A-La-Carte

Diplomacia s vycibrenými taniermi (2023/4)

Skutočne existuje politika, ktorá ide cez žalúdok. Na dobré jedlo na rakúskom veľvyslanectve v Berlíne diplomati radi čakajú v poradovníku. A aj na švédskom veľvyslanectve vo Viedni lákajú politických hostí na
vydarené kulinárske špeciality.


Existuje forma kulinárskej exkluzivity, ktorá zatieni aj systém usadzovania Noma & Co. Taká, ktorá si nevyžaduje ani cestovanie na ostrovy za polárnym kruhom, ani ceny lístkov v hodnote stáda hovädzieho dobytka Wagyu, ktorá sa zaobíde bez online jedálneho lístka a bez digitálneho rezervačného systému. Dokonca aj meno kuchára zostáva v mnohých prípadoch štátnym tajomstvom. Väčšina pokusov dostať sa k prestretému stolu na veľvyslanectve je odsúdená na neúspech. Ak nie ste dieťaťom diplomata alebo nepoznáte niekoho, kto pozná niekoho, kto sa pred pätnástimi rokmi zoznámil s budúcou veľvyslankyňou na Interraile – máte smolu. Hoci nič z toho sa nás netýka, s neúnavnou ambíciou sme sa tejto výzve postavili. Desiatky e-mailov, telefonátov a správ na Instagrame – často najmenej formálna forma kontaktovania – boli potrebné, kým sa v digitálnej schránke napokon neobjavili dve ultraexkluzívne pozvánky. Pôvodný plán porovnať rakúske veľvyslanectvo v Berlíne s nemeckým vo Viedni stroskotal na skutočnosti, že to druhé nezamestnáva vlastného kuchára – v mene svojich krajanov autorka zahanbene skláňa hlavu. Na konci nového hľadania stalo poznanie, že pre ich kulinársky koncept veľvyslanectva platí to isté, čo pre police Billy: Na Švédov je spoľahnutie. Ale poporiadku.

Podkladový tanier: Wiener Werkstätte. Polievkový tanier: Ikea. „Čo sa dá robiť“, povzdychne si rakúsky veľvyslanec, „Luci na tom jednoducho trvá.“ Na čom ešte trvá, je bezhraničnosť. Namiesto rezňa sú tacos, thajské kari a tonkatsu, ale niekedy aj zemiakovo-krvavničková torta. Lucas Huemer stojí na poste v rakúskom veľvyslanectve v Berlíne už sedem rokov. Práca so služobným bytom, na gastronomické pomery snovými pracovnými časmi a rozmanitými hosťami. Aspoň dvaja sedia pri stole vždy: Michael Linhart, v roku 2021 krátkodobo aj minister zahraničných vecí, dnes veľvyslanec, a jeho manželka Silvia pochádzajúca z Burgenlandu. V tento slnečný predletný deň sme ich hosťami.

V nadrozmernej kuchyni veľvyslanectva to o pár hodín skôr nevyzerá štátnicky, ale veľmi uvoľnene. Na chladničke je prilepený lístok s nápisom „Dog Food“, vedľa plynového sporáka stojí Kitchen Aid v rakúskej červenej farbe. Samostatne pracujúci kuchár by občas radšej prijal ľudskú pomoc než technickú, na druhej strane má tak voľnú ruku, aj pokiaľ ide o výber hudby, ktorý siaha od West-Coast hip-hopu až po osmanský folklór. Huemerove nohy sú v oranžových ponožkách a čiernych drevákoch, kuchárska bunda s krátkym rukávom si nerobí starosti so škvrnami. So svojimi mnohými tetovaniami – jeho partnerka pochádzajúca z Kanady je tatérka – a mrožím fúzom upraveným kefkou je 38-ročný kuchár stelesneným instagramovým kuchárom. Žiadne „Linzer Schnitte“: Tak rýchlo, ako krája mrkvu japonským nožom, tak rýchlo strieľa von svoje historky. Ako syn pekárskej rodiny ho to skoro ťahalo do kuchyne, najskôr hotelová škola a spolková armáda, potom Stanglwirt. Tam bola burrata dodávaná helikoptérou a pravdepodobne najštedrejší rozpočet na sleďové hody v Rakúsku, totálne kitzbühelské šialenstvo. Po pobyte u Rolanda Hubera v kláštore Und v Kremse skončil nakoniec na krátky čas v gril reštaurácii v San Franciscu a potom, vďaka svojej „skvelej sieti“, vo viedenskom Mochi.

