Burgbauch, hocherotisch
Text: Ro Raftl Fotografie: Helene Waldner
V dňoch okolo obeda s Nicholasom Ofczarekom, oslavovaným Wendelinom v Nestroyovej fraške Pekelný strach, si človek vychutnáva čistú závisť všetkých divadelne vzdelaných priateliek.
„Taký zlatý! Ako stále našpúli pery,“ jasá obdivovateľka. „Naozaj dobrý chlap. Škoda, že má manželku!“ smúti tá, ktorá rada flirtuje. „Keď v Shakespearovej hre Opatrenie za opatrenie vystupuje s chtivou túžbou proti chladnej cudnosti Beatrice, po javisku sa šíri zmyselnosť,“ hodnotí kritická diváčka v tranze.
Pričom sa opäť ukazuje, že muži, najmä ak sú to geniálni herci, sú vnímaní ako vysoko erotickí aj s bruchom. Hviezda viedenského Burgtheateru, držiteľ Kainzovej medaily a dvojnásobný držiteľ ceny Nestroy, to nepočúva nerád. Revanšuje sa stvárnením minidrámy. Predstiera zdesenie nad samým sebou: „Moje bledé brucho na javisku! Vždy sa zľaknem.“ Načrtáva svoju diétnu disciplínu: „Každý deň vnútorne začínam odtučňovaciu kúru, po desiatich minútach ju preruším a presuniem na ďalší deň.“ Do hry vnáša taktiku svojej manželky, kolegyne z Josefstadtu Tamary Metelkovej: „Klame a hovorí: ,Veď si štíhly‘.“ Zdrvene priznáva: „Žiaľ, nie je mi moje brucho jedno – medzi nami.“ Napokon však dodáva: „Mám sa poddať všeobecnému šialenstvu? Život bez pôžitkov? Neprichádza do úvahy.“ Dodatok: „A športovať celý deň, to tiež nejde.“ V tejto chvíli sme pri srnčej paštéte a ligurčekovej polievke, po ktorých nasledujú opekané kúsky zo srnčieho stehna so šípkovou omáčkou. Pri vzdychoch „Mhm, dobré“ si navzájom podávame ochutnávacie vidličky. 35-ročný chlap uvažuje, že podozriví sú mu ľudia, ktorí nedovolia ochutnať zo svojho taniera: „Vlastný druh ľudí! Čo to je? Závisť z jedla? V Rakúsku predsa nikto nemôže hladovať.“ Čo má za následok, že mu zjedia polovicu makovej palacinky s kyslou smotanou a slivkovým lekvárom – z čírej túžby potešiť, ako muža, tak aj makovú palacinku.
Ofczarek je dobre naladený: Nachádzame sa v dome Looshaus na Kreuzbergu, vysoko nad Payerbach-Reichenau. Vzduch je svieži a čistý, pohľad do včasnoletného zeleného údolia a na vzdialenejší Rax povznáša myseľ. Rovnako ako ľahko pripravené jedlo od hostinskej Hanny Steiner, ktorá varí veselo a bez hysterických ambícií o michelinské hviezdy. Rovnako ako pocit pohody v tomto vidieckom dome (presne: drevenom zrube na kamennom základe), ktorý Adolf Loos v rokoch 1928/29 postavil pre priemyselníka Adolfa Khunera podľa receptu: „Nestavaj malebne. Prenechaj takýto účinok stenám, horám a slnku.“ Prenajíma sa 12 izieb. Izba číslo 10 má ešte pôvodnú kúpeľňu od Loosa, ale izba číslo 11, rohový priestor s tyrkysovým rámom okolo nikového lôžka, pôsobí ako najútulnejšie miesto na chvíle slabosti.
Nicholas Ofczarek hovorí, že spal už v každej izbe, pretože Looshaus je jeho stálym miestom na spanie, jedenie a pitie, keď hrá divadlo v Reichenau. Toto leto vystupuje s Reginou Fritsch a Michaelom Danglom v komédii reči Arthura Schnitzlera, troch (v tomto prípade spojených) jednoaktovkách, z ktorých bola „Veľká scéna“ nahradená „Literatúrou“: „Nie nevyhnutne tri komédie,“ myslí si herec: „Ide primárne o to, čo sa dá urobiť so slovami, so silou jazyka.“ Pokus zaskočiť ho erotickou nebezpečnosťou letnej atmosféry v Reichenau, ktorá mala za následok množstvo hereckých manželstiev, milostných vzťahov a detí, zlyháva: „Aj moje manželstvo!“ hovorí s úsmevom.
