A-La-Carte

Červené víno v dekolte (2006/2)

Ak jedlo samo osebe už nestačí, musí prísť niečo viac. Výlet do zážitkovej gastronómie môže, ale nemusí, nadchnúť.


Červené víno v dekolte

Text: Eva Rossmann Ilustrácia: Peter Zolly
„Amuse si môžete vziať priamo zo šiat našej recepcionistky,“ hovorí prívetivý vrchný s nemeckým akcentom a pozýva nás ďalej. Veľa dreva a kobercov a potom ohlásená dáma v rokokovej krinolíne, na jednej strane vizitky „Koch.Art“, medzi nimi neutrálne rovno hľadiaca postava, na druhej strane v miske nejaké orechy alebo niečo podobné, zabudla som na to kvôli pôsobivému kusu odevu a nápadu musieť podávať snacky na čalúnenom boku ženy.
Dnes je to všeobecne tak: Jedna vec sama osebe akoby už nestačila. Človek chce VŠETKO a to hneď. Bez ohľadu na to, či sa to dá vydržať alebo nie. A ešte nikdy neexistoval trend, ktorý by obišiel gastronómiu. Robí to zmes tvrdej konkurencie a blízkosti k ľuďom, ktorí chcú byť kŕmení.
Keď jedlo samo osebe jednoducho nestačí, musí prísť niečo viac. Mohlo by sa stať, že nemáte svojmu spoločníkovi čo povedať, alebo nechcete povedať to, čo by už dávno bolo treba povedať. Vtedy je lepšie nielen jesť, ale nechať sa aj zabávať. A: Neboli snáď dobrí kuchári vždy aj trochu klaunmi? Čo iné ako – často aj dobré – klaunstvo je to, keď taký chuťovo citlivý, skúsený hviezdny kuchár, ktorý sa potí pri sporáku (a necháva potiť iných), vyjde vo vysokej bielej čiapke k hosťom a opýta sa, či im chutilo? Ale dobre, napriek všetkému je v centre pozornosti jedlo (a trochu aj ješitnosť z rôznych strán). Čo však, ak sa jedlo stáva vedľajšou záležitosťou udalosti, ktorá sa napriek tomu maskuje ako gastronomická?
Späť ku Koch.Art a recepcionistke, o ktorej sa nadšene rozpráva, že nás bude sprevádzať menu v meniacich sa kostýmoch. V každom prípade sa nemôžeme hneď usadiť k stolu, hoci sme hladní. Musíme sa posadiť na pohovky s fľakatými hovädzími kožami a namiesto jedla dostaneme servírovaného kuchára, príchod Otta Kocha, plánovaný a (nie nami) objednaný, pôsobí, akoby sa v kuchyni cítil lepšie, rozumiem mu. Potom dostanem svoje Prosecco v akomsi kvetináči s čiernou slamkou. Je to teraz tiež súčasť zážitku, alebo sa to len inak nepodarilo? To je aspoň výhoda gastronomických inscenácií: Nikto to nevie presne. Mohlo by to byť aj súčasťou šou a ja som len nebola dosť bystrá na to, aby som to spoznala.
Ale zdá sa, že s požívateľnými zážitkami mám občas problém. Boli sme v „Palazzo“ – Manfred Buchinger pozval osadenstvo hostinca Zur Alten Schule na akýsi podnikový výlet. Tam sa človek nesťažuje, keď sedí líce na líce s učňom, ktorý je sám osebe milý, ale posledné dni nás nekonečne otravoval. Čudnejšie je, že pobehujú šašovia a chcú človeka rozosmiať ako nešikovný čašník alebo zemitá, drzá upratovačka. Tí chudáci, pomyslela som si, pekelne ťažká práca. To radšej nakrájam vnútornosti z dvoch volov. Vtipné mi to napriek tomu neprišlo – a pripadalo mi to fádne. Pani Gruberovej, jednej z našich perál pri umývaní riadu, sa to páčilo. Alebo je len humornejšia a uvoľnenejšia než ja? V každom prípade som čakala na jedlo, pretože za to predsa Gerer ručí. (Aj keď nie som taká vzdialená od života a gastronómie, aby som verila, že je prítomný, veď ani riaditelia gastronomických putovných cirkusov Witzigmann vo svojom Palazzo nie sú, a jeho bývalý žiak a terajší obchodný súper Hans-Peter Wodarz, skutočný vynálezca týchto konceptov a „Pomp Duck and Circumstance – totálne uletenej reštaurácie-divadla“, už vôbec nie.) – A skutočne: Servisný tím zvládol v opičom tempe a za sprievodu zodpovedajúcej hudby naservírovať predjedlo na každé z tesných miest. A: Bolo … v poriadku. Síce bol namiesto ohláseného homára losos, ale zrejme nastal krátkodobý problém s dodávkou homárov, len zlí ľudia myslia na to, že náklady na potraviny pri homárovi a lososovi sú trochu odlišné. Potom nasledovala šou a bola stále lepšia, akrobati stále pôsobivejší, niečo možno trochu zdĺhavé, a jedlo medzitým … v poriadku. – A dezert bol dokonca servírovaný v cvale všetkými kuchármi a celým akrobatickým tímom! Keď som potom počula muža pri susednom stole dojato hovoriť: „Šialenstvo, tak rýchlo toľko jedál!“ vedela som, že lepšie sa to ani nedalo sformulovať.
