A-La-Carte

Jedlo ako celkový zážitok (2011/4)

O stravovaní mimo domov. Historický prehľad od antiky až po súčasnosť.


Jedlo ako celkový zážitok

Text: Sonja Stummerer & Martin Hablesreiter

S približne 660 000 oficiálne registrovanými gastronomickými prevádzkami disponuje Rakúsko širokým spektrom kultivovanej pohostinnosti. Len vo Viedni každoročne obohatí toto odvetvie okolo 200 novootvorených podnikov. Bohatá ponuka nezahŕňa o nič menej pikniky pre pastierov na staroviedenskom horskom salaši ako konzumáciu ustríc v orientálnych parných kúpeľoch či návštevu Griechenbeisl, založeného v roku 1447, najstaršieho hostinca (výčapu) v meste. V tých časoch však bolo veľmi ďaleko od toho, aby sa niekto nazval reštauráciou, nehovoriac o tom, že by ňou skutočne bol.

Medzi rímskymi Thermopolia a frankfurtskou kuchyňou

Koncept podávania teplých jedál v priestoroch špeciálne na to určených existoval už v Rímskej ríši. Len v oblasti mesta Pompeje sa pri vykopávkach našlo asi 160 krčiem a vývarovní, takzvaných Thermopolia. Jesť jedlo varené inými neznamenalo v žiadnom prípade luxus, spoločenský život či zábavu, ale slúžilo na každodenné stravovanie. Od antiky až po stredovek si ľudia kupovali teplé jedlá vo vývarovniach alebo pri stánkoch na ulici, pretože súkromné kuchyne boli nedostatkovým tovarom. Naša vstavaná kuchyňa bola vynájdená až v roku 1926 viedenskou architektkou Margarete Schütte-Lihotzky. Späť do Ríma: Zakúpené pokrmy sa konzumovali na stoloch pred Thermopolia, postojačky, alebo sa zabalili a odniesli so sebou. Ľahko si možno predstaviť, že starí Rimania jedli svoj obed na schodoch pred senátom rovnako, ako to dnes robia makléri pred Wall Street v New Yorku alebo v londýnskej City. Mnohé hostince mali aj viac či menej vábne jedálne, ale ani po kulinárskej, ani po atmosférickej stránke sa netešili obzvlášť dobrej povesti. Reprezentatívne sa jedávalo doma. Pre ženské hostky boli tieto priestory beztak tabu.

O anglických krčmách a francúzskych polievkarňach

Po rozpade Západorímskej ríše myšlienka podávania vareného jedla za peniaze – nateraz – zanikla. Až v priebehu 16. storočia napadlo hostinským v anglických krčmách ponúkať jedlo aj na konzumáciu v interiéri. Pravdepodobne to požadovali cestovatelia. V Londýne majitelia Alehouses, taverien a rôznych hostincov odteraz ponúkali svojim hosťom už nielen alkoholické nápoje, ale aj niekoľko vhodných jedál. Záležitosť bola skôr rustikálna, sedávalo sa spoločne za veľkými drevenými stolmi. Jedlo sa to, čo bolo na stole.

Malo prejsť ešte niekoľko generácií, kým sa šľachta a gastronómia konečne stretli. História reštaurácie je kontroverzná. Najobľúbenejšia legenda hovorí, že v roku 1765 – samozrejme v Paríži – otvoril svoje brány podnik s názvom Boulanger. Rád sa prezentuje ako prvá reštaurácia na svete a mala to byť polievkáreň, ktorej cieľom bolo v prvom rade slúžiť zdraviu svojich hostí.

Údajne sa podávalo ovocie, mliečne výrobky a výživné bujóny. Tie druhé napokon dodali práve vzniknutej inštitúcii aj jej názov, pretože posilňujúce polievky, ktoré mali obnoviť fyzické sily, niesli pomenovanie restaurant. V skutočnosti neexistujú žiadne dôkazy o existencii tohto gastronomického podniku. Preukázané je založenie parížskeho podniku Mathurinom Rozem de Chantoiseau v roku 1766. Podľa toho by on mohol byť prvým reštaurátorom.

Stravovanie na účet v štýlových reštauráciách vyššej triedy

Myšlienka sa ujala, novátorské reštaurácie vyrastali ako huby po daždi a čoskoro už neponúkali len teplé vývary. Už okolo roku 1800 malo v Paríži existovať okolo 600 reštaurácií. Mladé podniky sa od starých hostincov líšili predovšetkým možnosťou vybrať si z rôznych jedál, ako aj architektonickým stvárnením. Jednotlivým hosťom boli pridelené individuálne stoly, jedálne boli vyzdobené umeleckými predmetmi a nákladnými dekoráciami. Ako je známe, aj oko je, a tak čoskoro obrovské zrkadlá zdobili priestory, vďaka čomu pôsobili svetlejšie a veľkorysejšie. Gastronómia urobila skok od jednoduchého stravovania ku kulinárskemu celkovému zážitku. Medzi jednotlivými prevádzkami vznikol skutočný súboj o prepych a vybavenie. Keď v roku 1780 získali do nových reštaurácií prístup aj ženy, rýchlo sa vyvinuli na obľúbené miesto stretávania pre všelijaké milostné avantúry, čo len ďalej podnecovalo túžbu po dekoráciách. Nie úplne náhodou prvý vývojový skok reštaurácie spadá do obdobia Francúzskej revolúcie, kedy po zániku šľachty mnohí služobníci, medzi nimi aj kuchári, prišli o svoje dvorné zamestnanie a hľadali alternatívne profesijné modely.

