A-La-Carte

Dve stránky pečene (2019/4)

Zaváranie v masti bolo kedysi v Európe rozšírenou formou konzervovania. Prežilo takmer výlučne na juhozápade Francúzska. V regióne, ktorý je známy aj svojou husacou a kačacou pečeňou. Návšteva dvoch podnikateliek, ktorých obchodný základ tvorí kontroverzná delikatesa.


Pod oceľovomodrou novembrovou oblohou a pri nezvyčajne miernych teplotách sa koná trhový deň v mestečku Peyrehorade na juhozápade Francúzska. Prinajmenšom pre zasvätených nenecháva transparent pri vstupe do mesta žiadne pochybnosti o tom, s čím sa tu obchoduje: Marecé au gras, trh tuku alebo tukový trh, píše sa na ňom. Pre cudzincov to spočiatku neznie veľmi chutne.

O čo presne ide, zistíte až vtedy, keď vstúpite do tržnice. V nej farmári a producenti z okolia ponúkajú živé a zabité kačice a husi, ale aj množstvo mäsových a vnútorných produktov z hydiny, ošípaných a hovädzieho dobytka, väčšinu zabalenú v hrubých vrstvách husacej a kačacej masti. Od stredoveku, v konkrétnom prípade od roku 1354, existujú takéto trhy na juhozápade Francúzska, poslednom regióne v Európe, kde sa prastará tradícia tukovej konzervy dodnes udržiava. „Masť pochádza zväčša z kačíc, pretože husi sa tu v dnešnej dobe vyskytujú čoraz menej,“ hovorí Guillemette Barthouil, ktorá v Peyrehorade prevádzkuje dlhoročnú konzerváreň, „pretože sú pri chove a spracovaní oveľa náročnejšie ako kačice.“ Avšak kačice, s ktorými sa na trhu obchoduje, sú takmer také veľké ako husi.

„Je to preto,“ vysvetľuje Barthouil, „že ide o mulard kačice, teda o to plemeno, ktoré sa tu v okolí chová najčastejšie.“

Teraz je mulardka prirodzene veľká. Ale je to aj plemeno, ktoré sa najlepšie hodí na výkrm. Čím vďačí za svoju veľkosť a obsah tuku rovnako tradičnej ako kontroverznej metóde prekrmovania alebo núteného kŕmenia, ktorou je známe celé juhozápadné Francúzsko. A ktorá patrí aj k obchodným základom váženej firmy Barthouil.
Ako veľmi kontroverzná je táto metóda predovšetkým v zahraničí, toho si je konzervárka Barthouil vedomá. Dlho váhala, kým pred štyrmi rokmi prevzala rodičovský podnik, ktorý jej starý otec založil v roku 1929. Predtým dnes 31-ročná študovala na univerzite Slow Food v Piemonte, ukončila magisterské štúdium geografie produkcie potravín v Paríži a dva roky skúmala v Kodanskom Nordic Food Lab René Redzepiho.

Skutočnosť, že sa mladá žena s ohnivo červenými kučerami po vzdelaní vo svete hipsterov a gurmánov nakoniec predsa len rozhodla prevziať zastaranú konzerváreň v opustenom a pôvodnom kúte Francúzska, spočíva v prvom rade v spôsobe práce rodinného podniku, ako tvrdí. „Som jednoducho úplne presvedčená, že to, čo tu robíme,
je rovnako kvalitatívne hodnotné ako morálne obhájiteľné,“ hovorí sebavedomo.

To je, samozrejme, odvážne tvrdenie, keď si pomyslíte, že nútený výkrm hydiny nepatrí len medzi zarytými ochrancami zvierat k najviac zaznávaným formám produkcie potravín. Čo je ale podľa Barthouil nedorozumenie a v prvom rade spočíva v symbolickej hodnote foie gras, ktorú Francúzi nazývajú takto. „Existuje jednoducho veľa ľudí, pre ktorých foie gras platí za stelesnenie bezohľadného gurmánstva, čo však nezodpovedá skutočnosti,“ uisťuje Barthouil a ponúka návštevníkovi možnosť, aby si sám urobil obraz o tom, ako sa v skutočnosti majú husi a kačice v tejto oblasti.

