A-La-Carte

First come, first served (2009/4)

Je neoddeliteľnou súčasťou špičkovej gastronómie a už dávno nie je obmedzený len na jeden chod. Štyria špičkoví šéfkuchári prezrádzajú, čo servírujú svojim hosťom ako pozdrav z kuchyne, prečo niekedy zaberie rovnako veľa času ako hlavný chod a prečo je to záležitosť šéfkuchára.


Sobota večer, reštaurácia „Mayer’s“ v Zell am See. Okrem jedného stola je obsadené všetko. Prvá objednávka: štyrikrát 6-chodové menu. O päť minút neskôr sa servíruje pozdrav z kuchyne: bridlicová doska, na ktorej kraľuje šesť fingerfood kreácií ako tuniakové sushi so sezamom, klobásky z prielaurskej zveriny a humrový čips. Medzi nimi aj neobyčajný aktér, citácia španielskeho alchymistu Ferrana Adriu: zelerové „šnupnutie“ v plastovej rúrke.
Pozdrav z kuchyne nie je v jedálnom lístku a je prvým chuťovým podnetom, ktorý sa hosťovi v špičkovej reštaurácii servíruje pred samotným menu. Vo Francúzsku sa tieto studené alebo teplé jedlá v miniatúrnom formáte, ktoré majú povzbudiť chuť do jedla a skrátiť hosťovi čakanie, označujú ako Amuse Gueule (vo voľnom preklade „potešenie pre ústa“). V nemecky hovoriacich krajinách sa pojem „Gueule“, ktorý bol vnímaný ako vulgárny, neuchytil. Gastronómovia sa zhodli na šarmantnejšom termíne, malé prekvapenie, ktoré šéfkuchárovi ponecháva všetku kreatívnu voľnosť, pokrstili na Amuse bouche („potešenie pre ústa“) a vyvinuli z toho kultúru, ktorá sa už dávno nevenuje len kreácii jedného Amuse Bouche. Tak je to aj u Andreasa Mayera. Bez ohľadu na to, aké menu si u neho objednáte, poradie Amuse-Bouche, ktoré sa servíruje predtým, je vždy rovnaké a pozostáva zo štyroch chodov. Mayer pritom od svojich hostí s niektorými svojimi chuťovkami zakaždým vyžaduje dávku odvahy: Na svoje zelerové „šnupnutie“ napríklad Mayer infúzuje do krátkej rúrky olej a želé zo zeleru, ktoré treba cez spodný otvor vtiahnuť do úst. Proces, ktorý sprevádza nepríjemný zvuk „flup“ a vyžaduje vytrvalú saciu silu. „Efekt tohto spôsobu servírovania je v tom, že sa najprv dosiahne iná chuťová zóna a aróma sa nešíri ako zvyčajne spredu dozadu, ale zozadu dopredu.“ Že nie každý hosť má pochopenie pre takéto prístupy, si je kuchár dobre vedomý, ale nijako ho to nevyrušuje: „Ak sa na to neodváži, tak to aj tak nechá stáť.“
Pre fingerfood kompozície, ktoré prichádzajú ako prvý zo štyroch pozdravov z kuchyne, je potrebná kreativita každého člena kuchynského tímu: „Gardemanger, saucier a poissonier sú zodpovední vždy za dve chuťovky. V lete býva zvyčajne ešte zmrzlina, napríklad zo zeleru alebo špargle, o ktorú sa stará cukrár. Ja do toho zasahujem len vtedy, ak je mi nejaká kombinácia príliš nudná alebo príliš intenzívna.“ Nasledujúce tri studené a teplé Amuse Bouches sú však záležitosťou šéfkuchára. „To je náročnejšia disciplína. Samozrejme, tieto jedlá ďalej vyvíjame spoločne, ale nápady pochádzajú odo mňa.“ Kým sa na jedálny lístok dostanú kompozície ako mikro-verzia rolády z hovädzieho kvetu (Tafelspitz) s hráškovou penou na feniklovo-šafranovej terine a hráškovo-feniklovým espumou, ubehne zopár dní až týždňov. „Alebo všetko zavrhnem a skúsim to po pol roku znova. Amuse Bouche je rovnako komplexné ako hlavné jedlo. Je síce menšie, ale keďže treba naň vyrobiť niekoľko rôznych komponentov, dá sa určite porovnať s hlavným chodom.“ Väčšinou hrajú v Mayerových pozdravoch hlavnú úlohu jeden alebo dva druhy zeleniny. „Zelenina sa dá skvele variovať a ja nepredbieham menu. Ak začnem s husacou pečeňou alebo holubom, zničím si kambalu, ktorá nasleduje potom. Potrebujem úvod, ktorý nie je ani príliš ostrý, ani príliš korenený, ale jemný. Preto nepoužívam ani intenzívne druhy ako cviklu, ale radšej spracovávam uhorku alebo paradajky. Najdôležitejšie v poradí menu je udržať napätie čo najdlhšie. Preto by sa malo postupovať pomaly od jedného chodu k druhému.“
