Text Anna Burghardt Foto: Julia Stix
Čísla, ktoré neznamenajú ceny: Tým britský šéfkuchár Heston Blumenthal v Londýne zaujal. Blumenthal, jeden z hlavných protagonistov molekulárnej kuchyne, v roku 2011 vo svojej pobočke v noblesnom hoteli Mandarin Oriental presedlal na historické recepty a odvtedy jedlá na jedálnom lístku datoval. Z roku 1500 napríklad pochádza dnes už slávne „Meat Fruit“: klamlivo skutočne vyzerajúca mandarínka z pečeňovej peny a ovocného želé, rovnako historický ako absolútne súčasný pokrm. Stratégia čerpať z minulosti nápady pre kuchyňu budúcnosti je rovnako múdra ako podceňovaná. Človek môže ignorovať čoraz absurdnejšie preteky o nové prísady – „tá najsuper okrúhlica, ktorú mám len ja“ – a nestráca sa (a nestráca ani hostí) v babraní sa s najnovšími technickými kuchynskými gadgetmi. Kritici tento prístup, brať staré recepty ako inšpiráciu, hundravo zaraďujú pod „pretože ich už nič iné nenapadá“. Dalo by sa to však vidieť aj takto: vlastné kulinárske dedičstvo nemá len veľkú kultúrnu hodnotu, je to aj vysoko nevyužitá oblasť. Koľko prekvapení, koľko nečakanej modernosti a aký vtip sa skrýva v historických rakúskych receptoch (a ich názvoch!), bolo doteraz sotva odhalené. Christian Petz je jedným z tých, ktorí sa neboja starých kníh, ale zato majú cit pre dobré jedlá. A la Carte bol s ním na inšpiratívnej ceste.
Najkratšia cesta k „nonnenským prdom“ (Nonnenfurzerln) vedie cez páternoster. Christian Petz nastúpi do otvoreného výťahu, pomaly stúpa k nebesiam, pozerá sa so záujmom. Jedno poschodie, „tu by mohli zase raz poupratovať“, ďalšie poschodie. Dorazili sme do Viedenskej knižnice, oddelenie historických kuchárskych kníh, za účelom brainstormingu pre Petzov nový hostinec. Brainstorming s naozaj veľkým množstvom mozgu, ako sa ukáže.
Christian Petz, ktorý medzi svoje pôsobiská ráta Witzigmannovu „Aubergine“ v Mníchove rovnako ako „Meinl am Graben“, „Palais Coburg“ a „Badeschiff Wien“, sa stáva hostinským. To sa už za istých okolností možno rozchýrilo. Petz preberá „Gusshaus“ v rovnomennej ulici za Technickou univerzitou v 4. obvode, len pár minút od svojho bytu, čo v Petzovej dikcii robí všetko hneď oveľa ležérnejším. Aby to bolo pre hostí superležérne, bude ponúkať „Stoppelgeld“ (poplatok za vlastné víno) a jedlá na zdieľanie. Trochu intelektuálnej nadstavby pre kulinársky smalltalk získa celá tá ležérnosť, keď Christian Petz hovorí o nákupe a spracovaní celých zvierat a oživení starých receptov. „Toľko sa toho stratilo! Toľko jedál, ktoré dnes už nikto nevarí.“ Petz však nechce k téme pristupovať príliš akademicky, nechce na jedálny lístok písať, od koho je recept, z ktorého obdobia a prečo. „V tomto som skôr menej misionársky, chcem len povedať: Vážení, varte opäť poriadne! A trochu ide samozrejme o to, vyvolať v ľuďoch spomienky na detstvo.“