Pred jedenástimi rokmi hral Ofczarek v Schnitzlerovej hre „Osamelá cesta“, Tamara Metelka paralelne v Bahrovej komédii „Koncert“. To, čo sa tam začalo, bolo zdokonalené pri ďalších dvoch viedenských divadelných produkciách: „Úplne sme sa do seba zamilovali.“
Looshaus je teda navždy romantickým miestom: majiteľka bola prvou, ktorej zamilovaný pár – zahriaty nielen konzumáciou cesnakovej krémovej polievky v bochníku chleba – zveril, že sa chce zasnúbiť. Rozhodnutie krátko nato zrealizovali v Írsku za stĺpom obchodu s obuvou s plastovými prsteňmi, rozpráva Ofczarek. Kulinárskym zážitkom írskej zásnubnej dovolenky v roku 1996 boli ustrice, čerstvo vytiahnuté z mora, s bielym chlebom, soleným maslom a osviežené ľahkým perlivým bielym vínom. V báječnom hoteli s neuveriteľne dobrým jedlom, Rock Glen Country House v Galway na západnom pobreží: „Dokonca vyhral cenu, po čom už jedlo na ďalší rok nebolo také dobré.“ Vyvodzuje celkom logicky: „Pravdepodobne kvôli tej získanej cene.“
Jeho záujem o kulinárske a gastronomické záležitosti sa prebudil už v škole. Na vidieckej švajčiarskej strednej škole, ktorú syn speváckej dvojice navštevoval kvôli jednej z kariérnych zastávok rodičov: „Raz týždenne sa šesť hodín učilo variť vo veľkokuchyni v suteréne. V predmete mliekarenstvo som bol dosť dobrý. Názorné vyučovanie v čiastkovej oblasti znalosti syrov nás zaviedlo do rôznych syrární v kantóne Appenzell. Hoci som vtedy Appenzeller a najmä Gruyère – neskôr môj obľúbený syr – nenávidel. Moja veľká fáza Gruyère prišla až okolo dvadsiatky, prehĺbila sa po mojom tridsiatom roku vďaka fáze červeného vína, ktorá prerástla do zúrivých orgií syra a červeného vína. V polovici tridsiatky ju vystriedala fáza brandy a whisky. Uvidíme,
čo príde teraz.“
Nie, alkoholizmu vraj neholduje. Herecký kolega a špecialista na červené víno Sascha Oskar Weis (Babytalk) ho len trochu zasvätil do vedy o červenom víne a brandy. Taktiež ho zoznámil s tým vinárom z Essenu, ktorý predáva hrušovicu – svetového šampióna – a doprial mu neuveriteľné chuťové zážitky: „Myslíš si, že hryzieš do šťavnatých hrušiek.“ Svoje kuchárske zručnosti mohol Ofczarek zasa prehĺbiť u svojej matky pochádzajúcej z Kanady. Žila aj vo Francúzsku a vo francúzskom Švajčiarsku a s týmito inšpiráciami si mnohé jedlá kreovala sama. Ach, tie sladké jedlá z anglo-amerického priestoru! „Znie to zvláštne, tam predsa nie sú naozaj známi dobrým jedlom, ale citrónové suflé vo vodnom kúpeli je jednoducho sen.“
Na otcovi zostalo strčiť nedeľné kura do rúry: „Moja matka nikdy poriadne nevarila rakúsky.“ Preto sa syn prepracoval od taliansko-španielskeho obdobia k thajsko-ázijskému, momentálne experimentuje s pestrými kombináciami štýlov, ale nepohrdne ani dobrou starou nedeľnou pečenou. Tú pripraví čoskoro vo Waldvierteli. V blízkosti Litschau – kde majú mimochodom v hostinci „Zur Post“ na námestí tie najlepšie waldviertelské knedle, aké kedy jedol – si Ofczarek prerába bývalý pivovar na „letnú rezidenciu pre dôchodcov“. „Sme tesne pred dokončením. Práve sa kladú dlaždice.“ Vysnívaný monštrózny sporák so šírkou jeden meter si však napokon rozmyslel: „Ktoré zviera je už také veľké? Toľko ľudí
ani nemôžem pozvať!“ Blíženec s narodeninami 30. mája sa ohľadom priestorovej náročnosti a ceny sporáka umiernil: „Človek musí robiť aj ústupky.“ Momentálne ešte vedecky bádá nad celkovým vybavením kuchyne: „Chcem to predsa jednoduché. Len tri prvky, vysokú skriňu, kuchynský ostrovček a miesto pri okne na umývanie riadu. Vidiecky dom nesmie byť príliš štýlový, ale mal by byť jednoduchý a jasný.“
Niki O. má šťastie. „Moja manželka je rovnako rada ako ja. Len si to môže dovoliť, pretože okrem toho športuje ako divá.“ Jemu by však bolo jedno, aj keby nebola štíhla. Hovorí. Stavíme sa, že Tamara ho ešte prinúti športovať? S fajčením prestal vlani vo februári, pretože jeho manželka, ktorá sa odnaučila rok a pol predtým, aj s ohľadom na zdravie pľúc dcéry Maeve, „na mňa denne, nepretržite pôsobila“. Hoci konečné rozhodnutie prišlo z filozofických dôvodov: „Stál som pri kuchynskom okne, s ťažkým fajčiarskym kašľom vdychujúc rannú cigaretu pred raňajkami, a uvažoval som o tom, že by som bol rád nezávislý od všetkého.“ Potiahol si z hlboka, keď ho to prešlo: „Najviac som závislý od tohto. Dosť. Koniec.“ Abstinenčné príznaky vraj neboli také zlé, hovorí. Jeho manželka skonštatovala: „Si hrozný.“ On si to nemyslel. Ani to, že by jedlo lepšie chutilo: „Vždy mi chutilo dobre.“