Pohraničníci
Text: Michael Prónay Foto: Nikolaus Similache
U Siegfrieda Tschidu v burgenlandskom Pamhagene v Seewinkeli na maďarskej hranici bola vec jasná: Rodina mala až do 1950-tych rokov poľnohospodárske plochy za hranicou. Boli vyvlastnené, ale asi pred desiatimi rokmi dostali pozemky v rámci reštitúcie späť. Teraz terén opäť dobyli.
U bratov Pfneislovcov z stredoburgenlandského Deutschkreutzu, ktorí pochádzali z poľnohospodárstva a vinohradníctvo skutočne objavili až v 1980-tych rokoch, to bola pôvodne skôr láska ku krajine. Josef Pfneisl, hnací motor celého vývoja, hovorí: „My v Deutschkreutzi sa pozeráme z Šopronských hôr (Ödenburger Gebirge) cez na Balf a Fertőrákos a to bolo po krajinnej stránke jednoducho neuveriteľne krásne. Tam by sa malo ísť, mysleli sme si, pričom sme menej mysleli na víno aj na poľnohospodárstvo. Ten výhľad odtiaľ na Neziderské jazero, to niečo do seba má.“ Tak sme v roku 1987 prvýkrát prešli cez hranice a vyhľadali miestne štátom spravované vedenie kolchozu, či by nebola možnosť prenajať si plochy. „Vysmiali nás, vynadali nám a napokon nás vyhodili.“ Potom prišiel zlom a bratia Pfneislovci boli v pozore. V roku 1993 bolo krátke časové okno, v ktorom cudzinci mohli nadobúdať pôdu v Maďarsku. Strana drobných roľníkov spustila poplach a vláda zastavila všetky ďalšie transakcie. Aj burgenlandskí bratia sa zapotili, ale napokon to zostalo pri správnom právnom stave.
Zatiaľ čo u Pfneislovcov išlo o skutočnú podstatnú investíciu do poľnohospodárstva a vinohradníctva, u Georga Stiegelmara to bola prostá túžba po malom domčeku v zeleni za hranicami. Našiel ho pri Badacsony uprostred malej vinice a zrekonštruoval ho. Na začiatku bola myšlienka vytvoriť pre rodinu na víkendy útočisko na relax a načerpanie síl. Ale, ako hovorí Georg „Schurl“ Stiegelmar: „Je to aj cez víkendy také hektické a stále je toľko práce, že si jednoducho sadnem sám do auta, zídem dole a pri práci si oddýchnem.“ Nebol by to však Georg Stiegelmar, keby hneď po prvej fľaškovacej akcii nemal každý vinársky novinár v Rakúsku vo svojej pošte fľašu Veltlínskeho zeleného „Juris Villa“.
Rekord za najvzdialenejšiu cestu k vlastnému vinárstvu drží jednoznačne Bertold Salomon, bývalý správny riaditeľ spoločnosti Schlumberger, bývalý výkonný riaditeľ Rakúskej spoločnosti pre vinársky marketing a dnes spolu s bratom Erichom vinár na viedenskom Undhofe. Práve v Južnej Austrálii – na rieke Finniss na polostrove Fleurieu, asi 20 km vzdušnou čiarou južne od známej oblasti McLaren Vale – si Bertold Salomon nakúpil. Korene tejto akcie siahajú do času ku koncu 1980-tych rokov: „Bolo to vtedy ešte v Schlumbergeri. Cez anglického dovozcu Undhofu v Londýne som prvýkrát pil austrálske vína a následne sme v Schlumbergeri zaradili Penfolds do programu. Pamätám si, ako Rudi Kellner z ,Altwienerhofu‘ posmešne nazýval ,Koonunga Hill‘ ako ,Klokaní kopec‘ – ale chutilo mu.“ Po mnohých dovolenkách nasledovalo napokon angažovanie sa na piatom kontinente. „Mal som dobrého priateľa, ktorý mi pomohol: Tima Jamesa, výkonného riaditeľa Wirra Wirra, ktorý je aj môj priamy sused.“ A tam zrazu vzniklo spojenie celkom osobitného druhu. Poznávacím znamením Wirra Wirra je starý kostolný zvon, ktorý v 1960-tych rokoch našli na vrakovisku. Patril ku kostolu St. Ignatius College v Norwoode, na predmestí hlavného mesta provincie Adelaide. Toto bolo zasa v roku 1866 založené jezuitom pátrom Johannom Nepomukom Hinteröckerom (1819–1872), ktorý pochádzal zo Spitzu vo Wachau – a ten bol práve Bertoldovým prastrýkom.
