A-La-Carte

To isté, to niečo zvláštne (2018/3)

Existujú podniky, do ktorých chodíte, pretože je tam dobré jedlo. Často však chodíte aj do podnikov, pretože jedlo tam ani nie je také dôležité. Hovorme teda o tom istom, o tom niečom zvláštnom.


Je to práve to niečo zvláštne, čo rozhoduje o tom, či sa vrátime. Samozrejme, existujú podniky, do ktorých chodíte, pretože je tam jedlo mimoriadne dobré. Alebo preto, že varia presne to, čo sami radi jete. Majú vraj existovať aj ľudia, ktorí chodia do reštaurácií preto, že tam nie je ponúkané len jedlo, ale aj „zážitok“: niečo iné alebo niečo nové, alebo niečo, čo považujete jednoducho za veľkolepé. A potom sú tu, samozrejme, ľudia, ktorí chodia jesť tam, kam by sa podľa iných ľudí malo chodiť, kam „sa patrí“ ísť. Teda návšteva podniku viac pre reči ako pre jedlo.

A predsa. Dobré jedlo bez príjemnej atmosféry je pre málokoho uspokojivé. Spomínam si na úžasnú rybiu reštauráciu na severe Európy, vzrušujúce kreácie, najčerstvejšie regionálne suroviny. Lenže: šéfkuchárka sedela pri stoloch s miestnymi, aby sa porozprávala, aby vysvetlila, aby tam bola a bola s nimi. Na náš stôl nevrhla ani pohľad. Turisti prichádzajú a odchádzajú a po švédsky tiež nevedia, v horšom prípade ani po anglicky. Majú zjesť, zaplatiť a zmiznúť. Jedli sme vynikajúco a už sme sa nevrátili.

Úplne iný príklad. Sardínia, Ferragosto, to šialenstvo má meno: celé Taliansko sa vydáva na cesty, aby trávilo dovolenku pri mori. K tomu sa pridávajú mnohí ďalší letní dovolenkári aj s deťmi a starými mamami. Podnik pri mori v mieste Torre delle Stelle, už samotný názov – Veža hviezd – je nádherný: Reštaurácia a pizzeria Palmira. Prečo je pomenovaná po legendárnej antickej metropole Palmyra v dnešnej Sýrii, neviem. Palmyra bola oázou, možno to s tým súvisí, akési občerstvenie na púšti. Možno sa tu však človek cíti bližšie k iným kontinentom než inde v Európe. Vždy je vzdušná čiara do Afriky takmer o polovicu kratšia ako do Ríma. V Palmire každopádne variť vedia. Úžasné sardínske špeciality a zaujímavosti, od fregoly s mušľami až po pečené morské sasanky. A vedia aj špičkovú pizzu. A dezerty sú skutočne domácej výroby. Dokážu urobiť šťastnými pomerne veľa ľudí súčasne. Pretože tento podnik vyhovuje takmer každému. A pretože si sami vyvinuli vysoko profesionálnu vyrovnanosť aj počas Ferragosto. Značný počet čašníkov v nepretržitom rýchlom
pohybe, ale nikto nebehá. A nikto sa netvári pochmúrne. Uprostred toho všetkého, vlastne všade, šéf Fabrizio. Bez ohľadu na to, či tam sedíte sami, s priateľmi alebo s veľkou rodinou, vždy máte pocit, že ste vítaní.

A potom ultimátny megakrach. Hoci v lete na Sardínii takmer nikdy nie je zlé počasie, tentoraz to bolo inak. Palmira v týždni Ferragosto prirodzene rezervovaná do posledného miesta: vnútri, pod podlubím a aj vonku. K večeru prišiel dážď a ostal. Tých zhruba sto ľudí, ktorí si objednali stoly vonku, bolo tiež tam. Horda Angličanov sa rozhodla, že aj napriek tomu bude jesť na terase. S dáždnikmi a slnečníkmi a britským prístupom k téme počasie. Vybrali si stôl, ktorý bol najďalej od strechy. V nádeji, že strom na hranici pozemku ich tiež trochu ochráni pred mokrom. Nielen oni, aj čašníci zmokli. Ostatných hostí viac-menej naukladali. Ak sa uvoľnil stôl, v bleskovom čase sa prestrel a prišli na rad ďalší. Niekoľko stolov z vonku posunuli medzi tie pod podlubím. A kto musel čakať, tlačil sa v prístupnom bare. „Šialené,“ zašepkal mi Daniele, hlavný čašník, a zasmial sa. Celkom určite sa aj pre mňa veľmi skoro uvoľní stôl. Mal som aj tak dobrú zábavu. Profíci proti chaosu, napínavý zápas. A to najúžasnejšie: nikto nenadával ani sa nesťažoval, či už to boli Taliani, Sardínčania, Rusi, Nemci alebo Francúzi. A ak niekto z tímu Palmira zastonal, tak tak, aby si to nik nevšimol. Dokonca aj mne dodali pocit, že sú stále radi, že tam som, že radi čo najrýchlejšie prestierajú, obsluhujú, radia, odporúčajú. Z času na čas so smiechom a dramaticky k nebu vystretými rukami. A moscardini alla diavola boli skvelé ako vždy.

