A-La-Carte

Odchod, lúčenie (2008/4)

Sotva sa zavrú jedny dvere kuchyne, otvoria sa ďalšie. Na cestách v nepokojnom svete gastronómie.


Odchod, lúčenie

Text: Eva Rossman Ilustrácia: Peter Zolly
Ešte sa presne pamätám: sedeli pri stole číslo dva. Žena s veľmi blond vlasmi a dievča, vlastne dieťa, ktoré nerozprávalo. Dlhé, svetlohnedé vlasy, neprirodzene zviazané, ako keby bola väznená. Pohľad sklopený. Buchinger sedel oproti nim a rozprával to, čo rozpráva vždy, keď ide o možnú učňovskú pozíciu. Reč bola o namáhavej práci, o vytrvalosti, radosti a tímovej práci. Zrazu sa pozrel na dievča a opýtal sa: „Čo je? Chceš byť kuchárkou ty sama, alebo to chce skôr tvoja mama?“ Dievča zdvihlo hlavu, zdalo sa, že rastie, že sa stáva rovnako veľkou ako tí dvaja pri stole a povedala tak nahlas, že som to aj ja dobre počula: „Chcem to ja.“
Sú to viac ako štyri roky. Z uzavretého dieťaťa sa stala krásna mladá žena, ktorá nielen pracovne vie, čo chce. Prednedávnom nám podala ruku, usmiala sa, samozrejme, že zostaneme v kontakte, povedala. Predtým, samozrejme, veľa poďakovaní z jej strany a pochvál z našej a dojatie. Bola vonku za dverami hostinca a až tam, spolu s Christinou, ktorá práve stratila svoju kuchársku priateľku, plakala slzy lúčenia.
To s lúčeniami existuje, samozrejme, v každej brandži. Ale keď sa dlhé hodiny spoločne potíte a bojujete za to, aby všetko vyšlo hosťom dobré, včas, celkom výnimočné, v štýle Buchingera, horúce alebo studené, sladké alebo pikantné, vzniká taký celkom zvláštny pocit spolupatričnosti, taký, aký som inak nespoznala. Ani ako právnička na úrade spolkového kancelára, ani ako novinárka a už vôbec nie ako autorka, ale tam je človek už zo samotnej podstaty povolania skôr „osamelý jazdec“ – pravdepodobne aj preto ešte stále tak rada varím. Varenie je tímová práca, to nie sú hlúpe reči. Žiadny kuchár, žiadna kuchárka, ktorí to ešte nepochopili, nemôžu trvalo pripravovať chutné jedlá. A varenie je kočovná práca, práve pre našich učňov. Buchinger to vždy hovoril, po vyučení musia všetci preč, niekam inam, spoznať niečo iné, zbierať nové skúsenosti. Keď mala Sladjana pätnásť, šestnásť rokov, pozrela sa na neho veľkými vyľakanými očami, sklopila zrak a pracovala ďalej. Keď mala devätnásť, povedala Buchingerovi, že už teda odchádza. Už si bola vyskúšať varenie. V jednom vyslovene dobrom podniku vo Viedni, takom, v ktorom by som aj ja varila a učila sa, keby som už nebola trochu z veku kočovania, keby som príliš nelipla na našej bláznivej „reštaurácii na konci vesmíru“ vo Weinvierteli a keby som mala vôbec čas variť (tento „žiadny čas“ si beriem len pre „Starú školu“).
