A-La-Carte

Otázka polohy (2012/2)

Ako chutí Buchberg 17, Naintschgraben alebo Stuhleck? Včelár-kočovník Johannes Gruber sa so svojimi včelami usádza na najrozmanitejších miestach a stáča nielen odrodový med, ale aj jedlé krajiny.


Text: Claudia Schemerl-Streben
< /span>Fotografie: Stephanie Golser

Zatiaľ čo upratovacia čata vo Viedenskej štátnej opere čistí o siedmej hodine ráno javisko, na streche inštitúcie už pracujú desaťtisíce bzučiacich robotníc. Včely si túto prominentnú polohu samy nevybrali. Bola im v roku biodiverzity politicky nanútená pred bleskami fotoaparátov ako mediálne pôsobivý počin. Na udržateľné posilnenie ekologickej rovnováhy je však potrebné viac: užitočný hmyz potrebuje životný priestor, ktorý sa nachádza mimo husto osídleného veľkomesta a bol ušetrený od priemyselného poľnohospodárstva a tým aj od pesticídov. Takýto priestor im ponúka napríklad Johannes Gruber, ktorý sa profesijne venuje distribúcii biodynamických vín z burgenlandského vinárstva Meinklang a už vyše desať rokov sa môže nazývať včelárom-kočovníkom. Okrem výroby odrodových medov z púpavy, lipy a pohánky sa 43-ročný Štajerčan zameral na úplne nový prístup so svojimi takzvanými „polohovými medmi“ (Lagenhonige), kde chuť určuje oblasť a s ňou spojená rozmanitosť rastlín. Pomaranč, karamel, tymian, mäta, mach a tabak sú asociácie k jeho lahôdkam, ktoré vznikajú na vybraných lokalitách. Gruber prišiel na tento nápad po zbere, počas ochutnávania niekoľkých vedier medu. „Každý lesný med chutil inak a dokonca aj na tom istom stanovišti vznikol z neskorších zberov úplne nový typ medu, pretože sa v dôsledku rôznych období kvitnutia zmenil zdroj potravy. Existujú napríklad stanovištia so smrekmi, kde rastú maliny a lesný javor. Na iných miestach sú zas primiešané jedle, čím celkovo vzniká úplne iná korenistosť.“

Tento nomád sťahuje svoje včelstvá najviac trikrát ročne – štátne zriadenie úľa sa skladá z kráľovnej, stoviek trúdov a desaťtisícov robotníc, ktoré v priebehu svojho života zastávajú funkcie ako strážkyne, pestúnky, zberačky, klimatizérky, staviteľky a producentky medu –, pričom pre ne preskúmal 20 špecifických stanovíšť. Na transport svojich chovankýň čaká Gruber do večerných hodín, kedy sa zberačky s rýchlosťou letu až 30 km/h, naložené poslednými zásobami nektáru a peľu dňa, vracajú do príslušného úľa, ktorý v hlavnej sezóne – od mája do júna – obýva 60 000 včiel. Po tom, čo boli letáče, štartovacie a pristávacie dráhy pilného hmyzu uzatvorené a úle (=včelstvá) boli zafixované popruhom, naloží Gruber svoju bzučiacu batožinu do VW dodávky a odvezie ju na miesta, kde včely očakáva zdroj potravy, ktorý sa neskladá z jedného konkrétneho druhu rastliny (medonosnej rastliny), ale zo súčtu kvitnúcich rastlín, teda krajiny. Samostatná lokalita Naintschgraben je napríklad 40 kilometrov od Gruberovho domu, nachádza sa v nadmorskej výške 500 metrov a vyznačuje sa morom lúk a smrekovými lesmi, z čoho vzniká jemný, jantárový lesný med s jemnými tónmi pomarančovej kôry a sladu. Lokalita Stuhleck sa naopak nachádza v nadmorskej výške 1 200 metrov a je výbežkom Fischbacherských Álp. Prevládajúci smrekový les je tam z jednej tretiny porastený jedľou bielou, vďaka čomu prevláda výrazný živicový tón a machová aróma.

