A-La-Carte

Vševed (2022/6)

Riaditeľ mikróbového cirkusu, doktor detailného fetišizmu, veľa cestujúci vizionár: Brit Johnny Drain radí špičkovým reštauráciám, má nespočetné množstvo zero-waste nápadov a vďaka fermentácii nemyslí na pôžitkárske potraviny len smerom k budúcnosti.


Vedie si protokol o masle ako iní ľudia denník o vínach (rovno podotýkam, slovo maslo sa v tomto príbehu bude vyskytovať ešte častejšie). Po experimentoch s kombuchou ho na letisku zadržia pre podozrenie z drogovej trestnej činnosti. Čistí kuchynské steny po nehodách s kalamármi, privádza hviezdnych kuchárov do vytrženia svojimi What-the-fuck korenistými omáčkami, založil magazín o food dizajne a kutí plány na kakaovú budúcnosť čokolády a kávu bez kávy. Čo presne Johnny Drain robí pracovne, nevie ani on sám celkom presne definovať. Na úrade práce by to zrejme triezvo zhrnuli takto: Dr. Johnny Drain vyštudoval materiálové vedy v Oxforde, nazbieral roky skúseností ako kuchár a špecializoval sa na fermentáciu. „V každom prípade trávim polovicu času na cestách,“ hovorí Brit. Či už v Paraguaji, Maroku, na Francúzskej riviére alebo vo Viedni. Tam ho stretol A la Carte v rámci prvého vydania Popchop v Hotel am Brillantengrund. Drain (mimochodom práve čerstvo späť z mexickej Oaxaky) bol jedným z prednášajúcich na tomto mladom food festivale, ktorý sa venuje futuristickej kultúre stravovania. Téma na pódiu: Fermentácia.

Spolupráca s mikróbmi dnes určuje veľkú časť jeho času. „Fermentácia je neuveriteľne výkonný nástroj.“ Možnosti tohto nástroja objavoval Johnny Drain najskôr v Nordic Food Lab, tej výskumnej lodi, ktorá kotvila pred pôvodnou Noma v Kodani a z ktorej neskôr vzniklo Noma Fermentation Lab. Projektom, ktorý mu obzvlášť prirástol k srdcu, bol ten o zrelom masle. Zahorel preň po tom, čo si vo svojej súkromnej kuchyni vymiešal slaný karamel s maslom, ktoré už dávno prekročilo svoj zenit – „myslel som si, že to na výsledku aj tak nebude cítiť“. Drain bol prekvapený a očarený novými arómami, ktoré sa tam našli, vrátane výrazne mäsitých, ostrých tónov. Potom začal uvažovať, prečo nechávame syr roky zrieť a tým výrazne zvyšujeme jeho hodnotu, ale maslo nie. „Ak vám poviem, oh, mám pre vás niečo špeciálne, dva roky staré maslo!, asi nebudete skákať od radosti, ale skôr poviete fuj.“ Pritom, z perspektívy vedca, obsahuje maslo z veľkej časti presne tie isté látky ako syr. Prečo teda nenechať maslo „dozrieť“?

V úvode eseje k tomuto projektu pre Nordic Food Lab predstavil materiálový vedec Drain maslo ako rozporuplnú bytosť: „Symbol čistoty v Indii a symbol skazenosti v rukách Marlona Branda“ – v narážke na scénu vo filme Posledné tango v Paríži. Výskum mal Draina doviesť dokonca zo škandinávskej výskumnej lode až do najzašitejšieho súku v Marrákeši – „gigantická králičia nora“ –, pri hľadaní Smen. Teda toho bájneho zrelého masla, ktoré sa v Maroku tradične pri príležitosti narodenia dcéry zapečatí do hrncov a tam zreje až do jej svadby, v rámci ktorej sa následne pridáva do sviatočného kuskusu. „Človek musí dúfať, že Smen je dnes oveľa starší ako kedysi, nie dvanásť, ale povedzme aspoň dvadsať rokov,“ hovorí Johnny Drain v narážke na detské nevesty. Chuť Smenu, ktorý kúpil v súku v rôznych štádiách zrelosti, opisuje ako „stále maslovú, veľmi mastnú, ale predovšetkým ostro chutiacu po plesňovom syre. Jedna lyžica z neho posunie vývar do iných sfér“. (Keby ste ho nechali, rozprával by zrejme dve hodiny bez prestávky o voľných mastných kyselinách a podobných detailoch.) Smen sa podľa neho výrazne nedostal za hranice Maroka a berberských oblastí; on to považuje za dobré, tak zostal kultúrny nimbus tohto zrelého autochtónneho masla doteraz „kultúrne nezriedený alebo neznečistený“. Aj takéto aspekty sú pre Johnnyho Draina dôležité, keďže sa v rámci niektorých zákaziek stretáva aj s potravinovo-historickými a antropologickými otázkami.