Hostinské dieťa Christian Petz, ktorý aj každodennú smotanovú polievku ráta medzi svoje spomienky a urobil ju salónnou vďaka riečnym rakom a fazuľkám, sedí teda vo viedenskej radnici zohnutý nad kopou starých rakúskych kuchárskych kníh. Listuje, komentuje, rozjíma. Predtým si v Kunstfore zaobstaral kuchársku knihu od Henriho de Toulouse-Lautreca, z ktorej má pre jedno podujatie reinterpretovať recepty. „Trochu som už listoval, vzadu sú celkom vtipné veci, jedli tam mŕtvoly alebo tak niečo.“ Mŕtvoly sa vykľuli ako „Svätý z grilu“ s receptom: „Pokúste sa prostredníctvom Vatikánu získať skutočného svätca. [...] Podobne ako jeho predchodca bude – ak je to správny svätec – sám žiadať, aby ho otočili, aby bol na oboch stranách dobre opečený.“
Svätca Petz vo svojom hostinci variť nebude. Gigerl (kohútika) skôr áno. „Gigerl želé s kohútími hrebeňmi“, číta Petz. „Gigerl je mladý kohút, a vo viedenčine je Gigerl – ako by sa to teraz povedalo? Fešák? Ale nie, ako sa hovorí Gigerlovi? Dandy možno?“ Zaoberanie sa historickými kuchárskymi knihami bezpochyby rozširuje slovnú zásobu. Mnohé recepty majú francúzske názvy, väčšinou sú francúzske výrazy napísané iným písmom. Tam už Christiana Petza veľa naučiť nemožno, ovláda kuchynskú francúzštinu rovnako ako rôzne obmeny. Ak čítate napríklad v starej kuchárskej knihe o „Blamage“, myslí sa tým Blanc-manger, mandľové želé, ako vysvetľuje. „V Haydnových časoch sa jednoducho všetko z francúzštiny nejako ponemčilo, z Blanc-manger sa stala Blamage.“ Takže vlastne tiež nejako francúzsky. Časy sa zmenili. „Tak, ako sa dnes vzdeláva, človek francúzštinu vôbec nepostrehne. V mojom učňovskom čase sme boli relatívne frankofilní, pretože práve bol vrchol Nouvelle Cuisine. Vtedy šéfkuchári aj tu hádzali francúzskymi výrazmi. Najviac u Witzigmanna, ktorý veľa vecí vyslovoval po francúzsky. To bolo sčasti ťažké, pretože on mrmle ešte viac ako ja a potom navyše mrmlal po francúzsky.“
„Lampertona“ sa Petz vzhľadom na písomný príkaz ošupovať ho odvažuje identifikovať ako rybu, „pravdepodobne mihuľa, Lamprey“. Pri lúštení starých rukopisov – mnohé knihy, ktoré človek nájde v antikvariátoch alebo knižniciach, sú písané ručne – je vraj medzitým celkom dobrý. Tvrdí Christian Petz. „Trochu sa s tým občas trápim, ale dokážem to ako-tak prečítať. Z kontextu to ide. Maslo, miešať, ehm, áno, no áno, vždy to čítam z kontextu. S citrónmi (Limoni), hm, hm, no, nepoznám teraz každé jedno slovo, ale z kontextu, hm.“
Vie Petz, čo je „Zea“? Kuchár zbystrí pozornosť, pozrie si príslušnú stranu podrobnejšie. „Zea číslo 1, Zea v mlieku. Ach, to som si už raz pozeral. Myslím, že je to margarín. To je určite sponzorovaná kuchárska kniha od tej firmy.“ Product placement existoval už v 19. storočí, aj reklamy v prílohe alebo pred receptovou časťou boli bežné. Firmy ako Maggi alebo Liebig’s propagovali svoje produkty rovnako ako miestne obchody s riadom, čistiarne odevov alebo značky liehovín. „Tam je figová káva, tam určite príde aj Zea. Čudoval by som sa, keby neprišla. Nie? Tam žiadna Zea nie je. Dusená Zea. Zea-mäso. To musí byť nejaký druh krupice. Určite obilnina. 10 dag Zea č. 2. Musí to byť niečo mleté.“ Teraz je na rade Wikipedia. „Vyzerá to ako kukurica!“, kričí Christian Petz od počítača v knižnici. „No, to sa už zase oplatilo. Ak je niekedy niečo, o čom som ešte nikdy nepočul, som už celkom šťastný.“
