„Moja reštaurácia. Alebo niečo také.“ Helmut Rachinger stojí na drevenom balkóne a pozerá sa dole na prerušované tiene, ktoré na asfalt vrhá zábradlie starej stodoly. Toto „alebo niečo také“ sa bude opakovať. Nie nahlas vyslovené, ale vznášajúce sa v hrubých múroch jeho nového útočiska, nad nápadmi s divými hubami rovnako ako nad kvasnou kadiou naplnenou chlebovým kvasom. Alebo niečo také, to znamená, že existuje plán, ale. Alebo niečo také – to môže znamenať skúsenosťami nasiaknutý odhad „približne“ alebo aj skúsenosti, ktoré treba ešte len získať. Mnohé je nové, odkedy Rachinger prerobil prízemie stodoly z roku 1887, len pár krokov od Mühltalhofu, na svoju reštauráciu s názvom Fernruf 7 – pomenovanú podľa úplne prvého telefónneho čísla domu. Syn Philip má teraz hlavné slovo v kuchyni Mühltalhofu; otec sa stiahol vedľa a svojím tichým vyžarovaním v dôsledku tohto vývoja pretkáva už aj tak odľahlú atmosféru Fernruf 7. Helmut Rachinger je tu hostinský-alebo-niečo-také, vedie kurzy varenia. Alebo niečo také. „Kurz varenia, ktorý vlastne ani kurzom nie je,“ stojí na domovskej stránke. Veliteľom na kurzoch a aj inokedy má byť chlebová pec, ona udáva rytmus, vezme nás so sebou na svoj pomalý zostup z 400-stupňového vrcholu, ktorý zdoláva vždy zavčas ráno. Pec ako šéf? „Áno... alebo priateľ,“ zamyslene hovorí Rachinger.
Balík kurzu varenia: dve noci v Mühltalhofe, od stredy do piatkového rána. Aperitív vo Fernruf 7, menu „carte blanche“ od Philipa v prvý večer. Celý štvrtok varenia s Helmutom, to všetko jesť vo Fernruf 7 v druhý večer. Pečenie chleba alebo raňajkovej pizze v piatok ráno, podľa chuti privstať si. S aperitívom, určeným na zoznámenie účastníkov (sedem v počte, jasné), začína ponorenie sa do tohto vesmíru. Fernruf 7 je citlivo navrhnuté miesto s detailmi, z ktorých nemalé množstvo pôsobí japonským spôsobom zdanlivo náhodne tam, kde sú, a napriek tomu tak presne zapadajú do stáročných pomerov. Hosťovský kuchynský priestor vrátane pece a masívnej čiernej kuchynskej linky – „v mysli som mal kováčsky stôl“ –, zadná miestnosť. Hrboľatá, leštená kamenná podlaha, jednoduché drevené lavice, trojnohé stoly – „tie na tejto podlahe stoja vždy nejako rovno“ – a obyvatelia, ktorí prichádzajú z ďaleka. Fernruf proste. Japonské kefy na hrnce a biele riasy, ktoré čakajú na namočenie. Medené náčinie z Istanbulu, hornorakúske smaltované hrnce. Svoje vnučky môže Helmut Rachinger vidieť z kuchynského okna, „vtedy vieš, aké máš šťastie“, dve ovce žijú na lúke za domom; niekedy cez okná stajne v zadnej miestnosti vidno len ich dychom sa vlniace masy bielej vlny, pritlačené tesne na tabule, niekedy sa objaví aj bez prestania hľadiaca ovčia hlava nad holou lebkou Picassa, ktorý sa opiera o okno zvnútra ako čierno-biela fotografia. A na premýšľanie medzitým: pripútané lôžko vedľa debničiek s nezrelým zeleným hroznom alebo čokoľvek iné, čo práve čaká na kvasenie. Umiestnenie chlebovej pece, šéf lomka priateľ, bolo pri prestavbe ústredným bodom. Presne nad ňou, na povale stodoly, ktorú chce Rachinger ešte prerobiť na akýsi Rjokan, japonský penzión, je údenáreň. Tu sa napríklad údia zemiaky, aby sa podávali s paprikovou majonézou a oškvarkami.