Napríklad vtedy, keď ho ako poradcu najal gastronóm v Paraguaji. „Najmä v mestách majú ľudia len malé spojenie s koreňmi svojej stravovacej kultúry, bohatým pokladom, ktorý sa im stratil pred vlastnými dverami. Môj klient chcel tieto hodnoty svojim hosťom opäť priblížiť.“ Johnny Drain musel teda najskôr urobiť veľa výskumu. A opäť využil služby mikróbov: Jedným z nápadov pre reštauráciu Santa Monica v paraguajskom hlavnom meste Asunción bola kombucha z listov koky. „Žuvanie listov koky patrí v Paraguaji k bežnému dňu, rovnako ako my pijeme kávu, pôsobí to rovnako stimulačne. Človek to hodinu alebo tak žuje a potom to vypľuje.“ Kokaín sa však z tohto druhu listov, z ktorých vznikol aj jeho fermentovaný nápoj, vyrobiť nedá, upokojuje. „V každom prípade vtipná príhoda: Po spiatočnom lete ma na londýnskom letisku zatkli pre podozrenie z pašovania drog. Na mojej batožine zjavne našli stopy rastliny koka. Prehľadávali ma a všetko ostatné. Skúste vysvetliť letiskovej bezpečnosti právo na existenciu kombuchy z listov koky!“

Do južného Francúzska viedlo aj angažmán Johnnyho Draina v Mirazur, trojhviezdičkovej reštaurácii na Francúzskej riviére a pred pár rokmi svetovej jednotke v rebríčku World’s 50 Best Restaurants. Bol pozvaný do Argentíny na workshopy a prednášky. A opäť bolo v hre maslo. S hovädzím mäsom tam vedia zaobchádzať, maslu a iným mliečnym výrobkom sa venuje menej pozornosti. Johnny Drain mal teda priniesť osvetu. Na jednej z týchto prednášok o masle ho zažil Mauro Colagreco, šéf Mirazur. „Mauro chcel už dlhšie kozie maslo. Má tam blízko dodávateľku kozích syrov, ktorá vyrába rozprávkové syry od kôz rozmaznaných bylinkami, ale s maslom tam opäť nikto nemal poriadne skúsenosti,“ rozpráva Johnny Drain. „V južnom Francúzsku sa predsa len je viac olivového oleja, severnejšie časti krajiny sú slávne maslom.“ Brit teda strávil dni v Mentone na Francúzskej riviére a učil tím Mirazur základy výroby masla. Bola to prvá z viacerých návštev Dr. Draina. Colagreco ho následne pozval viackrát, napríklad aby naučil kuchársky tím základy fermentácie ako turbo pre extra chuť. Inokedy išlo o tému zero waste, teda vyhýbanie sa potravinovému odpadu. „Mirazur v zásade nie je reštaurácia, ktorá veľa rozpráva o tom, čo robí (presne o tom bude môj ďalší projekt s Maurom, o komunikácii toho, za čím stojí). Ale investujú tam veľa úsilia, aby zodpovedali krédu zero waste a sú aj certifikovaní ako bez jednorazových plastov.“

