V Rheingau sa Peter Jakob Kühn postaral o neortodoxné Rizlingy už pred 20 rokmi. Jeho syn k tomu dnes pristupuje tradičnejšie.
Stanica Oestrich-Winkel, pondelok pol jedenástej dopoludnia počas teplého júnového dňa. Len málokto tu vystupuje z vlaku z Frankfurtu. Keby popri hlavnej ceste už nerástli prvé rady viniča, človek by neveril, že sa ocitol v epicentre jednej z najvýznamnejších vinárskych oblastí Nemecka, v Rheingau. Kúsok nad centrom obce sa nachádza vinárstvo Petra Jakoba Kühna. V súčasnosti jeden z najlepších podnikov v regióne, ak nie v celom Nemecku – na tom sa zhodnú takmer všetci kritici v krajine. Porovnateľne skromný majetok uprostred jedného z jeho vinohradov v Oestricher Lenchen. Žiadne stopy po okázalosti, žiadne odmietavé múry, žiadne zablokované brány – otvorený dom. Hodí sa to ku Kühnovcom. Zostali pri zemi. Zakorenení. Ich história je poznačená vzostupmi a pádmi, žiarivými úspechmi, ale aj obdobiami existenčnej neistoty. Už niekoľko rokov ho vedie Peter Bernhard Kühn so svojou manželkou Viktóriou. Zdá sa, že dosiahlo vrchol: Vína sú uvedené v najlepších reštauráciách po celom svete a rok čo rok zbierajú najvyššie ocenenia.
Nebolo to tak vždy. Až otec, Peter Jakob Kühn, sa začiatkom 80. rokov odvážil urobiť krok od každodenného vína s istým odbytom k dobrodružstvu kvalitného vína. Skok bez záchrannej siete – napokon však skok na samý vrchol. Odvtedy sa začalo neúnavné hľadanie svätého grálu, otázka, ako robiť stále lepšie víno.
Peter Jakob Kühn skoro prešiel na ekologické a následne na biodynamické vinohradníctvo, experimentoval s alternatívnymi metódami výroby, veľa riskoval a vyhral. Avantgardista, ak chcete. Jeho syn Peter Bernhard k tomu dnes pristupuje pokojnejšie. Žiadne štylistické excesy – ale rovnako vzrušujúce víno. Neobvyklý rodinný príbeh o rebelskom otcovi a jeho rozumnom synovi.
Hoci sú obaja povahovo odlišní, v otázke svojich vín sú jednotní. Musia byť výnimočné. A oni aj sú: Rizlingy z prvotriednych polôh v blízkosti Rýna, také precízne a jemné, akých je len málo. Úlohy sú medzitým jasne rozdelené: Syn vedie podnik a má hlavné slovo – aj keď celá rodina pomáha. Suverénne rozhodnutie otca, aj keď to preňho pravdepodobne nebolo celkom ľahké. Možno si Peter Jakob Kühn spomenul na svoje vlastné začiatky v 70. rokoch, keď ako 24-ročný vstúpil do vinárstva, na boje, ktoré zvádzal: Boli to vtedy občas búrlivé diskusie medzi ním a jeho otcom. Išlo o nič menej ako o budúcnosť vinárstva, o otázku: kvantita alebo kvalita.
Otec nedokázal pochopiť, prečo by sa malo sadiť viac koreňov viniča na užší priestor, aby sa nakoniec pozbieralo menej úrody, ako si syn zaumienil. Že nižší výnos prináša vyššiu kvalitu, sa otcovi zdalo nepodstatné, vtedy sa počítala ekonomická istota. Kritériá, ktoré boli zase pre mladého Kühna príliš malé, príliš úzke, málo vizionárske. Hovorí, že už vtedy chcel viac.
Dnes má ďaleko cez šesťdesiat a stále sa smeje tým šibalským smiechom, ktorý je preňho taký typický. Je to neobvyklý, otvorený človek – niekto, koho si človek okamžite získa. Aj vášnivý bojovník. Generačný konflikt sa náhle skončil: Otec zomrel, keď mal Kühn len 26 rokov. Zrazu bola tu, vytúžená sloboda, ale aj kompletná zodpovednosť. Spolu so svojou rovnako mladou manželkou všetko prevrátil naruby.
