A-La-Carte

Burn, baby, burn! (2017/3)

Netreba piť smoothies, aby ste pili ovocie.


Text: Thomas Maurer, fotografie: Ingo Pertramer

Približovanie sa päťdesiatych narodenín je, ako je známe, niečo, čo u mnohých dotknutých osôb vyvoláva mierne nepohodlie.

V mojom prípade bol tento všeobecný jav ešte posilnený čoraz naliehavejším špeciálnym problémom: k mojim štyridsiatym narodeninám mi pár dobre zmýšľajúcich priateľov darovalo ako kolektívny dar pálenicu. Hoci je so svojou kapacitou približne jedného litra kvasu sotva vhodná na to, aby sa pálenie alkoholu dalo považovať čo i len za seriózne hobby, má tento osobitne podmanivý miniatúrny šarm, ktorý robí aj drobné cukrovinky alebo historické malé autá tak neodolateľnými. Aj pre oko má tento masívny medený objekt čo ponúknuť, a tak dostal okamžite čestné miesto na kuchynskej polici, kde mi mal dobre viditeľne pripomínať, aby som pri prvej príležitosti založil kvas a pristúpil k slávnostnému prvému páleniu.

A to čoskoro, lebo inak, toho som si bol vedomý, hrozí takému objektu smutný osud klasického stacionárneho bicykla, ktorý v 99 % všetkých domácností slúži ako neobľúbený vešiak na bielizeň tak dlho, kým človek konečne nenadobudne rozum a zľutovanie so sebou samým a na eBay nehľadá niekoho, kto ešte naivne verí, že kúpi stacionárny bicykel a nie vešiak na bielizeň.

Ale ako to už čert nechce: raz som nemal čas, inokedy zas chuť, bol som zaneprázdnený prípravami na premiéru, drobnými neduhmi alebo rozladenou náladou, a keď som raz ráno predsa len vyskočil z postele v žiarivej nálade na pálenie, ukázalo sa, že som zmeškal príležitosť založiť kvas.

Varianta eBay mi, samozrejme, nebola prístupná, veď pálenica bola darom od milých ľudí, ktorí navyše presne spoznali a ocenili moju zaťatú tendenciu vyrábať s veľkým krikom v podstate zbytočné veci.

Netreba tajiť, že som sa s touto dilemou utešoval jedným či druhým pohárikom, samozrejme, kúpeným. Keď však túto jar začali moje päťdesiate narodeniny neprehliadnuteľne blčať na obzore, konečne som si dal potrebný kopanec: človek by mal s konzumáciou narodeninového darčeka čakať dlhšie ako desať rokov vlastne len vtedy, ak ide o portské víno.

Aj pálenky z domu Rochelt sa, predpokladám, dostávajú do súkromných domácností nadpriemerne často pri príležitosti okrúhlych narodenín, veď spoľahlivo sprostredkúvajú pocit, že človek dostal niečo špeciálne. Stará sa o to prakticky neobmedzene dobrá povesť, vysoká rozpoznateľnosť krásnych fliaš, ako aj cenová úroveň, ktorá robí tieto pálenky odporúčanými ako pôžitok na každý deň len pre boháčov a nekompromisných fanatikov liehovín.
V gastronómii je však, vzhľadom na to, že ročná produkcia kolíše medzi 5 000 a 8 000 litrami, nezameniteľná fľaša Rochelt, napodobňujúca historickú „tyrolskú pupkatú fľašu“ (autorským právom chránené 3D logo značky), prekvapivo nadmerne zastúpená. Zjavne sa, napriek zálohe 9,50 eura, mnohí hostinskí len neradi lúčia s týmito dekoratívnymi a prestížnymi kúskami; nízke pohnútky, ako napríklad opätovné napĺňanie z alternatívnych zdrojov, patria dúfajme do tmavej ríše bájok a mestských mýtov.

