Ak necháte prašnú horúčavu hlavného mesta za sebou smerom na severovýchod, bezprostredne vás privíta táto letná idyla Weinviertelu: sýtožlté koberce slnečníc sa radia k prezretým obilným poliam. Všetko kvitne, rastie a žiari v týchto júlových dňoch, neustále sprevádzané rytmickým cvrlikaním cikád. Aj vo vinohradoch Johannesa Zillingera začínajú ešte hráškovozelené strapce hrozna postupne získavať tvar.
Už z diaľky počuť spokojné mľaskanie a krochkanie, nezvyčajnú zvukovú kulisu pre vinárstvo. Je to najnovší prírastok v dome Zillinger: Kunekune, novozélandské pastviskové ošípané. Malé, robustné plemeno s krátkym rypákom a tmavohnedou až čierno škvrnitou štetinatou srsťou. Rýpu v zemi, ale nerobia z nej bojové pole. Johannes Zillinger priviezol niektoré zo zvierat dokonca zo Severného Frízska. Chce ich chovať tu vo Weinvierteli, na porážku sú príliš drahé. Majú posilniť tím pracovníkov vo vinohradoch. Okrem bretónskych zakrpatených oviec, ktoré sú už dva roky zodpovedné za manažment spásania a hnojenia, a sliepok, ktoré prakticky hneď skonzumujú aj myši vo vinohrade, majú aj ošípané Kunekune udržať porast medzi riadkami viniča na uzde. Projekt je dobre premyslený, Johannesov otec sa rozumie ošípaným. Vyrastal ešte v zmiešanom poľnohospodárstve. Väčšina vinárov mala vtedy okrem obilia, zeleniny a ovocia aj ošípané a sliepky, niektorí dokonca hovädzí dobytok. Až s industrializáciou poľnohospodárstva vinári postupne upustili od chovu hospodárskych zvierat a sústredili sa výlučne na vinič. Jeho syn Johannes sa teraz vracia k pôvodnej forme. Samozrejme, v extenzívnej forme, zvieratá žijú vonku a starajú sa samy o svoju potravu. Na intenzívny chov chýba čas. Víno stále zohráva hlavnú úlohu – ako súčasť celostného systému.
Otec potrebuje na dôchodku aj tak koníček, žartuje Johannes, a o ovce a sliepky sa stará jeho desaťročná dcéra Miriam, ktorá už teraz má dobrý cit pre zvieratá. Niekedy sama vedie celé stádo na ďalší vinohrad, keď je ten predchádzajúci obrobený.
Vinár je veľa na cestách, väčšinou niekde medzi svetmi Štokholmu, Bangkoku a New Yorku, tam, kde končí takmer celé jeho víno, tam, kde ho vždy netrpezlivo očakávajú. Podiel exportu dosahuje 85 percent. Pre domáci trh zostáva málo. Nebolo to vždy tak. Keď v roku 2012 prevzal podnik od otca, hneď, ako hovorí, všetko prevrátil naruby. Aj keď vinohrady nenechávali nič na želanie: Johann Zillinger starší bol jedným z prvých domácich bio-vinárov. Pred necelými štyridsiatimi rokmi urobil prechod. Nikto vtedy nechápal, aký to má mať zmysel. Bio bolo v tom čase len niečo pre pár stratených starých hippies a beznádejných eko-fanatikov. Dnes sa list obrátil a vinárstvo vlastní poklad: prekvitajúcu pôdu a robustné kry viniča.
Johannes chcel napriek tomu ísť novými cestami, chcel vyrábať iný druh vín, vína, ktoré sú rovnako živé ako pôda – vzrušujúce vína. „Klasické vinohradníctvo by pre mňa bolo jednoducho príliš nudné,“ spomína. Nebol tam vraj žiadny podstatný vývoj. „Človek mohol ísť len do skladu a opýtať sa, aké aromatické kvasinky alebo enzýmy majú práve nové na sklade,“ hovorí sucho. O vlások by sa preto nestal vinárom, ale inštruktorom potápania. Počas jednej zo svojich mnohých ciest do Thajska začal výcvik na inštruktora potápania. Krátko pred poslednou skúškou však jeho plány skrížila potápačská nehoda. Teraz je vinárom a je s tým šťastný. Pretože vyrába vína tak, ako si ich predstavuje.
