Simon Xie Hong
„Musím variť na plyne. To je emocionálne varenie. Chcem vidieť oheň!“ Simonovi Xie Hongovi bolo jasné, že vo svojej domácej kuchyni využije maximálny výkon plynových kilowatthodín pre súkromné kuchyne. „Odsávač pár vedie priamo na strechu, takže to nie je žiadny problém.“ Dva veľké plynové horáky sú centrom jeho otvorenej kuchyne, ktorá je zase centrom jeho dvojpodlažného terasového bytu v piatom obvode. Pešia vzdialenosť k jeho prevádzkam ON a Chinabar an der Wien: päť minút. Jeho najobľúbenejším podnikom je však malý Chinabar v Burggasse, ktorý kedysi prevzal od Uny Abraham. Rodený Číňan, pôvodne lekár, prišiel pred tromi desaťročiami do Rakúska, najprv do Mistelbachu, kde už žila jeho sestra. Osem rokov býva vo svojom súčasnom osobnom vlastníctve, ktorý prestaval a v ktorom nechal zbúrať všetko nepotrebné. Kuchyňa pochádza od Team 7. Žiarivá svetlozelená farba dvierok skriniek mala pôsobiť proti sivej viedenskej neskorej jeseni a zime, s ktorými sa Simon Xie Hong stále nedokázal spriateliť. „Teraz si myslím, že zelená by mohla byť o niečo jemnejšia. Po ôsmich rokoch vidí človek niektoré veci trochu inak.“ Jeho veľký jedálenský stôl nestojí priamo vedľa kuchyne, to by kvôli terase nebolo dobre vyšlo, ale pár metrov od nej. Jeho priateľov to tam však vždy neudrží. „Už sa viackrát stalo, že nikto nesedí pri prestretom stole, ale všetci celú noc stoja len okolo kuchyne.“
Simon Xie Hong varí doma takmer denne, „popoludní, podvečer alebo aj neskoro večer“. A objavil pre seba parný hrniec. „Ryba so zeleninou je tam hotová za desať minút a človek sa medzitým môže ísť aj osprchovať.“ Od roku 2016 je v jeho viedenskej kuchyni o niečo pokojnejšie, odvtedy má víkendový dom v Maďarsku. „Tam sa nedá nikde ísť najesť, tam vždy varím dvakrát denne.“ Veľmi si to užíva, tam nemá žiadne rozptýlenie. Kačky, husi, kurence, prepelice, holuby – jeho kŕdeľ vtáctva v Maďarsku je značný. „Som veľmi hrdý na to, že som niektoré zabil sám. Mäso som potom zaradil do jedálneho lístka v ON. Hostia presne vedeli, odkiaľ pochádza. Kvalita mäsa je blázinec“, hovorí v rýdzej viedenčine, „blázinec!“ Jeho súkromný sporák slúži gastronómovi aj ako experimentálna kuchyňa: „Mnohé veci tu skúšam s myšlienkou, že sa raz dostanú do jedálneho lístka.“ Potom sú potrebné oceľové gastronádoby, ktoré sa hromadia na chladničke. „Keď dusím mäso, nemá zmysel robiť z toho len jednu porciu. Takže uvarím rovno päť, šesť kíl. A potom niekto príde a zanesie to do ON, pre mojich hostí.“ Istá symbióza súkromnej kuchyne a tej v neďalekom ON platí aj pri poličke s korením: „Pripravujem si domov malé množstvá korenín z podniku.“ V skrinkách jeho kuchyne sa nájde kadečo, riad z blšieho trhu a samozrejme rôzne kúsky, ktoré pochádzajú z ciest. „Vlastne vždy niečo malé prinesiem.“ Okrem mohutných centrálnych plynových horákov sú preňho dôležité wok, veľká drevená doska na krájanie a pár nožov. „K nožom ale nemám žiadny fetišistický vzťah.“ „Čo mi príde vtipné“, hovorí Simon Xie Hong, keď si prezerá svoju keramickú sekeru so širokou bielou čepeľou, „Číňania pri porciovaní kuraťa úplne ignorujú jeho anatómiu. To má tiež isté čaro.“ Keramickú sekeru priniesol z Číny, kde raz ročne navštevuje svojho starého otca – mimochodom, aby s ním celý deň len chodil jesť.
