V Ázii sa praktizuje už po stáročia; a v USA je pestovanie húb už niekoľko rokov silným trendom. Len Európa trochu zaostáva. Ale nedávno sa čoraz viac mladých Rakúšanov začalo živiť svojou vášňou.
Text & fotografie: Georges Desrues
Počas teplého októbrového dňa sa Florian Kogseder prechádza svojou záhradou a krúti hlavou. „Taký katastrofálny hubársky rok ako tento som v celom svojom živote ešte nezažil,“ hovorí Hornorakušan a trochu bezradne pozoruje desiatky narezaných kmeňov stromov, ktoré postavil v zatienenej časti záhrady a prikryl machom. Tu by malo byť všetko plné húb, ale najskôr horúčavy a sucho v lete, potom konečne pár mokrých jesenných dní a nakoniec predsa len zase teplý vietor fén v septembri a začiatkom októbra spôsobili, že úroda vyzerá doteraz skôr biedne. Okrem pár ojedinelých zvädnutých húb nie je vidieť skoro nič. „Sezóna sa však len začína, možno sa to len trochu oneskorilo a začne to inými druhmi,“ dodáva Kogseder, aby sa povzbudil.
To, že práve v tomto roku bude počasie také nevhodné, samozrejme nepredpokladal, keď sa na jar osamostatnil a pestovanie húb sa stalo jeho hlavným zamestnaním. Mykétami bol vraj vždy nadšený, už ako malé dieťa, keď ho otec brával na huby do lesov blízkeho národného parku Kalkalpen, rozpráva dnes 26-ročný mladík. Vtedy o povolaní ešte nebola reč, neskôr sa zapísal na biochémiu, štúdium však prerušil, aby dokončil učňovku ako kuchár. Ako kuchár potom pracoval, až kým nedostal nápad urobiť si zo svojho koníčka živobytie. „Existuje jednoducho celý svet chutí a rôznych foriem konzistencie, ktoré sú ešte úplne neznáme a len čakajú na to, kým budú objavené,“ hovorí Kogseder. Aby potvrdil svoje tvrdenie, odtrhne malú pečiarku mandľovú, ktorá sa nielen tak volá, ale skutočne intenzívne chutí po mandliach. „Keď ju opečiete na masle, rozvinie svoju arómu ešte viac,“ povie a ide hneď do domu, aby v kuchyni rozohrial na panvici trochu masla a hubu v ňom opiekol.
Presnejšie povedané, dalo by sa pestovať každý druh huby, hovorí Kogseder, zatiaľ čo sa pečiarka mandľová praží a rozvíja svoju maslovo-mandľovú arómu, aj hríby a kuriatka, avšak tie patria do kategórie, ktorá potrebuje blízkosť určitých živých stromov, čo robí ich pestovanie nákladným a ekonomicky sotva rentabilným. „K nim patria aj hľuzovky, ale pri nich sa to vďaka vysokej cene oplatí, pri všetkých ostatných skôr nie,“ vysvetľuje Kogseder. Preto sa spravidla pestujú tie huby, ktoré sa živia mŕtvou hmotou, ako práve pečiarka mandľová, ale aj koralovec ježovitý, hlivy, uchovec bazový alebo rôzne druhy šupinovky. „V skorších dobách sa to na celom svete robilo prevažne vonku, potom prišla
industrializácia a s ňou veľké haly, v ktorých sa dá kontrolovať vlhkosť vzduchu a teplota,“ hovorí. Tým sa pestovanie vonku čoraz viac zabúdalo. Pritom rozdiel medzi halou a voľnou prírodou nie je len v chuti, ale aj v ekologickej znášanlivosti a financovateľnosti celého podniku. Hoci oba posledné aspekty spolu úzko súvisia. „Vôbec by som nemal počiatočný kapitál na to, aby som postavil alebo kúpil halu a klimatizoval ju,“ hovorí Kogseder, „a samozrejme, takéto zariadenie potrebuje veľa energie a kopy plastových vriec na jedno použitie, v ktorých huby rastú, čo z nich prirodzene robí ekologicky menej výhodnú možnosť.“ V porovnaní s tým je vonkajšie pestovanie asi to najprirodzenejšie a energeticky najúspornejšie, čo sa dá robiť, čo sa opäť odráža aj v chuti húb. Tie môžu vonku čerpať z oveľa komplexnejšej a výživnejšej potravy. „To sú podmienky ako pre divo rastúce huby, preto medzi nimi niet skoro žiadneho rozdielu v chuti a konzistencii,“ uisťuje Kogseder. Takýto rozdiel však celkom určite existuje oproti priemyselne pestovaným hubám v halách. „Najlepšie sa dajú porovnať s paradajkami, tie chutia predsa tiež úplne inak, keď sa pestujú na voľnom poli a nie v skleníku a na minerálnej vlne,“ hovorí pestovateľ húb.
