Diétna kuchyňa Michela Guérarda
Text: Alexander Rabl
Vo Francúzsku platí Michel Guérard za skutočného vynálezcu Nouvelle Cuisine. Návšteva jeho reštaurácie v Eugénie-les-Bains je cestou do minulosti s budúcnosťou.
„Samozrejme, že už nešúpem mrkvu.“ Snehobiely kuchársky úbor drobného pána s láskavými modrými očami sedí perfektne. Michel Guérard je v hlavnom povolaní stále kuchárom. Namáhavé povolanie, o ktorom väčšina tvrdí, že sa dá vykonávať len určitý čas. „Keď som v dome, stojím večer pár hodín v kuchyni. Ale nedávam si namáhavé práce. Ja dávam svojim kuchárom tipy a vymýšľam s nimi spoločne nové veci.“ Guérardovi šéfkuchári prichádzajú z najlepších kuchýň Francúzska, prinášajú do domu nové postupy a nápady. O to, aby to s vymýšľaním nepreháňali, sa stará muž s láskavým pohľadom. „Každý nech tvorí podľa chuti. Nebezpečné je to len vtedy, keď niekto tvorí len pre tvorbu samotnú.“ A často smiešne.
V kinách bežali filmy s Louisom de Funèsom, Jean-Paulom Belmondom alebo Emmanuelle. Boli to ľahké roky po študentských revolúciách v Paríži. Len omáčky francúzskej kuchyne boli také ťažké ako posledné roky za de Gaulla. Michel Guérard sa v 60. rokoch najprv vyučil za cukrára, potom zvyšok, nakoniec sa stal šéfkuchárom. Radostné potvrdenie jeho talentu: dve michelinské hviezdy v prvej reštaurácii. O novej, ľahkej kuchyni vtedy ešte nebola ani reč. Zelenina bez múky? Nepredstaviteľné! Olivový olej? Veď máme maslo! Keď sa Guérard presťahoval do kúpeľného hotela v Eugénie-les-Bains, ktorý patril jeho žene, musel bojovať so slzami.
Hodina jazdy cez polia a pusté, nekonečné aleje. Hniezdo v nikam. Do Eugénie-les-Bains človek nikdy nepríde náhodou, málokto aj dobrovoľne. Bolo to jedno z prvých takzvaných kúpeľných centier Európy – s príspevkom zdravotnej poisťovne. Mladého Michela Guérarda bolo kúpeľných hostí ľúto, hneď ako sa pozrel na ich taniere. Zeleninové pyré. To sa predsa muselo dať robiť lepšie. „Bolo to očividné. Túto kuchyňu nebolo možné nikomu nanútiť. Veci, ktoré dostávali kúpeľní hostia jesť, jednoducho neboli veľmi lákavé.“ Takto premýšľal Michel Guérard a vynašiel Cuisine Minceur – kaloricky redukované jedlá podľa predstáv špičkového kuchára: vynechanie sacharidov, koreniny namiesto kalórií a šetrná tepelná úprava. Boli sedemdesiate roky vo Francúzsku a Guérardova Cuisine Minceur bola kuchyňou, ktorá predvídala to, o čom teraz hovorí celý svet: málo tuku, chleba, zemiakov a cestovín, za to viac rýb a plodov mora, zeleniny, precízne dávkovaných korenín, fondu zo záhradne čerstvo pripravených prírodných surovín. Značné obmedzenie dezertov. Každý, kto už niekedy držal v ruke panvicu, vie: variť s maslom a slaninou je ľahké, keď oboje vynecháte, aby to bolo pre hostí ľahšie, stáva sa to zároveň ťažším.
Nie sme tu na liečení. Po rozhovore s vynálezcom modernej zoštíhľujúcej kuchyne dostaneme k šampanskému najprv opečený vidiecky chlieb s terinou z kačacej pečene a trochou hrubej morskej soli. Hosťom reštaurácie nesmie nič chýbať, a tak jedálny lístok oslavuje región s jeho slávnou hydinou, uvádza kaviárové vajcia „ako na ruskom dvore“ alebo, chcelo by sa povedať samozrejme, homáre a práve holuby a kačky. Pri štúdiu lístka mi ešte nie je celkom jasné, prečo má táto reštaurácia vyše tridsať rokov tri hviezdy a prečo ho Gault Millau vo svojom najnovšom vydaní oceňuje piatimi čapicami, rytierskym titulom vo francúzskej gastronómii, ktorý sa inak dostal len Pierrovi Gagniarovi, Alainovi Passardovi alebo Alainovi Ducassovi. Budeme neskôr ešte jesť a pritom trochu žasnúť.