Takmer tak ďaleko – hoci na severnej pologuli – je projekt, na ktorý sa podujal Hannes Gebeshuber z vinárstva Spaetrot v Gumpoldskirchene, vo Vnútornom Mongolsku, čínskej provincii s hlavným mestom Chochot: „Mali sme do Číny zaujímavé dodávateľské spojenie. Jedného dňa nás oslovili zástupcovia centrálnej vlády v Pekingu, či by sme mali záujem spoločne založiť vinárstvo. Prekvapenie bolo veľké, keď pol roka potom stála delegácia z Pekingu a Vnútorného Mongolska v Gumpoldskirchene pred dverami.“ Tým sa začal realizovať projekt „I’ke Shu“. To znamená „Rovina jedného stromu“ a to presne vystihuje celú vec. Ide o obrovskú rovinu – miesta by bolo pre 10 000 hektárov viniča – pri Žltej rieke, mohutná sprašová pôda. Pôvodne bola táto oblasť využívaná poľnohospodársky, potom sa prešlo na chov oviec, čo sa však ukázalo ako nešťastné, pretože dodávatelia vlny zvykli spásať trávu aj s koreňmi, a preto bola oblasť ohrozená stepnatením. Tak uvažovali, na aké kultúrne plodiny by mohli prejsť a prišli na víno. A Hannes Gebeshuber prišiel do Číny.
Oveľa bližšie, ale nie nevyhnutne ľahšie, to má Erich Krutzler. Ten pracuje už dva roky pre Benediktínsky kláštor Admont, ktorý v priebehu
reštitúcie v Slovinsku získal späť 300 ha pozemkov. Z toho je 60 ha vinohradov na troch lokalitách, hoci z väčšej časti buď prenajaté alebo súrne potrebujú sanáciu. Admont má vyslovene aktívneho (svetského) hospodárskeho riaditeľa, ktorý si v osobe Ericha Krutzlera zaistil zdatného spolubojovníka. Erich Krutzler je mladší syn Hermanna Krutzlera, ktorý s druhým juniorom Reinholdom vedie známe juhoburgenlandské renomované vinárstvo (a člena RWB). Dva roky bol Krutzler konzultantom, od začiatku tohto roka je výkonným riaditeľom majetku, ktorý vystupuje pod názvom „Dveri Pax“. Súčasným sídlom je Jaringhof v Jaremine, bývalom Jahringu, tam bude v krátkom čase v produkcii 20, 25 ha, ďalšími lokalitami sú Radkersburg a oblasť Ľutomer-Ormož, niekdajší Jeruzalem. Tam je dlhodobo projektované vinárstvo na približne 40 hektárov. Mnohé je však stále vo hviezdach, t. j. závisí od dotácií EÚ, ako rýchlo sa dá koľko z toho zrealizovať.
Celkom jednoducho sa zdá otázka motivácie prekročenia hraníc pre bratov Ericha a Waltera Polzových: „Jednoducho sme mali chuť vyrábať víno v Slovinsku, aj s ohľadom na vstup Slovinska do EÚ. Pričom sme sa však vedome rozhodli neurobiť to hneď za hranicou, nechceli sme ani len dopustiť reči o tom, že slovinské víno sa zrazu objavuje pod inou etiketou.“ Tak sa rozhodli pre Jeruzalem a našli v Mirovi Mundovi v Kogu pri Jeruzaleme želaného partnera. Pôvodne bola plánovaná vlastne len produkcia hrozna pre družstvo, ale keď toto po nadobudnutí 10 ha pre spoločnú firmu Polz-Munda „Miro Vino“ zrazu vypadlo ako kupca, rozhodli sa krátko a rýchlo postaviť vinárstvo.
Podobnú motiváciu možno predpokladať u Bruna Gottardiho, ktorý síce nie je vinár, ale dovozca vína, no do našej kategórie „pohraničníkov“ zapadá tým, že si v Južnom Tirolsku splnil svoj životný sen o vlastnom vinárstve. „Z dedovej strany sme mali poľnohospodárstvo v Trentine a ja som s ním ako dieťa stále koval plány.“ Tie padli, keď sa museli predať latifundie – „bolo na nich príliš veľa ľudí“ –, ale túžba zostala. A tak sa stalo, že vo výhodnej fáze, v roku 1986, sa podarilo získať vinárstvo v Mazzone nad Neumarktom.
