A-La-Carte

Kuchynská dračica (2005/3)

Kuchynská dračica Rakúšanka Sarah Wiener je najúspešnejšia nemecká kuchárka. Ako sa dcéra viedenského jazykového umelca Oswalda Wienera s hrsťou viedenského šarmu, pár kuchárskymi receptami z rodinného archívu a množstvom životných skúseností v batožine premenila v Berlíne na úspešnú gastro-podnikateľku. Text: Michaela Ernst Fotografie: Manfred Klimek Boh vie, koľkokrát si nacvičovala túto malú,…


Kuchynská dračica

Rakúšanka Sarah Wiener je najúspešnejšia nemecká kuchárka. Ako sa dcéra viedenského jazykového umelca Oswalda Wienera s hrsťou viedenského šarmu, pár kuchárskymi receptami z rodinného archívu a množstvom životných skúseností v batožine premenila v Berlíne na úspešnú gastro-podnikateľku.
Text: Michaela Ernst Fotografie: Manfred Klimek
Boh vie, koľkokrát si nacvičovala túto malú, ale účinnú rolu, kým neznela tak sympaticky a nevinne ako cinkot pri raňajkách v to príjemné berlínske dopoludnie. Na otázku, ako sa dostala od jedného k druhému, odpovedala: „Pomyslela som si: Zo všetkých vecí, ktoré neviem, viem ešte najlepšie variť.“
To neznie vôbec tak rezignovane, ako by sa to mohlo čítať, a samozrejme to tak ani nebolo myslené. Pretože keď Sarah Wiener, v súčasnosti najznámejšia nemecká kuchárka, rozpráva o svojej kariére, ležérne hádže slová ako malé guľôčky cesta na plech, rýchlo a bez rozruchu z nich tvaruje vanilkové rožteky a potom s vnútorným smiechom berie na vedomie, keď ostatní obdivne „Ach!“ a „Oh!“ vzdychajú.
Nedá sa zmerať, aká ťažká je ambícia gastro-podnikateľky, ktorá si za pár rokov vybudovala v centre Berlína úctyhodných päť pilierov – reštaurácie „Hamburger Bahnhof“, „Speisezimmer“, nedávno otvorený bufet s pečivom „Sarah Wiener in der Akademie der Künste“ na Pariser Platz, catering a filmový catering, ktorým sa všetko začalo. Skutočne známa, aj mimo nemeckého hlavného mesta, sa však stala až v minulom roku vďaka svojej úlohe chyžnej v historickej doku-soape ARD „Dobrodružstvo 1900“ a vystúpeniam v šou ZDF „Kochen bei Kerner“. Napriek tomuto kariérnemu ohňostroju Wiener naozaj nepôsobí, akoby chcela niekomu bojovne alebo kŕčovito niečo dokazovať. „Nikdy som nemusela nič hľadať, všetko mi bolo vždy ponúknuté,“ konštatuje s úľavou, pričom tento komfort sa samozrejme prejavil až potom, čo si už urobila meno ako zabezpečovateľka stravy pre filmové štáby.
Čo je však rýchlo badateľné a dá sa tvrdiť aj bez psychologického vhľadu: Táto žena má zabudované turbo. Prijíma, premýšľa, rozhoduje a koná nielen rýchlo, ale rýchlejšie ako väčšina ostatných. To je pravdepodobne dôvod, prečo jej menovka dnes svieti na najlepších berlínskych adresách a už nie na mobilnej kuchyni bývalej východonemeckej armády (NVA), s ktorou kedysi, krátko po páde Berlínskeho múru, zaznamenala svoje prvé úspechy. Jej heslo znie: „Vyskúšať niečo nové!“ – a to nie v bežnom 7- až 10-ročnom rytme, ale „každé tri až štyri mesiace, pretože sa vtedy pýtam sama seba, kde som a kam chcem ísť“. Tri mesiace po svojich 30. narodeninách, ktoré už majú nejaký čas za sebou, si mimochodom darovala bielu Moto Guzzi, ročník 1971 – „poriadny stroj!“. Toľko k tempu.
Pritom pôda pod jej nohami bola všetko iné než stabilná, keď dnes 42-ročná žena pred zhruba 15 rokmi položila prvý kameň svojej kulinárskej dielne nápadov. Aké nástroje mala vtedy v batožine? Nekonvenčnú a srdečne-dynamickú mladosť v umeleckej domácnosti – jej matka je výtvarníčka Lore Heuermann, jej otec jazykový umelec a spoluzakladateľ Viedenskej skupiny, Oswald Wiener. Útek v 16 rokoch do Berlína, desaťročné prerušenie kontaktu s viedenskými koreňmi. Čašníčenie a ochutnávanie zakázaného. Boj o ekonomické prežitie a učenie sa variť v „dvoch hostincoch môjho otca“, legendárnom berlínskom „Exile“, v ktorom Oswald Wiener spoločne s umelcom Güntherom Brusom vyhlásil „rakúsku exilovú vládu“, a v „Axbax“. Nájomné sa muselo nejako zaplatiť.