Na dlhý čas ostalo potešenie z návštevy reštaurácie vyhradené bohatej vyššej vrstve. Stolovať mimo domova v dôstojnej atmosfére bolo potešením pre horných desaťtisíc, skutočnosť, na ktorej ani nasledujúce dve storočia veľa nezmenili. Pretože skutočný celospoločenský dosah dosiahla gastronómia v dnešnom zmysle až oveľa neskôr, niekoľko tisíc kilometrov západne od Paríža: po druhej svetovej vojne v New Yorku. V neposlednom rade spoločenská rozmanitosť „veľkého jablka“ vyústila do – dodnes trvajúceho – trendu konzumovať receptúry z celého sveta mimo domova. Zrazu bolo možné a štýlové vybrať si medzi kóšer, halal, budhistickou pôstnou stravou alebo burgerom. Myšlienka Newyorčana Franka McNamaru dala kulinárskej scéne ďalší silný impulz. V roku 1950 vynašiel kreditnú kartu, ktorá nie nadarmo dodnes nesie názov Diners Club. Profesionalizovaná forma stravovania na účet.

Spoločenský parket, kulisy každodenného života a celkový zážitok

Čoraz efektívnejšie chladiace a prepravné systémy v sektore potravín, ako aj rastúci dopyt po medzinárodných surovinách urobili svoje pri oživení tohto odvetvia. Stravovanie mimo domova sa stalo cenovo dostupným aj pre strednú vrstvu a následne obľúbenou voľnočasovou aktivitou. Či už na romantickom rande v Little Italy, ako kedysi Susi a Strolchi, alebo na to, aby ste boli videní a videli v Nobu Roberta De Nira v TriBeCa: Ako kedysi reštaurácie v Paríži, tak aj tie v New Yorku mutovali na spoločenský parket a miesta osobnej sebareprezentácie. Interiérový dizajn a dekor hrali pri tom prinajmenšom takú dôležitú úlohu ako jedlo samotné. Početní filmári objavili reprezentačnú schopnosť reštaurácií, ktoré teraz čoraz častejšie slúžili ako kulisy. Napríklad vo filme Broadway Danny Rose vzdal Woody Allen svojmu obľúbenému reštaurácii Carnegie Delicatessen filmový hold, a aj dámy zo Sex v meste sa s obľubou stretávali v dizajnérskom podniku.

Koncept reštaurácie ako kulisy každodenného života, respektíve ako celkového zážitku, však nezdokonalili newyorskí dizajnéri, ale údajní nepriatelia gastronómie: Myšlienka jednotného dizajnu výberu jedál, loga, obsluhujúceho personálu, nábytku, hudby, atmosféry a architektúry bola iniciovaná reštauráciami rýchleho občerstvenia v USA. V roku 1920 otvorili v Spojených štátoch White Castle, prvý podnik, ktorý lákal na svoj špeciálny dizajn. V roku 1926 nasledoval White Tower od rovnakého podnikateľa, predtým ako v roku 1940 otvorila prvá pobočka McDonalds. S takzvanými rodinnými reštauráciami, ktoré pre dnešného giganta rýchleho občerstvenia vynašiel muž menom Ray Kroc, vznikol úplne nový, hierarchicky nesúrodý typ stravovacieho podniku. Obsahoval prvú otvorenú kuchyňu na svete a bol aj inak symbiózou kulinárskej ponuky, atmosféry a ducha doby. Zaoblený „smoothie-burger“ sa presne hodil k estetike dinerov a Cadillacu.

Keď neskôr anglický kuchár Heston Blumenthal stretol londýnskeho dizajnéra Brenta Richardsa, mal malú reštauráciu v Bray a množstvo nápadov na nové metódy prípravy. Spoločne Blumenthal a Richards vypracovali kulinársky celkový koncept založený na magickom svete Alica v krajine zázrakov. Heston Blumenthal bol prezentovaný ako kúzelník. Vybavenie, príbory, riad a samozrejme samotné pokrmy – všetko bolo spochybnené, nanovo interpretované a podrobené rozprávkovému reštartu. Chceli vytvoriť celkové umelecké dielo a verili, že sú v dobrej spoločnosti, veď všade naokolo kuchárske hviezdy ako bratia Rocca, Michel Bras alebo Joel Robuchon chceli mať svoje kulinárske inovácie podávané vo vhodnom prostredí. Dokonca aj Alain Ducasse si nechal svoju starobylú parížsku

reštauráciu Plaza Athénée nedávno nanovo navrhnúť. A to je aj správne, pretože nič nie je dráždivejšie ako moderná ľahká kuchyňa, ktorú servírujú ženy v dirndloch v reštauračných priestoroch pripomínajúcich sedliacke izby.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!