Buchinger, v rozpore so svojimi dlhoročnými kázňami, nebol vôbec nadšený, že „naše“ dievča odchádza. Samozrejme, potrebovali by sme ju viac než dosť. Naučila sa toho veľa. Ale pravdepodobne to nebolo len to. Videli sme ju vyrastať. Pritom na začiatku: priznávam, hneď som si ju obľúbila. Ale preboha, bola pomalá! Sotva prišiel trochu stres, mala si pocit, že jej ruky marinujú šalát spomaleným tempom. Čo z nej bude? Ako ju môžem naučiť tempo, jednu z najdôležitejších vecí v každej profesionálnej kuchyni? Ako sebadôveru? K tomu dvaja – mužskí – učňovskí chuligáni v najhoršej puberte, ktorí ju tak sekírovali, že jej občas vyhŕkli slzy. Zasiahnuť alebo nie? Buchinger je zástanca toho, že prežijú len tí najtvrdší, aspoň pokiaľ nie sú prekročené isté hranice. Ja som bola skôr za to, aby som tým dvom pubertálnym chlapcom jednu vrazila, ale to jednak nie je dovolené a po druhé si niečo také dokážem oveľa lepšie predstaviť, než to skutočne urobiť. Možno to súvisí s mojím druhým životom autorky kriminálok. A potom ešte Sladjanine začiatky v obsluhe. Walter je vynikajúci čašník, hlavný čašník, ktorý vie pri stole flambovať a presne vie, aké, hoci komplikované príbory, prečo, ako a kde ležia. Je aj veľmi dobrý školiteľ. Ale: Nemá ich rád, tých, ktorí ešte nič nevedia a tvária sa, akoby sa nikdy nič nenaučili, fučí a sťažuje sa a človek ho nejako aj chápe. Ale keď raz o Sladjane povedal: „Tá s tým veľkým zadkom…“, vtedy som na neho skoro vbehla s mojou zadnou časťou tela. Aj mne v mladých rokoch, slušne povedané, prisudzovali výrazné pozadie, nie veľmi vtipné pre nás dievčatá od šestnásť do šesťdesiat. Ach áno, a potom netrvalo ani dva týždne a nikto nevie ako, kedy a prečo, Sladjana bola nielen priateľská a úslužná, ale aj šikovná až rýchla, pekná na pohľad tak či tak (zo všetkých strán) a keď ju chcel Buchinger zobrať späť do kuchyne, náš Walter sa bránil. Sotva má skutočnú pomoc, práve začal, že ju niečo naučí, má ísť jeho slniečko zase od neho preč.
Roky sme spolu oslavovali Silvestra. Veľké silvestrovské menu vonku, hostia veselí, Buchingerova hostinská rodina ešte veselšia, štrngali sme si. A keď mal Walterov nové slniečko – mimochodom, má narodeniny rovnako ako ja 1. januára – 18 rokov, zahral jej polnočný koncert skutočný člen Viedenských filharmonikov. Schmiedingerovci patria k našim obľúbeným a stálym hosťom a na Silvestra si medzičasom dôchodca, umelecký hráč na bicie nástroje, rád berie svoju trúbku. (V lete nám pestuje paradajky a keď v klobúku a záhradníckom oblečení hnojí svoje nádherné rastliny, môže to občas viesť k iritáciám u hostí s filharmonickými predplatnými…) Každopádne, Sladjana sa usmiala a povedala, že to u nás, to je už niečo celkom výnimočné.
A ako sme sa triasli pred kuchárskou skúškou. Všetci sme vedeli, že to zvládne hravo, ale čo je už isté? A potom tá SMS-ka Buchingerovi. Najprv jedna, akoby všetko dopadlo zle. Potom jedna prekypujúca radosťou s vysvetlením: Neprepadla, ale vyznamenanie! A takáto od nás odchádza. Tá, na ktorú som sa mohla spoľahnúť. Hm. Nech odíde, nech ide svojou vlastnou cestou, nech ide ďalej. Bola rozrušená, prvý krok von, nová kuchyňa, taká, v ktorej mnohé veci fungujú inak. Noví kolegovia a kolegyne. Ako to pôjde? Podarí sa to? Budú ju mať radi? Ale najprv týždeň dovolenky, a potom… obrovské sklamanie. Z miesta nič nebude. Daňový poradca. Majiteľovi vysvetlil, že nesmie nikoho prijať, že by mal, naopak, niektorých ľudí prepustiť. Časy nie sú lepšie ani pre špičkovú viedenskú gastronómiu. Treba dávať pozor, aby osobné náklady neprerastali cez hlavu. Včas. A ona prišla, smutne rozprávala, že mohla zostať okamžite, čistá vypočítavosť, urgentne sme ju potrebovali, ale ona pomohla, keď to bolo dôležité a inak sa okamžite obzerala po ďalšej práci. Naozaj počúvala Buchingera. „O dva týždne budem mať jedno,“ povedala mi a zdvihla bradu. Nič už z toho plachého dieťaťa pri stole číslo dva. A na zlosť tu jeden a pol týždňa vôbec nebola a ani neviem, akú prácu si berie. Viem len, že je ich viac, z ktorých si môže vybrať. Jesť sa bude vždy, aj keď bubliny virtuálneho finančného sveta spľasnú (koho to pri ligotavých veciach, ktoré sa z deväťdesiatich deviatich percent skladajú zo vzduchu, vlastne môže udivovať?).