Simon Xie Hong nie je vyučený kuchár, ale vždy rád varil. Či má kuchárske knihy? „Áno, veľmi veľa, ale tie sú na hornom poschodí. Nevarím podľa receptov, ale celkom rád si do nich pozriem, vždy niečo v pamäti zostane.“ Najdôležitejšie korenie preňho? „Soľ. A čerstvé čili.“ K jeho malým trikom pri varení patrí štamperlík alkoholu. „Takmer vždy, ale len trocha.“ Buď ryžové víno na varenie, ktoré si preliate do fľaše od minerálky berie z ON, alebo biele víno, ktoré hostia nechali v jeho byte. „Dá sa variť aj so sektom a samozrejme dusiť so zvyškami červeného vína. Keď u mňa ostane víno, vždy sa použije. Nič sa nevylieva.“
Fabian Günzel
„Prosím, prosím, žiadne ostychy“, hovorí Fabian Günzel na otázku, či sa dá nahliadnuť do chladničky. Dobre naplnená vyzerá inak. Pár mliečnych výrobkov bohatých na bielkoviny, ako napríklad islandský Skyr – „z toho sme v podniku už robili zmrzlinu“ –, nátierky a jedna konzerva kaviáru. „Tú som objednal do podniku príliš veľa.“ Aj v špajzi je dosť voľného priestoru. „V tejto kuchyni sa naozaj veľa nedeje. Kuskus, šošovicové cestoviny možno.“ Fabian Günzel, ktorý po viedenských zastávkach ako Palais Coburg a Das Loft otvoril vlani s Aend svoj vlastný podnik, býva spolu so svojou partnerkou v radovom dome s malou záhradou v 22. obvode, ktorý obaja prevzali od rodičov. „Viem, neznie to tak sexi, typicky nemecky, ,moja malá záhrada‘.“ Günzelova priateľka je fitnes trénerka, dáva si veľký pozor na zloženie stravy, „na mieru šité stravovanie“, hovorí tomu on. V spoločnej kuchyni varí skôr ona, hovorí. „Keď varím ja, hneď sa povie, ó bože, dávaš tam strašne veľa masla!“, rozpráva Günzel a musí sa smiať. „Jasné, keď pečiem mäso, samozrejme ho brazírujem, ako sa patrí, to je potom päť, šesť polievkových lyžíc masla, z toho šalie, ako fitnes trénerka.“ Keď varí cez víkend (Aend má otvorené od pondelka do piatka, na obed a večer), potom väčšinou len kávu. „Celý týždeň prichádzam do styku s potravinami. Chcem mať cez víkend svoj pokoj. A možno sa teraz vyjadrujem príliš trúfalo, ale kuchár, ktorý cez víkend ešte intenzívne varí, počas týždňa veľa nepracoval.“ Keď prídu priatelia, je to niečo iné, „ale pre seba, na to predsa nemáš chuť, vo veľkom vyvárať, nie?“ Keď sú hostia na návšteve, je niečo jednoduché, „špargľa s citrónovým olejom a kaviárom, niečo také. Nechcem sa s tým veľa babrať. Vonku máme gril na drevené uhlie, zoženiem si u Höllerschmida kúsok mäsa alebo od Ringla klobásu Käsekrainer.“ Je si istý: „Nie som jediný špičkový kuchár, ktorý sa cez víkend odmieta variť.“