Peter Jakob v pivnici a vo vinohrade, ako hovoria vinári z Rheingau vinici, Angela Kühn so zákazníkmi a obchodníkmi, na veľtrhoch a degustáciách. Nie žena, ktorá svojmu manželovi len kryla chrbát, ale pomáhala – výrečne a rovnako srdečne. Nové vinárstvo, nové polohy, nová výsadba – čo najhustejšia, pochopiteľne. Okrem toho tri deti a stále termíny v banke. Prešli na ručný zber a nakoniec sa vzdali aj herbicídov – viac námahy, viac investícií. Jediná odmena: Vína boli stále lepšie. Trvalo roky, kým si to niekto všimol. Až so svojím 1991 Riesling Doosberg získali prvýkrát prvú cenu v známom nemeckom gurmánskom časopise. Bol to prelom, no nie koniec takmer neúnavného Kühnovho hľadania.
Pretože deti boli stále choré, zmenili ich stravovanie; namiesto toho, aby im pri každom prechladnutí dávali antibiotiká, ako radil obvodný lekár, stali sa z nich poriadni „celozrnní šialenci“, ako hovorí Angela Kühn.
To, čo funguje u detí, by mohlo prospieť aj viniču, uvažovali. Odvtedy sa vzdali systémových pesticídov, prešli na biologické a v roku 2004 ako jedno z prvých nemeckých vinárstiev na biodynamické hospodárenie. Celý program s vlastným kompostom a vlastnoručne miešanými preparátmi, s bylinkovými čajmi a kravskými rohmi. Samozrejme, bez ideologickej tvrdohlavosti, vždy s cieľom robiť ešte lepšie vína.
V tomto čase, okolo prelomu tisícročí, Kühn veľa cestoval. Rozširoval si obzory. Kľúčovým zážitkom bola napokon degustačná cesta vo Furlansku. U Stanka Radikona a Joška Gravnera, ktorí v regióne odštartovali renesanciu macerácie šupiek pri bielych vínach a napokon zmenu éry prírodných vín (Natural Wines). Najmä zrenie v amforách Kühna fascinovalo. Pre neho, ktorý vždy hľadal esenciu vína, niečo ako zjavenie. Pôvodná metóda bez intervencie sa mu zdala ako konečná cesta k podstate vína. Po návrate domov si zaobstaral amfory zo Španielska a ako prvý nemecký vinár začal vyrábať Rizling v archaických hlinených nádobách. V Rheingau nastal rozruch, kde vtedy muselo ísť všetko prísne podľa predpisov a konvencií.
Kühn otvoril nový, iný vesmír. Rizlingy s jemnou štruktúrou trieslovín, ktoré sa odkláňali od bežného chuťového obrazu. Nič pre odrodových fetišistov. Kontroverzná štylistika, najmä pri ušľachtilej odrode Rizling, svätej krave Rheingau. Kühn si spomína, že mal sám pochybnosti, ale napokon ho tieto lahodné Rizlingy bavili. A nielen jeho. Postaral sa tým aj o medzinárodný rozruch. V čase, keď ošiaľ okolo bieleho vína macerovaného na šupkách ani zďaleka poriadne nezačal, prišiel práve zo zatuchnutého Rheingau Rizling z amfory.
„Nešlo mi o to, aby som všetko robil inak,“ hovorí Kühn dnes. Bol to proces sebaobjavovania. Klasifikácia týchto vín do Erste a Große Lagen – v Nemecku absolútne kritérium kvality – mu bola pre jeho individuálne Rizlingy samozrejme odopretá.
Keď jeho syn vstúpil do podniku, projekt revolúcie nakoniec zastavil. Peter Bernhard mal úplne inú víziu, ako by mal Rizling z Rheingau chutiť. Macerácia a amfory, takéto excesy sa mu už do pivnice nedostali. Jeho syn bol v tom veľmi rozhodný, spomína otec Kühn: Na veľtrhu prírodných vín v Londýne si plný nadšenia objednal u obchodníka amfory – lenže jeho syn to vôbec nepovažoval za vtipné: „Ešte nikdy som ho nevidel takého zmäteného,“ hovorí Kühn starší. Vtedy pochopil, že musí ustúpiť so svojimi vlastnými predstavami. Potichu išiel k stánku gruzínskeho obchodníka a objednávku zrušil. Staré, použité amfory ležia dnes vo vinohradoch – hlboko zakopané.
