Kto na jar prichádza cez Brennerský priesmyk a vystúpi z auta pred Lido 84, dokáže sa možno vžiť do cestovateľov z minulých čias: keď po útrapách plnej ceste cez Alpy, vzdorujúc rozmarom počasia, ohrozovaný lavínami, lúpežníkmi a divou zverou, konečne nechal hory za sebou a stál na brehu očarujúceho jazera Lago di Garda; uprostred citrónovníkov, kvetov oleandra, pestrých víl, spevu vtákov a srdce otvárajúceho svetla juhu. K tomu vznešené vlny jazera, ktoré celkom jemne narážajú na ten breh, kde dnes leží terasa reštaurácie bratov Camaniniovcov.
Nájomníkov malo toto lokál v senzačnej polohe, patriaci obci Gardone Riviera na nóbl západnom brehu jazera Lago di Garda, už niekoľko. Vrátane steakhausu a gelaterie. Až kým ho v roku 2014 Riccardo a Giancarlo Camaniniovci neprevzali a nepremenili na jednu z najlepších reštaurácií v Taliansku. Obaja nevyrastali tu, ale na brehoch iného jazera, výrazne menej pôvabného a šik jazera Lago d’Iseo, vzdialeného sotva 70 kilometrov smerom na západ.
Neskôr pracoval Riccardo v kuchyniach v Taliansku a Francúzsku a potom 16 rokov v neďalekej Villa Fiordaliso. Keď sa nakoniec rozhodol ísť vlastnou cestou, spýtal sa brata Giancarla, či sa nechce pridať. Ten vtedy pracoval v obchodnej firme ako predajca a o pohostinstve nemal ani tušenie. Súhlasil však.
Začalo sa obdobie ťažkej práce. Bratia vložili do projektu všetky svoje úspory, vzdali sa investorov a cudzieho kapitálu. Princíp, ktorému zostali verní dodnes. Logá firiem napríklad na kuchárskych rondónoch šéfkuchára a jeho tímu alebo inde v reštaurácii nenájdete. Našťastie, prvú hviezdu Michelin získali už po niekoľkých mesiacoch. Od tej chvíle a až dodnes je reštaurácia takmer nepretržite vypredaná. Odvtedy však vládne aj ticho. Na druhú hviezdu čaká nielen Lido 84, ale ako sa zdá, zatiaľ márne celé Taliansko. Čo Michelinu každoročne prináša najostrejšiu kritiku a občas aj protifrancúzske komentáre zo strany talianskej odbornej tlače.
Celé je to skutočne udivujúce. A to nielen preto, že kuchyňa Riccarda Camaniniho nepochybne patrí k najlepším a najzaujímavejším v krajine, ale aj preto, že práca kuchára je silne poznačená jeho pôsobením vo Francúzsku a francúzskymi technikami. Práve v Taliansku, kde sa občas mierne dešpektívne, ale aj trochu závistlivo pozerajú na scénu za západnými Alpami, sotva nájdete kuchára, ktorý sa tak jednoznačne a vášnivo hlási k tradíciám, technikám a sebavedomiu klasickej kuchyne susednej krajiny – a to aj necháva pretaviť do svojej práce.
Zároveň snáď neexistuje „talianskejšia“ špičková reštaurácia ako Lido 84. Samozrejme, vďačí za to kuchyni, ale aj už spomínanému prostrediu, atmosfére a privítaniu. O to posledné sa s priateľským úsmevom stará Giancarlo Camanini, štíhly, plešatý muž s trojdňovým strniskom a okuliarmi. V džínsoch, polo tričku a teniskách víta hostí – keď je napriek nádhernému jarnému počasiu na obed na terase ešte príliš chladno – v miestnosti lemovanej širokými oknami, ktoré sa otvárajú smerom k trblietavému jazeru.

v kuchyni.
Atmosféra v Lido 84 je rovnako uvoľnená ako maître. Máte pocit, že vchádzate do jednej z tých klasických tratorií, ako ich v Taliansku nájdete na každom kroku. Zariadenie je divoko namiešané, žiadny jednotný dizajn neexistuje, zato je tu množstvo dizajnových predmetov, čo hosťovskej miestnosti dodáva istý nádych šesťdesiatych rokov. To všetko s prekvapivo veľkým priestorom medzi stolmi.
Čo je tiež dané tým, že ako šéfkuchár neskôr vysvetlí, aby udržali kvalitu a naplnili očakávania hostí, už niekoľko mesiacov pracujú s jedným stolom menej. Konkrétne odkedy sa lokál minulý október umiestnil na 15. mieste v zozname 50 najlepších reštaurácií sveta, čím je najlepšie umiestnenou reštauráciou v Taliansku. Je tak jasné, že tvorcovia zoznamu svetovo najlepších reštaurácií tu zaspali menej ako tí z francúzskeho výrobcu pneumatík. Teda: jeden nula pre 50 Best.
Skutočnosť, že okrem povinného degustačného menu si možno vybrať aj niektoré jedlá à la carte a maître pre sprevádzajúce deti odporúča jedlo z maslovo jemne dusených hovädzích líc v krémovej omáčke so zemiakovým pyré, prispieva k dodatočnej pohode. A k posilnenému pocitu trattorie.
Líca v skutočnosti chutili úžasne, zatiaľ čo dospelí si vyberali z karty, v neposlednom rade preto, aby skutočne ochutnali všetky sčasti už mýtické klasiky podniku. Už len fakt, že v dnešnom uponáhľanom svete a v podniku tejto úrovne existuje niečo ako signature dishes, teda domáce špeciality, prekvapuje pozitívne, najmä keď spomínaný dom ešte nemá ani desať rokov.