Last but not least: Franz Weninger v Horitschone, medzitým dvojnásobne aktívny v Maďarsku, vo Villány a v Šopron-Balfe. Jeho motív je možno najneobvyklejší – a napriek tomu možno najlogickejší – zo všetkých: bol nespokojný so svojím vínom a hľadal lepšie miesto, lepší terroir: „V roku 1985 som vysadil Cabernet a v roku 1988/89 som nebol s kvalitou prvých zberov vôbec spokojný.“ Známy mu porozprával o Villány v južnom Maďarsku a o snovom dozrievaní vín. Franz Weninger si sadol do auta, išiel tam, spoznal Attilu Gereho (s ktorým si od prvej sekundy výborne rozumel), založil s ním začiatkom 1990-tych rokov joint venture a odvtedy predáva ročne 100 000 až 120 000 fliaš na maďarskom trhu. Pár rokov potom mu z maďarskej strany ponúkli partnerstvo vo vinárstve v Balfe pri Šoproni. Franz dlho neváhal a kývol na to. Navyše sa stalo, že junior, Franz Reinhard, bol už tiež v správnom veku, a tak teraz riadi prevádzku na juhozápadnom cípe Neziderského jazera.
U zampana na sladké vína Aloisa Krachera to doslova vrie, keď sa ho pýtajú: „Začať od nuly pomáha, človek sa nesmierne naučí. Človek lepšie rozumie vinárskemu svetu, keď stojí osobne zoči-voči ľuďom ako Egon Müller na Moselle alebo Pierre Meslier z Yquem. A: Bez Manfreda Krankla, môjho partnera v Kalifornii, by tie vína dnes určite neboli.“
Tak rozdielne, ako sú motivácie vinárov, tak rozdielne a diferencované sú aj vyrábané vína. Tschidovci vyrábajú v Maďarsku zatiaľ len sudové víno, ktoré ide na maďarský trh. Obe časti podniku však boli už pred štyrmi rokmi prestavané na biologické hospodárenie, takže je len otázkou času, kedy budú prvé fľaše z „Biohof Haideboden“.
Prvé fľaše sú medzitým od Miro Vino. Síce len pomerne skromných 20 000 ročne – málo na desať hektárov – ale, ako hovorí Walter Polz: „To sa nedá merať našimi meradlami. Kvôli extrémnej vzdialenosti kmeňov a riadkov sa nedostaneme ani na 2000 koreňov na hektár a tam už nie je vyšší výnos bez preťaženia kmeňov.“ Vysadený je Sipon (Furmint), Sauvignon, Rizling a Rulandské biele. Vyzrieva v oceľovom tanku, Sauvignon-Reserve v jednoročnom dreve. „Veľmi veľké vína sa z takýchto zariadení nikdy nebudú dať zberať, na to treba vinohrady prestavať. Ale to je zatiaľ hudba budúcnosti.“ Hoci: Predpoklady na to fanatik kvality Miro Munda v každom prípade má.
Franz Weninger predáva Cabernet z Villány vynikajúco, čo ale majstra nenecháva odpočívať. V polohe „Gottesgraben“ on a Gere v minulom roku vysadili 2 ha Tempranillo – na juhomaďarské „Rioja“ možno byť určite zvedavý. V Balfe sú to zase dve polohy, „Spern-Steiner“ (bridlica) a „Frettner“ (spraš), ktoré si Franza Weningera získali. Vína sú vyslovene terroir-orientované a ktorá z odrôd, ktoré sú a v budúcnosti budú odtiaľ k dispozícii – Frankovka modrá, Rulandské modré, Merlot, Syrah alebo Cabernet – sa dlhodobo najlepšie presadí, to sa uvidí. Dokonca pol hektára Rulandského bieleho je na celkových 25 ha, mimochodom neplánovane. Sadenice Rulandského modrého z maďarskej škôlky boli Rulandské biele.
Bratia Pfneislovci patria, ako Franz Weninger, k väčším vlastníkom: 22 ha sa im podarilo kúpiť a hospodária na nich sami; oveľa väčšie poľnohospodárstvo, ktoré sa vtedy tiež kúpilo, je prenajaté. Z plôch vinohradov bolo 4,5 ha Frankovky modrej ešte schopných, zvyšok sa musel vyklčovať a nanovo vysadiť, hlavne Frankovkou modrou a Syrahom.