Ak stojíte prvýkrát v obci Fritzens neďaleko Innsbrucku pred budovou Rochelt, ste takpovediac príjemne sklamaní: žiadny marketingom vytvorený glamúr signature budovy sa nesnaží návštevníka už vizuálne „naladiť“ na „zážitok zo značky“, budova pôsobí skôr ako – už len vďaka blízkej diaľničnej odbočke a oproti postavenej transformátorovej stanici – zo servus-TV idylky do súčasnosti posunutý, vkusne komfortný tyrolský sedliacky dom.

Dojem, ktorý pokračuje vo vnútri budovy a do ktorého harmonicky zapadá aj Alexander Rainer, priateľský, bystrý muž, ktorý nastúpil na miesto svojho v roku 2009 zosnulého svokra, zakladateľa firmy Güntera Rochelt.

S poukazom na to, že sme predsa v Tirolsku, sa najprv ponúkne tykanie a potom malé dopoludňajšie občerstvenie. Ide o domáci chlieb s celkom báječnou domácou pečeňovou nátierkou a nemenej domácou masťou so škvarkami, čo plynule vedie k vysvetleniu, že skôr ako sa budeme venovať páleniu, musíme ešte spojazdniť udiareň, v ktorej sa ročne dva kusy alpínskych svíň v pätnástich cykloch studeného údenia spracujú na slaninu pre vlastnú potrebu.

Po – ako predpokladám – starobylom tyrolskom zvyku dostávam ako hosť privilégiá, aby som hrubými podpaľovačmi prinútil drevenú múčku tlieť. Keď to nefunguje, vďačne dostávam – pravdepodobne originálnu severotyrolskú – spájkovaciu lampu a potom sa ide do priestoru pálenice.

Keď sa človek vnútri spamätá z omamnej vône, ktorú spôsobujú prebiehajúce procesy pálenia, ocitne sa v nie práve veľkej miestnosti, v ktorej dominujú len štyri, zato príkladne medeno žiariace a ušľachtilou oceľou blýskajúce sa kotly, ktorú by človek, keby nebola tak očividne funkčným a známky používania vykazujúcim pracoviskom, považoval za showroom pre turistické prehliadky veľkopálenice.

V skutočnosti však štyri kotly – „Najlepšia pálenka, vraví sa, pochádza z Rakúska, najlepšie kotly z Nemecka,“ vysvetľuje Alexander – predstavujú celú destilačnú infraštruktúru podniku.

To ponúka konečne príležitosť ponúknuť dočasné posilnenie rocheltovskej techniky na pálenie tým, že vytiahnem svoj darček k štyridsiatke, hračkársky kotlík, z kufra.

Predpokladám, že Alexander sa z toho teší približne rovnako silno, ako ja, keď sa niekto chystá povedať mi vtip, ktorý smiem použiť aj vo svojom programe. Ak je to tak, nedáva to na sebe aspoň v najmenšom znať, čo ma však úplne nepresviedča, veď v porovnateľnom prípade sa takisto snažím nedať na sebe nič znať.
Najprv som však zaškolený na serióznom prístroji. V prvom kotle sa ešte nachádza takzvaný „výpalky“, vyšťavený zvyšok kvasu z predchádzajúceho pálenia jarabiny. Ochutnám, veď človek nenarazí každý deň na jarabinové výpalky, a zisťujem, že zjavne musela všetka chuť zostať v destiláte. Veľkoryso mi Alexander ponúka vzorku nepáleného kvasu, ochutnám a som odmenený chuťovým zážitkom, ktorý je „kyslým“ len nedostatočne opísaný a chutí tak prenikavo, ako znie tučná spätná väzba.

Kotol vyčistím záhradnou hadicou a potom ho naplním marhuľovým kvasom.
Samozrejme odobratá vzorka nie je taká prenikavá ako predchádzajúci experiment s jarabinou, ale príjemne znepokojujúca: najkoncentrovanejšia marhuľová chuť, akú si možno predstaviť, pri súčasnom úplnom chýbaní akejkoľvek sladkosti. Nič na každý deň, ale vždy zaujímavé.
Bojler, ktorý som naplnil, začína po tom, čo dosiahol štýlovú teplotu domu, práve dostatočne vysokú na to, aby udržal destiláciu v chode, destilovať takzvaný surový destilát, prvý z dvoch stupňov pálenia. Extrémne intenzívne po ovocí voňajúci destilát obsahuje ešte metylalkohol a iné nežiaduce alkoholy, ktoré sa v ďalšom kroku, pri jemnom pálení, oddelia.

