Môže byť aj trochu viac?
Text: Eva Rossmann Ilustrácie: Peter Zolly
„Kto varí tak dobre ako vy, ten musí mať predsa úspech,“ hovorí hosť a spokojne žiari na Buchingera. Buchinger žiari späť. „Úplne dôverne: sám som už uvažoval o tom, že si otvorím podnik. Veľmi rád varím a vraj celkom dobre,“ dodáva hosť. Buchinger sa snaží ďalej usmievať.
Na jeho stole ležia tri nevyplnené dotazníky. Rezervácie cez internet od včera nikto nekontroloval, pretože po prvé spadol počítač (Wi-Fi je akýsi zázrak, ale na druhej strane je aj na počudovanie) a po druhé bol večer plne obsadený, takže v kuchyni bolo práce vyše hlavy. Okrem toho priečinok pre cyklistov priateľské prevádzky leží na jedálnych lístkoch, len sa preň ešte nenašlo lepšie miesto, pracovné výkazy z minulého týždňa sa nejako pomiešali s plánmi služieb na budúci týždeň a jedny noviny by chceli 800 znakov na tému fajčenie alebo nefajčenie v podnikoch s fotografiou v dobrom rozlíšení, najlepšie so situáciou fajčiar/nefajčiar. Do včera.
Vedieť variť je pre kuchára s vlastným podnikom samozrejme základný predpoklad. Ale celkom okrem toho, že je to niečo úplne iné pripraviť pre niekoľkých priateľov nadšenú večeru a uspokojiť 50 často veľmi rozdielnych hostí (povedzme 45, lebo že by bolo všetkých 50 šťastných, to už skôr spadá pod šťastnú náhodu), a celkom okrem toho, že schopný kuchársky umelec musí byť aj majstrom v počítaní, existuje v našej krásnej krajine (a pravdepodobne nielen tam) okrem toho ešte dlho pestovaná tradícia byrokracie. Nič, čo by nebolo regulované a spravované, vybavené predpismi a objasnené vykonávacími ustanoveniami. Zakrivenie uhoriek EÚ môže vyučených Rakúšanov len rozosmiať. Novomódne veci pubertálnej experimentálnej byrokracie. Najneskôr od Jozefa II. vieme, že niečo neurčité je neporiadne, od Metternicha sme sa naučili, že neregulované je podozrivé. A ak neexistuje žiadne ustanovenie, tak si pre istotu jedno vymyslíme. A ak nie je žiadne vymyslené, tak si jedno prisvojíme. Nové médiá a noví ľudia preniesli klasickú byrokraciu pod zámienkou debyrokratizácie do nových dimenzií. K tomu sa teraz pridáva tlak na neustálu komunikáciu. Treba písať a odpovedať, vypĺňať a formulovať, spolupracovať, prediskutovať a oznámiť. A to rýchlo a čoraz rýchlejšie.
Fajnšmekri by v gastronómii dokázali rozlíšiť niekoľko desiatok druhov formálnej a neformálnej byrokracie. Niektoré druhy očakávaného (alebo nariadeného) formálneho správania majú predsa len celkom pozitívny podnet. Buchinger sa teší ako každý hostinský z rezervácií. A že sú už dlhší čas možné aj cez internet, je vlastne uľahčenie. Žiadny čas, kedy by niekto nemohol dostať nápad, že by chcel o tri týždne prísť na večeru so štyrmi ľuďmi, a to okamžite zapísať do príslušného e-mailového formulára a komunikovať to. Ale ak nás milý hosť X v nedeľu o 10.30 informuje, že by v tú istú nedeľu o 12.30 chcel stolovať so šiestimi osobami v nefajčiarskej zóne, môžu nastať problémy. Celkom možné, že Buchinger stojí o 10.30 v kuchyni vzhľadom na už plne rezervovaný podnik a pečie roštenku Galloway alebo pripravuje novú prílohu z čakanky, čakanky a zemiakov, namiesto toho, aby sedel ako sup pred notebookom a čakal na žiadosti o rezerváciu, ktoré musí odmietnuť. Výsledok: Hostia aj tak prídu a sú pobúrení, že to neurobil. Načo je formulár na internete, ak by sa nemal vždy a za každých okolností používať? Rozmýšľať? Na čo (alebo v dobrej rakúštine „zu waaas“) potom existuje ten formulár?
Nadmieru milé je aj to, keď uznávaní gurmánski sprievodcovia posielajú poštu. Množstvo papierov s prosbou, aby sa do určitého času vyplnené vrátili, ak by človek kládol dôraz na to, aby sa v ich knižočke, do ktorej sa prirodzene dostanú len tí najlepší z najlepších, ešte raz vyskytol. Preboha. Vyplniť takých pár papierov nemôže byť pre kuchára problém. Lenže čas príchodu tých papierov je totožný s časom dodávky rýb a návštevou manželky miestneho horára, ktorá v chladiacom boxe priniesla polovicu srnca. Takže človek položí papiere na kopu vecí, ktoré treba vybaviť (čo robí mimochodom tento priečinok pre cyklistov tu?) a venuje sa bližším veciam ako sumec a zverina. O týždeň neskôr človek objaví papiere znova, je pol jedenástej v noci a podnik sa z veľkej časti vyprázdnil, položí si ich pred seba a práve vtedy príde Binder spoločne s Meislom, nasledovaní Krexnerom Pepim dnu a vyučný hostinský na nich vidí, že sú smädní. Takže papiere späť na kopu a nalial vstreky.