Cesta vedie z Peyrehorade smerom na sever, cez oblasť zvanú Chalosse v Gaskonsku. Na juhu sa ukazujú zasnežené vrcholky Pyrenejí. Zo západu dáva ľahký vánok tušiť blízkosť Atlantického oceánu. Krajina je kopcovitá a riedko osídlená. Továrenské komíny alebo priemyselné zariadenia tu nevidno, zato o to viac polí, niekoľko kusov dobytka, predovšetkým však kačíc a niekedy aj husí. Vtáky sú chované všetky pod holým nebom, v priestranných ohradách s jednou alebo viacerými vodnými plochami v nich. Barthouil zastaví auto.
„Podľa zákona musí mať každé zviera k dispozícii výbeh najmenej tri až päť štvorcových metrov, my však od našich dodávateľov vyžadujeme desať štvorcových metrov,“ hovorí. A skutočne, v obchode je pravdepodobne len málo kurčiat alebo dokonca moriek, ktorým sa dopraje toľko priestoru. „Preto mi to príde aj trochu pokrytecké, keď ľudia, ktorí jedia kuracie alebo morčacie mäso, sa tak vehementne stavajú proti nášmu spôsobu chovu hydiny,“ hovorí Barthouil.

Na tom niečo je. Avšak kurčatá a morky sa samozrejme nasilu nekŕmia. „To by ani nešlo, pretože na rozdiel od husí a kačíc nepochádzajú zo sťahovavých vtákov a v dôsledku toho si nedokážu vytvoriť tukové zásoby,“ oponuje podnikateľka. Okrem toho zostávajú husi a kačice najmenej 14 týždňov na pastvine a do maštale na výkrm prichádzajú až počas posledných dvoch až troch týždňov života, kde by spravidla mali stále viac priestoru ako väčšina kurčiat.

Cesta pokračuje ďalej. Šľachtiteľka chce ísť k jednej zo svojich dodávateliek, na farmu Marie-Pierre Dulucq. Počíta sa medzi iba päť zostávajúcich chovateľov v celom departemente Landes, ktorí ešte pracujú s husami. A je jednou z mála žien v odbore. Medzitým slnko klesá nízko a zalieva mierne kopcovitú krajinu do sýtych jesenných tónov. Na jednom z kopcov leží farma pani Dulucq. Príchod návštevníkov spôsobuje hlasné husacie gagotanie. Ani chovateľka, vysoká, štíhla a húževnatá žena, nevidí vo svojej činnosti žiadny problém. Skôr naopak, prejavuje hrdosť na to, čo robí. „S priemyselnými metódami chovu to v každom prípade nemá nič spoločné,“ hovorí Dulucq. „Za rok spracujem ledva 700 husí, všetky sú odchované dvadsať týždňov na pastvine, potom idú na tri týždne do maštale.“ Husi sú teda staršie ako kačice a musia byť aj dlhšie kŕmené, a to nie len dva, ale trikrát denne. Celkovo oveľa väčšia pracovná náročnosť. Navyše pani Dulucq to všetko zvláda sama, v sezóne teda denne trikrát denne zovrie niekoľko desiatok husí jednu po druhej medzi nohy, vloží im do zobáka lievik a nechá skĺznuť náklad kukurice do hrdla. „Kde by mala byť tá týranie zvierat?,“ pýta sa chovateľka a pokrčí plecami.

Maštaľ je rozdelená na niekoľko boxov. Každý z nich obsahuje približne dvanásť husí. Skutočne pôsobia aj kŕmené vtáky – aspoň pre laika – všetko iné než týrané. Ich oko je živé, ich zobák krikľavo oranžový, čo, podľa chovateľky, pochádza z kukurice, ktorú počas posledných troch týždňov života žerú v celých zrnách. Ani samotné kŕmenie sa nezdá zvieratám príliš na obtiaž. Viac či menej ochotne sa nechajú na sekundu zaviesť lievikom, potom za gagotania mávajú krídlami. To je všetko. Čo pritom skutočne cítia, to samozrejme nikto nevie povedať tak presne.

Po návšteve maštale prichádza ochutnávka. „Husacia pečeň je niečo pre pokročilých,“ zdôrazňuje Barthouil. Skutočne je jej konzistencia zrnitejšia a nie tak krémová ako u kačacej pečene. A v chuti menej ovocná, zato o niečo horkejšia. Lacnejšia je však aj menej náročná a dostupnejšia kačacia pečeň, preto aj jej podiel na celkovej francúzskej produkcii dnes predstavuje 98 percent.

„Mnohí spotrebitelia, predovšetkým v zahraničí, si to zrejme neuvedomujú, vždy hovoria o husacej pečeni, hoci je taká zriedkavá,“ hovorí Barthouil. Tiež vôbec nie je pravda, ako sa často tvrdí, že sa spracuje iba pečeň a zvyšok mäsa sa zlikviduje ako krmivo pre psov alebo iné odpady. „Naopak, spracujeme takmer všetky časti, robíme z väčšiny konfit, varíme a ukladáme ho teda do vlastnej masti a dávame do zaváracích pohárov,“ uisťuje konzervárka. Patrí sem napríklad stehná, krídla a dokonca aj žalúdky („gésiers“), ktoré sa vo Francúzsku radi jedia na šaláte.