Aperitív kurzu varenia v prvý večer poskytuje výhľad na to, o čo tu ide. Tradičné metódy varenia, pečenia a konzervovania, rurálne suroviny z okolia a ojedinele zo zámoria. Hudba a rozhovory. Dva rôzne chleby, slanina, fermentované ríbezle a ringloty zo stromu pred domom, kvety kôpru ako aj vyzretý tofu od japonskej letušky. „Voláme sa Fernruf, dovoľujeme si to. Tam na druhej strane máme sotva niečo cudzie, už veľa rokov nie.“ Na pitie: verjus so sódou, domáci hnedý tonik, ktorého recept je v kuchyni pripnutý na mondénnej čierno-bielej pohľadnici, alebo Hopfel, mušt s pridaným chmeľom od korutánskeho vinára Markusa Gruzeho. „To sa k nám hodí, veď tu v okolí máme aj chmeľ a mušt.“ Z okolia pochádza aj nejeden nôž, menovite od Davida Güntera Wolkerstorfera, do ktorého vyhne Rachinger účastníkov kurzu pri dostatočne prejavenom záujme možno odvezie na svojom starom hasičskom aute. Pán nad Fernruf 7 rozpráva o dome, vysvetľuje, ako bude kurz varenia približne prebiehať – a preruší ho dáma, ktorá sa pýta, či by sa hudba nedala trochu stíšiť. Našťastie ho neprosí, aby ju vypol. Bez hudby, zdá sa, by bol tento kuchár amputovaný, je esenciálnou súčasťou jeho existencie.
Nasledujúci deň štartuje pre účastníkov výletom do ružovo kropenatého krovie, bylinkárka Irmi Kaiser unáša k netýkavke a boľševníku lúčnemu. Rachinger zatiaľ zostáva pri peci, nemôže nechať bochníky chleba samy, okrem toho hneď vybavuje „mise en place“ pre denný plán. Pre neho sa tento štvrtok začal oveľa skôr. O pol piatej vstal, aby zakúril v peci (jeho matka, volaná Burgi, tomu nejako stále nechce veriť – „choď!“). V zásuvke skladuje polená rôznych stromov, smrek, jaseň, „horia každé inak“. Drevo bolo do pece naskladané už deň predtým. Šetrí sa tak čas zavčas ráno. Pec a on, to sa pre Rachingera zdá byť spojenie so zvedavým, ale nič neurýchľujúcim zoznamovaním. Hoci používa aj laserové zariadenie na meranie teploty, aj tak ide o to, získať cit pre potreby pece. Aj s tradičnými vedomosťami. „Kedy je pec dostatočne horúca, ale nie príliš horúca na chlieb? Keď pokrčený papier nezačne okamžite horieť, ale dostane len hnedé okraje.“ Pri chlebe, tak Rachinger, je „ešte trochu stavenisko na učenie“. Raz bola pec príliš horúca a chleboví mládenci boli príliš studení. „Sčerneli. Na Balkáne to robia tak, že spálenú čiernu kôrku otlčú palicou, pod ňou sa potom objaví celkom tenká, chrumkavá kôrka.“ Bulharský zubár v obci tomu údajne hovorí „bitý chlieb“. Prečo to nepredviesť rovno na kurze varenia... Rachinger po tmavom bochníku poriadne tresne drevenou palicou, znova a znova, spálená kôrka vystrašene odskakuje v úlomkoch. Pod ňou skutočne čaká druhá, novonarodená kôrka.
