A-La-Carte

Peruánsky zázrak (2019/1)

Pátranie po stopách v andskom štáte, kde kuchári pochopili znamenia doby. Na čele s Virgiliom Martínezom.


„V Peru je ľahké niekoho prekvapiť.“ Stojíme s Virgiliom Martínezom v jeho malom kulinárskom svete uprostred trendy štvrte Barranco v Lime a sme, no, naozaj prekvapení. Je to koniec niekoľkotýždňovej cesty, počas ktorej sa už len samotná krajina postarala o neustálu zmenu. Azúrové vlny Tichého oceánu narážajú na monochromatické púštne duny, zvetraná španielska koloniálna architektúra plynule prechádza do nádorovo sa rozrastajúcich slumov. Človek sa krúti na prašných cestách hrboľato do vzdušných výšin, kde sa vo výške 5 000 metrov dýcha už celkom ťažko. Prechádzate hlbokými roklinami, obdivujete ruiny Inkov zarastené dažďovým pralesom, necháte sa zlákať zasneženými andskými vrcholmi k obrázkovým prirovnaniam a potíte sa pri plavbe džungľou Amazónie. A potom tu stojíte v tejto oáze, kde vysoké múry držia hluk dopravy a život veľkomesta vonku, a viete, že ste konečne pristáli.

Je to kulinársky výškový let, na ktorý vás unesie Virgilio Martínez vo svojej reštaurácii Central. „Alturas Mater“, teda výšky, nazýva svoje 16-chodové menu, v ktorom sa podáva koncentrovaná všetka nádhera a rozmanitosť Peru. Vizuálne zvodné a tak ľahké, že chuťové poháriky začnú tancovať. Dobre premyslené nasleduje jedno po druhom, odráža krajinu, jej kultúru a jej produkty. To, čo tu tak hravo končí na stole, je však výsledkom pedantného pátrania, s plným nasadením, spojeným s disciplínou a predovšetkým nespútanou vášňou.

Peru je divoké, hovorí Virgilio Martínez a cerí zuby od ucha k uchu. V Európe napríklad, hovorí ďalej, je ľahké vybudovať si sieť dobrých dodávateľov. Hľadáte ich, nájdete ich, udržiavate kontakt, dodáva sa spoľahlivo, cesty a doprava sú pohodlné a vybudované. Ale ak rybár, ktorému dôveruje, v najodľahlejšej časti Amazónie dnes nemôže dodať pirane, pretože žiadne nechytil, tak jednoducho žiadne nie sú, pretože neexistuje telefón, žiadne cesty a už vôbec nie iný rybár.

Čo by bola mimochodom škoda, pretože piraňový chod, číslo 10 v menu, vystupuje pod názvom „Amazonian Waters“ a je veľkolepý. Korenené pyré z rybieho mäsa sa na tento účel 24 hodín suší a nakoniec príde na stôl ako chrumkavý prúžok položený na hlavách pirane. Štipľavé výkriky a blesky mobilov spoľahlivo prezradia, kde v podniku je práve na rade číslo 10.

Byť kuchárom je viac ako len vedieť dobre variť, hovorí Virgilio Martínez a úprimne priznáva, že sa dnes jeho život od vstávania až po spánok točí len okolo jedla. Vždy rád varil, napriek tomu chcel ako dieťa strednej triedy najprv profesionálne jazdiť na skejtborde, čo sledoval s talentom a ambíciami. Až ťažké zranenie ho prinútilo zmeniť cestu, a to smerom do kuchyne. Chcel sa učiť, chcel byť dobrým kuchárom, a to v čase, keď bolo Peru bielym miestom na gurmánskej mape. Len vlasť zemiakov, pečené morčatá a kuchyňa Nikkei bolo to málo, čo sa kulinársky spájalo s touto andskou krajinou.

Dnes vieme, že tu existuje vyše 4 200 druhov zemiakov a že pasce na morčatá sú pre turistov obzvlášť hlboké. Náš tip: Vo Fallen Angel v Cuscu sú čerstvé, delikátne a chrumkavo opečené. A Nikkei zostáva spoľahlivo naďalej veľkosťou samou osebe. Tento crossover medzi japonskou kuchyňou a peruánskymi ingredienciami je vynálezom ekonomických utečencov, ktorí v 19. storočí emigrovali z japonských ostrovov cez Tichý oceán do Peru.