Dva kotly ďalej práve prebieha takéto jemné pálenie. Alexander vysvetľuje, že tu sa robí skutočná práca kvalifikovaného páleného majstra. Ide o to, nájsť ideálny čas na oddelenie úkapu (teda podielu jemného destilátu, ktorý obsahuje nežiaduce alkoholy) a dokapu (časť, v ktorej sa pálenka kvôli stúpajúcemu obsahu vody stáva zakalenou) od srdca, časti, ktorá sa neskôr dostane aj do predaja. K tomu sa destilát každého kvasu znova a znova ochutnáva a v internom laboratóriu chemicky analyzuje, až sa nájde pomer, s ktorým je potom úplne spokojný. „Čo sa stane srdcom,“ vysvetľuje, „sa mení rok od roka a druh od druhu, inak stále hrozí riziko, že zo super kvasu urobíte priemernú pálenku.“ Je názoru, že v súčasnosti príliš veľa výrobcov „páli príliš úzke srdcia. Minimálny podiel úkapu ešte prenáša ovocné arómy, ktoré sa inak stratia. A potom majú srdcia s 80 % alkoholu, ktoré sa potom aj tak nakoniec zriedia na 42 %.“

Pálenky Rochelt idú do fliaš s najmenej 50 objemovými percentami, a aj to má, samozrejme, dôvod: „Chceme sa znova priblížiť k starej tyrolskej tradícii pálenia. Ak riediš pod 50 %, pálenka sa zakalí. To sa dá dnes znova vyfiltrovať, kedysi to nebolo možné. Ale zakalenú pálenku vtedy tiež nikto nechcel. Samozrejme, riedením môžeš pálenku urobiť hneď piteľnou. Ale to nás nezaujíma. Riedením sa problém len riedi, namiesto toho, aby sa vyriešil.“

Riešenie, v ktoré tu veria, sa volá čas. A tak nás zavedú do svätyne podniku, skladu, v ktorom drahocenné elixíry v veľkých sklenených balónoch dozrievajú na plnenie, a to najmenej päť rokov a bez klimatizácie: „Striedanie chladu a tepla k tomu patrí.“ Uzatvorené sú pritom len plátnom, samozrejme z najjemnejšieho tyrolského sedliackeho ľanu. To vedie k vyparovaniu, ktoré sa vo svete whisky nazýva „anjelský podiel“. Anjeli nad obcou Fritzens majú dobrý život: okolo 2 000 litrov ušľachtilého destilátu sa tu ročne doslova vyparí, takmer polročná produkcia.

A tak získavam tušenie, že tvorba cien týchto páleniek vďačí aj úsiliu, s akým sa vyrábajú.

Toto tušenie sa ešte zhutňuje, keď Alexander začína veľkoryso plniť moju hračkársku pálenicu domácim marhuľovým kvasom a vysvetľuje pritom niekoľko pilierov svojho kvalitatívneho nároku.

„V zásade je to tak – aha, plameň regulovať sa tu nedá, však? No, pôjde to aj takto – v zásade je to tak, že základný produkt robí kvalitu. Bodka. Že nejaký super páleník z nejakého odpadu urobí super pálenku, tomu síce mnohí veria, ale – tak teraz musíme samozrejme chladiacu špirálu obmývať tečúcou vodou, poď, myslím, že celé to dáme na drez, aby to mohlo pretekať – to je samozrejme hlúposť. To je, ako veriť, že super kuchár dokáže vždy urobiť skvelé jedlo s nejakým konkrétnym nožom alebo sporákom či hrncom. A Günter, môj svokor, bol kuchár, skôr ako začal hobby páliť. No tak, pozri, už to začína kvapkať, myslím, že teraz to môžeme jednoducho nechať tak, zasiahnuť do toho prístroja aj tak nemôžeme. Takže v každom prípade je základný produkt to najpodstatnejšie. Vždy hovorím, päť hlavných chýb pri pálení je: zlé ovocie, fušerstvo pri úkape a dokape, zlé ovocie, zlé ovocie a zlé ovocie.“