O jedenástej hodine sa kurzová partia vracia z bylinkového výletu. „Potom by sme teraz mali začať s pracovnou časťou,“ navrhuje šéf, všetci sa zhromažďujú okolo centrálneho dreveného stola. Niektorí si pre istotu držia ruky za chrbtom – povedal naozaj pracovnou? Je kurz varenia, ktorý vlastne nie je kurzom, napokon predsa len jedným? „Kto by chcel filetovať rybu?“ Obete: sivoň. Časť filetov sa večer stane slávnou „šindľovou rybou“, druhá časť skončí hneď na soľnom kameni zohriatom v peci – ďalší ikonický pokrm Mühltalhofu, vo Fernruf 7 servírovaný s riasami a omáčkou zo sladkej lupiny. Rachinger ukazuje filetovanie. „Zostávaš nožom na chrbtovej kosti naplocho na doske. To je všetko, čo treba vedieť,“ hovorí kuchár. Filety účastníkov nevyzerajú tak, akoby to bolo všetko, čo treba vedieť. Rachinger dáva pokyn, odstrániť kosti pinzetou – „chytiť trochu viac vpredu, aby bol na tom väčší tlak“ –, hádže hlavy sivoňov do hrnca, aby premenili vodu na bujabézu. Dvaja účastníci na chvíľu skočia do rieky Große Mühl, niekto krája cibuľu, už pripravené ležia ošúpané paradajky (ranná mise-en-place), neskôr sa stanú vložkou do polievky. „Helmut, fond vrie!“ volá niekto vzrušene. „To je fajn,“ hovorí Rachinger pokojne a ďalej ukladá kúsky sivoňa na soľný kameň. Čo je to za kameň, kde sa dá zohnať?, pýtajú sa. „Soľný kameň na lízanie, Lagerhaus. Ale tam pri soľnom kameni na lízanie nikto nevie, čo myslíš. Musíš povedať banská soľ.“ Po vyše hodine, počas ktorej sa manipulovalo s rybím slizom a cibuľou, sa Helmut Rachinger plesne po čele, zasmeje sa a povie s prichyteným výrazom: „Chce niekto zásteru?“
Čerstvo zástieraní pokračujeme rozoberaním srnčieho stehna, ktoré sa neskôr počas dňa, v modrej hodinke, má na japonskom grile zmeniť na srnčie „Yaki“: špajle potreté polevou z malzového piva a sóje. Rachinger krája mäso, pomenúva jednotlivé kusy, „to by bol pri hovädzom kvetová špička, to biele karé“. Jeho zrak padne na práve dodanú kopu húb. Kuriatka, kozáky, rýdziky – „volajú sa tak preto, lebo naši starí otcovia ich vždy kládli priamo na platňu sporáka,“ vysvetlil predtým. A potom sa kurz varenia zrazu stáva exkurzom. Rachinger sa zastaví. „Počkaj, teraz si niečo spravíme.“ Surové „biele karé“ zo srnca krája na tenké plátky, „kto sa odváži ochutnať?“, hlavičky niekoľkých rýdzikov medzitým účastník tlačí na horúcu platňu sporáka. A po niekoľkých minútach stojí uprostred napoly rozrezaného srnčieho mäsa, mokrých pokrčených utierok a nožov tmavý tanier so spontánne vzniknutým pokrmom: Opečená hlavička rýdzika so srnčím sashimi, fermentovanými ríbezľami a bylinkami. „Ako si na to teraz prišiel?,“ vynára sa otázka. „To vzniklo,“ hovorí Rachinger zamyslene. „To vzniklo.“ A exkurz sa opäť stáva kurzom varenia.
Zamyslenosť ale, toto „alebo niečo také“ momentum otvorených možností, ešte chvíľu zostáva. Niekedy neskôr priznáva, že rád pracuje sám, „medzitým“, že potrebuje svoj poriadok. Predovšetkým po ceste do Japonska, na ktorej v suši reštauráciách videl, čo je poriadok. Zahĺbený do myšlienok Rachinger triedi kozáky podľa veľkosti, zatiaľ čo jeho pohľad znova a znova padá na rýdziky vedľa; vonkajší poriadok sa zdá byť podnetom pre vnútorný. Necháva všetkých ochutnať hubové mlieko vytekajúce z rýdzikov. Možno sledovať, ako biele kvapky vytekajú a padajú na drevený stôl. „Ako šťava z topinamburu...