Berlin calling: O päť rokov neskôr sa odtiaľ presťahoval do nemeckého hlavného mesta s plánom pomôcť druhému divokému Lukasovi s priezviskom Mraz v Cordobare. Potom ho zrazu chcelo veľvyslanectvo. Prečo nie, pomyslel si rodák z Linzu a čudoval sa, keď ho jeho predchodca vyzdvihol z letiska v kožených nohaviciach.

Kožené nohavice, teda „Schmankerl“ kuchyňa, to dal od začiatku jasne najavo, u neho nebudú, aj keď predovšetkým nemeckí hostia veľvyslanectva rutinne túžia po rezni a syrových haluškách (Kasnocken). Vnútornosti, ako kyslé obličky (saure Nierndl), skôr, tie chutia aj pánu Linhartovi. Dnes má Huemer chuť na variant „Caesar Salad“ ako finger food, mini srdiečko hlávkového šalátu s medvedím cesnakom a drobeničkou z praženej cibuľky, okrem toho rolky z kalerábu, ktoré teraz plní tatarákom z vlka morského a severomorskými garnátmi. Potom nasleduje filetovanie pražmy, tri dni odležanej, „dry aged“, ako sa hovorí po instagramovsky.

Hoci má pri nákupe voľnú ruku, sotva investuje do luxusných produktov, „s tým predsa vie variť každý idiot.“ Na rozdiel od svojich surovín si svojich hostí žiaľ vyberať nemôže. Pre delegáciu Stracheho variť nechcel, ale musel. Bolo potom turecké bufetové menu, „to sa im strašne páčilo.“ V inej spomienke sa vyskytujú veľké množstvá topinamburov, podrobnosti podliehajú dohode o mlčanlivosti. Hostia príjemného typu boli Heinz Fischer, Josef Hader, Bang Ki Moon a nemecký biskup, ktorý dodnes básni o Huemerovej jahňacej omáčke. Len je škoda, že všetci sú vždy tak ľahko uspokojiteľní. Kvapka horkosti v jeho inak celkom pohodlnej práci: Chýba kritika od kolegov. Tesne pred dvanástou sa do kuchyne prirúti manželka veľvyslanca v tenisovom oblečení, s jablkovo-dúlovou šťavou v batožine a kváskovým chlebom z úžasnej berlínskej pekárne Albatross. Zatiaľ čo sa ide prezliecť, Huemer mieša omáčku z mušlí, ktorej hĺbka chuti vás vyrazí zo sandálov.

Skôr než sa ide k stolu, ponúka veľvyslanec pochádzajúci z Vorarlberska krátku prehliadku budovy. Že na budove postavenej v roku 2001 oproti parku Tiergarten pracoval veľký Hans Hollein, prezrádzajú odvážne geometrie a detaily v červenom autolaku, stĺpovo blikajúca stropná lampa a to klavírne krídlo Bösendorfer v signálnej farbe, na ktorom veľvyslanec v nestrážených chvíľach hrá. Vo foyer stojí stolný futbal neďaleko busty Karajana, tapiséria Kokoschku je napodobeninou opony v salzburskom festivale. Porovnateľne decentne pôsobí jedáleň na hornom poschodí s tureckou detskou kolískou a obrazmi vorarlberského maliara Franza Gassnera. Ako stolná dekorácia slúžia figúrky z porcelánu Biedermeier-Augarten, ktorých doplňovanie zamestnáva manželku veľvyslanca už nejaký čas, tipy sú veľmi vítané.