Kým svetlé kvetové medy sa produkujú z nektáru rôznych kvetov, tmavý lesný med vzniká z medovice: vošky cicajú živiny z cievnych zväzkov smrekov a jedlí, strávia miazgu z kôry a vylučujú ju ako kvapky, ktoré včely zbierajú a vyrábajú z nich tmavý, korenistý med. Pritom je výnosná produkcia závislá od viacerých faktorov. Predpokladmi sú priaznivé počasie (silné dažde a búrky medovicu zmývajú) s teplotami nad 20 °C, dobre vyvinuté včelstvo a správny čas: medovicu možno zberať iba počas troch týždňov v roku (zvyčajne od polovice júna do začiatku júla), kedy sú vošky aktívne, skôr než ich skonzumujú lumčíky a tým prestanú predstavovať zdroj potravy pre včely. Aby Gruber znásobil komplexnosť svojich horských lesných medov, fermentuje ich, čím sa opiera o princíp dvakrát pálenej pálenky: na tento účel položí zozbieraný plást medu na dno úľa, kde ho robotnice považujú za potravu, opätovne ho obohatia enzýmami a spracujú na med. Hoci sa pri tom polovica medu stratí, výsledok je v chuti ešte koncentrovanejší a komplexnejší.

Gruber má v repertoári vyše 15 medov. Na polohový med sa z nich zušľachťujú len tie stáčané medy, ktoré vykazujú typickú chuť príslušnej krajiny, ktorá nestráca na jedinečnosti ani v nasledujúcom roku a má tak rozpoznateľnú hodnotu. Kým sa tak stane, výťažok z prvýkrát vyskúšaných lokalít – včelár-kočovník každý rok preskúma päť až šesť mikroregiónov – sa nazýva „krajinný med“ (Landschaftshonig). Ako napríklad ten, ktorý má svoj pôvod v juhotajerskom kopcovitom Gamlitz blízko slovinských hraníc. Tam sa včely minulý rok v máji pásli na nektári púpavy a čerešne vtáčej a vyrobili z neho krémový, svetložltý med s jemným nádychom marcipánu, ktorý by sa mohol dostať do radu polohových medov.

Ako sa skladá potrava jeho včiel kranských, k ktorých charakterovým vlastnostiam patrí nielen miernosť, ale aj enormná usilovnosť, pozná včelár podľa peľových obnôžok (takzvaných „košíčkov“), ktoré si hmyz nosí domov na zadných nohách. Gruber si založil celý arzenál vzoriek peľu, ktorých rôzne farebné odtiene poskytujú informácie o navštívených kvetoch a variajú od svetložltej (repka) po oranžovú (púpava), cez zelený odtieň (čerešňa vtáčia) až po čokoládovohnedú (pri ďateline lúčnej). Peľ je aj to, čo hmyz pri svojej zbernej činnosti otiera o piestik kvetov a tým kvet opeľuje, takže sa môže vyvinúť plod. Vysoký ekologický prínos, ktorý včela pritom podáva, sa až príliš rada prehliada: nie menej ako 80 percent všetkých rastlín je odkázaných na opeľovanie včelami. Nemecký včelár Werner Gekeler a autor knihy „Honigbienenhaltung“ opisuje napríklad demonštráciu v predvádzej záhrade, kde bolo niekoľko stromov jabloňového sadu okrem jednej vetvy obalených jemnou drôtenou sieťou a tým včelám zneprístupnených. Výsledok: v sietenej oblasti sa vyvinuli dve jablká, zatiaľ čo voľne rastúca vetva priniesla 157.
Johannes Gruber, ktorý sa vyhýba priemyselnému poľnohospodárstvu a svoje včelstvá umiestňuje len tam, kde sa môžu vo svojom akčnom rádiuse štyroch kilometrov pohybovať bez insekticídov a musia čeliť výlučne svojim prirodzeným nepriateľom, ako sú mravce a sršne, vie o podobných prípadoch. Marhuľový sad susedného poľnohospodára bol tento rok v plnom kvete a bol jeho včelami masívne opelený. „Čoraz viac sa stáva službou včely v čase kvitnutia takpovediac prenajímať, aby bolo zabezpečené opeľovanie kultúrnych plodín. Niektorí poľnohospodári dokonca začínajú dovážať čmeliaky z Holandska, pretože nie je dostatok divých populácií.“