Fabian Günzel pôsobí ako veľmi dôsledný človek a prísne dbá na dobrú rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. Počas týždňa sa jeho deň začína o päť minút šesť. Predtým, ako okolo pol deviatej dorazí do podniku – „biznis“ hovorí väčšinou –, ide na hodinu trénovať. Denne. A evidentne sa mu naozaj darí cez víkend jednoducho zhodiť zo seba gastronómiu. „Snažím sa tiež svojich kuchárov učiť nielen variť, ale aj ekonomicky myslieť a hospodáriť so svojou energiou. Nemali by prísť v sobotu a robiť mise en place.“ Zatiaľ čo pre Aend si necháva od začiatku vyrábať všetok riad keramikárkou Petrou Lindenbauer, téma sa mu pre vlastné štyri steny zdá absolútne nedôležitá: V domčeku na okraji mesta čaká v skrinke rôznorodá zbierka reklamných šálok. Ani jeden kúsok riadu na mieru doma? Günzel vyzerá úplne uvoľnene: „Nie. Keď som doma, mám voľno. Tam ma to nezaujíma.“
Čo sa vlastne cez víkend v dome u Günzelovcov je? „Chodíme takmer každú sobotu do Mochi. V nedeľu Joseph Brot, niečo také.“ Aj keď Fabian Günzel doma takmer nikdy nevarí, bolo preňho prinajmenšom dôležité, aby nemal hocijakú kuchyňu. Tá jeho bola naplánovaná interiérovou architektkou, ktorá zodpovedá aj za Aend. „Človek predsa chce, aby to vyzeralo pekne.“ Pred kuchyňu si na policu poukladal množstvo kuchárskych kníh veľkých mien, na medziposchodí tróni mohutný box so všetkými zväzkami Modernist Cuisine. Momentálne jeho najobľúbenejšia kuchárka: I love NY od Dana Barbera. To, že jeho životná partnerka pracuje v úplne inom odvetví, mu perfektne vyhovuje. „Moja priateľka nenávidí, keď sedím s kuchármi a hovorím len o varení. Považujem za skvelé, že mám niekoho, s kým nemusím sedem dní v týždni tárať tie isté hlúposti. Inak sa človek stane sociálne nekompetentným, nedokáže sa už ani rozprávať o niečom inom.“
Nana Ansari
„Naša kuchyňa a náš jedálenský stôl sú aj trochu kancelária.“ Nana Ansari býva so svojím manželom Nasserom priamo nad ich podnikom Café Ansari na Praterstraße. „Sme v podstate celý čas na príjme“, hovorí rodáčka z Gruzínska. „Sme veľmi často v podniku, najmä počas špičiek, robíme potom aj riad.“ Zamestnanci, ktorí by mali nejakú záležitosť, občas prídu hore do eklekticky zariadeného bytu v starostavbe, „a pri našom jedálenskom stole máme aj porady s naším šéfkuchárom.“ Byt bol mimochodom skôr ako podnik. Veľkú kuchyňu si mohli zariadiť sami. „Povedali sme, prosím, nedávajte nám tam normálnu kuchyňu, investujeme viac, ale chceme vlastnú,“ hovorí Nasser Ansari. Že to bude obytná kuchyňa, bolo jasné. „Bez ohľadu na to, aký pekný je váš byt, nakoniec chcú všetci vždy do kuchyne.“ Pracovná plocha z nerezovej ocele, rovnaká zelená farba na stene, akú neskôr použili v podniku, otvorené police. „Chcela som vyslovene otvorené police, používame predsa všetok riad,“ hovorí Nana Ansari a ukazuje na hustý zmätok krištáľových pohárov, podnosov na torty, orientálnych čajníkov, strieborných dóz. Riad z rôznych epoch a rôznych kultúr, ktorý kúpila okrem iného v Rusku a priniesla jej teta z Gruzínska, kde žila celá rodina pokope. A z blšieho trhu, „veľa z blších trhov, medzinárodne“. „Trochu málo miesta“, skonštatuje so smiechom. U nej sa na nič nepráši, „my to všetko používame.“ Jej veľký súkromný fond riadu sa používa aj pri cateringu.