S polhodinovým meškaním, čo tu nikoho nevyvádza z miery, sa začína. Slnečnicové maslo, nenútene natreté na tanieri k chlebu, považuje Huemer za príliš slané, my ho považujeme za perfektné. Nasledujú pestré kvaky s horčicovým kaviárom a redukciou z „Kracher“ vína („predtým nájdené v chladničke, muselo ísť preč“) a snack z hlávkového šalátu. Najneskôr pri jeho otrhávaní zmizla všetka formálnosť, čo sa neskôr prejaví tým, že zvyšky hlavného chodu sa dajú do stredu stola na voľnú konzumáciu. Studené rolky z kalerábu podávané ako medzichod kúpu v trávovo-zelenom vývare z jabĺk a zeleru, na ktorom má niečo na vytknutie len jeho tvorca („vlastne by to olej mal mať rôzne odtiene zelenej“). S chrumkavo opečenou pražmou tvoria kocky mrkvy a mušle blaženú koalíciu.

Šťastní hostia veľvyslanectva, ktorí si môžeme vychutnať menu, ktoré je súčasne presne uvarené, šialene kreatívne a, aby sme použili nemecký výraz, vyslovene chutné. Rakúske veľvyslanectvo v Berlíne je enklávou dobrého vkusu v krajine, ktorej nielen Huemer podsúva „nulovú kultúru stravovania“. Na nasledujúcom „Burnt Basque Cheesecake“, jednom z jeho určite „150-krát upečených“ podpisových dezertov, zaujme predovšetkým ľahká slaná nóta a perfektne tečúca konzistencia, k tomu je Pavlova s pistáciovým penovým krémom a umelecky vyrezávané jahody. Ach tak, nemecká hosťka má rada cisársky trhanec (Kaiserschmarren)? Potom rada pri ďalšej návšteve. Žalúdok uzavrú Marc-de-Champagne hľuzovky z poslednej dovolenky hostiteľov vo Francúzsku, štýlovo umiestnené na riade Wiener Werkstätten. Povzdychnutý veľvyslanec: Dobrý porcelán Augarten, na ktorý sme mohli počas našej prehliadky budovy vrhnúť krátky pohľad, musel aj dnes zostať v skrini. Lucas má skrátka slabosť pre švédsky masový tovar.

Quinoové guľôčky a gravlax
pre švédsko-rakúske vzťahy

V externej pobočke krajiny Ikea je naproti tomu stôl prestretý tým najjemnejším porcelánom Rörstrand. Gustáv III. si ho nechal vyrobiť v 18. storočí pre zámok Gripsholm. Používa sa výlučne na švédskych veľvyslanectvách, ako v tej impozantnej budove oproti viedenskému parku Liechtenstein, ktorá je dejiskom nášho druhého exkluzívneho obeda. Postavená v 1870-tych rokoch Ludwigom Tischlerom ako mestský palác, sídli tu od roku 1928 švédske veľvyslanectvo. Vŕzgajúce parkety, metre vysoké stropy a rozpolené zrkadlá, ktoré odkazujú na časy, keď sa od určitej veľkosti na ne vzťahovala daň: Starý Švéd! Presvetlená jedáleň by ponúkla miesto pre polovicu parlamentu. Kvitnú ružové tulipány, vejú švédsko-rakúske vlajočky.

Tu si človek dopraje nielen jedného, ale rovno dvoch kuchárov. Anders Wigh pochádza z Osla, je to štíhly, šibalský päťdesiatnik, na ktorého kuchárskej bunde bielej ako mandľová torta je vyšité jeho meno. Podporuje ho Filipínka Marissa Uchi-Svoboda, bývalá súkromná kuchárka André Hellera. „Naše úlohy sú tu veľmi rozmanité,“ vysvetľuje Wigh po anglicky, „v princípe musíme každý deň nanovo vynájsť koleso.“ Mnoho hostí prichádza pravidelne. „Dlhoročným hitom sú naše quinoové guľôčky, aj náš gravlax ľudia milujú, ten je ale len v adventnom období.“ Všetko je domácej výroby, od chleba až po dezerty. Tím, ktorý je zohratý už päť rokov, si vie poradiť s novinárskymi delegáciami rovnako ako s 900 hosťami slávnosti svätej Lucie, a to v kuchyni, ktorá je päťkrát menšia než tá, ktorú má Lucas Huemer. V tento deň je námaha našťastie zvládnuteľná, napokon okrem nás sedia za stolom už len fotograf, tlačová dáma a veľvyslankyňa, elegantná žena s sukňou po kolená a polodlhými vlasmi. Nadšene upozorňuje, že víno v jej pohári sa volá úplne podobne ako ona. Dovoľte predstaviť: Annika Markovic. „Keby to tak bolo moje vinárstvo!“