Hlavným problémom je, vysvetľuje neskôr, nájsť producentov, ktorí sú ochotní pracovať podľa jeho kvalitatívnych požiadaviek. Hoci platí až päťnásobok bežných trhových cien, napriek tomu je, keďže väčšina pestovateľov ovocia je zapletená do zhodnocovacieho cyklu, pre ktorý obchodu dodávajú v skutočnosti nezrelé, ale skladovateľné ovocie, ťažké získať požadovaný tovar. Marhule napríklad odoberá výlučne od partnerských fariem vo Wachau, používajú sa len plne zrelé plody, ktoré už samy spadli zo stromu. Tie sa okamžite zbierajú a na mieste kvasia, pretože by cestu do Tirolska neprežili. Čerešne sa zasa selektívne oberajú zo stromu počas troch týždňov, pri daždi sa musí v každom prípade urobiť dvojdňová prestávka.
Medzitým už sedíme v izbe, kde sme opäť kŕmení domácimi špecialitami, k tomu sú ochutnávky páleniek a ďalšie informácie.

Napríklad o výťažnosti: „Marhúľ potrebujem, podľa ovocia a zrelosti, 15 až 30 kg na liter pálenky. K tomu prichádza, že v dobrom roku zoberiem šesť z desiatich marhúľ, vo veľmi dobrom osem, v zlom tri. Množstvá, ktoré spracúvame, tiež kolíšu. V našom najlepšom marhuľovom roku sme prevzali 100 ton, v najhoršom desať. Pri baze potrebujem 50 kíl na liter, pri lesnej maline 60, pri trnke 100.“

Pálenky nám servírujú v nezvyčajne malom, sotva 1 cl pojomajúcom pohári Rochelt, sprevádzané poznámkou: „Sú to také koncentráty, že 2 cl takmer ani nedopiješ, o dvojitej ani nehovoriac.“

A ja tu nechcem robiť reklamu ani zo seba robiť experta na pálenku, ale niečo na tom je: Už minimálne navlhčenie vnútra úst spoľahlivo vyvolá explóziu aróm vypĺňajúcu hlavu, ktorú človek môže ešte poriadny kus času pôžitkársky prežúvať.

Aj medzitým ukončený proces surového pálenia na mojej súkromnej hračke sa prezentuje – kvas to robí, kvas to robí! – ako malý zázrak vône marhúľ. Jemné pálenie prebieha z časových dôvodov potom o niekoľko dní neskôr v mojej kuchyni. Ingo Pertramer prichádza v sprievode svojej kamery, zbožne lejeme dobrý pol liter do kotla, zapálime liehový varič a dávame pozor ako ostrieže, aby sme nezmeškali magický moment medzi úkapom a srdcom. A samozrejme aj ten medzi srdcom a dokapom. Nakoniec ostane práve dosť pálenky na to, aby sa naplnila fľaša veľkosti ploskačky, ktorá predtým, čo sa nám zdá primerané, obsahovala svätenú vodu z Maria Absam.

Pustím sa do hľadania nejakého kúsku celkom ušľachtilej látky a nájdem ho v podobe posledného preživšieho zo šesťdielnej súpravy ľanových obrúskov. Fľaša sa zaviaže a uloží v menej frekventovanej časti knižnice medzi šesťzväzkový Lexikón kresťanskej ikonografie a Wahrigov spätný slovník.
Najskôr o rok budeme potom ochutnávať. Na osobu maximálne 1 cl.

Innstraße 2, 6122 Fritzens
Tel.: 05224/524 62
www.rochelt.com

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!