Bol som v zriedkavej situácii, že som bol na cestách sám. Vtedy má človek viac času na premýšľanie. A trochu odstupu od domáceho kuchynského šialenstva je na to tiež celkom dobré. Koľko robí nálada? Samozrejme, veselý podnik s mizernou kuchyňou ocenia len tí, ktorí majú o jedle len malé tušenie. Alebo tí, ktorým veselosť znamená viac.

Vlastne dosť podobne ako pri téme romantika. Často som sa pýtal, prečo sú večere pri sviečkach napriek často veľmi priemernej kulinárnosti také úspešné. Vlastne logické. Niekedy je skutočne dôležitejšie niečo iné ako jedlo. Nehľadiac na to, že existujú aj zmesi s nadsádzkou. Kedysi na Malte, v podniku, ktorý okrem plnených sépií nebol nijako zvlášť pozoruhodný. Čašník príde s veľkou sviecou, zapáli ju a postaví na stôl: „More romantic“, bol jeho komentár, skôr než opäť zmizol. Netuším, či bol tuniak prepečený. Myslím, že bol. Ostalo svetlo a tá veta.

A vôbec. Samozrejme, svetlo a vybavenie hrajú úlohu, keď ide o atmosféru. Pričom chute sú jednoducho odlišné. Niektorí to majú radšej strohé, iní cool a ďalší milujú čipkované obrúsky. Ale to, čo rozhoduje, má opäť do činenia s ľuďmi a nie s materiálom: osobný rukopis. Existujú dobre spravené reštaurácie, ktorým chýba akákoľvek atmosféra. Pretože boli jednoducho „urobené“. Nič proti interiérovým architektom. Ale ak hostinský, šéf reštaurácie alebo ktokoľvek iný, kto sa cíti zodpovedný za hostí, neprináša nič vlastné, nevytvára dojem, akoby tu práve rád servíroval dobré jedlo a dobré nápoje, potom to zostáva neosobné. Nemusí byť preto všetko zapratané vlastnými spomienkovými, nájdenými a výstavnými kúskami. A tu teraz (napriek tomu) nebudem rozprávať o Buchingerovi, dokonca ani o (tiež) pre to legendárnom Marchfelderhofe, ale o protipríklade v Berlíne: turecká rybia reštaurácia v mestských železničných oblúkoch, vzniknutá z obchodu s rybami s najprv ilegálne prevádzkovanou kuchyňou, medzitým jeden z tipov mesta. Majiteľ pod všetkými sklenenými doskami stolov, na všetkých stenách a tiež zavesené zo stropu vystavil ďakovné listy a prejavy nadšenia od hostí. A pasuje to. Nie preto, že jedlo je skutočne dobré, ale preto, že to takto a v tom množstve má vtip. Je to také šikmé ako tá lokalita. V pozadí hrá zvyčajne futbal, na starom televízore celkom vysoko a po turecky. Existujú dokonca spôsoby ozvučenia, ktoré sú na určitých miestach logické a nie sú problémom.

Iní si myslia, že musia dvíhať náladu pomocou hudby. Tak ako si v obchodných domoch stále myslia, že ľudia nakúpia viac, keď ich „zasypávajú“ hudbou. Mňa v každom prípade hudba v obchodnom dome nerobí uvoľnenejším ani ochotnejším nakupovať. Samozrejme, pekná talianska hudba v peknom talianskom podniku môže urobiť trochu viac talianskeho šarmu. Za predpokladu, že to potrebujete. A že máte náhodou rovnaký vkus na hudbu ako programátor. Bol by som za Paola Conteho, ale potichu. A jasné, krásna viedenská mestská reštaurácia s klasickou kuchyňou môže možno bodovať šikovne použitou klasickou hudbou. Ibaže by ste uprednostnili rozhovory a zvuk harmonického podniku. Alebo ste hudobník, ako náš priateľ. Ten trpí trojnásobne: po prvé nemá rád zlé nahrávky, po druhé si myslí, že dobrej hudbe by sa malo venovať viac pozornosti, a po tretie sa nechce dať rozptyľovať od dobrého jedla.