Riccardo Camanini
Najslávnejším z týchto jedál je určite Cacio e pepe, teda jedna z výkladných skríň rímskej cestovinovej kuchyne, ktorá v pôvodnej verzii pozostáva výlučne z cestovín, syra, olivového oleja a korenia. A aj Camanini pripravuje toto premyslene jednoduché, pre zakorenenosť talianskej kuchyne priam symbolické jedlo bez ničoho iného. Varí ho však v bravčovom mechúre, takpovediac ako spojenie jednoduchej kuchyne trattorie s technikami francúzskej haute cuisine. V konkrétnom prípade techniky varenia v spomínanom zvieracom dutom orgáne, ktorú prvýkrát použil Fernand Point (1897–1955).
Pôsobivé a zábavné je samozrejme aj to, keď čašníčka dovezie k stolu carello, na ktorom tróni vypuklý mechúr, ktorý pred hosťami s kamennou tvárou otáča a trasie ako vodnú loptu, aby cestoviny a omáčku starostlivo premiešala. Spektákulárne predstavenie, ktoré zaujme nielen dovtedy do svojich hovädzích líc zahĺbené deti. Po tom, čo je prepichnutý, mechúr spľasne ako balón a uvoľní dymiace a voňavé cestoviny, ktoré čašníčka rozdeľuje na taniere. Dva až tri kúsky si necháva pre seba, tie sú pre šéfkuchára, hovorí, ktorý môže až spätne skontrolovať, či stupeň uvarenia zodpovedá jeho predstavám o al dente.
Ďalším rovnako jednoduchým ako pôsobivým a navyše emblematickým jedlom Lido 84 je čierne rizoto, ktoré nie je zafarbené kalamárom, ale fermentovaným cesnakom a je sprevádzané lesným ovocím v podobe coulis. Jedlo ako trompe-l’œil, optická ilúzia, ktorá prechádza do chuťovej, keď chuť (neexistujúcich) sušených húb namiesto morských aróm vytvára lesné arómy, ktoré nesie lesné ovocie.

Riccardo Camanini
Istým koncepčným vrcholom je tretia domáca špecialita, a to chuťovo úplne úžasné špagety s maslom a pivovarskými kvasnicami. Nie sú v skutočnosti ničím iným, ako sľubuje ich názov. Totiž cestoviny premiešané v masle, ktoré sú posypané sušenými pivovarskými kvasnicami. Čím majú oproti cestovinám v bravčovom mechúre aj tú výhodu, že sa dajú uvariť doma. Takmer znepokojivo minimalistické jedlo, ktoré intenzívnu chuť mäsa len simuluje a navyše vonia po lieskových orieškoch a čerstvej kôrke chleba.
Okrem primi sú tu samozrejme aj secondi, teda mäso a ryby. Medzi nimi napríklad chuťovo intenzívne „sardinky“ z jazera, ktoré sú v skutočnosti alosa, teda vzácny druh vzduchom sušeného sladkovodného sleďa; alebo šťavnatá, na kačacej masti pečená hovädzia bavette s fermentovanými šupkami z hrozna.
Najreprezentatívnejšie jedlá podniku však zostávajú cestovinové a ryžové jedlá, ako zdôrazňuje aj samotný šéfkuchár, keď na konci obedného servisu robí svoju „tour de salle“. A pritom hovorí zdržanlivo, ticho, ba priam ostýchavo a zároveň filozoficky a občas poeticky o svojej práci a profesionálnej etike.

„Krása a dokonalosť ma zaujímajú málo,“ hovorí rovnako štíhly a plešatý, ale o niečo nižší z bratov Camaniniovcov, „a o extrémnu precíznosť sa už vôbec neusilujem.“ Preto je aj Cacio e pepe v bravčovom mechúre taký reprezentatívny pre jeho prácu. „Samozrejme ma teší, že ľuďom chutí. Dosť dlho sme experimentovali, spotrebovali sme množstvo bravčových mechúrov, aby sme zistili, že jedlo je samotnou nedokonalosťou, pretože každý mechúr je iný, pretože aj syr je zakaždým inak zrejúci, hoci vždy používame ten istý druh.“ Tiež musí kuchár mechúr počas varenia opakovane chytať a triasť ním, pričom dbať na zvuky, teda zmyslovo ho vnímať.
„Je teda stelesnením remeselne vytvoreného jedla, skutočným protipólom k štandardizácii, akú dnes človek zažíva napríklad vďaka technológiám sous-vide pri signature dishes niektorých reštaurácií,“ hovorí šéfkuchár. Namiesto štandardizácie chce svojim hosťom sprostredkovať skôr nedokonalosť pri súčasnom úsilí. Presne tak, ako by to mal robiť angažovaný hostinský. A presne tak, ako to pravdepodobne zažívali aj cestovatelia z minulých čias, keď po útrapách cesty cez Alpy konečne zavítali do nejakej trattorie a zažili kúzlo talianskej pohostinnosti. —

Lido 84
Corso Zanardelli, 196
25083 Gardone Riviera (BS)
www.ristorantelido84.com