“ Rýdziky ho očividne skutočne vyzývajú. Zrazu robí pár krokov k okne kuchyne, vyberá pohánku, ochutnáva. „Rýdziky a pohánka, tak sa tá vec volá,“ hovorí, prikyvuje si potvrdzujúco a nesie pohánku naspäť. Večer sa oboje stane sústom, s „mliekom“ z opečenej varenej pohánky, vyšľahané s maslom. O desať dve sú prvé pivá typu Pale Ale, Hofstettner Hop Love. A hostiteľ pozýva na bujabézu a rosé k stolu vonku, pred veľkú žltú ceduľu, ktorú jeho starý otec postavil pred rokmi pri stanici, aby naviedol hostí 400 krokov, podľa cedule, k hostincu Bad Rachinger. „Letné sídlo a klzisko,“ hlása veľkými šedými písmenami a „Uznávaná vynikajúca kuchyňa“. Kto chce pred popoludňajšou prestávkou ešte kávu, dostane najprv pred nos kávovú soľ – „tú dáme večer na srnčie špajle“ –, ale potom si vychutná aj Rachingerovu piemontskú kávu. Tá sa zmieša so zmesou „predtoku“ z Bialetti a kryštálovým cukrom, čo ju robí prekvapivo hustou a svetlou. „Videl som to v Piemonte. A my sme tu v Unterbergu, a Piemont znamená pod horou.“
Podvečer partia opäť prichádza do Fernruf 7. A opäť je Helmut Rachinger požiadaný, aby hudbu trochu stíšil. Rozdeľuje účastníkov do párov na dokončenie večerného menu, medzitým si sám znova pripravil mise en place, vytriedil černice na dezert, rozdrvil chmeľové šišky, pripravil cédrové šindle. Prvé sústo: paradajkovo-marhuľovo-levanduľové-alebo-niečo-také obložené rozpoleným nezrelým hroznom. Hybridný pokrm medzi šalátom a studenou polievkou. Hybridom je aj kurz varenia na tomto mieste, ktoré vypadlo z akéhokoľvek času. Nálada meandruje medzi pracovitosťou a zaháľaním; tam, kde bolo práve potrebné načasovanie, je v nasledujúcom okamihu kontemplácia. Tvaroh visí lenivo nad drezom, aby odkvapkal, „Late Night Tales“ od Bonoba ticho zaplavujú priestor z reproduktorov, aperitívny kútik vedľa pece je dobre obsadený. Jeden sedí na jahňacej kožušine vedľa kopy kníh v rohu, kde Sandor Katz rozpráva o fermentácii a kniha „Tartine“ o pečení chleba. Iná sa pozerá Helmutovi Rachingerovi cez rameno, zatiaľ čo on aranžuje opečené plátky zemiakového chleba so zemiakovou majonézou a chmeľovými omrvinkami alebo údené zemiaky s popolom, paprikovou omáčkou a oškvarkami. Bar a chladnička k tomu servírujú Suze, francúzsky horký likér, kyslé pivo Wildbrett alebo mladý Veltlínske zelené z Wachau, ktorý má v lístku prívlastok „11 % na sprosté pitie, pritom ešte dobré“. Niekto ale musí aj plátky vodného melónu marinované v octe na grilovacej panvici „svinsky“ upraviť s opečenými arómami, nasekať kapucínku alebo nastrúhať chren, ktorý Rachinger vykopal v záhrade. K aspiku z v rúre dusených bravčových kolienok, ku ktorému ako sprievod šéf zo dňa na deň pridelil kyslé pivo, pretože v ňom objavil niečo na spôsob obličiek, „zvieratkovité“. Víno sa čoraz rýchlejšie dolieva, srnčie špajle sa tlačia na japonskom grile ponorenom do šera pred vstupnou bránou, domáci tvaroh zo surového mlieka sa najprv v liatinových panviciach a potom v ešte stále teplej peci mení na „trhanec“ posypaný černicami. Je neskoro.
Na druhý deň ráno, v piatok, je pec druhá, ktorá začína svoje denné dielo. Jej zakladač bol prvý. „370 stupňov je príliš horúco na chlieb, to sa ale hodí na pizzu,“ vysvetľuje Rachinger poradie, ktoré opäť diktuje pec vykúrená zavčas rána a v priebehu dňa pomaly chladnúca. Najprv teda naťahovať cesto a obkladať. „310 stupňov sa potom hodí na chlieb.“ Kto z účastníkov kurzu po raňajkách v Mühltalhofe príde do Fernruf 7, je tam, kto nie, ten nie. Čo zmeškáte? Mühlviertelskú spontánnu pizzu, obloženú japonskými riasami, kúskami tvarohu, nakladanými kuriatkami a slaninou. Alebo niečo také. Plán, ten nemusí zostať žiadnym.
Fernruf 7
Unternberg 7, 4120 Neufelden
Tel.: 0660/650 15 19
www.fernruf.at