Taktiež nariaďujeme, aby sa v našich mestách, na trhoch a na vidieku na varenie piva nepoužívalo a nepridávalo nič iné než jačmeň, chmeľ a voda.
Tak napísal 23. apríla 1516 Leonhard von Eck v bavorskom zemskom poriadku, tak sa táto úprava stala známou ako „Bavorský zákon o čistote“ a tak malo toto nariadenie nesmierne veľký vplyv na ďalší vývoj vtedajšej ľudovej potraviny, piva. Pretože sa nedala prednosť len „statočnému“ chmeľu pred vtedy síce tiež používanými, ale predsa len trochu záhadnými, mierne psychoaktívnymi a hlavne ako „pohanské“ považovanými bylinami, ako sú vres obyčajný, blen čierny alebo palina.
V zákone o čistote z roku 1516 (a v mnohých iných pivovarníckych predpisoch už od 14. storočia) bolo stanovené predovšetkým to, že pivo sa má variť z jačmenného sladu a len z jačmenného sladu (od roku 1548 bol povolený aj pšenica, spočiatku len severne od Dunaja, od roku 1602 všeobecne). Prečo? Pretože išlo o hlad. Zásoby pšenice a raže museli byť zabezpečené pre zásobovanie chlebom, a keďže pivo – aj keď bolo redšie než dnes a pravdepodobne nie vždy celkom čisto uvarené – pôsobilo ako oveľa atraktívnejší produkt, muselo byť toto pokušenie zahrnuté do právneho rámca.
Pre vtedajšiu dobu zo socioekonomického hľadiska absolútne pochopiteľné, lenže ľudia si na také veci zvyknú. A v istom momente začalo byť pivo varené podľa zákona o čistote považované za pravé, ušľachtilé a dobré, a pivo nevarené podľa zákona o čistote za prinajmenšom pochybné a v Nemecku dokonca ešte donedávna za zakázané. A preto sa pivo aj dnes varí hlavne z jačmenného sladu, hoci existuje toľko úžasne veľa iných možností.
Ale niečo sa deje. V kláštore Schlägl napríklad vyvinuli už pred vyše tridsiatimi rokmi Goldroggen, vrchne kvasené pivo, ktoré sa varilo z polovice z ražného sladu. Vysoký podiel lepku obľúbenej obilniny na čierny chlieb bol vtedy ešte problém, skúsenosti s „exotickým“ sladom boli malé; medzitým to už majú v malíčku. Z niekdajšieho Goldroggen sa v priebehu rokov stal Bio Roggen a okrem zaujímavej obilnej chuti tohto piva a ľahkého lepenia v kútikoch úst má pivo zo Schläglu aj krásny príbeh: raž zo Schläglu je totiž najstaršou odrodou zapísanou v rakúskej plemennej knihe, patrí k „vzácnym poľnohospodárskym kultúrnym rastlinám“ (SLK) a od roku 1908 sa pestuje na poľnohospodárskych majetkoch kláštora Schlägl.
To, čo bolo v 90. rokoch ešte skôr experimentom, pivovary medzitým uznali ako možnosť vytvárania identity: od roku 2013 sa napríklad pivovar Zillertaler podieľal na projekte kultivácie prastarej tirolskej odrody jačmeňa s názvom Fisser Imperial, na jednej strane ju kultivovať, na druhej strane priviesť k využiteľnému množstvu a po tretie z nej uvariť pivo. Z pôvodných 3 600 kíl zrna, ktoré boli k dispozícii v roku 2013, je dnes 200 ton, vysoké hodnoty bielkovín tohto pôvodného jačmeňa sa po niekoľkých experimentoch podarilo zvládnuť, napríklad tak, že sa jednoducho akceptoval určitý zákal a z Fisser Imperial sa zatiaľ uvaril Zwickl (medzitým už existuje aj „čisté“ svetlé pivo).
A aj Peter Krammer, šéf pivovaru Hofstetten v St. Martin im Mühlkreis, uviedol nedávno na trh pivo, ktoré sa varí zo starej odrody jačmeňa Heines Haisa, ale pri tomto Alten Lager ide ešte o pár krokov ďalej: projekt má svoj pôvod už koncom 90. rokov, rozpráva Krammer, keď vyšetrovanie odhalilo, že voda z prastarej studne pivovaru vykazovala príliš vysoké hodnoty dusičnanov. Čo Krammera podnietilo na jednej strane požiadať o vyhlásenie oblasti okolo pivovaru za ochranné pásmo vody a na druhej strane využiť vlastné polia na pestovanie vlastného pivovarníckeho jačmeňa. Znie to logicky, ale vtedy to tak nebolo.
V roku 2011 napokon vyrástli prvé klasy, úplne inak, ako sa o mühlviertelských poľnohospodároch všeobecne hovorí, našli sa dvaja biofarmári, ktorí boli nadšení touto myšlienkou a z hŕstky zŕn troch starých odrôd jačmeňa, ktoré Peter Krammer získal z linzskej génovej banky, počas niekoľkých rokov vypestovali využiteľné množstvo. Takéto veci totiž nejdú zo dňa na deň. Desať ton je nevyhnutných na to, aby sa s nimi dalo ísť do sladovne Plohberger v Grieskirchene, a práve sladovňa je rozhodujúcim bodom pri práci so „starými“ druhmi obilnín.
