Ilustrácia: Nicolás Aznárez
Bolo nebolo v Lyone. Šéfkuchár mal zlý deň. Predtým už bolo niekoľko zlých dní. Problémy so zamestnancami. Hosť, ktorý pochyboval o tom, že holub Bresse skutočne pochádza z najlepšieho domáceho chovu. Večná pálenie záhy. A k tomu všetkému ešte vypadnuté chladenie pri príprave studených jedál (gardemanger). Vonku hostia, ktorých bolo treba nielen nakŕmiť, ale aj nadchnúť. A jeho ufrfľaná matka. Ktorá vlastne všetko vie a všetko dokáže. Ktorá sa sťažuje, že reštaurácia už zažila oveľa lepšie časy. Kým on sa potí, drie, diriguje a robí všetko možné, a popritom má byť ešte aj kreatívny. Para, syčanie, horúčava a ten zatratený mladší kuchár, ktorý prepiekol tournedos, a opäť hlas jeho matky, a potom: Žiadny zvuk. Žiadne zúfalstvo. Len hnev. A nôž. A červená. Matka chrčí. Hľadí do pekla, parí sa a syčí a kričí sa. Mnohí kričia. Aj on. A je preč. Do auta. Vie, že je všetkému koniec. Existuje už len rýchlosť. Čím rýchlejšie, tým lepšie. Potom bude aj rýchlejšie koniec. Most. Tam dole. Žiadny pot a žiadne slzy. Žiadne frfľanie a žiadne rátanie. Žiadny strach a žiadna únava.
A potom prežil. Odvtedy sedí na vozíku. Jeho matka tiež prežila. Stará sa o neho, vozí ho. Nie, nepracujem na scenári. Alebo na novej detektívke. Táto detektívka bola realita. Tak alebo onak sa to odohralo. Aspoň to Manfred Buchinger stále rozpráva. Jemu to vyrozprával nikto iný ako Paul Bocuse. A tiež to, že slávny Jean Vettard sa zastrelil z daňových dôvodov. Príbeh o francúzskom hviezdnom kuchárovi, ktorý sa zabil, pretože mu chceli vziať tretiu michelinskú hviezdu, je aj tak známy.
Eufória a zúfalstvo. Všetko pri varení. Vtedy, keď nejde o to, priniesť nejaké predpripravené potravinové produkty na stôl čo najmenej namáhavo a lukratívne pre muža a ženu. Ale keď ide o chuť, o potešenie, o niečo nové, o nadšenie a uznanie, nakoniec o lásku. O prácu a život až do krajnosti. Oheň! V kuchyni horí, aj keď dnes už mnohí varia na indukcii.
Adrenalínoví feťáci? Smešní testosterónoví typy? Áno, určite aj to. Muži, ktorí stoja v kuchyni – medzitým hlavne v čiernom a už nie v bielom, potetovaní a s piercingom, pretože každodenné popáleniny už nestačia – a ponad horúce panvice a grilovacie platne na seba niečo pokrikujú o troch témach na F. Futbal, Formula 1, F... eny (ženy). Ale k nim ja veru nepatrím. Od čias ženského ľudového hlasovania (Frauenvolksbegehren) mám v podstate dokonca licenciu veľkej feministky. A predsa: Cítim, keď sa začína robiť horúco. Keď mi nikto nemá čo hovoriť, že pre pár mrkiev a kúsok mŕtveho zvieraťa sa predsa žiadny normálny človek nemusí rozčuľovať. Pretože ide o to, vytvoriť to najlepšie. Čerstvé a dobre okorenené a zároveň s ďalšími siedmimi jedlami, k tomu dvadsaťtri v príprave. Jus v perfektnej konzistencii a tie zatratené zemiaky chrumkavo hnedé, nie svetlé a mľandravé, ani vysušené tmavé. Bez ohľadu na to, či si to hosť všimne. Ja si to všimnem. Potím sa a drieť pre... prečo vlastne? Aby som Buchingerovi navarila ďalšie ocenenie? Aby som tých tam vonku