Invázia slimákov
Text od Claudie Schemerl-Streben Fotografie: Luzia Ellert
IT konzultant Andreas Gugumuck uháňa z Bavorska po diaľnici smerom do Viedne. V strýkovej dodávke na zeleninu vezie 300-kilogramový náklad: nespočetné množstvo debničiek naukladaných vedľa seba a na sebe, z ktorých sa ozýva šuchot a mľaskanie. Z vetracích otvorov vykukujú malé sklené tykadlá, ktoré patria k slizkému obsahu škatúľ. Po príchode na farmu v Rothneusiedli vypustí Gugumuck svojich nových spolubývajúcich do parciel vysadených ďatelinou, mangoldom a repkou: ide o 18 000 imigrantov druhu Helix Pomatia (slimák záhradný). Andreas Gugumuck je v hlavnom povolaní neustále v pohybe. Jeho svet je virtuálny. Pred poldruha rokom sa tento 34-ročný muž rozhodol, že popri práci bude chovať aj slimáky záhradné – akési „slow motion“ ako protiváhu k jeho vysokorýchlostnej kariére. „Chcel som robiť niečo, čoho sa dá dotknúť – niečo reálne. Fascinovalo ma, že môžem opäť vytvoriť dopyt po niečom, čo už na žiadnom jedálnom lístku nenájdete, hoci vo Viedni kedysi tradícia jedenia slimákov existovala. To, čo je vo Francúzsku a Taliansku bežné, u nás upadlo do zabudnutia.“ Gugumuck si ukrojil 1 200 štvorcových metrov zo siedmich hektárov strýkových polí so zeleninou, osvojil si potrebné know-how od chovateľa slimákov Swena Rotha pri Bodamskom jazere, nechal si analyzovať pôdu na hodnotu pH a vrhol sa na internetové rešerše, ako by mal vyzerať optimálny biotop pre slimáky. Kým v Taliansku sa slimákom v úteku bráni pomocou sietí, vo Francúzsku nedajú dopustiť na vlnitý plech natretý zmesou oleja, mydlového lúhu a soli. „Chcel som robiť oboje – len trochu inak: zohnal som si taliansku sieť, rozrezal som ju na polovicu a natiahol cez drevenú konštrukciu. Potom som kúpil jedlý olej a 50 kilogramov soli, zmiešal som to s mydlovým lúhom a natrel na siete.“ Ako dodatočná ochrana je sieťový múr opatrený strieškou a 10 centimetrov dlhým závesom. „Pre slimáky je takmer nemožné, aby so svojou vlastnou váhou preliezli okolo závesu. A tá zmes z Francúzska,“ smeje sa Gugumuck, „tá im vôbec nie je po chuti.“ Slimáčia farma pozostáva celkovo zo štyroch parciel, z ktorých každá má 180 metrov štvorcových a okolo ktorých vybudoval novopečený chovateľ slimákov vonkajšiu ohradu z vlnitého plechu. „Šialená práca – plech som ručne zapustil 30 centimetrov do zeme, aby sa dnu nedostali žiadne ježe ani myši. Po štyroch som s motorovou motykou vykopal vyše 300 bežných metrov zeminy, aby ten plech sedel naozaj rovno. Každý víkend padol za obeť tejto práci. Bolo priam osviežujúce v pondelok opäť nastúpiť do práce.“ Začiatkom marca sa okrem repky, ďateliny, tymianu a mangoldu vysadil aj fenikel. S prvými kvetmi v máji 2008 sa uskutočnilo aj sťahovanie slimákov z Bavorska do Viedne. „Ďatelina bola po dvoch dňoch preč. Slimáky všetko zožrali, len mangold nechcel a nechcel vyrásť. Stále som dosieval, až od júna začal tak bujnieť, že vzniknutá mangoldová džungľa ďaleko presahovala potrebu potravy týchto lezúňov. Už som sa chcel pýtať kuchárov, či niečo z toho nepotrebujú. Na druhej strane, listy chránia slimáky pred páliacim slnkom.“
Mäkkýše sú aktívne od súmraku až do východu slnka. Počas dňa sa slimáky sťahujú do svojich ulít a upadajú do stavu strnulosti, ktorý možno prirovnať k spánku. „Všetky telesné funkcie sa znížia na minimum. V tomto stave vyčkávajú, kým opäť nenastane vlhko.“ Aby sa im počas teplého ročného obdobia zabezpečila optimálna vlhkosť, farma sa každé ráno a večer kropí jemnou hmlou. „Konvenčné postrekovače by znamenali ich smrť. Slimáky zvyčajne cítia, keď prichádza dážď, a utekajú pred výparmi stúpajúcimi zo zeme. Ak by sa farma kropila, tento inštinkt by sa neprejavil a slimáky by zostali v stave strnulosti. Takto by sa kvapky mohli dostať priamo do ich dýchacieho otvoru a zvieratá by sa udusili.“
Ak sú splnené podmienky ako pôda bohatá na vápnik, vyvážená strava zo zeleniny a bylín, ako aj dobre dávkovaná vlhkosť, slimáky rastú, až kým nedosiahnu svoj druhý rok života. „Spoznáte to podľa toho, že na otvore ulity narastie malý lem.“ Celkovo sa tieto lezúne môžu dožiť až desiatich rokov. Na chuti a konzistencii ich mäsa sa napriek tomu nič nemení.