Svoj osobný obrat zažila slobodná matka dnes už dospelého syna Artura, keď sa po kurze šúpania zemiakov a čistenia špargle v otcovej politickej kuchyni uchádzala „vo vysokých opätkoch, čiernej mini spodničke a fialovej stóle z umelej kožušiny“ o miesto v reklamnej agentúre, ktorá cez inzerát hľadala kuchárku. Jej vystúpenie – „vtedy som mala svoje fázy vyparádenia sa“ – nezostalo síce bez komentára („Chceli sme kuchárku a nie modelku!“), no Wiener dostala šancu. „Šťastie, že mi toto faux pas nezazlievali. Pre nich bolo najdôležitejšie, aby bolo jedlo na stole presne o 13. hodine, všetko ostatné nechali na mňa.“
Potom prišiel pád Berlínskeho múru a s ním prístup k zázračnému vojenskému kuchynskému vozidlu. „Hneď som k tomu kúpila starý porcelán Hutschenreuther a najskôr som hostila len priateľov. Ale všade som už rozprávala, že prevádzkujem prosperujúci filmový catering,“ rozpráva so smiechom. Jej odvaha sa každopádne vyplatila, pretože v jednej zo skupín, ktoré obsluhovala, sedela náhodou priateľka americkej režisérky, ktorá chcela vo východnom Berlíne nakrúcať film – „tak som sa dostala k svojej prvej zákazke“. Ešte skôr, ako bol film dotočený, sa ohlásila nová klientela.
Porcelán Hutschenreuther je dávno nahradený bielym porcelánom s logom „dievčaťa s polievkou“ a vlastným nápisom. Principálka tróni za vyvýšeným stolom vo svojej reštaurácii na stanici Hamburger Bahnhof, pred sebou misku čerstvého ovocného šalátu a vždy otvorený notebook. „Pôvodne toto vyvýšené miesto vzniklo z architektonických úvah,“ vysvetľuje, „pretože jednoducho nie je príjemné sedieť nízko vedľa vysokých dverí, aké sú tu. To, že tam hore medzitým vyzerám ako lev v savane, ktorý má svoju svorku pod kontrolou, sa mi páči!“
Zo svojho podstavca oslavuje každodenné otváranie pošty („Pozrieme sa, aké darčeky som dnes zasa dostala,“ žmurkne), ako aj svoje rezervácie a korešpondenciu.
Zatiaľ čo pri filmovom cateringu vybavuje takmer každú zákazku osobne, Wiener sa vo svojich lokáloch stavia za sporák už len podľa nálady. „Moji kuchári u mňa pracujú už tak dlho a každý má svoj vlastný rukopis. Prečo by som sa im tam teda mala pliesť do práce...“
Kuchyni, ktorá ju vyniesla hore, zostala podnikateľka, aspoň v základnom smerovaní, verná dodnes. Frittaten-Suppe, teľacia pečeň s jablkami, varené hovädzie a tvarohové knedle sú na jedálnom lístku. K tomu sa podávajú vína od Umathuma, Otta, Heinricha alebo Krutzlera.
Konzistentne, keďže Berlínčania kvôli ľahko bahnitej príchuti vody z vodovodu radi siahajú po pramenitej vode vo fľašiach, na stôl nedostanú inú značku ako „Römerquelle“. Wiener je definitívne viedenská. Vo svojej definícii pôžitku, svojom humore, spôsobe vyjadrovania. Aj keď sa na svoju starú vlasť pozerá už len miernym turistickým pohľadom a okrem rodiny a hrsťky starých priateľov ju s Viedňou už veľa nespája.
Popri „rakúskej klasike“ však nájdete aj „lososa marinovaného v hnedom cukre a zelenom čaji“ alebo „restované kuriatka s pažítkovou smotanovou omáčkou, žihľavové gnocchi, paradajky a čerstvý parmezán“. Čo vyznačuje jej štýl, je „jednoduchosť, jasnosť, autentickosť a žiadne intelektuálne nároky. Nenávidím, keď sa z konzumácie jedla stáva intelektuálna práca.“ Že popri tom rada kráča s módou, sa ani nepokúša poprieť: „Existuje nová európska domáca kuchyňa, v ktorej sa zrkadlia kultúrne aj historické vplyvy a navzájom sa prelínajú. Stredomorský alebo ázijský nádych dnes už neznamená nič zvláštne, ale patrí k všeobecnému repertoáru.“
Prekvapivo sa pani domáca rada pustí do práce v kuchyni tam, kde ide o nízke pomocné služby: „Mňa baví šúpať 50 kíl zemiakov alebo debničku špargle či mrkvy, pretože potom sú ešte oranžovejšie než predtým. Na mojich zemiakoch nikdy nenájdete ani hnedú škvrnu. To je moja ambícia!“ Má jednoducho rada základné suroviny a remeselnú prácu. „Úplne primitívne povedané: rada pracujem rukami.“
Nie je to teda klamstvo, keď čašník neohlásenému návštevníkovi, ktorý sa pýta na šéfku, vysvetlí: „Pani Wiener teraz bohužiaľ nemôže, práve usilovne porciuje rybu.“
O pár minút neskôr už rázna hostiteľka predsa len ponáhľa z kuchyne, v bielej zástere, vlasy upravené. No nebola to ryba, ale hydina, čo ju zaujalo. Najpôvabnejším štýlom viedenského dievčaťa sa usmeje na svojho náprotivka: „Je mi ľúto, práve som porciovala kura. Raz za čas to musím urobiť, inak vyjdem z cviku.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!