Faktor celebrity
Text: Eva Rossmann
Pri vedľajšom stole sedel Dustin Hoffman. V tomto vychytenom newyorskom podniku nebolo vôbec ľahké získať stôl. Tá chudá žena v tmavomodrom pri bare, tú poznám tiež, určite. Modelka? Popová hviezda? Alebo predsa len tá herečka, veď vieš, tá s tým... Dustin Hoffman je v každom prípade ešte nižší, ako som si myslela, a jeho spoločníčka všetko iné než očarujúca, skôr sivá myš. Čo som jedla? Úprimne povedané, neviem si na to spomenúť, bolo to niečo s cestovinami a rybou. Skôr nedefinovateľné. Aby som to vyjadrila láskavo. Našťastie toho nebolo veľa. A víno bolo jedným z tých typických amerických Chardonnay. Ale drahé, to si pamätám, našťastie ma pozvali.
Podniky, do ktorých „človek“ chodí len preto, že tam chodia „všetci“ – teda všetky (alebo aspoň niektoré) celebrity –, sú v Rakúsku skôr zriedkavé. Okrem niekoľkých (nie, žiadne mená, pretože o vkuse sa, ako vieme, dá veľmi dobre sporiť), v ktorých sa pohybujú dlhoročné subrety, speváci z dávnych čias a herečky bohaté na skúsenosti, čo z nejakého dôvodu (možno je to len desaťročia trvajúci zvyk?) nachádza odozvu v rôznych mediálnych spoločenských rubrikách a vedie k tomu, že sa autobusmi privážajú spoločensky nadšené obete, ktoré sa chcú konečne raz najesť tak dobre ako ich idoly. Čo v skutočnosti aj urobia. Ľudia, ktorí do takýchto podnikov zablúdia náhodou, jednoducho nemajú ten správny prístup, chýba im kúsok fantázie, vidia len príliš veľa menoviek a relikvií a čoskoro sa cítia kulinársky oklamaní. Akoby v týchto podnikoch išlo o niečo iné.
Kto si však myslí, že Rakúsko je inak krajinou, v ktorej sa s každým hosťom zaobchádza rovnako, mýli sa. A to je – sčasti – nielen pochopiteľné, ale aj dobre tak.
Aspoň pokiaľ ide o stálych hostí. Jednoducho vieme, že G&P radi sedia pri stole č. 2 a poznáme ich diétu, automaticky im servírujeme to, čo si objednajú, v súlade s učením pána Montignaca a nezávisle od toho sa snažíme vyhovieť obom skúseným gurmánom. To nie je neprípustné zvýhodňovanie, svoje výhody si vysedeli a vyjedli a vypili (nehovoriac o vysokých sympatiách, ktoré sú očividne vzájomné).
Alebo Ferdl, ktorý chodí každú nedeľu o pol dvanástej na viedenský rezeň so šalátom. Na prekvapenie iných hostí sa môže stať, že vytúžené jedlo už stojí na stole skôr, než si ho objednal. Ak by v kuchyni stál pri výdajnom okienku niekto nezasvätený, zakričia naňho: „Ten šalát bez paradajok, Ferdl neznáša paradajky!“ A okrem toho vieme: Teraz sa o chvíľu naplno rozbehne nedeľný obedňajší zhon. Kto vtedy nemá všetko pripravené, ten sa zapotí. Alebo pridá plyn. Panebože, zabudli sme očistiť hrášok! A či bude marinovaný divoký kapor stačiť?
Problematickejšie je to, keď vrchný čašník Walter v najväčšom kuchynskom zhone sprevádza nový blok dôležitými slovami: „Toto je stôl profesora X. Veľmi chúlostivé!“ Walter jednoducho rozumie rakúskej tradícii zaobchádzať s dvornými radcami, profesormi a inými primadonami ohľaduplne. A predsa: keď som trochu v strese, môže sa ľahko stať, že odpoviem niečím ako: „A? Je to tiež len hosť ako každý iný.“
Čo sa môjmu šéfovi a majstrovi Buchingerovi páči len podmienene. On, ktorý má predo mnou náskok pár desaťročí kuchárskej praxe a eóny praxe s celebritami, vidí niečo také jednoducho ako informáciu, profesor má skrátka svoje vrtochy. Je to pravda: lepšie varovanie pred chúlostivým hosťom ako reklamácia. Zaobchádza sa preto s tými „nechúlostivými“ horšie, ľahkovážnejšie? Nie. Buchinger o tom rád rozpráva príbeh z francúzskeho hviezdneho chrámu, v ktorom bol ohlásený dôležitý gurmánsky kritik. Všetci v kuchyni chceli (pochopiteľne, myslím si ako malá kuchárka) vedieť, pri ktorom stole sedí. Šéf však len pokrútil hlavou a povedal: „Pre každý stôl musíte variť tak, akoby sedel tam!“ Teda stopäťdesiat namiesto stodesať percent – pre všetkých.
Avšak „celebrity“ a iné všeobecne známe osobnosti (často stačí starosta) imidžu v blízkom okolí ešte málokedy uškodili. Rýchlo sa pri štamgaste rozpráva, kto tu bol dnes a kto včera. Pritom sa zdá byť v podstate jedno, či danú osobu máte radi: Už som zažila, ako zarytí konzervatívci živo diskutovali o vystúpení špičkového politika SPÖ a rozprávali o tom ďalej.