Hneď po prevzatí rozšíril hospodárenie na biodynamické, samotná bio-certifikácia mu bola málo. „Chcel som to prísnejšie,“ hovorí, „dva kroky späť, aby sme sa možno z hľadiska kvality posunuli o štyri kroky vpred.“
Aj v pivnici urobil obrat o 180 stupňov: žiadne zásahy, žiadne zbytočné prísady, viac voľného priestoru. Vína boli čistejšie, jemnejšie, komplexnejšie. Odbočka, pri ktorej hneď prišiel o polovicu stálych zákazníkov. Vtedy už boli diskusie s otcom. V Rakúsku zostal dopyt zatiaľ zdržanlivý, väčšina obchodníkov sa jednoducho neodvážila – jeho vína chutili príliš inak, príliš svojsky. S hrôzou spomína na degustácie na Arlbergu, kde stál ako tĺk, „pre nič!“.
„Nikdy viac nejdem na tento kopec,“ ubezpečuje. Ani nemusí. V roku 2014 cestoval prvýkrát so svojimi vínami do Švédska a Severnej Ameriky. To, čo sa v Rakúsku predávalo len pomaly, mu tam trhali z rúk. Pomohli aj jeho kontakty v Thajsku. U oslavovaného Gaggana Ananda v Bangkoku, štvornásobnej jednotky v rebríčku Asia’s 50 Best Restaurants, patrí takmer do rodiny. Počas lockdownu pracoval hlavný someliér Vladimir Kojic niekoľko mesiacov vo vinárstve vo Weinvierteli. V krajinách s afinitou k naturálnym vínam je Johannes Zillinger veľkým pojmom. Škandinávia, Japonsko, Kórea, Severná Amerika a práve juhovýchodná Ázia. Cenia si jeho úplne vlastnú štylistiku, ktorá sa tiahne všetkými jeho vínami – výrazný rukopis. Je to ten pokojný tón, ktorý sa zdá taký jednoduchý, takmer nenútený, a predsa sa ukazuje ako komplexný, čím dlhšie máte víno v pohári. Žiadne krikľavé arómy, skôr jemné nuansy, chuť, ktorá sa vyvíja z hĺbky. Pri všetkej živosti človek vždy cíti aj pokoj v nich.
Zillinger je považovaný za jedného z veľkých majstrov Sauvignonu blanc. Práve vo Weinvierteli, samozvanom raji pre Veltlínske zelené, vyrába Sauvignony, ktoré dávajú odrode novú identitu. Ako aj hrsť štajerských podnikov, aj Zillinger chcel zbaviť odrodu jej zvyčajne hlasnej, prekypujúcej aromatiky. Už Parcellaire blanc & Sauvignon, cuvée z Pinot a Sauvignon blanc, ukazuje peknú hru medzi mladíckym ovocím a chladnou, burgundskou štruktúrou, medzi bezstarostnosťou a serióznosťou. Séria Parcellaire je myšlienka ďalšieho vývoja vín z jednotlivých polôh. Pochádza z vždy najchladnejších parciel z čisto vápencových pôd. Nezvyčajné rozhodnutie vo svete vína, ktorý zbožne uctieva jednotlivé polohy.
Rozhodnutie, ktoré pravdepodobne vyplynulo aj z miestnych praktík komisie pre kontrolné čísla, ktorá vytrvalo odmieta vína mimo hlavného prúdu. Rozhodnutie, ktoré však neznamená rezignáciu, ale opak: bolo tým utiahnuté ďalšie kvalitatívne skrutkovanie. Naozaj do tuhého ide potom pri Sauvignone blanc zo série Numen, ktorý radšej nazýva Fumé Blanc, aby ani nevzbudil falošné očakávania: „S bežným chuťovým profilom odrody má môj Fumé Blanc málo spoločného,“ je presvedčený. „Veď rastie po celom svete a chutí takmer všade rovnako.“ U neho chutí potichu, tmavo a hlboko; dojímavo.