To, že sa v Európe všeobecne a v Rakúsku špeciálne okrem šampiňónov, húb šiitake, pár hlív kráľovských a veľmi výdatných hlív ustricových pestuje len málo druhov húb, ani on sám celkom nechápe. „Väčšina kuchárov predsa neustále hľadá potraviny, ktoré ponúkajú nové zážitky v oblasti chuti a konzistencie. A keď sú navyše lokálne a udržateľne vyrobené, potom by im menej známe druhy húb mali prísť práve vhod,“ hovorí Kogseder.
Takže si s touto podnikateľskou myšlienkou v hlave zriadil v pivnici v dedine Molln v oblasti Traunviertel malé laboratórium. Tam vyrába svoj substrát z obilia a pilín, sterilizuje ho v sterilizátore, ktorý nie je oveľa väčší ako tlakový hrniec, naočkuje ho výtrusmi želaného druhu huby, čaká, kým sa v zaváraninovom pohári vyvinú do hubovej kultúry a nakoniec tým naočkuje svoje kmene stromov. Z nich si zaobstaral 70 plnometrov a na to si neďaleko svojho domu prenajal pozemok s rozlohou jeden hektár. Potom už len zostáva čakať. A dúfať, že počasie bude spolupracovať. Keď to tak bude, môže ponúknuť až 50 rôznych druhov. „Kontaktovalo ma už niekoľko šéfkuchárov,“ hovorí Kogseder, „ktorí si chcú objednať huby a nervózne čakajú. Lenže ja čakám rovnako, totiž na horšie jesenné počasie, aby rástlo viac a ja som konečne mohol expedovať.“
Magdalena Wurth a Moritz Wildenauer ešte nie sú celkom tak ďaleko, hoci mladý pár tiež pred pár mesiacmi začal s pestovaním húb v komerčnom štýle. A odvtedy prevádzkuje hubovú záhradu hlboko vo Waldvierteli. „Záhradu založil môj otec ako koníček už pred mnohými rokmi,“ rozpráva 25-ročná Warth, ktorá vo Viedni študovala poľnohospodárske vedy, „na jar sme sa potom rozhodli, že ju od neho prevezmeme a presťahujeme sa sem do Waldviertelu, aby sme to robili profesionálne.“ Zatiaľ sa však sústredili na sušené huby a hubové kultúry. Tie posledné si môže kúpiť každý, kto sa chce následne sám zaoberať pestovaním. „Zatiaľ nemáme potrebnú logistiku, aby sme čerstvý tovar dodávali gastronómii napríklad do dve hodiny jazdy vzdialenej Viedne,“ hovorí Moritz Wildenauer, „huby sú mimoriadne chúlostivé a zakrátko po zbere vysychajú, preto musí ísť všetko veľmi rýchlo. Na to nám ešte chýbajú potrebné prostriedky.“ Hoci dúfajú, že sa obchod jedného dňa vyvinie týmto smerom, dodáva 26-ročný mladík. A že dovtedy možno jeden či druhý šéfkuchár siahne po ich hubovej sadbe, aby si sám pestoval svoje huby. A spracoval ich tak čerstvo, ako je to len možné.
V záhrade tých dvoch, neďaleko obce Großschönau, to vyzerá ako u Kogsedera – postavené pne stromov, ktorých miesta rezu sú pokryté machom, aby sa udržala vlhkosť. Z dreva vyrastajú huby šiitake, sivé hlivy ustricové, šupinovka menlivá a japonská, ako aj oranžová huba, ktorá v nemčine nesie málo atraktívny názov sírovec. „Po anglicky sa však volá chicken-of-the-woods, pretože chutí ako kurča a má podobnú konzistenciu,“ hovorí Wildenauer. A spomína tým ďalší sľubný aspekt hubových kultúr, totiž ich vysoký obsah bielkovín, čo môže byť vzhľadom na aktuálny boom vegetariánstva a vegánstva len ďalším predajným argumentom. Preto Wurth a Wildenauer, rovnako ako Kogseder, už rozšírili priestory a prenajali si susedný pozemok, kde práve pracujú na tom, aby ho pre svoje kultúry zatienili. Rakúski mladí pestovatelia húb sú teda na silný dopyt pripravení. Ešte aj preto, že medzitým už aj počasie spolupracuje.
pilzgarten
www.pilzgarten.at
glückspilze
S hubami, hubovou sadbou a mnohými výrobkami okolo húb obchodujú dvaja tirolskí mladí podnikatelia cez internet a v
obchode v Innsbrucku.
www.gluckspilze.com
hutundstiel
Od minulej júna pestujú Manuel Bornbaum a Florian Hofer huby na kávovej usadenine v 20. viedenskom mestskom obvode
www.hutundstiel.at