A-La-Carte

Der Rattenschwanz des Radius (2013/3)

Slúchadlá dole, gumáky obuté, zvyky cez palubu: Keď sa špičkový kuchár rozhodne pre regionalitu, zmení to viac, než si myslíte. Juhotirolčan Norbert Niederkofler o hmotnosti jahniat, mentalite „áno, ale“ a slove na „Ü“.


Text: Anna Burghardt Foto: poskytnuté

„Takýmto krokom si na seba človek naženie kopu problémov.“ Ako to myslíte, pán Niederkofler, kto má problémy? „No, ja sám. V princípe to bolo kedysi pomerne jednoduché, chytili ste telefón, povedali ste, potrebujem zajtra desať kíl kambaly, päť kíl husacej pečene, šesť kíl jahňacieho chrbta odtiaľ a na druhý deň ste mali všetko tam. Teraz sa pozrite, kde tú vec zoženiete. Občas ste z toho poriadne v koncoch.“

Norbert Niederkofler, podľa mnohých ocenení najlepší kuchár Južného Tirolska, radikálne zmenil svoj jedálny lístok toto leto. Do Rungis Express odvtedy volá málokedy. Pretože suroviny do jeho kuchyne pochádzajú už len z okolia. Tým síce nie je jediný – regionalizmus je napokon momentálne veľká kulinárska téma –, ale na jeho pracovisku pôsobí tento krok predsa len trochu odvážne: v hoteli Rosa Alpina v Alta Badia sa totiž ubytováva typická klientela konzumujúca husaciu pečeň. Drahý hotel siete Relais & Chateaux, množstvo medzinárodných hostí, Niederkofler varí v malej reštaurácii St. Hubertus. To s tou husacou pečeňou mimochodom nie je žiadne lacné klišé: „Keď sme mali štyridsať rezervácií, tridsaťkrát sme predali husaciu pečeň. A teraz sme ju jednoducho vyradili z jedálneho lístka! Musíte si už len vymyslieť, ako to ľuďom vysvetlíte.“

Má Niederkofler aspoň približne podobnú náhradu? „Na jedálnom lístku máme pečeň, teda jednoducho čerstvú hydinovú pečeň, kačaciu pečeň, ale žiadnu husaciu pečeň. Samozrejme, musíte to spracovať úplne inak. Ako som povedal, obraciate tým celú vec hore nohami.“

Juhotirolčan mal vždy veľa regionálnych prvkov vo svojej kuchyni, hoci zďaleka nie výlučne. Morská ryba bola napríklad vždy na lístku, napokon juhotirolská špičková kuchyňa sa spája s niekedy naozaj zvláštnou zmesou hôr a mora, výdatného a stredomorského – pohánka a byvolia mozzarella, kamzík a citróny z Amalfi. V zime 2011/12 bolo Niederkoflerovi jasné, že od nasledujúceho leta chce mať zoznam surovín kompletne regionalizovaný. Dnes už neexistuje žiadna kambala, ale výlučne mieň, síh, zubáč a spol. „Týmto krokom sme povedali, je to jedno, teraz robíme to, čo chceme. Už nie ste porovnateľný, aj o to ide. Dnes s internetom je relatívne jednoduché, aby ste sa na chvíľu pozreli, čo sa varí v Amerike, v Ázii, v Austrálii. A na sedemdesiat, osemdesiat percent jedálnych lístkov nájdete stále to isté. Týmto krokom som teraz úplne preč. Čo neznamená, že by tu už bola nová línia, tá je vo hviezdach. Ani som si neuvedomoval, čo to robím.“ Norbert Niederkofler sa na tomto mieste musí nahlas zasmiať nad svojou neúmyselnou odvahou.

Aký polomer definoval pre svoju novú kuchyňu, z akého okruhu pochádzajú potraviny? „V tejto chvíli určite chodím ešte do oblasti Tridentu, chodím do Rakúska … Chcel by som to čoraz viac obmedzovať, idea je taká, že to budeme stále viac zužovať. Ale momentálne musím ešte chodiť von.“