Vymieňať si s ňou názory o slávnom ľadovom hoteli, nákladne presunutom banskom meste alebo kulinárskych zvykoch jej vlasti je radosť. Vo Švédsku, dozvedáme sa, má chlieb vďaka pridaniu sladu alebo medu vždy ľahko sladkastý nádych. Platí to aj pre knäckebröd, ten veľvyslankyňa vo voľných chvíľach rada pečie sama. Ako jeho opozícia chutí perfektne slané maslo, importované zo švédskej cirkvi. Nasleduje sýtozelená polievka z medvedieho cesnaku, ktorého listy kuchársky tím nazbieral v to isté ráno vlastnoručne v záhrade veľvyslanectva. Dosť jarný tanier je následne pekne naaranžované rizoto s marinovanou špargľou, pestom z listov púpavy, cesnačkom a tekvicovými semienkami. Už ste si všimli? Menu je kompletne vegetariánske, nielen preto, že sa hostiteľka sama stravuje bez mäsa, ale aj preto, že chce dať znamenie. „Mnohé klasiky mojej vlasti sa dajú bez problémov „vegetarizovať“, napríklad knedle plnené hubami namiesto mäsa,“ hovorí Markovic. Dá sa to pokojne robiť, napokon aj u Ikea už existujú veganské Köttbullar. Vo viedenských hostincoch oproti tomu vidí značný deficit. Aj inak má fundovaný názor na gastronomickú ponuku svojho nového domova: Chlieb najlepšie od Öfferl alebo levanduľovo-ražný chlieb v Steirerecku. Návšteva nedávno otvorenej reštaurácie Hemma ešte len čaká.

Švédska bomba? Nie, k fialkovému sorbetu, na ktorý treba okolo 6 000 ručne nazbieraných kvetov, je čokoládovo-sladkokový koláč s čokoládovým drobením a kvetmi. Že sú jedlé, sa hodí k tu vládnucej filozofii „no food waste“. Zvädnutý šalát, ako hlási Anders Wigh hrdo, sa mení na polievku, namiesto kôpru slúži feniklová vňať ako topping na sviežosť a knäckebröd sa, naozaj, zjemňuje kávovou usadeninou. Prípadné zvyšky rizota sa miesia na arancini. Dnes však na kráľovskom porceláne nezostáva nič.

Mnohí nám, gastro novinárom, závidia našu prácu. Po ukončení našej politickej misie možno povedať: Byť veľvyslancom má aj svoje výhody, napokon pohostenie a prijímanie hostí patrí k hlavným úlohám. S prázdnym žalúdkom sa vládne veru zle a že reč jedla je univerzálna, by malo byť rovnako jasné. Nech žije diktatúra dobrého vkusu! Tak po švédsko-rakúskom „dvojhlaví“ zostáva iba tichá ľútosť nad tým, že tieto termíny nie sú opakovateľné. Hoci: Ešte stále čaká jeden cisársky trhanec. —

Aj švédske veľvyslanectvo vo Viedni kladie dôraz na kulináriu. Rovno dvaja kuchári – Anders Wigh a Marissa Uchi-Svoboda – sa starajú o veľvyslankyňu Anniku Markovic (vľavo).
Porcelán Rörstrand je dostupný iba na švédskych veľvyslanectvách
Kuchár Anders Wigh

„Všetko je domácej výroby, od chleba až po dezerty.“

Čokoládovo-sladkokový koláč s drobením a kvetmi
Pohľad do záhrady veľvyslanectva

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!