Ako čerstvý tovar sa však obchodujú vysoké a mäsité prsia, ktoré Francúzi nazývajú „magret“. A ktoré sa aj v Rakúsku ponúkajú v mnohých reštauráciách, lahôdkach a dokonca aj supermarketoch. Že ide o prsia z kŕmených kačíc, si zrejme takmer nikto neuvedomuje. „Ale ako by inak boli také veľké a mäsité?,“ pýta sa Barthouil.

Či sa obávajú, že by Európska únia mohla niekedy zakázať nútený výkrm? Obe ženy váhajú len krátko. „Môže sa stať, že niekedy príde zákaz,“ hovorí Barthouil, „ale v momente máme vlastne celkom iné starosti.“ Ako napríklad tie o lacnú konkurenciu z Maďarska alebo Bulharska, kde sú požiadavky na produkciu foie gras oveľa nižšie a mzdy nižšie ako vo Francúzsku, hovorí producentka.

Pani Dulucq zasa trápi, že úrady kvôli vtáčej chrípke a súvisiacemu nebezpečenstvu nákazy od divých vtákov čoraz častejšie spochybňujú chov na voľnom priestranstve a čoraz viac trvajú na chove v maštaliach. To stojí peniaze. A odporuje to jej princípom. „Potom by to už nebolo povolanie, ktoré som si vybrala,“ hovorí, „takto jednoducho nechcem chovať svoje husi.“ Potom sa ospravedlní. Má ešte veľa práce. Koniec koncov, už je november a teda nie je ďaleko do sviatkov, hlavnej sezóny pre kačice a husi a – aspoň doposiaľ – aj pre ich pečene.

Hovorme otvorene o pečeni: foie, fegato, higado, ficat, figado …

Teraz samozrejme nie je nič hodné zachovania len preto, že má dlhú tradíciu. Napriek tomu treba vedieť, že husi sa kŕmili už v antike. Keďže tak ako kačice pochádzajú zo sťahovavých vtákov, disponujú schopnosťou hromadiť tukové zásoby pre svoju migráciu. Už starí Rimania využívali túto vlastnosť zvierat a kŕmili ich figami, preto slovo pre pečeň sa takmer vo všetkých románskych jazykoch odvodzuje z latinského ficus, teda figa (franc.: foie, tal.: fegato, špan.: higado, rum.: ficat, port.: figado).

Najmä v židovskej kuchyni strednej Európy tvorila masť z kŕmených husí významný zdroj tuku, pretože bravčový tuk bol zakázaný, maslo bolo povolené len pre určité jedlá a olivový olej bol sotva dostupný. Dnes už nútený výkrm vo väčšine štátov Európskej únie nie je povolený. Celosvetovo najväčším producentom je s veľkým odstupom Francúzsko, kde sa zachovala aj tradícia konfitov, teda ukladania mäsa do masti za účelom konzervácie. Kvalitatívne najhodnotnejšia foie gras pochádza z voľne chovaných vtákov a nie je vyrábaná priemyselne, ale remeselne. Jej cena by teda v žiadnom prípade nemala byť príliš nízka.

Oficiálne francúzske klasifikácie kvality sú nasledovné:
Foie gras entier: Jeden alebo maximálne dva kusy čistej husacej pečene.
Foie gras: Zložená z kusov viacerých pečien.
Bloc de foie gras: Viaceré pečene sa rozdrvia a emulgujú na krém, takže vzniká jednotná chuť.
Bloc de foie gras avec morceaux: Ako vyššie, lenže po procese sa pridajú kusy pečene.
Parfait de foie gras: Pečeňové parfait, ktoré obsahuje najmenej 75 % foie gras.
Mousse de foie gras: Emulzia z foie gras a iných tukov.
Ďalšie pojmy:
Foie gras mi-cuit je foie gras, ktorá sa varí pri nízkych teplotách a ponúka sa ako (nesterilizovaná a chladená) polokonzerva.
Pod Magret sa smú predávať výlučne prsia z kŕmených kačíc a husí. Vo Francúzsku sa v žiadnom prípade nesmie povedať na foie gras Pâté, teda paštéta, ako to napríklad robia Španieli. V dôsledku toho sa foie gras nesmie ani natierať na chlieb, ale len klásť. Nakladané uhorky ako k paštéte sú k foie gras zapovedané.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!