Nana Ansari, ktorá kedysi študovala na Akadémii výtvarných umení (jeden z jej tušových obrazov visí v kuchyni), je tou ženou, ktorú vo Viedni spájajú s gruzínskou kuchyňou. Jej prvý podnik bol na Karmelitermarkt: Madiani, navonok natretý načerveno a vnútri vždy určený bujnou kyticou kvetov, priblížil Viedenčanom už pred rokmi špeciality krajiny na Kaukaze: teplé syrové placky Chačapuri, baklažánové rolky s vlašskými orechmi a granátovým jablkom, prívarky z kuraťa a ringloty … Jej kuchárska kniha Gruzínska tabuľa zbiera recepty na ne, rozpráva ale aj o gruzínskej pohostinnosti. „V Gruzínsku sú dvere vždy otvorené, každý môže prísť, kedy chce,“ tak Nana Ansari. „Neohlásite sa, ale prídete. Varia tam vždy o niečo viac, treba byť pripravený na to, že vždy niekto príde.“ V jej terajšom viedenskom byte sa vždy veľa varí, hoci už nie tak veľa ako kedysi, keď mal pár ešte galériu v Thurngasse v deviatom obvode. „Tam sme mali často veľa hostí, mali sme veľmi veľkú kuchyňu.“ Drevený jedálenský stôl napodobňujúci kláštorný stôl, ktorý teraz spoludeterminuje súkromnú kuchyňu páru (vrátane povinného obrovského kytice kvetov), tam už bol, „toho sme sa nezbavili“. Nana Ansari s ním však už nie je šťastná: „Je príliš úzky, nezmestí sa naň všetko.“ Nie všetko, čo robí gruzínsku tabuľu tabuľou. V nedeľu často pozývajú na brunch s patchworkovou rodinou. „To robíme spoločne. Nasser pečie libanonský chlieb, Manakish so Za’atarom, ja robím zeleninu, omeletu, marinovaného lososa, ovocný šalát. Všetko pekne naaranžované, to je dôležité.“ V bežnom živote má Nana Ansari rada rýchle jedlá, na Veľkú noc a na Vianoce sa dni dlho náročne varí, „pretože sú tu tradičné veci, ktoré musia byť v tieto dni.“ Keď sa u Ansarisovcov mimo brunchu vyvára pre hostí, vždy je niekoľko chodov. „Kura a ovocie, túto kombináciu milujem, s omáčkou z drieňov alebo černíc.“ Prívarky ako Čakapuli – jahňacina, zelené ringloty, estragón – alebo aj Čkmeruli, kura v cesnakovej omáčke.
S poriadnou dávkou cesnaku. „Oni sa žiaľ boja cesnaku, tí kuchári,“ hovorí a prevracia očami. Čo sú v jej očiach kulinárske hriechy? „Keď kuchyňa vyzerá mŕtvo.“ A pri stole: Keď je málo jedla. „Človek si musí byť istý, že vždy niečo ostane, keď si človek berie. Ja vždy varím viac. V najhoršom prípade sa to zje na druhý deň.“
Lukas Mraz
„Tak, a kam som teraz dal tú šálku?“ Uvedený objekt s hnedými glazúrovými výrastkami a obrovským uchom, vyrobený Matthiasom Kaiserom, sa nakoniec nájde v starej lekárnickej skrinke vedľa kuchynskej linky. A teda medzi tými výstavnými kúskami, ku ktorým vie Lukas Mraz rozpovedať celé príbehy. V tejto skrinke zhromažďuje kúsky, ktoré nepoužíva. Tak ako vôbec kuchyňu vo svojom byte v druhom obvode používa sotva niekedy. Raz, áno, vtedy si zohrial kuraciu polievku, keď ho začiatkom roka poriadne dostalo. Nechajme sa teda najprv ukázať, čo tam Lukas Mraz nazbieral zo všetkých kútov sveta za riad. Zo všetkých kútov sveta, tam sa samozrejme nachádza aj reštaurácia rodiny Mrazovcov, Mraz & Sohn, z ktorej si ten či onen odštiepený kúsok od keramikára Matthiasa Kaisera berie domov a dáva do skrinky. Inak to ale ide cez jednotlivé kúsky do sveta: „Jeden z mojich obľúbených tanierov z Japonska. Ten som dostal darom od Philipa Rachingera, je od keramikárky z Mühltalhofu. Tu, japonské nože, ktoré nikdy nepoužívam. Neviem, ako sa s nimi zaobchádza. To by bol nezmysel.