Jedným z ich potomkov je Mitsuharu Tsumura, ktorý tento štýl ovláda k dokonalosti. Maido, čo po japonsky znamená zhruba „príďte nás čoskoro opäť navštíviť“, nazýva svoju reštauráciu, a na jeho jedenásťchodový Nikkei Experience sem rád zavíta tout Lima a každý cestovateľ, ktorý si včas rezervoval miesto. Vynikajúca je v miso marinovanej treske s para orechmi, hubami a omáčkou zo zelených jabĺk, ako aj biela morská ryba v redukcii z krabov.

Virgilio Martínez každopádne pred vyše dvadsiatimi rokmi vedel, že musí ísť do sveta, aby sa stal dobrým. Jeho putovanie ho zaviedlo do Kanady, New Yorku, Londýna a predovšetkým do Barcelony k Santimu Santamariovi, ktorý mu ukázal, že varenie musí byť aj filozofiou a vášňou. Keď sa vrátil späť do vlasti, bolo Virgiliovi Martínezovi jasné, aká je jeho cesta. Chcel kulinársky interpretovať a prezentovať starobylú kultúru a rozmanitosť svojej krajiny novým, moderným spôsobom. Dnes, o desať rokov neskôr, sa celý svet pozerá na Peru a čuduje sa, čo všetko je tam zrazu možné okrem kuracej polievky, kukuričného pyré a ceviche. A čo všetko existuje.

U nás rastie toľko vecí, hovorí Virgilio Martínez, že človek musí veľmi veľa premýšľať, čo s tým urobí. Stáva sa to čoraz zložitejším, hovorí, a chlapčenskosť, ktorá je 42-ročnému mužovi vpísaná do tváre, prezrádza radosť, ktorú má zo svojej misie. Stagnácia, dá sa predpokladať, nie je v jeho živote kategória, ktorú by akceptoval.

Hneď po prvých náznakoch svojho úspechu sa pustil do ďalšieho rozširovania svojich vízií lepšej kulinárskej budúcnosti. V skratke: užšia spolupráca s farmármi v odľahlých regiónoch a výskumné laboratórium, v ktorom sa s prírodnými a ekologickými zdrojmi experimentuje, založené na starých vedomostiach domorodého obyvateľstva.

Znie to zložito, ale stáva sa to zrozumiteľným, keď navštívite najnovší Martínezov projekt, reštauráciu MIL, situovanú v nikam medzi Cuscom a Ollantaytambom. Zatiaľ čo sa človek natriasa vo výške 2 500 metrov na nespevnenej ceste, všade okolo visia hmlisté opary hlboko v dažďových pralesoch andských údolí a vyvolávajú v hlave dobrodružné romány. Navigácia vás však vždy vráti späť do reality, pretože človek akosi nemôže uveriť, že je stále správne. Samojazdiaci turisti sú však v krajine samozvaných a hrdých „craziest drivers in the world“ aj tak pomerne zriedkaví a taxikári poznajú adresu úplne presne. Hneď vedľa starobylého terasovitého systému, na ktorom zrejme kedysi Inkovia pestovali svoje potraviny podľa premysleného systému, sa stavba zo slamy a nepálených tehál túli ku krajine. Svojou jednoduchosťou signalizuje, že tu stojí v centre pozornosti po prvé príroda a po druhé jedlo a že žiadne zbytočnosti od toho neodvádzajú pozornosť.

Veľmi som chcel prísť sem, už len kvôli množstvu nových ingrediencií, hovorí Luca Tamussino a pritom žiari na celú tvár. 26-ročný viedenský kuchár sa naučil základy u Christiana Petza v Gusshause a na záver varil ako sous-chef v Der Liebe. Aj on sa rozhodol ísť do šíreho sveta, aby sa stal dobrým a učil sa od tých najväčších. Škandinávia s Redzepim alebo Martínez v Peru, znela otázka, hovorí Luca Tamussino, ale paleta ingrediencií, ktoré nikde inde na svete neexistujú, ma lákala viac. A okrem toho: Taká zima ako v Kodani je u nás doma aj tak.

Takže si radšej kúpil letenku do Limy, učil sa po španielsky a húževnato sa stále znova uchádzal o jedno z vytúžených kuchárskych miest u Virgilia Martíneza. Medzitým sa obzeral po krajine a v kuchyniach až po jazero Titicaca. Po približne štyroch mesiacoch, v októbri 2018, konečne prišlo prijatie do MIL (pozn.: v čase uzávierky redakcie bolo potom isté, že v marci 2019 bude variť aj v Centrali).