Tu to totiž nejde tak bez problémov ako pri modernom jačmeni, ktorý bol počas uplynulých 70 rokov vyšľachtený tak na výnos, ako aj na spoľahlivé klíčenie. Staré odrody jačmeňa, vysvetľuje Krammer, sú „štíhlejšie“, majú väčšie povrchy, viac šupiek nazývaných „plevy“, menej múčnatého jadra. To znamená na jednej strane, že potrebujete podstatne viac zŕn, aby ste mohli urobiť várku, na druhej strane však, že táto várka chutí po omnoho viac, pretože aj pri jačmeni je chuť v šupke. Jediný problém: klíčenie je pri starých odrodách hazardná hra. Pri prvých pokusoch, ktoré nechal Peter Krammer vykonať v malej súkromnej sladovni, mal medzi 20 a 30 % „sklovitých“ zŕn, teda takých, ktoré nevyklíčili a pri ktorých sa škrob múčnatého jadra nepremenil na cukor. Takýto slad sa všeobecne považuje za nepoužiteľný na varenie piva, sládkovia si chytajú ruky nad hlavu a takéto várky zahadzujú. Krammer však zostal tvrdohlavý a tvrdil, že keď už varíte s jačmeňom ako pred sto rokmi, používate starú, tradičnú odrodu chmeľu (Malling) a necháte to celé zmeniť na várku v starom medenom kotle z roku 1929, potom musíte zmeniť aj chuťové očakávania. Jeho Altes Lager zo starej odrody jačmeňa Heines Haida má síce „klasické pivné chyby“, priznáva, „ale aj tak chutí skvele. Ak sa pri varení so starými obilninami technologicky nevrátime do roku 1950, neucítite veľký rozdiel oproti moderným pivám.“ Pri jeho Alten Lager je rozdiel definitívne poznať, vysoko zafarbené pivo má mierne zeleninové arómy pripomínajúce zeler – úradnými pivnými kontrolórmi opovrhované, pivnými fanatikmi milované, prvá várka bola okamžite vypredaná. Odvtedy, čo Peter Krammer necháva sladovať v Plohbergeri, udržiava podiel sklovitých zŕn na ôsmich percentách, stále dosť na to, aby preniesol špeciálnu arómu piva, stále dosť na to, aby sládkom postavil vlasy dupkom.
Najucelenejším projektom piva zo starých obilnín je však zrejme Stiegl-Gut Wildshut v trojuholníku medzi Salzburgom, Innviertelom a Horným Bavorskom. Rodina Kiener, majiteľ pivovaru Stiegl, tu vlastnila sto rokov veľký poľnohospodársky podnik, ktorý pravdepodobne v istom čase obsahoval aj pivovar a hostinec, v uplynulých rokoch však slúžil primárne ako sklad piva. V roku 2012 tu Heinrich Dieter Kiener odštartoval pozoruhodne ambiciózny projekt, nechal hospodárstvo prestavať na celodrevený pivovar s hostincom, hotelom, zónou na jogu, spoločenskými miestnosťami a seminárnou časťou, prešiel na biologické obehové hospodárstvo a spoločne s hlavným sládkom Christianom Pöpperlom a kreatívnym sládkom Markusom Trinkerom vyvinul skutočne jedinečný koncept pivovaru: staré obilniny z vlastnej produkcie, sladované vo vlastnej sladovni priamo na mieste a varené na definitívne nezvyčajné pivo. Že sa z pivovarníckeho mláta pečie aj chlieb, respektíve slúži ako krmivo pre mangalicové ošípané, ktorých mäso dostanete zasa naservírované v hostinci nazývanom Kramerladen, je v tom prípade takmer samozrejmosťou.
Na otázku, ako sa dá prísť k pivovarníckym obilninám, ako sú nahý ovos, proso, špalda, jednozrnka a podobne, odpovedá mladý sládok a majster sladovník Sebastian Essl nanajvýš pragmaticky: „Takéto veci sa vlastne učíme v škole“, ale skôr v teoretickej časti. A medzitým sa dajú, samozrejme, najnezvyčajnejšie slady zohnať aj cez špecializované obchody, „ale tie skutočne výnimočné veci si musíte urobiť sami“. Slady z pôvodných obilnín majú „tú skutočne skvelú arómu, vtedy varenie piva skutočne baví“.
Ale je to aj zložité. Sladovať sa nedá naučiť z kníh, hovorí Essl, tam pomôžu len skúsenosti, „každé jedno zrno je iné“. Napríklad Alpine Pfauengerste, obzvlášť robustná, stará a malozrnná regionálna odroda, ktorú Pöpperl a Trinker v spolupráci so správcom majetku Wildshut Christophom von Hohberg rekultivovali z niekoľkých zŕn na súčasnú zásobu sto ton. Sebastian Essl suší várky z nich nad vlastnoručne vykopanou rašelinou z Wildshutu; alebo jednozrnka, prapôvodná forma pšenice, ktorá dáva pivu celkom špeciálnu arómu klinčekov; alebo čierny ovos, ktorý sa síce nedá sladovať, ale zato sa praží a dodáva najmä tmavému pivu s názvom Männerschokolade obzvlášť plné telo; alebo bežná pšenica Laufener Landweizen, ktorá sa hodí rovnako na pečenie ako na varenie; alebo staré proso, z ktorého sa vo Wildshute odnedávna varí bezlepkové pivo, ktoré nemusí byť umelo zbavované lepku. Všetky spolu si potom nájdu cestu do vysoko komplexných pív s názvom Sortenspiel alebo Gmahde Wiesn. Čo objasňuje to, čo hovorí aj Peter Krammer: „Rozmanitosť obilnín, tam sa pri pive otvárajú absolútne nové obzory.“
www.stiftsbrauerei-schlaegl.at
www.zillertal-bier.at
www.hofstetten.at
www.biergut.at