Okrem svojej obľúbenej činnosti, jedenia, sú slimáky obzvlášť aktívne aj v ľúbostných hrách. Hermafrodity sa pária na jar – neraz akt prebieha dokonca ako „rýchla“ trojka – a následne si pomocou nôh a ulity vyhĺbia do zeme diery, do ktorých nakladú 20 až 30 vajíčok. „Bohužiaľ, často mimo parciel, pretože pri tom chcú byť samy. Našťastie pri ich tempe ďaleko nezájdu, ale zbierať ich musím aj tak.“
O niekoľko týždňov neskôr sa vyliahnu pažravé malé slimáčiky veľké ako polovička končeka prsta a v priebehu troch až štyroch mesiacov zdvojnásobia svoju hmotnosť. Najmä pri víkendovom prikrmovaní sa to na farme slimákmi len tak hemží. „20 kilogramov mrkvy, repy a paštrnáku je v priebehu nasledujúcich dní preč. Pre slimáky je to totálna zmena – na tom si fičia. Najmä tie malé. Svojimi strúhadlovými jazykmi sa doslova zahryznú do mrkvy tak, že z nej zostane len šupka a vyzerá ako 3D model.“
Oživený ošiaľ okolo viedenských slimákov záhradných neobchádza ani špičkovú gastronómiu: predávajú sa do top reštaurácií ako „Hanner“, „Le Ciel“, „Mraz & Sohn“, „RieGi“ a „Schwarzes Kameel“, ako aj vášnivým kuchárom priamo na farme – s cenou 30 eur za 60 slimákov ide o prekvapivo dostupný luxusný produkt. Dopyt po živých exemplároch je marginálny – prihlásili sa o ne Heinz Reitbauer junior („Steirereck“) a Denis König („Le Salzgries“). Väčšina objednáva mäkkýše už pripravené.
„Prvé slimáky som minulý rok po párení pozbieral a prevetral v prázdnych debničkách pripravených s vetracími otvormi. Proces, ktorý sa nazýva aj odvzdušnenie, pretože slimáky pri ňom vyprázdnia črevá. Keďže ich nekŕmim, upadnú do stavu strnulosti. V tomto stave sa blanšírujú,“ vysvetľuje Gugumuck a dodáva: „Ide to veľmi rýchlo a je to úplne neškodné, pretože mäkkýše spia a majú veľmi jednoduchý nervový systém. Potom mäso ručne vytiahnem z ulity, odstrihnem vnútornosti, sliz z mäsa odstránim soľou pod tečúcou vodou a varím ho tri hodiny v jeden a pol litri bieleho vína, so zeleninou, tymianom a bobkovými listami domäkka. Kúpil som si na to indukčný varič, v ktorom môžem v 17-litrovom hrnci spracovať štyri kilogramy naraz.“
Ešte oveľa lepšie chutia slimáky záhradné, ak sa zbierajú v zime. V tomto období ležia v stave zimnej strnulosti pod zemou. Aby to dokázali, mäkkýše vyvŕtajú do zeme širokú dieru, aby pod povrch vtiahli aj svoju ulitu. Aby nezamrzli, vytvárajú si už na jeseň vápennú vrstvu, ktorá je hrubá až jeden milimeter. „Vytvoria slizový film a zvnútra ho vypľujú. Mäso slimáka sa dehydruje, sotva môže zamrznúť a v tomto období neobsahuje žiadny vápnik, preto chutí oveľa jemnejšie.“
Pri viedenskom exemplári, ktorý sa vyznačuje jemne machovou chuťou, to mimochodom nezostane. Jednu parcelu si chovateľ slimákov rezervoval pre francúzsku odrodu, ktorá by mala mať pre niektoré jazýčky o niečo jemnejšiu arómu. V máji si po ňu príde do jej domoviny. „Tentoraz sú to malé slimáky. Tie by sa zmestili aj do niekoľkých škatúľ od pizze,“ žartuje Gugumuck. Slimáky z Francúzska sa smú vypustiť až po „ľadových mužoch“. „Sú veľmi citlivé a nie sú mrazuvzdorné,“ prezrádza. „O to rýchlejšie však rastú a kladú viac vajíčok. V októbri ich môžem pozbierať a uskladniť v chladiarni pri šiestich stupňoch. Takto mám produkt, ktorý sa dá predávať živý počas celého roka.“
To však nie je všetko, „slimáčí zašepkávač“ vymýšľa nový produkt: slimáčí kaviár. Podrobnosti Gugumuck prezradiť nechce, len to, ako chutí: „Senzačne!“
www.wienerschnecke.at
Rosiwalgasse 44, 1100 Viedeň
Tel.: 0650/61 85 749