Text: Christina Fieber · Fotografie: Petr Blaha
Zaručene okolo neho prejdete. Nič v tejto nenápadnej dedinke vo vnútrozemí Istrie nepoukazuje na vinárstvo Mladena Rozanica, pravdepodobne najznámejšieho chorvátskeho vinára. Objekt je nanajvýš jednoduchý. Žiadne honosné sídlo, žiadna priemyselná hala navrhnutá architektom. V skutočnosti pripomína skôr veľkú dielňu než vinárstvo. Ani degustačná miestnosť nevykazuje stopy dizajnu, ale je príjemne staromódna.
Napriek tomu sa Rozanic v posledných rokoch etabloval ako jeden z najžiadanejších vinárov v oblasti „oranžových vín“ (Orange Wines). Dokonca aj zarytí odmietači bielych vín fermentovaných na šupkách mu priznávajú najvyššiu kvalitu. Vie sa predať a ani inak nenecháva nič na náhodu: svojho obchodného riaditeľa so zvučným menom Mato Matic pretiahol z Red Bullu – ten sa postaral o to, aby boli vína Roxanich zalistované v tých najlepších reštauráciách medzi Kodaňou a Tokiom.
Mladen Rozanic je muž mohutnej postavy. Jeho stisk ruky je pevný, pohľad vážny. Hustá, tmavá brada spôsobuje, že vyzerá ešte mrzutejšie. Keby bolo treba v detskom filme obsadiť piráta, určite by vybrali jeho. Akosi pôsobí vždy trochu skepticky. Možno je to ale len profesionálna vecnosť: neprednáša patetické reči a nechce ohurovať.
Vo svojom predchádzajúcom živote bol strojným inžinierom, naposledy ako manažér pre medzinárodný priemyselný koncern. Desať rokov žil v Kolíne nad Rýnom a polovicu svojho času trávil na služobných cestách. Nekľudná existencia. Nejaký čas už v tomto opičom tempe nechcel pokračovať, chcel konečne zakotviť, cítiť sa doma a robiť tam niečo zmysluplné. Vždy mal rád víno a kombinácia prírody, techniky a kultúry v tomto, ako to nazýva, „bláznivom remesle“ ho magneticky priťahovala: „Víno je predsa viac než len skvasená šťava alebo nápoj z hrozna,“ podotýka lakonicky.
A potom sa vydal na cestu za hľadaním vhodného kúska vinohradníckej pôdy a našiel ho neďaleko Poreča, obľúbeného dovolenkového letoviska na istrijskom pobreží: vo vnútrozemí, kam zaručene nezablúdia žiadni turisti, kde sa ukazuje skutočná krása Istrie. Malebná krajina s miernymi kopcami a malými dedinkami, nespočetnými olivovníkmi – a vinohradmi. Krajina, ktorá je charakteristická „terra rossa“, krvavočervenou zemou, ktorá žiari aj v zlom počasí. Práve táto zem bohatá na železo a vápnik dáva vínam ich mimoriadny charakter.
Chorvátsko má dlhú vinohradnícku tradíciu, ktorá počas komunistickej vlády takmer zanikla. Hrozno sa vtedy dodávalo do družstiev, kvalita pri tom hrala druhoradú úlohu. Len pre vlastnú potrebu si bolo možné vyrobiť malé množstvo vína. Po skončení komunizmu a balkánskych vojnách v 90. rokoch sa muselo začať úplne odznova. Mnohí z nových vinárov boli prebehlíci z iných odborov – aj Rozanic.
Napriek tomu nebol tento novopečený vinár začiatočníkom v otázkach vína: roky cestoval do najvýznamnejších vinohradníckych oblastí, ochutnával tie najlepšie moky a učil sa od známych vinárov z oblasti Rhôny. Inšpirovali ho však predovšetkým Josko Gravner a Stanko Radikon z talianskeho Collio, ktorí ako prví znovu objavili prastarú techniku fermentácie na šupkách pri bielych vínach. Rozanic bol nadšený týmito archaicky vyrobenými vínami, ich čistým charakterom a nezvyčajnými arómami.
„Chcel som vyrobiť niečo rovnako jednoduché, prírodný produkt, víno, ktoré nie je technicky falšované a napumpované chémiou,“ spomína na svoje začiatky, vtedy pred viac než 15 rokmi.