O Alainovi Ducassovi existuje pekný príbeh. Bol veľmi mladý a chcel variť u Guérarda, ktorý platil za najdôležitejšiu adresu Francúzska. Kuchár s láskavými očami si pozrel Ducasseho životopis a pochyboval o vhodnosti mladého kuchára. Ten ostal tvrdohlavý a zostal – bez toho, aby žiadal žold. Zvyšok úspešného príbehu je známy. Čo si Guérard myslí o kuchároch, ktorí cestujú z akcie na akciu a či je to dobré pre profesiu? „Každý si hľadá svoj spôsob života.“ Guérard sa rozhodol pre to, že ľudia musia cestovať za ním a nie on za nimi. Jedna vec by sa aj tak nedala presadiť, dom, v ktorom sa to všetko deje a bez ktorého rámca by možno Guérardovo kuchárske umenie bolo iné – menej formované sezónou a krajinou a možno nie až tak pestré.
Kúpeľný dom sa delí na niekoľko budov, ktoré sú pevne spojené. Prevládajúci farebný tón: Biela ako zelerové pyré. Dokonalé odmietnutie kontemporárnej architektúry alebo stôp dizajnu, ktorý všetci majitelia hotelov na jar vlečú z príslušných veľtrhov v Paríži do svojich domov medzi Syltom a St. Moritzom a ktorý dodáva práve týmto domom desivú konformitu modernej hotelierky Relais & Châteaux. Nič proti tomuto úctyhodnému združeniu sebavedomých a individuálne pracujúcich hotelierov a gastronómov. No interiér Les Prés d'Eugénie – ako blahodarne a osviežujúco sa tradičný dom odlišuje od kolegov vo Francúzsku a Európe. Zelerovú bielu nájdete v hosťovských izbách a na ich balkónoch s výhľadom do priam neuveriteľne veľkolepého parku s jeho pocitovo tisícročnými stromami. Len bar so svojím bohato excentricky pôsobiacim interiérom medzi africkým lovom veľkej zveri a Polo-klubom v Hongkongu trochu vybočuje z rámca. 3-hviezdičková reštaurácia samotná, v ktorej stolujú kúpeľní hostia popri hotelových, sa rodine Guérard vydarila tak klasicky, ako len môže byť vysoká reštaurácia na vidieku. Kamenné podlahy, veľkoryso dimenzované stoly, veľa striebra na stoloch a v presklených vitrínach, k tomu pletené drevené stoličky.
V čom spočíva vtip 3-hviezdičkovej reštaurácie, smie sa človek Michela Guérarda opýtať. „Je to dobrodružstvo.“ A dodáva: „Kuchyňa musí tvoriť aspoň 51 % hodnoty. Ambience alebo servis nesmú byť dôležitejšie ako kuchyňa.“ Niektoré sprievodcovia, napríklad ten od San Pellegrino, vidia to tak, že vo francúzskej hviezdnej kuchyni má dobrodružstvo dávno prestávku. Jediná relevantne zoradená reštaurácia v zozname Top-25 je Chateaubriand v Paríži. Kulinársku pýchu Francúzov hľadáte márne. V očiach šéfkuchára ani len nešklbne. „Nepoznám hodnotiaci kód tohto sprievodcu.“ Ale úplne jedno mu to byť nemôže. „Pôsobí to tak, akoby chcel niekto zničiť povesť francúzskej kuchyne.“ Ale načo? Úspech Škandinávcov v priebehu rokov si Michel Guérard vysvetľuje takto: „Spolupracujú. Experimentujú spoločne.“
O nie len z toho vznikajúcej podobnosti mnohých jedálnych lístkov moderných kuchárov hovorí: „Ak dnes jem to, čo som jedol včera alebo predvčerom niekde inde, nestálo to za tú námahu.“ Toľko k tomu.