Ale zatiaľ čo ešte premýšľam o lúčení s našou Sladjanou, uvažujem, koľko bývalých učňov sa vydáva na túto cestu, držím im palce, aby boli pripravení veľa a veľa sa učiť, aby sa nenechali znechutiť, aby boli húževnatí a mali odvahu a radosť a nových priateľov, stretávam sa s gastronomickým príbehom o lúčení úplne iného druhu: Keby existoval, podobne ako v bývalom ZSSR „hrdinovia práce“, „hrdina pomocných šéfkuchárov“, tak by sa ním stal. Známy, ale nie hviezda. Vždy v tieni šéfkuchárov. 34 rokov v kuchyni luxusného hotela. Bol to on, kto v posledných rokoch, keď si šéfkuchári podávali kľučku, často manažoval každodennú prevádzku. Bol to on, kto bol zodpovedný za učňovské vzdelávanie, za také chúlostivé veci ako bezpečnosť a HACCP (tento program zabezpečenia kvality a predchádzania rizikám, ktorý bol vyvinutý v americkej kozmickej doprave a nakoniec viedol k tomu, že nikto nesmie letieť na Mesiac, pretože sa skutočne prišlo na to, že existuje príliš veľa rizík). Vystupoval pri večerných galavečeroch rovnako ako pri raňajkových bufetoch, vždy lojálny, v skutočnosti ďaleko nad rámec, až do sebazničenia, raz, po priveľa zmenách a mimoriadnych nasadeniach v kuchyni skolaboval a aj vtedy sa za to ešte hanbil. A teraz dávajú výpoveď tomuto pomocnému šéfkuchárovi všetkých pomocných šéfkuchárov, ktorému možno prinajlepšom vyčítať, že nebol dostatočne agresívny, nie dosť sebavedomý, nie dosť ambiciózny na to, aby sa včas stal šéfkuchárom. Za štyri roky by už bol na dôchodku. Ale tak dlho sa čakať nechcelo. Šéfkuchár, jeden z tých bezmenných, importovaných bezmennými medzinárodnými manažérmi (kočovnou skupinou úplne iného druhu), ktorí aj bez stôp zase zmiznú (a nad ktorých odchodom sa nikto nezamýšľa), ho cielene mobboval, tak dlho, kým už aj tak trpezlivý človek nechcel dať sám výpoveď. Teraz mu ponúkajú dohodu o rozviazaní pracovného pomeru. Aké milé. Aj v gastronómii existujú medzičasom systémy ekonomickej degenerácie, v ktorých sa kvôli číslam a údajne potrebným zabijackym manierom zabúda na to, kto ich nesie: Totiž takí ako môj priateľ Pepi, ktorý by sa mohol volať aj Hans alebo Franz, ktorý by mohol byť aj hlavný čašník. Vedieť počítať je dôležité, to vie každý dobrý hostinský. Ale našej Sladjane (a ostatným, ktorí začínajú mladí a v dobrej kondícii a ambiciózni vo svojom povolaní) želám, aby boli vnímaní ako človek, ako osoba, ako osobnosť. Ostatné sa nájde. Ak človek jednoducho vykročí za dobrodružstvom gastronómie.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!