Tak rýchlo to mimochodom v Koch.Art nešlo. Ako amuse-bouche pri stole ste potom dostali miniatúrne hamburgery. (Ja by som už chcela jeden obrovský a bola by som s tým spokojná, pokojne by som kričala aj „I am loving it!“). Bola som taká hladná, že som dokonca zabudla, čo mala recepcionistka na sebe, keď konečne naservírovali prvý chod. Nemôžem zabudnúť na to, ako nás upozornila, že to je podnik pre všetky zmysly a preto máme teraz privoňať k vonnému oleju nakvapkanému do aromalampy a spoznať, o akú vôňu ide. Bol to rozmarín a voňalo to ako na lepšej toalete. Ach áno, ten prvý chod bol mimochodom naozaj fantastický. A to, že strop a stĺpy elegantno-rustikálnej izby boli dekorované plastovou zeleninou, malo zrejme tiež osloviť nejaký zmysel, tipovali sme na nezmysel alebo bláznovstvo.
Ale plast má proste vždy sezónu, je to medzitým niečo ako common food, teda jedlo bez prekvapenia, ktoré nám chutí práve preto, že ho poznáme. Z tohto princípu zrejme vychádzajú aj stavitelia odpočívadiel na diaľniciach. – Nielen čo sa týka stravovania. Ako inak by bolo mysliteľné, že v tirolských horách zastavíte v sklom zastrešenej replike tirolskej dediny, v ktorej podľa prospektu „je vždy jar“, aby ste vykonali urgentné potreby? „Dorf & Erlebnisgastronomie Gesellschaft mit beschränkter Haftung“ (Spoločnosť s ručením obmedzeným pre dedinu a zážitkovú gastronómiu) sa volá firma, ktorá si také niečo vymyslela, plnú zodpovednosť by som ani ja nechcela prevziať za tento výlet do alpského Disneylandu. Od pizze až po údajnú haute cuisine dostanete tam všetko, nech mi odpustia, že som neochutnala. Komu inému ešte prešla chuť do jedla, ten sa môže tešiť na podujatia najbližších týždňov: Bude tam nákup drahých kovov za najvyššie ceny (mohlo by to vyhrať cenu za inováciu pre zážitky na diaľničných odpočívadlách) alebo šou ľudového hviezdu.
Tam, musím priznať, mi bol Koch.Art, ktorý mimochodom nestojí v Nemecku, ako by naznačoval tón obsluhujúceho personálu, ale v Zürse na Arlbergu, predsa len o niečo sympatickejší. Najmä keď práve môjmu manželovi, zarytému používateľovi noža a vidličky, k objednanej prepelici natiahli na hlavu snehobiely obrus a on pod ním – pripomeňme si, jedlo pre všetky zmysly – musel prepelicu roztrhať a rozhrýzť. Čo sme sa nasmiali! – Hlavný chod bol mimochodom (možno s výnimkou prepelice, ktorú však nebolo jednoduché oceniť) vynikajúci. Ale čo je to oproti šatám recepcionistky s bohatým dekoltom z červeného vína. Červená sa rozlievala po jej prsiach a tekutina udržiavaná plastom priťahovala všetky pohľady. Môj bol skôr vedecký. Spýtala som sa jej, aké červené víno je tam naliate. Jej odpoveď bola rozkošná: „No, kedysi sme tam dávali skutočné dobré červené víno, ale vždy to robilo také špinavé šmuhy, teraz berieme lacné a červenú farbu, vyzerá to oveľa lepšie!“
Pričom ja naozaj nie som niekto, kto by sa mal vysmievať z takýchto zážitkov, alebo to nazvime hodnotovo neutrálne dodatkov k jedlu a pitiu, veď ja nie som vždy kuchárka, ale občas aj doplnkový program. Len nedávno som v tom istom Zürse ako prílohu k výdatnému menu z Weinviertelu v „Enzian“ čítala zo svojho krimi Wein & Tod (Víno & Smrť). Mohol by prísť niekto a napísať, kto potrebuje, aby mu niekto niečo čítal, keď je jedlo dobré? Ja to samozrejme vo svojom prípade vidím úplne inak. Tam je jedlo hlavná vec a ja som … nuž, jednoducho prídavok. A vôbec: Tam nelákate ľudí na jedlo pod zámienkou zábavy, ale tam lákate ľudí na čítanie, ktorí by inak radšej išli len dobre jesť. A ak by predsa len niekto prišiel kvôli mne a môjmu krimi – tak si on a ona zaslúžili vynikajúce jedlo … Všetko teda ako vždy závisí od vlastného uhla pohľadu, alebo: Bytie určuje vedomie, ako to sformuloval Karl Marx.
Možno teda, jednoducho preložené, sú návštevníci Koch.Art jednoducho takí, že majú radi plastovú zeleninu, pachy z retort, plastové dekolty z červeného vína a všelijaké iné zmyslové prekvapenia, inak by asi nešli na dovolenku do klubu Robinson (ušetrite ma premýšľania o tom, aké ďalšie „zážitkové“ gastronómie by mohli existovať vo svete v kluboch). Možno je to práve pre obchodných partnerov, kolegov z práce, spoločne osamelé manželské páry alebo bezradných turistov dobrý nápad, tiesniť sa v stane, obdivovať akrobatov a medzitým byť pod ochranou kuchárskych šamanov v opičom tempe masovo kŕmený gurmánskymi jedlami. Kde inde by niekto, kto krajinu zvyčajne vníma len z diaľnice, mal pri nutnom opaku jedenia a pitia spoznať hneď celé Tirolsko?
A predsa viem, že stále existujú kulinárske zážitky, ktoré nepotrebujú žiadne doplnky, niekedy dokonca ani strieborný príbor. Netlačia sa do popredia, ale dajú sa nájsť. A to ma teší.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!