Servíruje sa a chutí to úžasne. Ako kaviárové vajce, ktoré stojí v kalíšku na vajíčko na kuracej nohe. Neuveriteľnosť z ravioli plnených kuriatkami, ktoré prichádzajú v ležérnom kréme z kuriatok, čo sa dalo vylepšiť len pridaním chrumkavo uvarenej špargle, čo sa presne aj stalo. Náš stôl si prvýkrát dáva minútu ticha a človek cíti, že sa Guérard s týmto jedlom ubytuje v „zozname desiatich najlepších jedál sveta“, úplne osobnom zozname, bez relevancie pre ľudstvo alebo umenie varenia. Pán Guérard práve hovoril, že sa mu ľahko obaľované žabie stehienka medzi novšími jedlami tak páčili. Žabie stehienka obaľované ako nová kreácia? Presne tak.
Má potom francúzska kuchyňa ešte budúcnosť, je otázka, ktorú si musia mnohí šéfkuchári medzi Parížom a Mentonom v poslednom čase nechať klásť. Guérard vie, prečo ju má: „Francúzska kuchyňa dokázala po stáročia vždy integrovať mnoho vplyvov a z toho sa obnovovať.“ Okrem toho: „Existujú len dve kuchyne, ktoré sú takpovediac kulinárskym výrazom krajiny – čínska a francúzska kuchyňa. Naša kuchyňa je kuchyňa, ktorá pochádza z dvorského rituálu ako aj z brucha, zároveň je to veľmi intelektuálna kuchyňa.“ Tak presvedčivo, ako Michel Guérard hovorí, tak aj varí.
Pretože na žiadnom tanieri nie je badať neistoty alebo dokonca chyby. Skôr človek obdivuje detaily. Dusený čakankový šalát ako príloha k homárovi, ktorý sa servíruje v pancieri. Tá neopísateľne dobrá kačacia pečeň k ružovo opečenej kačici, ktorú sprevádzajú tri perfektne pripravené zeleninové pyré. Alebo toto pyré z cibule a hrušiek, ktoré sa podáva k holubovi. Ten bol predtým varený spolu s cibuľami, nohy po tom ešte raz pripravené na grile na drevenom uhlí a to všetko chutí jednoducho fantasticky. Jedlo ako na ceste časom, pri ktorej vlak niekde zastal, v budúcnosti alebo včerajšku, len je všetko tak, že človek dúfa, že by nikdy nemal ísť ďalej.
Ako dezert broskyňa Melba, a aká broskyňa. Je taká jemná, čerstvá a broskyňovo sladká, že musí pochádzať z inej planéty. Lenže nepochádza, oni majú vo Francúzsku skutočne ovocie ako toto. Malinová omáčka dokonalej kvality. Vanilková zmrzlina, akú sme už dlho nemali, no áno: pred štyrmi rokmi na terase u Ducasseho v Monaku. Musí človek, aby jedol takéto klasiky v ich konečnej prezentácii, jesť v tých najvyšších domoch? Empíria potvrdzuje, že je to v mnohých prípadoch tak. Starý recept je vďaka pár novým umeleckým trikom a vďaka posadnutosti kvalitou kuchárov, ako je Guérard, znovu dosadený na trón. Kráľovná Melba vo svojom malinovo červenom plášti s jej vanilkovou zmrzlinovou korunou.
Samozrejme, že existuje rozdiel medzi francúzskou kuchyňou miest a krajiny. Jedným z nich je aj hosť sám. „Kuchári na vidieku to majú lepšie“, hovorí Guérard, „pretože hostia často prichádzajú zdiaľky, sú hladní a uvoľnení, keď idú večer k stolu. Neexistujú žiadne obchodné obedy, je sa pre potešenie. Okrem toho sa očakáva, že na tanieri bude región, čo robí vec pre kuchyňu takisto predvídateľnejšou a ľahšou.“ Uvoľnené tváre medzi hosťami restaurácie, keď sa posledné taniere odnášajú. Súcit s tými, ktorí sú nastavení na diétu, už nie je na mieste. Keď je zelenina taká dobrá ako u Guérarda, dá sa na pár týždňov vzdať aj tučnej kačice k tomu. S vínom je to oveľa ťažšie, aj vzhľadom na lístok, ktorého ceny takisto pochádzajú zo sedemdesiatych rokov.