Má všetko, čo veľké víno potrebuje, bez toho, aby sa tým chválilo. Pre výnimočný, úplne vlastný prejav vín sa nebojí žiadnej námahy. Začína to rezaním výhonkov namiesto strapcov. Riziko: Ak po reze výhonkov príde ešte neskorý mráz, úroda kra viniča je možno stratená. „V deviatich z desiatich rokov to ale dopadne dobre,“ upokojuje. Vyrezávanie strapcov v lete, keď už je v nich všetka energia rastliny, sa mu zdá absurdné. Rez výhonkov je nástroj na dosiahnutie čo najskoršej fyziologickej zrelosti, ďalším je biodynamické hospodárenie. Nedáva zmysel nechať strapce visieť hlboko do jesene, ako sa to propagovalo skôr: „Dnes máme v septembri skoro vždy ešte zopár tropických nocí, tam sa len stráca sviežosť a finesa.“
Iné projekty bežia už mnoho rokov. Jeden hektár jeho vinohradov osadil ešte otec bylinkami. Pod krami viniča rastie tymian, rozmarín, mäta, levanduľa alebo saturejka. To, čo je pekné na pohľad, prospieva aj hroznu. Éterické oleje byliniek sa striekajú ako extrakty a vďaka odparovaniu pri slnečnom žiarení sa dostanú aj tam, kde sa hromadí vlhkosť a rado plesnivie. Takto môže znížiť použitie medi a síry. Nákladná záležitosť, pretože bylinky chcú starostlivosť a spracovanie, prácu, ktorú vykonáva jeho sestra Andrea. Bylinky ale aromatizujú aj hrozno, pretože prchavé oleje sa zapracúvajú do voskovej vrstvy. Všetko sa točí okolo otázky, či je vinohrad len vinohradom, alebo môže byť užitočný aj pre okolie. Paradigmatická zmena: Od monokultúry k biodiverzite.
Vlastne chcel svoje plochy zredukovať, nedokáže sa však rozlúčiť so žiadnym zo svojich vinohradov, každý má svoj príbeh, svoju svojskosť, svoju kvalitu. Aj pre teplé polohy chce nájsť riešenia. Kedysi boli vyhľadávané, dnes sú kvôli klíme výzvou. Aby aj odtiaľ prichádzali vína, ktoré spĺňajú jeho nároky, dostávajú teraz akúsi prirodzenú klimatizáciu. V časti južne orientovaného vinohradu sa už nevysádzajú nové kry viniča, ale štyri až päť metrov vysoké stromy. Tým dosahuje ráno podstatne dlhšie zatienenie, ranná rosa sa odparuje neskôr, okolie sa tak akoby ochladzuje. Pravdepodobne budúcnosť vo vinohradníctve, ak človek nechce vyklčovať nespočetné plochy viniča, pretože je tam medzitým príliš horúco a príliš sucho. Pre Johannesa Zillingera je to už prítomnosť.
Aj v pivnici ide o to, udržať sviežosť vín prirodzeným spôsobom. Pridávať kyselinu pre neho neprichádza do úvahy. „Veď mám kyselinu visiacu vo vinohrade, nepotrebujem ju kupovať,“ hovorí. Hrá sa s rôznymi variantmi spracovania, od lisovania celých strapcov cez kontakt so šupkami alebo miernu fermentáciu na šupkách až po intercelulárnu fermentáciu; od veľkého dreva až po amfory. Dogmy neexistujú. Len čisté kvasinky sa mu do pivnice nedostanú; síra len v minidávkach; nefiltruje sa už. Johannes Zillinger má priam neomylný cit pre to, aké víno potrebuje akú starostlivosť, predovšetkým ale pre to, koľko vývoja môže prenechať vínu samotnému.
Séria Revolution je jeho ihrisko: vína, ktoré sa môžu vyblázniť. Napríklad Pink Solera, cuvée zo Syrah, Svätovavrineckého a Roesler: rôzne ročníky v systéme Solera, ako ho poznáme zo Sherry; niekde na absolútne serióznej ceste medzi bielou a červenou; pierkovo ľahké so substanciou; svieže, šťavnaté a štruktúrované. Dojímavé bytosti, hybridy medzi svetmi. Medzi svetmi, tam, kde sa aj Johannes Zillinger cíti najlepšie. —
Johannes Zillinger
Landstraße 70
2245 Velm-Götzendorf
velue.at




Dcéra Johannesa Zillingera, Miriam, dokazuje šikovnosť so zvieratami.