Všetky kry boli nanovo vysadené a od začiatku obhospodarované podľa biodynamických zásad. Odvtedy pracuje striktne podľa mesačných fáz a v pivnici sa z veľkej časti vyhýba zásahom. Napriek tomu sa nepovažuje za fundamentalistu naturálnych vín: malého množstva síry na stabilizáciu vína sa nechce vzdať. Nakoniec ostáva pragmatikom. Niekým, kto stavia svoju predstavu dobrého vína nad vznešenú ideu. Pojem „oranžové vína“ (Orange Wines) rozhodne odmieta: „Je to banalizácia!“ súdi svojím vlastným, triezvym tónom, „veď predsa nejde o peknú farbu.“ Skôr ide o tradičnú metódu, ktorá umožňuje zaobísť sa čo najviac bez chemických a technologických zásahov, ktorá nám v skutočnosti ukazuje, ako zdegeneroval vinársky priemysel.
Jeho chápanie naturálnych vín je však bez akejkoľvek romantiky: „Samozrejme, človek musí do procesu vzniku vína zasiahnuť, inak sa z produktu stane ocot,“ je presvedčený, „Mojím cieľom je tento proces oddialiť tak dlho, ako sa len dá, zasiahnuť čo najneskôr.“
Verí, že len keď človek zájde na hranicu, dokáže z chuti vyťažiť to maximum. Ako pri dobrom syre: až na vrchole svojho zrenia, tesne predtým, ako sa začne kaziť, chutí najintenzívnejšie.
Jeho „Malvazija Antica“ túto teóriu potvrdzuje: ukazuje maximum výrazu bez toho, aby skĺzlo ku gýču – detailne a hlbokomyseľne. Je to víno, ktoré stelesňuje Rozanica: dobre premyslená zmes predstavy a inštinktu. Vôľa k dokonalosti, ktorá sa stala vínom.
Dokonca aj zarytí odporcovia „naturálnych vín“ sa klania jeho Malvaziji. Ani náznak onej chyby, ktorá sa naturálnym vínam tak rada pripisuje.
Ale Rozanic sa aj tak nestará o žiadne zaraďovanie. Na poručníkovanie je alergický. Odmieta aj požiadavku puristov naturálnych vín vinifikovať len autochtónne, pôvodné odrody. V jeho portfóliu nájdeme aj medzinárodné odrody ako Chardonnay, Merlot či Cabernet. „Odrody ma vlastne nezaujímajú, sú len materiálom na prenos maxima aróm,“ myslí si, „dôležité je víno, nie odroda!“
Napriek tomu sa práve pri jeho Terane, starej regionálnej červenej odrode, ukazuje, ako sa pôvod a odroda harmonicky dopĺňajú, tvoriac perfektnú súhru. Víno je melancholické a temperamentné, symbióza zeme a ohňa, stvorenie „terra rossa“ Istrie.
Ako všetky jeho špičkové vína, aj Teran pomaly kvasí vo veľkých drevených kadiach, potom roky dozrieva až do plnenia v sudoch a následne ešte nejaký čas vo fľaši, kým sa dostane na trh. Spolu sedem rokov – pretože sedmička je dôležité číslo v náuke Rudolfa Steinera, zakladateľa biodynamiky. To má menej mystické ako pragmatické dôvody – Rozanic chce svoje vína jednoducho predávať až vtedy, keď sú hotové, keď ukazujú svoju skutočnú podstatu. Nákladný podnik, ktorý si pravdepodobne môže dovoliť len vďaka finančným zdrojom zo svojej predchádzajúcej manažérskej kariéry.
Je presvedčený, že technika fermentácie na šupkách dáva aj bielym vínam výbavu na dlhé zrenie: vďaka intenzívnemu kontaktu so šupkou a jadrami disponujú jemnou tanínovou štruktúrou, rovnako ako červené vína. Metóda pre neho nie je žiadnym módnym trendom ani marketingovým trikom, ale má funkciu: dáva bielym vínam hĺbku namiesto podbízivého ovocia. Vzrušené diskusie o tom sú pre neho nepochopiteľné – veď predsa každý môže piť, čo chce.
Výčitke, že vína fermentované na šupkách chutia všetky rovnako a neukazujú žiadny pôvod, čelí sarkazmom: „Celé toto táranie o terroire pri vínach, ktoré boli prísadami a zásahmi znetvorené na nepoznanie, je predsa absurdné – kde by mal byť ešte citeľný nejaký pôvod!“
Nakoniec z neho predsa len opadne zdanlivá prísnosť: s takmer nezbedným smiechom cituje svojho vinárskeho kolegu Joska Gravnera: „V 95 percentách všetkých konvenčne vyrobených vín by som si nechcel ani len umyť nohy!“
Táto veta sa mu páči.
Kasinozici 26
52446 Nova Vas
Chorvátsko
www.roxanich.hr
Predajné miesta
www.doellerer.at
www.weinco.at
www.orange-wines.com