Peter Bernhard si o archaickej vinifikácii veľa nemyslí, metóda, ktorá podľa jeho názoru mení pôvodný charakter vín. Maceráciu bielych vín len preto, že je to v móde, považuje za chybný vývoj: „Oranžová za každú cenu, to nie je moja šálka kávy,“ hovorí tak pokojne a rozhodne, že akákoľvek ďalšia otázka je zbytočná. Radšej Rizlingy dorába vo veľkých drevených sudoch, ako je v Rheingau tradíciou. Chce precízne, puristické Rizlingy bez akéhokoľvek rušivého faktora.
Experimenty otca si však cení. Aspoň nemusí rozbehnúť ďalšiu revolúciu, nemusí sa ako iní mladí vinári oslobodzovať od konvencií, tú prácu urobil otec. Hranice sú preskúmané. „V podstate máme rovnaký cieľ,“ sumarizuje, „len inými cestami.“ On sám seba nazýva vinárskym synom a človekom z iného odboru. Vlastne nechcel mať nič spoločné s vinohradníctvom, s touto úlohou sa počítalo pre jednu z jeho dvoch starších sestier. Peter Bernhard študoval filozofiu a ekonomiku, potom začal v nemeckej stanici ako športový reportér.
Je to pokojný, rozvážny typ, celkom sebavedomý. Prechod jeho rodičov na biodynamické vinohradníctvo ho nakoniec získal. Preňho to bol iný, hlbší prístup, spôsob myslenia, spôsob života, ktorý ho fascinoval. Postupne začal rozumieť, ako je všetko so všetkým spojené v prírode.
„Jednoducho to pôsobilo správne,“ hovorí. Tak správne, že pred desiatimi rokmi nastúpil do podniku a od roku 2018 ho aj oficiálne vedie. Predtým ešte absolvoval renomovanú vinársku vysokú školu Geisenheim plus stáže v Burgundsku a Alsasku. Vo Francúzsku sa naučil všetko, čo nepotreboval z toho, čo sa učilo na vysokej škole. K viniču pestuje vzťah dôvery, empatický vzťah, ako to nazýva. S cieľom stále menej zasahovať do procesu, stále viac ustupovať do úzadia. S „Hands Off Winemaking“, ako sa dnes rada populárne propaguje, to nemá nič spoločné. Skôr ide o neustále pozorovanie a z toho vyplývajúce rozhodnutia, či niečo urobiť alebo nie. Nájsť rovnováhu medzi aktívnym tvorením a púšťaním, dôverou. Peter Bernhard Kühn je majster rovnováhy. To sa ukazuje aj na jeho vínach. Výnimočná harmónia všetkých zložiek, mnohovrstvové prelínanie jemných aróm. Nikdy hlasné, nikdy prvoplánové. Podstatné a zároveň vznášajúce sa. Zdržanlivé a predsa rozhodné. Od vinárskeho vína Jakobus až po Veľké polohy, Lenchen, Doosberg, Sankt Nikolaus. Poznačené bridlicovými alebo kvarcitovými pôdami Rheingau. Kühn však napriek tomu nešpekuluje o charaktere pôvodu. Nechce nič vyjadrovať. „To príde automaticky,“ hovorí, „keď to človek dovolí.“
Prechádza sa radmi viniča Sankt Nikolaus, pomenovaného podľa kamennej postavy vo vinohrade. Vinohrad sa jemne zvažuje až k Rýnu. Hneď vedľa cesty pri vyľudnenej stanici Oestrich Winkel. Takmer nepozoruhodné. Kühnovci z toho vedia robiť Rizlingy, ktoré sú celkom veľkolepé. —

„Oranžová za každú cenu, to nie je moja šálka kávy.“
Peter Bernhard Kühn

jemné vína extra triedy.

„Nešlo mi o to, aby som všetko robil
inak, bol to proces sebaobjavovania.“
Peter Jakob Kühn
Informácie
Vinárstvo Peter Jakob Kühn
Mühlstraße 70, D-65375 Oestrich-Winkel, weingutpjkuehn.de
Dostupné na shop.doellerer.at