K obľúbeným témam Christiana Petza patria jednoznačne teplé nákypy, pudingy, zapekané jedlá. Napríklad mozgový nákyp. „Ten u mňa pôjde určite dobre, kvôli takým veciam ľudia ku mne chodia. Ak sa nemýlim, urobí sa maslový krém, pridajú sa namočené žemle, strúhanka, nasekaný mozog a vajce a potom sa to pošíruje.“ Čo sa je k mozgovému nákypu, pýta sa Isabella Wasner-Peter – stará sa o kuchárske knihy vo Viedenskej knižnici – opatrne z úzadia. „No, šalát, listový špenát, všetko možné proste.“ Pre Petza je mozgový nákyp celkom normálne jedlo, ktoré sa v jeho hostinci vyvinie aj preto, že chce nakupovať zvieratá aj s mozgom a kopytami. „Tam potom máš kopu vecí, s ktorými si musíš dať rady.“ Pre recepty na spracovanie celého zvieraťa sú staré kuchárske knihy najlepším zdrojom: V minulých storočiach sa celkom samozrejme na tanier dostali nielen jelenie uši, ale aj volské papule, jahňacie nožičky alebo kravské vemená. „Aha, pozri sa, v fašírke z bažanta sú aj kravské vemená.“
Christian Petz listuje recepty na plnený husací krk, jazykové rezne a uhorské teľacie nožičky v ryžovom nákype. „Nedávno som na trhu Naschmarkt kúpil teľacie nožičky a už sa mi zdali také zvláštne. Ale pomyslel som si, raz ich uvarím, prestane to smrdieť.“ Hodiny sa babral s tými časťami (Petzovo pôvodné vyjadrovanie ponúka materiál pre niekoľko fekálnych básní), pridal „hríby a a a“. „Nakoniec som všetko vyhodil, pretože to neprestalo smrdieť.“
Rozmanitosť živočíšnych zložiek Petza skutočne fascinuje. „Čo všetko sa kedysi jedlo! Takmer všetko, čo sa hýbe a lieta.“ Len líšku nie, recept na líšku ešte nikdy nevidel. „Jazdca človek dostane, ak pozná poľovníka. Hlucháne tiež, ale taká stará hluchánka aj tak nie je nič, čo by človek potreboval.“ Niektoré zvieracie jedlá boli samozrejme len prestíž, boli podávané, ale nie zjedené, vie kuchársky historicky vzdelaný budúci hostinský. A nie všetko sa podarí oživiť. Korytnačky v ulici Gusshausstraße asi nebudú, však? „Ale je tam taký jeden úžasný dvojstranový recept z knihy od Alfreda Walterspiela, ten bol jedným z najslávnejších nemeckých hotelierov. V mojom učňovskom čase ešte existovala korytnačia polievka. V malých zlatých konzervách – korytnačka vždy len z konzervy. Lady Curzon bol klasik, ten bol všade. Korytnačia polievka s karí a smotanou navrchu, krátko pod salamander.“ Na tému konzumácie bobra – v súčasnosti sa môže ročne chytiť určité množstvo bobrov, ale nie variť – sa musí Petz zrazu veľmi rozčúliť. „Ľudia sú takí sprostí. Vôbec sa nezaoberajú súvislosťami! Morčacie rezne ale jedia, to sú najväčší trýznitelia zvierat! Odkiaľ tie zvieratá pochádzajú, radšej nechcem vedieť. Ale keď niekto rozreže homára v strede na polovicu, celé Rakúsko ide na barikády.“