“ S nožmi má Lukas Mraz, aby sme krátko preskočili od lekárnickej skrinky k celkom naplnenej kuchynskej zásuvke, svoje zážitky. „Toto je nôž od Jonnieho Boera, darček na rozlúčku z Holandska.“ Boer, formujúci učiteľ. „Ten nôž tam je tiež úplne špeciálny: Mne totiž všetky nože, ktoré som kedy mal, vyhodili v Cordobar, keď som bol nakupovať. Potom som si kúpil len lacné nože, lebo neboli prachy, potom som dostal tento nôž z Cordobar, ktorý je úplne tupý a vôbec nefunguje, ale hlavne že je od nejakej americkej legendy armádnych nožov. To bol potom náš najlepší kúsok.“ Návrat k lekárnickej skrinke, Lukas Mraz ukazuje od kúska ku kúska. „Hlinený hrniec na ryžu z Japonska, ešte nikdy nepoužitý. Téglik od jogurtu z Indie, priniesol mi ho brat. Pečiatka z klobásovej pizze v Cordobar. Nerobte si nádeje, však, nepríde znova.“ A tak to ide ďalej, z Kjóta do Kodane do Mexika. Na skrinke sedí Hermann Nitsch ako fotka, „to mi darovala mama, Nitsch je u nej vo Woracziczky stálym hosťom.“ V knižnici, kde sedia aj Air-Sickness-Bags a mini bábika Barbie: okrem iného prvá kuchárka Noma, ktorú nikto nepozná. „Stojí teraz 3 000 dolárov. René Redzepi mi povedal, it’s shit, throw it away.“
„O kuchyni sa dá veľa rozprávať,“ hovorí Lukas Mraz, môže byť akokoľvek nepoužitá. Prečo doma nikdy nevarí: Vždy, keď by mal začať variť, myslí si: Veď tam nič nie je. „Ja nemám ani soľ doma, myslím. Alebo?“ Otvorí dvierka skrinky, ďalšie. „Ah áno, tam jedna malá. That’s it. Ako kuchár vychádzaš z toho, že všetko je tam. V reštaurácii sa objedná desať litrov slnečnicového oleja, to je jednoducho stále tam, je to úplne normálne. Ako obliecť si spodnú bielizeň pred odchodom. Na olej alebo cibuľu alebo soľ by som ale nikdy nemyslel, keby som mal nakupovať domov. A keby som mal cez víkend variť doma – musel by som variť presne pre jednu osobu, pretože cez týždeň nikdy nejem doma, vždy v práci.“ Na jednej poličke sa radí džem Steirereck („dostal som darom“) k sušeným kuriatkam („od priateľky môjho otca“), sušeným hrebenatkám („z New Yorku“) a mini fľaštičkám Tabasco z lietadla. Balenie suši ryže je dávno na dôchodku, „ha, to mám ešte z Berlína, a to tam je extrémne tmavé miso, hm, to bolo vlastne kedysi svetlé.“ Čo Lukas Mraz vo svojej súkromnej kuchyni veru varí: káva, filtrovaná káva. Zrnká si melie sám.
Otvorí chladničku. Nasleduje „nuž“. V nej leží niekoľko fliaš sódy, inak takmer nič. „Ale ku každej sa dá niečo povedať, samozrejme. Takmer všetko, čo je v nej, som dostal darom.“ Mini duo kmeňov stromu od Austrian. „To Lattella som dostal od mamy, to je to najnovšie, z minulého týždňa.“ V mraziacom boxe: kocky ľadu, ktoré Lukas Mraz vzal z podniku, aby si chladil nohu vytknutú pri bedmintone. Predvádza jednu, pardon, tú jednu panvicu, na ktorej je vyryté cudzie meno: Lucas Mraz. Darček od Chefdays. V zásuvke na príbor: strieborná lyžička, ktorú mu priatelia ukradli v The French Laundry v Kalifornii, vývrtka, dve plastové varechy so stopami po pálení. „S tými som sa v podstate naučil variť.“ Ku kuchynskej linke samozrejme patrí aj umývačka riadu, v Mrazovom prípade pravdaže taká, „o ktorej nevie, ako funguje, dvakrát som to už skúšal“. A kôš na smeti. Či pozná kuchárov, ktorí radi varia súkromne? „Otec,“ príde ako z pištole vystrelené, Markus Mraz. „My sme všetci bývali v tom istom dome, v ktorom je reštaurácia. Ale vždy sme jedli v reštaurácii. Vždy sme zišli dolu.“ Prečo? „Pretože nikde nie si tak rýchlo ako vo vlastnej kuchyni.“ Veta s vysokou výpovednou hodnotou: Vlastná kuchyňa – tým sa práve vždy nemyslí tá súkromná.