Čo sa mení pre každodenný pracovný život špičkového kuchára, ktorý mení svoju kuchyňu na čisto regionálne potraviny, okrem toho, že už len zriedka volá do Rungis Express? Napríklad to, že Norbert Niederkofler teraz trávi veľmi veľa času u výrobcov. U chovateľov jahniat, u pestovateľov zeleniny. Čas, ktorý šéfkuchár v takomto podniku (Niederkofler je zodpovedný za celú gastronómiu, nie len za tú v malej reštaurácii St. Hubertus) vlastne ani nemá. „Samo telefonovanie už nestačí, musíte navštevovať ľudí. Neviem, koľkokrát som už bol u ľudí s jahňatami, u farmárov s maslom … To je presviedčanie a presviedčanie a presviedčanie. Veľkí dodávatelia takmer vypadávajú, Rungis Express, Selecta … Človek musí naozaj začať od nuly. Jahňa, ktoré používam, je z údolia Wipptal, na tom pracujem už asi rok. Keď som to už takmer vzdal, pretože ma jednoducho nechceli pochopiť, pozval som ich. Príďte a ukážem vám, v čom sú rozdiely. Prečo nechcem jahňatá s osemnástimi kilami, ale prečo chcem jahňatá s pätnástimi, s trinástimi kilami. Ochutnali to a povedali, áno, teraz to chápeme. No, dobré ráno! Ďakujem! Snažil som sa im to vysvetliť trištvrte roka, ale o. k., teraz to už vedia.“

Norbertovi Niederkoflerovi veľmi záleží na tom, aby farmárom (niekedy hovorí farmári, niekedy výrobcovia) ukázal, aká dôležitá je ich práca. Bez nich by sa jeho projekt ani nedal zrealizovať: ak mal doteraz na jedálnom lístku mandle z južnejších oblastí Talianska, chce ich teraz nahradiť zemnými mandľami – len na to potrebuje spoločníka, ktorý mu ich v okolí vypestuje. Napísať farmárov menom na jedálny lístok – dnes v mnohých podnikoch už samozrejmosť – je len jeden krok, etablovať ich ako dôležitých partnerov a prezentovať ich. Niederkofler vsádza aj na vedeckú podporu, napríklad na podporu výskumného centra Laimburg. „Pomáhajú farmárom, hovoria, pôda nie je dobrá na mrkvu, radšej pestuj zemiaky. Takto môžu farmári zhodnotiť svoje produkty. Za potraviny musíte zaplatiť aj toľko peňazí, aby farmári vedeli, prečo to robia.“ Bez slova udržateľnosť to v tejto veci aj tak nejde. Niederkofler má na mysli dlhodobú zmenu zásobovania. Možno teraz obzvlášť preto, že má dvojročného syna, myslí si. „Z dlhodobého hľadiska: nakŕmiť desať miliárd ľudí – a toľko nás bude o pár rokov – to ide jedine a výlučne cez malých výrobcov. Existujú výskumy, štatistiky, štúdie na túto tému, ale nikto to nechce vedieť. Hlavne nie veľké firmy. Ale ak chceme našim deťom niečo zanechať, musíme začať opäť oceňovať to, čo bolo kedysi.“

Aj keď v určitých oblastiach bude trvať, kým úsilie farmárov, vedcov a kuchárov prinesie výsledky. „V Južnom Tirolsku nie je žiadny poriadny výrobca hydiny. Jeden z mála je zhodou okolností ešte môj bratranec vo Vinschgau. Ale jemu musím konečne vtĺcť do hlavy, že kvalitu teraz musí robiť inak.“ Aj bravčové mäso je v Južnom Tirolsku problém, krajina je zameraná takmer výlučne na produkciu šunky (s prevahou holandského mäsa). O staré plemená sa tu starajú oveľa menej ako napríklad v Rakúsku alebo Nemecku. Norbert Niederkofler má síce šťastie, aj keď má určité problémy s mentalitou niektorých chovateľov. „Dostávame švábsko-hallské prasa, ktoré sa chová v Južnom Tirolsku. Človek musí aj tu začať viac hovoriť s farmármi, pozri, potrebujem prasa také a také a také a také. Prvá odpoveď, ktorú dostaneš, je ,ale‘. Hovorím: ,Aké ale‘. Presne to isté pri jahňacom mäse: Počuj, potrebujem jahňa s presne toľkými a toľkými kilami. Áno, ale to niečo stojí. Hovorím, veď som nepovedal žiadnu cenu, cenu musíš povedať ty. Ja sa len musím postarať, aby som to celé potom spotreboval.“

Jedným z výrobcov, s ktorými Norbert Niederkofler a ďalší juhotirolskí špičkoví kuchári a kuchárky ako Alois Haller alebo Anna Matscher spoločne spracúvajú tému regionálnosti, je Harald Gasser, ktorý pestuje staré odrody zeleniny podľa starých farmárskych pravidiel. „Sú zeleniny, ktoré sa k sebe hodia, a zeleniny, ktoré sa k sebe nehodia. Sú kvety, ktoré priťahujú hmyz, sú kvety, ktoré odháňajú hmyz. Úplne prirodzená záležitosť.“