Takéto problémy Hannes Gebeshuber momentálne ešte nemá. „V prvej fáze výstavby by malo mať vinárstvo 50 ha, okolo založené plánované vinárstvo. Najdôležitejší predpoklad – čerpacia stanica pre zásobovanie viniča vodou z rieky – je raz daný, teraz musíme preveriť, ktoré podpníky a ktoré ušľachtilé odrody sa do regiónu hodia.“ Vegetačné obdobie je pomerne krátke, zimy sú extrémne studené. Kedy by malo byť prvé víno? „Realisticky nie pred rokom 2008.“
U Bertolda Salomona už vína z 50-ha majetku (z ktorého je však vysadená len tretina) existujú. Hrozno na kamenistej pôde z postglaciálnej sutiny a zmesi piesku a hliny dozrieva o tri týždne neskôr ako v McLaren Vale, čo znalcovi okamžite napovedá chladnejšiu klímu (a potenciálne intenzívnejšiu tvorbu arómy). Celé to organizuje susedný vinár (ktorého matka pochádza z Radstadtu v Salzbursku). Vinifikuje sa v pivnici Mikea Farmila, bývalého vinára z Penfolds, ktorému finanční investori postavili „contract winery“, teda v podstate zmluvnú pivnicu. V roku 1998 bolo prvé (malé) plnenie, 1999 a 2000 neboli také skvelé, tie sa predali v sudoch. 2001 bol prvý komerčný ročník. Plní sa „Norwood“, základné červené víno, po dvanástich mesiacoch v použitých 300-l sudoch, vlajkové lode „Finniss River“ po 18 mesiacoch v bariku. Ten existuje ako Cabernet-Merlot a ako Syrah a naše prvé degustácie tu sľubujú mnohé. „Bertold’s Grange“? Smeje sa: „O tom nemôže byť ani reč.“
Úplne iná je štylistika u Gottardiho Rulandského modrého z Mazzonu. „Chcem vedome podporovať eleganciu v Pinote,“ hovorí Bruno Gottardi. A že s tým urobil trefu do čierneho, dokazuje ročník 2000. Vo farbe taký svetlý, že by s tým možno mal problémy so štátnym kontrolným číslom, vonia tak neporovnateľne pinotovo, že je to skutočná radosť; na podnebí s vládnou-nenásilnou textúrou sa opäť nachádza jemné a napriek tomu intenzívne ovocie Pinot, až hlboko do dochuti. Gottardi k svojmu obľúbencovi: „Najviac ma teší, že víno – úplne bez marketingu z našej strany – sa v Taliansku v špičkovej gastronómii teší veľkej obľube. Väčší kompliment si ani neviem predstaviť.“
Alois Kracher v Kalifornii vinifikuje „tri štýly sladkých vín, ktoré existujú bez doliehovania: Vína, ktoré sa získavajú ušľachtilou hnilobou, sušením a chladením.“ Zastrešujúca značka znie, málo prekvapivo „Mr. K.“ a tri vína „Noble Man“, „Straw Man“ a „Ice Man“. Ten posledný je mimochodom Tramín, ktorý sa vyrába v chladiacej komore, teda podľa systému kryoextrakcie, ktorý je bežný aj v Sauternes.
Adresy
Pohraničné vína „I’ke Shu“, Hannes Gebeshuber Od 2008: Weingut Spaetrot, 2352 Gumpoldskirchen, Jubiläumsstraße 24, Tel.: 02252/611 64
Dveri Pax, Erich Krutzler Wein & Co, Wine Company
Rulandské modré Mazzon, Gottardi St. Urban, Innsbruck a Viedeň
Mr. K., Krankl & Kracher Wein & Co, Meinl am Graben, Fine Wine Trade Illmitz
Miro Vino, Munda & Polz Weingut Polz, 8471 Spielfeld, Grassnitzberg 54,
Tel.: 03453/23 01-0
Bratia Pfneislovci Od 2005: 7301 Deutschkreutz, Karrnergasse 64,
Tel.: 02613/80 27 01
Salomon, Finniss River Weingut Undhof, 3500 Krems, Tel.: 02732/832 26; Schenkfelder, Wagner, Pfanner, Wein & Co, Böhle, Meinl am Graben
Juris Villa Weingut Juris (Axel Stiegelmar), 7122 Gols, Marktgasse 12–18, Tel.: 02173/27 48
Biohof Haideboden Siegfried Tschida, 7152 Pamhagen, Hauptstraße 9,
Tel.: 02174/21 96, 0664/922 59 07
Franz Weninger 7312 Horitschon, Florianigasse 11, Tel.: 02610/421 65