Zero waste, to je pre Johnnyho Draina už dávno kľúčová téma jeho práce – a jedna, ktorá opäť súvisí s fermentáciou, so schopnosťou mikroorganizmov premeniť zdanlivé zvyšky potravín na niečo jedlé. Spoločne s Douglasom McMasterom, hlavou priekopníckej londýnskej zero-waste reštaurácie Silo (ktorá predtým sídlila v Brightone), vyvinul Drain po prvé vlastné fermentačné laboratórium a po druhé množstvo spôsobov, ako s pomocou mikróbov vyťažiť z potravín to posledné. Či už zo šupiek zeleniny, vnútrajškov alebo vedľajších produktov z – tu je to slovo opäť – výroby masla. „V Silo nie je smetný kôš. To málo bioodpadu, ktorý vznikne, sa v stroji do 24 hodín kompostuje. A dokonca aj to by sa malo ešte výrazne znížiť.“ V Silo zodpovedá aj celé vybavenie myšlienke zero waste, rozpráva Drain: „Podlahy sú z korku, extrémne udržateľného materiálu, tienidlá lámp z rias, riad vyrába remeselník supertajným postupom z mletých fliaš od vína. Na barový pult boli použité recyklované tégliky od jogurtov a všetky zástery sú z kože z penzionovaných dojníc. Táto holistická perspektíva! Šialené.“ Pre materiálového vedca Draina, ktorý sa zaujíma aj o food dizajn – podieľal sa na etablovaní printového a online magazínu Mold :: Designing the Future of Food –, je Silo extrémne podnetné prostredie, ako hovorí. „Doug, s ktorým som medzitým blízkym priateľom, a ja sme určite vytvorili niekoľko stoviek nových produktov na báze fermentácie. Bol napríklad jeden rybí pokrm – čo je výnimka, pretože je ťažké získať udržateľne ulovené ryby v množstvách pre podnik tejto štruktúry, ktorý si nepíše každý deň nové menu –: kalamáre, špízy z otvoreného ohňa.“ Mali teda veľké množstvo vnútorností zo sépií na ďalšie spracovanie, okrem iného aj vrecúško s atramentom. Johnny Drain a Douglas McMaster sa rozhodli vyrobiť rybiu omáčku s koji. „Päťdesiat litrov v najtemnejšej čiernej. Mali sme taký veľký mixér a no, stala sa nehoda. Poviem len: čistenie kuchyne po nehode s atramentom z kalamárov.“ Keďže špízy boli u hostí veľmi obľúbené, mali množstvo rybacej omáčky, garumu, z ktorého však kvôli jeho intenzite potrebovali vždy len malé množstvá. Bolo teda potrebné, kľúčové slovo zero waste, vyvinúť ďalšie pokrmy špeciálne pre kalamárový garum.

Jedným bol dusený a potom grilovaný pór, ktorý bol jednoducho marinovaný olejom a týmto čiernym garumom, inokedy dostala rovnakú metódu cibuľa z Tropey. „Niečo s týmto garumom je na menu vždy. Vzali sme teda niečo, čo by inak skončilo v smetnom koši, a prostredníctvom fermentácie sme z toho urobili hviezdu menu.“ Ďalší produkt z kuchyne Silo, na ktorý je Drain veľmi hrdý, je jeho cmarový garum. Tekutina, ktorá vzniká pri výrobe masla, sa zmieša s koji a soľou. Koji huba premení proteín, „a to, čo dostanete, je zlatá tekutina so syrovými, karamelovými arómami a arómami pražených orechov – naozaj božská, ohromujúca chuť. Dal som cmarový garum ochutnať viacerým hviezdnym kuchárom a všetci len povedali niečo ako ,What. The. Fuck. Čo to je? Musím to mať!‘“. Aj tento garum je dnes v Silo fixným prvkom. Šéfkuchár Douglas McMaster ide teraz ešte o krok ďalej: Pevné časti, ktoré vznikajú pri výrobe garumu, mieša s tapiokou, podobne ako pri krevetových čipsoch, a smaží z nich krekry. Na ne dáva kyslý sirup z červenej repy a hobľovaný syr. „Prvý snack, veľmi obľúbený u hostí,“ hlási Johnny Drain. „Niečo, čo vzniká z vedľajšieho produktu vedľajšieho produktu vedľajšieho produktu.“