zasýtila? Aby som niečo dokázala sama sebe? Aby som bola pochválená? Nie. Varím úplne blízko pri ohni, pretože to tak jednoducho je. A Buchingerova námietka, že som predsa akademička a mala by som byť nad vecou, je samozrejme absurdná. To má pramálo spoločné s rozumom (pričom akademikov ani tak nepovažujem za per se múdrejších ľudí). Okrem toho, aj keď to celkom rád popiera: Patrí do spolku bláznivých požiarnikov. Inak by človek už nestál po šesťdesiatke za sporákom, ale slnil by sa v žiari svojho životného diela, namiesto toho, aby vynašiel novú omáčku. Alebo sa tešil z perfektnej krabej polievky. Inak by sa určite nerozčuľoval nad tým, že jus stojí mimo jeho dosahu a kuriatka na smotane vyzerajú skôr ako polievka. Ani nehovoriac o tom, že by najradšej našej milej servírke vykrútil štíhly krk, pretože mu odvráva. Je to fakt vrchol! V kuchyni môže rozkazovať len jeden! Počula som to stokrát. Pravdaže, priznávam, nie vykričané. Napriek tomu plné emócií. A adrenalínu. „Hovor ticho a nos so sebou veľký palicu,“ cituje Buchinger rád Theodora Roosevelta. Tiež nie naozaj priateľské.
Keď raz zanadávam, dostanem pokarhanie. Niečo také nemá majster rád. Mám byť vzorom pre mladých. Človek by predsa, keď sa popáli alebo zabudol na hlúpe kräuterpofesen na panvici, mal smieť krátko zakričať „Do čerta!“. Dobre, trénujem, aby som to nerobila. Ale v zápale boja... Pritom to malo byť kedysi a inde poriadne drsné. Netuším, koľko z toho je legenda. Vraj lietali panvice a nie iba (ako občas u mňa) trochu tvrdo položené. Existujú rozprávania o vidličkách v pevnom lýtku servírky. A príbehy o nožoch, ktoré pripomínajú tie z Lyonu.
Jeden z našich bývalých učňov vraj dostal od – celkom známeho – kuchára „po hube“, keď prvýkrát odporoval. Nie som za násilie a k tomu patriace hierarchie. Niečo také by sa u nás nestalo ani pri najväčšom napätí a emóciách. Inak... inak by sa to už stalo. Pretože priznávam, že som občas mala chuť umlčať istých chlapcov paličkou na mäso. Keď argumenty nepomáhajú. A príkazy tiež nie. Je to už zopár rokov. Prikazujem jednému z týchto pubertou zmietaných chalanov niečo urobiť. Nič výnimočné, ani nepriateľsky. Odpovedá: „A čo ak to nespravím?“ No super. Pritom je toľko čo robiť a myslieť a čas súri, a ak v nasledujúcich minútach neskončím s mise en place, potom to počas celého obeda nikdy nedobehnem. Aj tak som mu jednu nevrazila. Učňovku u nás nedokončil. Rovnako ako jeho kamoš. Ten mimochodom potom naozaj rozprával, že som mu jednu vrazila. Dosť hlúpe. Nielen preto, že to bola lož. Ale: nechať sa zbiť ženou sa v jeho kruhoch nepovažuje práve za hrdinský čin. Náš prvý učeň bol naopak skôr veselý flegmatik. Len pred Buchingerovou prvou kuchárkou mal dosť veľký strach. Okrem toho, že bola majsterka v džude, pýtala od neho pri hlúpostiach pár šilingov. A on zjavne aj platil. Akokoľvek to fungovalo. V poslednom ročníku, keď už tá úderná kuchárka dávno nebola, bola v stene po schodisku diera. Mišo bol silný. A musel v hneve nad niečím kopnúť do tenkej sadrokartónovej dosky.