Dotazník sa nájde o niekoľko jahniat, veltlínskych kurčiat a stajňových zajacov neskôr, keď človek hľadá pracovné výkazy a pritom opäť narazí na priečinok pre cyklisticky priateľské prevádzky, ktorý si nikdy nenájde pevné miesto a zdá sa, že je odsúdený k večnému potulovaniu podobne ako mnohé literárne alebo mystické postavy. Pritom by sa mal nachádzať na dobre viditeľnom mieste pre cyklistov, ktorí vstupujú do podniku. Spomienka. Tam bolo predsa ešte niečo. Vlajka „cyklisticky priateľská prevádzka“ sa má viditeľne pripevniť pred podnikom, človek to podpísal, rovnako ako to s priečinkom a predpis, ponúknuť cyklisticky priateľské jedlo (nech už je to čokoľvek). Takže Buchinger von z podniku, hľadať miesto pre vlajku. Ale tam, kde by sa hodila, je už vlajka k UNESCO roku zemiaka. To bolo síce už v roku 2008, ale ešte stále neexistuje nová a musí tam zostať stáť. To človek podpísal pri pristúpení k „Genussregion Österreich“. Okrem toho na nápadné upozornenie v jedálnom lístku na produkty regiónu pôžitku. A keďže Buchinger bol navyše vyhlásený za prvého „Genusswirt Österreich“, vlajka pre cyklistov nakoniec skončí ako (viditeľná) ozdoba v kvetináči.
Bol Walter minulý týždeň v piatok do 23. hodiny alebo predsa len do 22.30? Je okolo polnoci, dnes tam Walter v každom prípade už nie je a my hádame. Kto by chcel podvádzať inšpektora práce alebo ho len zneistiť? Walterovi to môže byť jedno, má paušál. Ale že malá gastronomická prevádzka funguje inak ako obrovský hotel, byrokracii nedochádza. „Predpis je predpis,“ hovorí sa nielen u inšpektora, keď ide o prekročenie rýchlosti. Takže plánujeme samozrejmosť (služobný plán podniku, ktorý má otvorené od štvrtka do nedele a je tam vždy celkom dobre naplnené, má celkom málo variantov, to vedia aj všetci, ktorí tu pracujú) a popisujeme už uskutočnené (ktoré sa od plánu možno raz líši kvôli práceneschopnosti). Ak by raz dátum narodenia zamestnanca nebol dokonale čitateľný, potom hrozí peňažná pokuta, ako sa šuškalo. Takže písať pekne.
Medzi oslavou narodenín manželky miestneho staviteľa, pätnástimi „Running Weinviertel“ a niekoľkými stolmi a la carte telefonát na pripomenutie: „Kde zostávajú vyplnené podklady pre gurmánskeho sprievodcu?“ Je vlastne už neskoro. Človek už vraj urgoval minulý týždeň. U koho? U milej dámy.
Kto bola tá milá dáma (ja som to byť nemohol), Buchinger jej o tom nič nepovedal. Opäť raz premýšľa môj učiteľ varenia a kuchynský priateľ, či by nemal záznamy v rôznej gastronomickej literatúre jednoducho nechať tak. A potom, päť minút pred dvanástou, doslovne, vypĺňame, zapisujeme, dopĺňame, opäť upozorňujeme na naše dni pracovného pokoja. Idem do kancelárie k faxu a som si takmer istý, že to nebude fungovať. Bolo by to nejako logické. A potom prekvapenie. Linka sa spája, všetko odoslané. Radostne oznamujem správu. A Buchinger mi ukazuje dve iné obálky s papiermi od renomovaných sprievodcov. Vyplniť do predvčerajška. Práve keď premýšľam, že to dnes ešte vybavím (deň je mladý, ešte nie je ani jedna hodina v noci), prichádza Susanne cez dvere dnu. Stará sa o účtovníctvo a má so sebou úplne hrubý priečinok. Susanne je v noci celkom rada čulá. Okrem toho vie, že Buchinger má v tomto čase skôr čas. Niečo bolo chybne zaúčtované. Existujú účtovné triedy, tam nestačí mať faktúry a doklady a výpisy, usmieva sa Susanne. Máme ju veľmi radi. Snaží sa urobiť to tak bezbolestne, ako sa len dá. Ale bolí to aj tak.
Za to je na druhý deň od hostí pri stole 1 veľká pochvala za znovuobjavenie kardy (predchodcu artičoky, ktorý u nás v zime tak dobre rastie). Jeden z týchto hostí sa ukáže ako novinár západorakúskeho lokálneho plátku. Či by mu Buchinger nemohol do budúceho týždňa poslať tri recepty na kardy k vytlačeniu? Prosím, vždy 700 znakov, aby sa zmestili do rozvrhnutia. A ešte malý osobný životopis k tomu. A ešte jedna poznámka: Jedálny lístok na internetovej stránke, ten vraj už nie je celkom aktuálny. Tam vraj žiadne kardy nie je. A ako prišiel na to, strčiť vlajku pre cyklistov do kvetináča a vedľa nej, pod fóliou, zasadiť priečinok pre cyklistov? Naozaj vtipné, celý nekonvenčný Buchinger. Vždy kreatívny. A pri varení určite.