Len pár krokov od reštaurácie Silo, v kanálmi pretkanej starej priemyselnej štvrti Hackney Wick na východe Londýna, sa nachádza ten pilier Johnnyho Draina, s ktorým v uplynulých mesiacoch vyvolal najväčší rozruch: WNWN Food Labs s ich čokoládou bez kakaa, ktorá, akonáhle je opäť dostupné malé množstvo, je okamžite vypredaná. Spoločne s bývalou bankárkou Ahrum Pak, Američankou kórejského pôvodu (rozumej: zaťaženou fermentáciou), založil Drain v roku 2021 firmu WNWN s cieľom vyvíjať udržateľné napodobeniny potravín ako čokoláda, káva, vanilka a čaj – teda potravín, ktoré sú po celom svete horúco milované (vrátane nejednej závislosti), ktorých výrobné podmienky sú však z veľkej časti vysoko problematické; potravín, ktoré nie sú náhodou všetky hnedé, ako vysvetľuje materiálový vedec Johnny Drain: „Chemicky vzaté, existujú skutočne dôvody pre túto spoločnú vlastnosť.“ Na začiatku kakaovej čokolády, s ktorou boli WNWN („win-win“ sa vyslovuje) Food Labs prví na trhu, bol, rovnako ako pri zrelom masle, zážitok z Drainovej súkromnej kuchyne; tak znie prinajmenšom marketingový príbeh. Uvaril zemiaky, ktoré už ležali o niečo dlhšie, a v pare náhle objavil výrazné arómy horúcej čokolády. „Môj vedecký mozog začal okamžite pracovať. V zemiakoch a ich šupkách musia byť aromatické látky, ktoré nápadne pripomínajú tie z čokolády. A ďalej: Dá sa teda čokoláda vyrobiť možno aj bez kakaa?“ Až v priebehu jeho výskumu si uvedomil, ako škodlivé je pestovanie kakaa – pre ľudí v pestovateľských krajinách rovnako ako pre životné prostredie, kľúčové slová vykorisťovateľské pracovné pomery, detská práca, odlesňovanie. „Pri kakau to spotrebitelia nevedia tak dobre ako pri nadmernom rybolove alebo palmovom oleji.“

Suroviny pre zhruba tri štvrtiny celosvetovo vyrobenej čokolády pochádzajú z dvoch západoafrických krajín, Ghany a Pobrežia Slonoviny, „a vo všeobecnosti kakao rastie len v blízkosti rovníka“. Dve hlavné suroviny pre alternatívnu čokoládu od WNWN sa naproti tomu pestujú v oveľa väčšom počte oblastí, čo v neposlednom rade skracuje transportné trasy: Sú to jačmeň a karob, dužina zo svätojánskeho chleba, spracúvajú sa podľa podobných parametrov ako kakaové bôby, vrátane fermentácie a praženia. Nájsť tieto prísady nebolo jednoduché, rozpráva Johnny Drain: „Po prvé, čokoláda, na rozdiel od napríklad ryže alebo kurčaťa, nie je niečo, čo jete na zasýtenie, ale vysoko emocionálne obsadená pochutina. Takže by sme len tak ľahko neakceptovali slabú náhradu.“ Okrem toho išlo nielen o to, aby sa chuť čokolády vo veľkej miere napodobnila, ale aj topiaca textúra, za ktorú je zodpovedné kakaové maslo. Rovnako dôležité bolo pre vývojový tím, aby bolo možné bežnú čokoládu pre všetky oblasti použitia jedna k jednej nahradiť kakaovou verziou: „Náš produkt môžete roztaviť, piecť s ním atď., skutočne prešiel všetkými stresovými testami.“ Na otázku ohľadom kakaovej čokolády kodanskej reštaurácie Amass sa Johnny Drain smeje. „Nemám s tým nič spoločné, poznám len Kima Wejendorpa, šéfvývojára, z môjho času v Kodani. Raz som sedel oproti nemu na večierku a rozprával mi, že práve pracuje na niečom supertajnom. Povedal som: Oh, ja tiež.“ Po „ty prvý, nie ty prvý“ obaja prezradili, čo to bolo: čokoláda bez kakaa. „Neuveriteľné, však? Ten istý nápad v ten istý čas.“ —

Eticky hodnotné: čokoláda bez kakaa od WNWN Food Labs – bez detskej práce a odlesňovania
Spoločne s bankárkou Ahrum Pak (vpravo) vyvíja Johnny Drain napodobeniny potravín.
Na začiatku kakaovej čokolády boli zážitky v kuchyni Johnnyho Draina – so zemiakmi…

Informácie

Silo
Pre túto zero-waste reštauráciu v Londýne vyvinul Johnny Drain početné fermenty. Unit 7, Queens Yard, Hackney Wick, London E9 5EN. silolondon.com

WNWN Food Labs
Čokoláda bez kakaa je dostupná na wnwnfoodlabs.com. Je vypredaná v priebehu minút, preto sa najlepšie vopred prihlásiť na odber noviniek.

Mold :: Designing the Future of Food
Magazín si možno objednať cez thisismold.myshopify.com

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!