U Buchingera sa, napriek zariadeniu, vzdávame ozvučenia. To sa deje, ak vôbec, mimo otváracích hodín. Totiž vtedy, keď veľký majster neskoro v noci vloží svoje CD s viedenskými pesničkami. Tak rýchlo naša kuchárska čata inak nikdy neupratuje. Je to jediná šanca, ako uniknúť tomuto bzučaniu. Hudba u Buchingera by bola navyše zrejme večný bod sváru. Predovšetkým medzi ním a mnou. Kuchársky je veľkým a nedosiahnuteľným vzorom. Hudobne vkusne skôr nie.

Zato sme sa zhodli, čo je najklasickejší zo všetkých zabijakov nálady v podniku. Stane sa to hneď na začiatku. Keď sa vo dverách vztýči hlavný čašník, pozrie do zoznamu a bez toho, aby sa opýtal na meno, okamžite vyštekne: „Máte rezerváciu?“ Existujú obsluhujúci, ktorí dokonale dokážu vyvolať v hosťovi dojem, že sa len chcel votrieť. Že sa na túto návštevu vôbec nepripravil. Že si neváži jeho a celú tú vec okolo. Že je aj tak nekompetentný a v každom prípade tu nie je na svojom mieste.

Pritom existuje, samozrejme, aj nevrlý hostinský. Hostinec je pre hostinského a pohostinstvo pre hosťa, znie staré porekadlo. Niektorí si dokonca niečo zakladajú na tom, že sú k hosťom nepríjemní. Možno si občas zamieňajú uvoľnenú pohostinnosť s podliezavým vtieraním sa. Pre mňa je to mimochodom zabijak nálady, ktorý nevrlého čašníka a hostinských (takmer) ešte prekonáva. Ide tu zrejme aj o hru medzi blízkosťou a odstupom, medzi obchodným a milostným vzťahom. Mimochodom na oboch stranách. „Nechcem vidieť, ako sa potia v kuchyni,“ oznámil dávnejšie vynikajúci hosť Buchingerovi. Nie preto, že by bol ignorant voči výzvam kuchyne. Ale preto, že chce oceniť a vychutnať si výsledok ich práce. A že mu to stačí. Jasné, môže byť milé, keď sa niekto zaujíma o to, čo je pred pekne naaranžovaným tanierom. Ale toto musieť-byť-všade-a-naživo-pri-tom môže aj poriadne liezť na nervy. Nie som výstavný predmet, som kuchárka. Tu nejde o šou a robenie, ale o tvorenie. Hm. Vždy zostať uvoľnený, aj v kuchyni... to je dobré.

Nie, to je dobré. Akási veselá vyrovnanosť aj v šialenstve. Je to prinajmenšom cieľ, ku ktorému stojí za to sa priblížiť. Pretože variť, hostiť a jesť patria k najkrajším vedľajším veciam na svete. Za predpokladu, že ich robíme krásnymi.

Eva Rossmann bola novinárkou, skôr ako sa s kriminálkami o Mire Valensky stala bestsellerovou autorkou. Popri tom pracuje ako kuchárka v hostinci Manfreda Buchingera Zur Alten Schule.

NA SIETI
od Evy Rossmann.
Faloš, fakty, krádež dát a kybernetická vojna. Čo je pravda? Komu sa dá ešte veriť? Úspešný dovozca talianskych lahôdok zomrie. Na sieti boli fámy, že stál pred krachom a svoje peniaze si zarábal ilegálnymi utečencami a obchodom s drogami. Mira Valensky medzi Viedňou, Stuttgartom a Sardíniou pri hľadaní reality. Aj tentoraz sa varí – predovšetkým sardínsky …

Folio Verlag; viazané,
cca 288 s., cena D/A/I: € 22,–
ISBN 978-3-85256-752-5
ISBN E-Kniha 978-3-99037-081-0

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!