Ale možno je inde všetko celkom inak. Keď na internete zadám „kuchyňa“ a „emócia“, dostanem ponuky na dizajnérske kuchyne. Štýlované pre všetkých, ktorí si chcú za veľké peniaze kúpiť kulinárske šťastie. A pri „kuchyňa“ a „adrenalín“ ma odkázali na produkt, ktorý sa volá „adrenalínový lovec“. Prekvapivo ide o pestrofarebnú termosku. Možno závisí od toho, čo si do nej nalejete.
Vždy harmonicky a jemne, tak sa zdá, že to v súčasnosti chodí v iných kuchyniach. „Všetky kreácie sú vyznaním lásky našim hosťom.“ Chcem veriť tej, ktorá to napísala na svoju domovskú stránku. Že to nedokážem úplne, má zrejme do činenia s mojou čiernou kuchárskou dušou. Jasné, človek chce urobiť hostí šťastnými. Kvôli tomu človek drie. Ale človek sa aj potí, aby od nich dostal lásku. Hviezdy, vidličky, čiapky, hodnotenia a uznania, a samozrejme aj tie peniaze potrebné na prežitie a pokračovanie. A na ceste k tomu to jednoducho poriadne syčí a parí sa. Keby sme boli na večnej kulinárskej slávnosti, asi by som už pri tom nebola.
Hoci jedna vec je samozrejme jasná: Buchinger by mohol byť ku mne pokojne milší. A pokojnejší. Napokon, je už starý otec. To, čo mi povedal až nedávno, bolo naozaj svinstvo. Pritom som nerobila nič iné, len tvrdo pracovala, sedem vecí som robila naraz. Dobre, môže byť, bola som už trochu v šťave. Pri štyridsiatich piatich stupňoch za sporákom to nie je div. Len preto, že som sa posmešne zasmiala, keď tvrdil, že vie, čo robí, a stôl číslo tri už hodiny dojedol a je pripravený na ďalší chod, nemusí hovoriť, že takú, ako som ja, za tých štyridsať rokov nezažil a je jasné, že nič nevyjde, pretože potrebujem všetku silu na to, aby som stále rozprávala, namiesto toho, aby som niečo robila. Koho prekvapuje, že na to odpovedám, že to je predsa on, kto stále rozpráva. A tie zatratené hríby k držkám som nezabudla, len som ich ešte nestihla urobiť, pretože iný stôl predtým... a potom on... a potom ja... Každopádne mi od zlosti vyhŕkli slzy do očí a nad tým som sa potom ešte viac nahnevala a prisahala si, dnes dostane detailne prezentované, aký je nemožný a ako sa ku mne správa, ešte k tomu, kde to robím dobrovoľne a mala by som kopu iných vecí na práci.
Večer sme potom sedeli na terase. Všetci sa najedli a spokojne odišli ďalej. Bolo už chladno, príjemne chladno po horúčave. Strikaný vínny nápoj bol sen, niekde kuvik, ktorý kričí. Sivá mačka, ktorá sa obtiera. Modré svetlá na strome, pestré v lampášoch pri vchode. Ernest so svojou cigarou. Plastová koza, ktorá stojí hlavou v kríkoch, pretože jej chýba už polovica tváre. Náš druh idyly. „Všetci predsa pečieme len rezne,“ zamrmle Buchinger a napije sa vína Weinviertel DAC. „To nie je to najdôležitejšie na svete.“ Má takú pravdu. A chcela som mu ešte niečo povedať. Vlastne si už presne nepamätám, čo. Nemohlo to byť také dôležité. Niečo o táraní namiesto varenia. Ale všetko v poriadku. Prežili sme a dostali pochvalu. Bolo by veru pekné, keby sme boli vždy na seba milí. Ale väčšinou aj tak sme. A potom beží vtip. Preto som tu totiž aj ja stále. A kvôli týmto neskorým večerom na terase. A pretože nie sme továreň na výrobu potravín, ale varíme. Vždy všetko nanovo. A horúce.