Je v záujme každého kuchára, ktorý kladie dôraz na regionálnosť, vybudovať si dlhodobý vzťah s miestnymi výrobcami. Produkty ako staré odrody mrkvy sú medzitým veľmi žiadané, konkurencia nespí. Najnovším minihypom v juhotirolskej gurmánskej scéne bol napríklad horský artičok, peruánska odroda, ktorej sa darí aj vo vyšších polohách. Okolo prvej úrody v lete bol prirodzene veľký rozruch – artičoky z Južného Tirolska, to sa predsa na každom jedálnom lístku dobre číta. „Keď svojich dodávateľov celý rok aspoň akosi rozumne spracúvate, zostanú vám aj verní. A ja napríklad ľuďom hovorím, garantujem vám, že každý týždeň odoberiem šesť až osem jahniat. To je prirodzene istota pre farmárov.“

Čo to znamená pre pracovné postupy, hmaty v kuchyni, pracovať čisto s regionálnymi produktmi, budú môcť Niederkofler a jeho mladý tím pravdepodobne oznámiť až o nejaký čas. Ako príklad sladkovodná ryba: Šťuka je kvôli svojmu nepraktickému usporiadaniu kostí oveľa náročnejšia na spracovanie ako ryba pre začiatočníkov, morský jazyk. „Jasné, že sa tam niečo mení. Keď si zoberiete kapra – to točíte film, kým máte všetky kosti preč!“

Jedným zo slov, ktoré Niederkofler v rámci svojej zmeny kuchyne najčastejšie berie do úst, je „presviedčať“. „Musíte byť sami presvedčení, potom musíte vykonávať presvedčovaciu prácu u svojich ľudí v kuchyni, potom u ľudí v obsluhe a potom u výrobcov.“ A pravdepodobne aj u hostí. „U hostí je to ešte pomerne jednoduché. Keď im vysvetlíte, prečo robíte čo ako robíte, pochopia to aj oni.“ Vysvetľovať potom treba napríklad pozorným štamgastom, prečo hovädzina odnedávna chutí inak, ako sú zvyknutí. „Kedysi sme varili nebraské hovädzie, to je úplne inak kŕmené, je celkom mäkké. Tam musíte teraz ľuďom vysvetliť, prečo to tunajšie chutí inak. Je možno trochu tvrdšie, trochu žuvateľnejšie než to druhé, zato je chuť zaujímavejšia. Teraz pracujeme na nových receptoch, hovädzina v sene napríklad.“

Ako plánuje Juhotirolčan vlastne prežiť zimu? „Ooo-hoooo. Mäso prirodzene nie je problém, problém je ovocie a zelenina. Veľmi veľa nakladáme, marhule, huby, slivky. U Haralda Gassera som už zadal veľmi veľkú objednávku, tam dostaneme zemiaky. Všetky druhy repy skladuje v piesku, tak ako sa to robilo kedysi, niektoré repy necháva dokonca v zemi a vykopáva ich v zime. Z kapusty sa dajú robiť aj rôzne veci. Uvidíme, porozprávame sa o tom znova na jar!“ Niederkofler sa smeje. Bude to nejako fungovať.

Flexibilita bude dôležitá. Kým sa špičkový kuchár mohol kedysi spoliehať na dodávky veľkých gastrododávateľov, ktorí boli presní a zároveň stály v kvalite, dnes sa musí pripraviť na to, že musí improvizovať. Aspoň dovtedy, kým jeho dodávatelia nebudú pracovať rovnako spoľahlivo. „Človek musí možno spontánne prepísať večerné menu. Musím úprimne povedať, s tým nemám absolútne žiadny problém, človek si musí jednoducho vymyslieť nové veci. Aj tak môžem vlastne zahodiť za hlavu všetko to, čo som robil posledných pätnásť rokov. Okolo minulých Vianoc som vydal kuchársku knihu, tá je v princípe už stará. Kniha je práve teraz spätným pohľadom na posledné roky.“

Ľahké sa takáto zmena napriek všetkej motivácii a presvedčeniu (tam je to, znova, to slovo na „Ü“) nezdá byť. Ako často si už Norbert Niederkofler pomyslel, ach, keby som to bol radšej nechal tak? „Nie, nie, to nie. Keď sa pre niečo rozhodnem, tak to urobím. Len niekedy, keď vyvíjam menu, jedálny lístok, napíšem tam ešte niečo, pri čom si potom pomyslím, ach do čerta, veď to predsa nesmieš použiť!“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!