Apropo politici: Sú aj takí, ktorí si aj takmer storočie po zrušení monarchie držia niečo ako osobných čašníkov: Jedným z takýchto čašníkov je náš nenapodobiteľný Rudi, ktorý desaťročia obsluhoval vo viedenskom podniku starostu Zilka (on by povedal, že mohol obsluhovať, ale on je predsa sociálny demokrat a monarchista, porovnaj Bohumil Hrabal a jeho dielo „Obsluhoval som anglického kráľa“) a ktorý je stále napoly vyvedený z miery, keď sú ohlásení Zilk & Koller. Mimochodom, obaja sa zdajú byť rovnako radi, že ho opäť vidia. Ale tam sa zrejme kategórie stálych hostí, osobných čašníkov, nostalgie a celebrity zlievajú do zmesi, ktorá v každom prípade Rudiho aj hodiny neskôr vyčarí na tvári taký blažený úsmev, aký dokáže vyvolať inak len víťazstvo Rapidu.
Otázka znie: Ako veľmi dôležité sú celebrity? Pripustíme, aby z toho vznikla hierarchia hostí? O jednom veľmi renomovanom podniku sa stále hovorí, že tam sa s človekom dobre zaobchádza, len ak je prominentnou osobnosťou. Či je na tom niečo pravdy, neviem, možno jeden alebo druhý má len málo sebavedomia a preto dojem, že je znevýhodnený oproti tým, ktorých „človek“ pozná.
Trochu reklamy v každom prípade žiadnemu podniku neuškodí a ak k tomu hostia prispejú... potom možno možno nariekať nad spoločnosťou bažiacou po celebritách, ktorej nejde len o nuansy chutí (myslené tie, ktoré vychádzajú z kuchyne) – ale svoju hodnotu verejnej známosti možno predsa len využiť uvoľnene.
A tešiť sa, že tí, ktorí sú viac či menej známi, tu (rovnako ako všetci ostatní hostia) radi jedia – a (rovnako ako všetci ostatní hostia) platia. Existuje totiž aj druh celebrít a „chcel by byť celebritou“, ktorí si myslia, že ich prítomnosť, ich všeobecne pozorovaný príjem potravy a ich lesk sú dostatočným zaplatením.
Možnosť jedna: Ten, ktorého síce nikto nepozná, ale ktorý píše v médiách o celebritách a podobne dôležitých veciach, je, pije nadmieru – a potom žiaľ nemá pri sebe peniaze. Keďže mu protihodnota za menu nie je odpustená, požiada o šek. A zaplatí ho až potom, čo mu to mesiace neskôr priateľsky pripomenú. Možno je naozaj veľmi roztržitý.
Možnosť dva: Známa herečka sa – zo slušnosti – opýta na účet a na svoje prekvapenie ho aj dostane. Platí s kyslou tvárou a na rozlúčku povie, že tak rada chodí do podniku Y, pretože tam ju majiteľ neustále pozýva. Pre podnik Y nie veľmi lichotivé, že dáva najavo, že tam je(dá), pretože tam je zadarmo.
Možnosť tri: Finančne silná celebrita plánuje veľkolepé narodeniny svojej dcéry, stretnú sa, radí sa o detailoch, až príde reč na cenu. A naša celebrita povie priateľsky: Zvyčajne mu niečo také darujú, veď je to jedinečná reklama pre podnik, a že privedie pár novinárov, to môže garantovať.
Vďaka, médiá našťastie prídu aj bez charity pre uvedomelých milionárov.
V každom prípade: Byť „niečo špeciálne“ – alebo tiež: byť považovaný za „niečo špeciálne“, patrí zrejme k ľudským túžbam (práve tých, ktorí sú všeobecne považovaní za priemerných). Ale musí sa preto do telefónu ostro dožadovať „naozaj dobrého stola“? Akoby človek v opačnom prípade dostal „zlý stôl“? A: Čo je zlý stôl? Ten slávny stôl pri WC alebo pri východe z kuchyne už v dobre naplánovaných podnikoch (našťastie) dávno neexistuje. Je to teda ten uprostred alebo ten na kraji? Veľmi subjektívna vec. A: Máme dve miestnosti: „prvá trieda“ bielo prestretá a „druhá trieda“ s drevenými stolmi, niektorí z našich osvedčených gurmánov uprednostňujú „druhú triedu“. Čo je teda „lepšie“?
Sedadlo sa zdá byť dôležité aj pri novom klube VIP gurmánov. Všetky podniky, ktoré sú prijaté, dostanú dlhý gratulačný list, v ktorom stojí, čo všetko majú pre svojich VIP gurmánov urobiť: S dôrazom sa prosí, aby VIP gurmánovi pridelili práve obzvlášť dobrý stôl, niekde sa nájde aj upozornenie, že títo hostia by mali byť rozmaznávaní malými pozornosťami, ako sú aperitívy zadarmo. Prečo? Len preto, že majú o jednu plastovú kartu viac? Alebo preto, že by mohli poslať viac SMS s hodnotením podniku?
Pozornosti a ochutnávky existujú aj tak (niekde to môže – práve pre špeciálne obsluhované celebrity – byť takmer smrteľné, keď je človek takmer udusený amuse bouches a malými medziprekvapeniami, hoci chcel len grilovaného sumca).
Neviem, ako je na tom ostatní, ale ja sa ako hosť zaobídem bez špeciálneho rozruchu okolo mojej osoby. Jasné, chcem byť dobre obslúžená, ale nie preto, že patrím do klubu (či už kvôli plastu, celebritnosti alebo akademickému titulu), ale preto, že som ochotná, vnímavá jedáčka a pijáčka.
A aj ako spolukuchárka u Buchingera mám najradšej tých hostí, ktorí radi jedia, ktorí sú zvedaví, ktorí si nájdu čas. – Bez ohľadu na to, či sú inak celebrita, profesor, primár alebo pani P. Majú predpoklady to dotiahnuť dokonca až na stálych hostí.