Zatiaľ čo sa Gruber snaží o terroir-špecifickú charakteristiku a tým prekvapuje aj školené jazýčky, produkt med je v bežnej špičkovej gastronómii implementovaný len zriedka. Ak vôbec, tak oblasť použitia, ako u Waltera Eselböcka a Alaina Weissgerbera z Taubenkobelu, zostáva obmedzená na oblasť dezertov a dresingov. Med má v gurmánskej reštaurácii svoje oprávnenie aj ako sladidlo do nealkoholických nápojov, ako sú infúzie eukalyptu, alebo ako glazúra na bôčik, jahňacinu a aktuálne na čiernu perličku, ktorú Erich Stekovics potiera aromatickou zmesou medu, byliniek a čili. Viac priestoru majú cukrári ako Thomas Köpl (reštaurácia Amarantis) alebo Yannick Ferraton, ktorý je v reštaurácii Henrici v Eisenstadte zodpovedný za múčniky a dezerty. Na svojich medzinárodných zastávkach prišiel Ferraton opakovane do kontaktu s týmto produktom: v Anglicku spoznal chrumkavú pochúťku Honey Comb, v Rusku bohatú medovú tortu Medovnik. Ako rodený Francúz ovláda nielen recept na Pain d'épices poslepiačky, ale aj na nugát de Montélimar, ktorého základom je levanduľový med z Provence. Šéfk cukrár – okrem levanduľového obľubuje aj gaštanový a pomarančový med – využíva med na prípravu prepracovaných dezertov, ako aj na relatívne banálne palacinkové cesto alebo francúzsky pieskový koláč Sablé Breton. Dokonca má okamžite pripravený aj recept na makrónky a navrhuje naplniť jemné mandľové pečivo krémom z čokolády a smrekového medu s pečenými marhuľami.

Gustav Jantscher, ktorý sa naposledy staral o kulinárske výšiny v reštaurácii Edelweiß v Schrunse a od mája pracuje ako šéfkuchár v Aiola City v Grazi, bol sám desať rokov včelárom a svojich 16 včelích úľov mal umiestnených v nadmorskej výške 1 000 metrov vo vorarlberskom Walsertale. Pred dvoma rokmi sa musel so svojím koníčkom rozlúčiť, pretože sa stal príliš časovo náročným. Má však ešte v zálohe 200 kilogramov úrody a svojím medom vylepšuje napríklad domáci ražný celozrnný chlieb, ktorý sa podáva na začiatku jeho štyroch tematických menu so smrekovým maslom, alebo ním dochucuje ragú z diviny. Ako dôvod pre skôr zdržanlivý prístup k medu uvádza možnosti kombinovania, pri ktorých „kuchár rýchlo naráža na svoje limity“, pretože med je len podmienečne prispôsobivý a svojou dominanciou by mohol prehlušiť chuť iných ingrediencií.

Kolega Heinz Reitbauer, ktorý sa už dlhší čas teší neutíchajúcemu nadšeniu svojich hostí vďaka svojej metóde obaľovania do vosku, si nedostatočnú tematizáciu v rakúskych kuchyniach vysvetľuje taktiež veľmi špecifickou arómou: „Med nie je pre každého. Aj pre nás dlho nebolo samozrejmosťou s ním pracovať.“ Zmenilo sa to vďaka domácemu včelárovi Antonovi Neberovi, ktorý okrem iného umiestnil niekoľko včelstiev za Reitbauerovým rodinným podnikom na Poguschi. Už tri roky pravidelne zásobuje špičkovú reštauráciu v Stadtparku, a to nie jednou, ale hneď štyrmi druhmi: agátový, lipový, lesný a pagaštanový med majú odvtedy svoje stále miesto v Reitbauerovom kuchynskom regáli. „Už nesiahame automaticky po cukre a ako náhradu ani bezhlavo nepoužívame jeden z týchto druhov, ale zámerne variujeme medzi typmi medu, aby sme podčiarkli charakter konkrétnych jedál.“ Zaujímavé by pre neho mohli byť možno aj rarity Johannesa Grubera, z ktorých včelár uchováva ročníky až do roku 2000 vo svojej chladiarni. Alebo jeho najnovší med, ktorý vznikol priamo pri dome vo východnom Štajersku, obklopenom zmiešaným lesom a šťavnatými lúkami, v nadmorskej výške okolo 430 metrov. Sebakritický včelár je o produkte svojich včiel každopádne presvedčený. Buchberg 17 bude tento rok prvýkrát plnený s označením „lagentypisch“ (typický pre lokalitu).

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!