Christian Petz teraz hľadá recept, ktorý môže modifikovať pre A la Carte. „Paštéta alebo koláč (pie) by bol pekný, to by som chcel v hostinci robiť veľa, to mi príde superležérne.“ Kuchár listuje šťukovým nákypom s vajíčkami pečenými v snehu, úhorovou paštétou, bažantou paštétou. „V nedostatku hľuzoviek sa má bažantia paštéta koreniť sardelami, ustricami a kaparami, to má tiež niečo do seba.“ Ďalej cez jahňací nákyp, zajačí nákyp, divinovú paštétu. „Na otázku snaživej gazdinej z Ragusu odpovedáme nižšie“, dá sa dočítať v jednej knihe, „Veselé sviatky 1889!“, volá iná kniha na Christiana Petza. Račí pohárik, ktorý okrem rakov obsahuje aj teľacie uši, teľacie brzlíky a „volské podnebie“, vzbudzuje nakoniec Petzov najväčší záujem. A v 19. storočí všadeprítomná prísada, ktorú by si dnes nikto ani v sne nespojil s viedenskou kuchyňou: sušená ryba (Stockfisch), pre ktorej „zmäkčenie“ známa autorka kuchárskych kníh Katharina Prato mimochodom odporúča dažďovú alebo riečnu vodu. Sušená ryba na benediktínsky spôsob, kapucínska sušená ryba, sušená ryba so sardelami a smotanou alebo so sardelami a zemiakmi, Petzovi by napadlo veľa vecí. Má len malý problém: zásobovanie. „V Barcelone prídeš na trh Boqueria a dostaneš za 25 eur za kilo super krásnu sušenú rybu. Ale u nás – nechal som si to ponúknuť od viacerých obchodníkov – platíš potom 60 eur za kilo za horší produkt, poskladaný a zlisovaný, z toho je mi nanič.“ Nejako sa Christian Petz už k dobrému tovaru dostane. „V mojom hostinci budem určite robiť sušenú rybu. Považujem ju proste
totálne ležérnu.“
Christian Petz:
Prísady pre 4 porcie:
16 riečnych rakov
kôpor, rasca
60 g masla
1 mrkva
4 šalotky
2 stonky zeleru
1 strúčik cesnaku
1 ČL feniklových semienok
6 cl brandy
8 cl Noilly Prat
80 g konzervovaných paradajok
½ l hydinového vývaru
1 ks badiánu
10 bielych korení
100 g Crème fraîche
soľ, citrón, kajenské korenie
80 g kociek surového teľacieho brzlíka
20 g masla
4 stonky špargle, uvarené
40 g hrášku, uvareného
80 g kociek teľacej hlavy, uvarené
1 ČL estragónu, nasekaný
1 ČL trebuľky, nasekaná
1 vajce
1 PL hladkej múky
⅛ l mlieka, soľ
1 ČL petržlenovej vňate, nasekaná
maslo
trebuľka na ozdobu
Príprava:
Raky variť cca 2 minúty v slanej vode s kôprom a rascou, potom nechať vychladnúť v studenej vode a vylúpiť chvosty a klepetá.
Račie panciere jemne nasekať a opražiť na masle spolu s na kocky nakrájanou zeleninou. Feniklové semienka tiež krátko opražiť a podliať brandy a Noilly Prat. Doplniť hydinovým vývarom, pridať paradajky a korenie a nechať variť cca 40 minút.
Vývar precediť, nechať zredukovať na cca ⅛ l, pridať Crème fraîche a smotanu, nechať zovrieť a dochutiť soľou, citrónom a kajenským korením, rozmixovať tyčovým mixérom.
Z vajca, múky, mlieka, soli a petržlenovej vňate vymiešať palacinkové cesto. Na panvici upiecť malé palacinky. Palacinky potrieť maslom a položiť na obrátené formičky Dariol, obviazať špagátom a upiecť v rúre dochrumkava.
Kocky teľacieho brzlíka opiecť na masle, osoliť a primiešať nakrájanú špargľu, hrášok, teľaciu hlavu a riečne raky. Túto plnku pridať do račej omáčky, všetko spolu krátko zohriať a primiešať bylinky. Touto plnkou naplniť palacinkové košíčky a ozdobiť trebuľkou.