Práve teraz však stojí s ôsmimi ďalšími a šéfkuchárom Luisom Valderramom pri sporáku v MIL a učí sa predovšetkým jedno: experimentovať. Pred 8-chodovým menu s názvom „High Altitude Ecosystems“ sa hosťom v akomsi predvádzacom priestore trochu vysvetlí a ukáže to, čo budú neskôr jesť. A aké techniky sa tu praktizujú od čias Inkov, aby sa využili a konzervovali celé rastliny.

Hľuza menom Oca napríklad, ktorú ukladajú na celé dni na slnko, aby sa mohla plne rozvinúť jej sladkosť. Alebo Chuno, malé zemiaky, ktoré sa podľa veľmi starej tradície v chladnom podnebí prirodzeným spôsobom sušia mrazom a pritom úplne sčernejú. Oca a Chuno sú k dispozícii ako čipsy s kokovým chlebom a bázovým maslom (Sauco) na začiatok menu.

Taktiež nová skúsenosť: Cushuro, sladkovodná riasa, ktorú možno zbierať len v jazerách v extrémnych výškach počas obdobia dažďov. Má chuťovo niečo ľahko bahnisto-trávnaté, čo sa mi páči, hovorí Luca Tamussino, a v textúre prekvapivo pripomína kaviár. Okrem toho obsahuje dvakrát toľko proteínov ako quinoa, ktorá sa všeobecne považuje za superpotravinu. „Extreme Altitude“ sa nazýva chod, pri ktorom sa Cushuro podáva s kačicou, pšenicou a čiernou quinoou.

Výnimočný je aj bravčový bôčik, ktorý sa po dvadsiatich hodinách nízkeho varenia roztrhá, znovu zloží a griluje. Je ochutený bylinkami z dažďového pralesa, ktoré domorodé obyvateľstvo vždy používalo pri bolestiach brucha. Teda mimoriadne delikátny domáci liek.

K veciam, na ktoré si človek bude veľmi dlho pamätať, pretože sú tak prekvapivo jednoduché, tak precízne pripravené a prezentované ako celkové umelecké dielo, patria dve jedlá. Obe sú zamýšľané ako pocta farmárom, ktorí vďaka svojej spolupráci s MIL získali späť svoju hrdosť. Ich desiata z kukuričných zŕn so syrom je interpretovaná s kukuričným pyré a krekrami v celej svojej rozmanitosti a pestrosti. Rastie tu napokon 56 druhov, vrátane červenej kukurice, ktorá sa suší a vyvára a pije ako Chicha morada.
A na vďakyvzdanie sa zemiaky a Mashua, andská hľuza, tradične varia v Huatia, hlinenej peci, na poli a potom sa jedia rukami. Presne tak sa to robí aj v MIL. Variácia toho sa nachádza v Martínezovom menu v Centrali v Lime, kde pri chode číslo 9 príde na stôl zemiak v hlinenej zemine a tam sa až vyklepe.

Mnoho rastlín a byliniek, ktoré sa v MIL v úzkej spolupráci s miestnymi objavujú a kultivujú, sa prirodzene využíva v Centrali. Na čele s kakaom, ktoré v MIL spracovávajú v celej jeho šírke a dokonca používajú aj bielu dužinu okolo bôbu. Kakaové bôby (nibs), hovorí Luca Tamussino, ktoré vznikajú po pražení bôbov, podľa povestí žuvali už starí Inkovia. Koniec koncov, sto gramov z toho dodáva viac energie ako sedem šálok espressa. Taktiež z laboratória MIL pochádza Muno, silná andská mäta, a pivo z fermentovaných koreňov, ako aj Canaso, peruánsky alkohol z cukrovej trstiny, ktorý je tu experimentálne obohatený quinoou alebo kvetmi kôpru. A káva od Three Monkeys, troch peruánskych baristov, ktorí svoje rastliny pestujú biodynamicky a plody zbierajú len pri splne mesiaca.

Mater Iniciativa nazýva Virgilio Martínez mimochodom svoje hnutie hľadačov jedla (food-scout), ktoré vedie jeho sestra Malena a na ktorom sa podieľa aj jeho manželka Pia León. Desať rokov stála spoločne so svojím manželom v Centrali v kuchyni, učila sa od neho precíznosti a vytrvalosti a realizovala jeho kuchársku líniu.

