera k mojej radosti ešte v rybárni dostal,“ bude šéfkuchár Neumann rozprávať nasledujúce ráno. A prezradí: „Ak chcete jesť dobrú bodamskú rybu, príďte v januári alebo februári. Potom dostanete mreny, zubáče, obrovské ostrieže a síhy en masse.“

Pfänderstrasse 3, 6911 Lochau
Tel.: 05574/424 31
www.restaurant-mangold.at
Andrea a Mike Schwarzenbacherovci a výborne zohratý tím vedú s vervou a vynaliezavosťou najlepšiu reštauráciu v zálive Bregenz. Odporúča sa nasledovať odporúčania šéfkuchára.

Fischerstüble
In der Schanz 30, 6972 Fussach
Tel.: 05578/75750
www.fischerstueble.at
Fischerstüble leží nádherne pri malom prístave vo Fussachu. Čerstvé ryby sú tu popri rezni s hranolčekmi. Veľmi obľúbený u hostí z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia. V zime je podnik zatvorený, vtedy patrón pracuje v lyžiarskej škole v Lechu.

Wegwarte
Kiesweg 7, 6842 Koblach
Tel.: 05523/548 16
www.wegwarte.at
Filozofiu rodiny Gebhardovcov treba raz pochopiť a ich bio-obchod raz navštíviť. Človek potom nechce nič iné.

Profesionálny rybár Martin Gugele
Auweg 7, 6972 Fussach
Tel.: 05578/744 82
Martin Gugele chodí dvakrát denne na jazero rybárčiť. Potom sú k dispozícii špičkové kvality od skúseného bodamského rybára, pri objednávke vopred prípadne aj pre koncových zákazníkov.

Seehalde
Birnau-Maurach 1, D-88690 Uhldingen
Tel.: +49/7556/922 10
www.seehalde.de
Markus a Thomas Grulerovci vedú s podcenením jeden z najlepších podnikov na nemeckej strane jazera. Bodamské ryby sú k dispozícii podľa úlovku, sú kompetentne pripravované.

Villino
Mittenbuch 6, D-88131 Bodolz
Tel.: +49/8382/934 50
www.villino.de
Sonja a Alicia Fischer tvoria špičku najkrajšieho a najlepšieho hotela pri jazere. Vynikajúco vyškolený servis, veľmi individuálna gurmánska kuchyňa, skvelá vínna pivnica.

Haus am See
D-88149 Nonnenhorn
Tel.: +49/8382/98 85 10
www.hausamsee-nonnenhorn.de
Nádherne v Nonnenhorne situovaný hotel s reštauráciou, v ktorej sa k skvelému výhľadu servíruje opatrne kreatívne pripravená kuchyňa. Syn domu pracoval u niekoľkých majstrov, okrem iného u Hansa Haasa v Mníchove.

Einstein
Berneggstrasse 2, CH-9000 St. Gallen
Tel.: +41/71 227 55 55
www.einstein.ch
Nová fixná hviezda pri Bodamskom jazere s možno najvzrušujúcejšou kuchyňou a nemenej vzrušujúcim vínnym lístkom.

Gasthaus zum Gupf
CH-9038 Rehetobel
Tel.: +41/71 877 11 10
www.gupf.ch
Už takmer dvadsať rokov vedú Manuela a Walter Kloseovci túto zmes sedliackeho hostinca a gurmánskej adresy. Mäso pochádza z vlastných kráv a vínna pivnica je jednoducho veľkolepá.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!