Bol čas osamostatniť sa, hovorí 31-ročná žena, ktorá si nad Centralom zriadila svoju vlastnú malú reštauráciu. Kjolle sa volá, rovnako ako žltý andský kvet, ktorý sa fermentuje a spracováva na omáčky a chutí po šafrane. Vysoko hore na stromoch rastie, kde jej už nič nestojí v ceste. Nezávislosť, rozhľad a sloboda sa zdajú byť tiež súčasťou konceptu Pie León, u ktorej neexistuje striktné menu a ktorá sa riadi úplne podľa sezóny výlučne peruánskych ingrediencií.

Ingrediencie sú nakoniec divoké a pestré dostatočne na to, aby do hry prinášali stále znova zmenu. Človek ich musí len objaviť, zamyslieť sa nad svojimi vlastnými koreňmi a vytvoriť z toho niečo nové. Filozofia, s ktorou Martínezov klan robí viditeľnou aj dušu Peru. A na ktorej je zrejme založená podstatná časť peruánskeho kuchárskeho zázraku, koniec koncov v tomto závetrí kvitne čoraz viac malých reštaurácií, ktoré prinášajú na stôl svoj región autenticky, ale vycibrene. Naozaj prekvapujúce. Tam môže práve ešte peruánska krajina držať krok.

Central

Kulinárska oáza v trendy štvrti Barranco v Lime, v ktorej Virgilio Martínez kulinársky spracováva Peru.
Av. Pedro des Osma 301, Barranco, Lima,
www.centralrestaurante.com.pe

Kjolle

Pia Leon stála desať rokov so svojím manželom Virgiliom Martínezom v kuchyni.
Teraz má v tom istom komplexe budov svoju vlastnú malú reštauráciu a bola hneď zvolená za najlepšiu kuchárku Južnej Ameriky.
Av. Pedro des Osma 301, Barranco, Lima,
www.kjolle.com

MIL

Centrum hnutia Virgilia Martíneza Mater Iniciativa spolu s reštauráciou, v ktorej sa tradičná kuchyňa krajiny interpretuje nanovo.
Moray pri Cuscu,
www.mil.meitre.com

Maido

V súčasnosti najlepšej reštaurácii Južnej Ameriky (World’s 50 Best-list 2018) ukazuje Mitsuharu Tsumura, čo všetko dokáže kuchyňa Nikkei.
Calle San Martin 399, Miraflores, Lima,
www.maido.pe

Isolina

Poctivá kuchyňa v typickej peruánskej taverne, skvele pripravená a v porciách, ktoré sa najlepšie jedia vo dvojici. Tip: Lomo saltado.
Av. San Martin Prologacion 101, Barranco, Lima,
www.isolina.pe

Ventarron

Typická severoperuánska kuchyňa s kozím a kačacím mäsom, dusené jedlá s druhom tekvice a ryžou a samozrejme Picarones, peruánska verzia šišiek.
Av. Grau 276, Barranco, Lima,
www.ventarron.com

La Benita de los Claustros

Autentické jedlá z regiónu okolo Arequipy, podľa receptov Benity. Jej Picanteria bola kedysi obliehaná. Dnes sa podávajú malé degustačné menu s mäsom a riečnymi rakmi alebo vegetariánske.
Calle General Moran 118, Arequipa

Fallen Angel

Reštaurácia v Small Luxury Guesthouse so štyrmi izbami uprostred historického centra Cusca patrí k najlepším v meste. Interiér je akýmsi „Art in progress“, navrhnutý dvanástimi peruánskymi umelcami, kuchyňa je priamočiara. Kto chce raz vyskúšať, ako chutí morča, je tu na správnom mieste.
Plazoleta Nazarenas 221, Cusco,
www.fallenangelincusco.com

La Fábrica

Počas čakania na miesto v kuchyni Central si viedenský kuchár Luca Tamussino spoločne s pár priateľmi otvoril bistro. Na továrenskom areáli priamo na pláži v Mancore bol kontajner s veľkou láskou k detailu a starými materiálmi upcyklovaný. Tu realizuje svoje kulinárske vízie podľa motta „Obmedz všetko na podstatné, ale neodstraňuj poéziu“.
Auxiliar Panamericana Norte 1000,
instagram.com/lafabricamancora

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!