Príliš intenzívny na chuť nesmie byť štartér ani u Alexandra Fankhausera. „Každý chod musí ponechať tomu ďalšiemu priestor, aby mohol v menu obstáť.“ Napriek tomu si kuchár nedá celkom vziať použitie alpských, korenených ingrediencií a pri svojich prvých pozdravoch ich rád kombinuje aj s molekulárnymi technikami: „Amuse Bouche mi dáva slobodu nevariť vždy len tak, ako to zodpovedá mojej kuchárskej línii. Na melónový kaviár môžem dať slaninovú penu alebo servírovať zemiakové placky s krúžkami krvavničky a chrenovou penou. Okrem toho je to pre mňa experimentálne pole. Keď skúšam niečo nové, najprv to pošlem hosťom ako Amuse Bouche, a ak sa to stretne s úspechom, zaradím to v rozšírenej forme na jedálny lístok.“ V jeho reštaurácii „Alexander“ v Hochfűgene majú hostia na výber z dvoch menu, ktoré sa uvádzajú vždy tromi Amuse Bouches. Ak sa pri jednom stole servírujú rôzne menu, dá sa pri pozdravoch aj krížovo ochutnávať. Ak sa volí à la carte, vyžaduje sa spontánnosť šéfkuchára: „Keď si hostia zostavujú menu sami, je to zložité a robím iné Amuse Bouche, ako bolo plánované. Aj tak varíme à la minute a vyžaduje si to od mňa viac ako zaužívané postupy.“
Ako výzvu označuje Silvio Nickol, šéfkuchár v reštaurácii „Schlossstern“ v Schlosshotel Velden, každé zo svojich jedál. Už pri Amuse Bouche sa snaží ísť s korením na hranicu možností, avšak bez toho, aby skreslil vlastnú chuť produktu, skôr preto, aby ju dostal do popredia. Večer začína dvoma pozdravmi z kuchyne a prvý servíruje vo forme tria. Pre svoje „stredomorské terceto“ sa napríklad servíruje oválny porcelánový tanier s pohárikom čistého gazpacha s penou z Raz-el-Hanout a parmezánu, mištičkou bazalkovej zmrzliny a porcelánovou lyžičkou so šafranovou aioli a paradajkovým čipsom, „teda celkom jednoducho poňaté“, hovorí skromne kuchár so sklonom k perfekcionizmu. Druhý pozdrav vychádza náročnejšie. Nickol porovnáva náročnosť naň s náročnosťou na predjedlo a použité produkty spracováva od šupky až po jadro: Na štvorčlennom sklenenom tanieri naservíruje gaštanové špagety s tekvicovou majonézou, do pohára naleje sladkokyslý tekvicový vývar, vedľa umiestni tekvicové raviolo, ktorého obal pozostáva z hobľovanej tekvice a je plnený tekvicovým pyré, a z tekvicového pyré a želé a gaštanového pyré vytvaruje pyramídu. Vybrať si možno z obojstranného jedálneho lístka, kde je vždy 13 chodov – na jednej strane pozostávajúce z vegetariánskych jedál, ktoré Nickol nazýva „Pestrý jeseň“, a na druhej strane s produktmi ako husacia pečeň, kambala a humer, ktoré sa nachádzajú v „Šéfkuchárskom menu“. Vždy sedem jedál je Nickolom kombinovaných ako odporúčané menu a zaručuje optimálne vyvrcholenie. Hosťovi však zostáva otvorené, aby si jedlá à la carte skombinoval sám. Celkom jedno, či sa necháte zlákať návrhom šéfkuchára alebo si menu zostavíte sami: Amuse Bouche zostáva rovnaké. „Ak príde hosť k nám viackrát za sebou, servírujeme samozrejme dva iné pozdravy. U nás sa vedie kniha, v ktorej nie je napísané len to, kto nás ako často navštívil, ale aj či hosť rád pije vodu, aké víno preferuje a dokonca aj to, či je ľavák alebo pravák. Sú to jednoducho detaily, na ktoré treba dbať,“ je si Nickol istý. Začiatku menu sa venuje rovnako veľa pozornosti ako nasledujúcim chodom. Jeden post v kuchyni je vyhradený výhradne na to, aby sa staral o produkciu pozdravov z kuchyne. Opakovania v poradí menu sú kuchárovi odporné. „Samozrejme, mám momentálne v ponuke tekvicové jedlo a servírujem Amuse Bouche s tekvicou. Avšak táto polievka z tekvice muškátovej a zázvoru s mangovo-banánovým flanom a cannelloni z mučenky nie je uvedená ako odporúčanie. Ak sa hosť napriek tomu pre ňu rozhodne, potom si je vedomý toho, že poradie nie je optimálne.“
Mohlo by sa zdať, že Didi Dorner si to uľahčuje. Už sedem rokov servíruje svojim hosťom rovnaké Amuse Bouche: ľadové Dornerovo vajce, na ktoré jeho tvorca vymieša do krémova miešané vajíčka, zamiešané s veľkým množstvom masla, olivovým a troškou hľuzovkového oleja, ešte za tepla, naplní ich do vaječnej škrupiny, dá vychladiť a finalizuje pstruhovým kaviárom. Poznávacie znamenie, ktorého sa Dorner ani napriek pokusom o zmenu nedokáže vzdať. „Keď som sa z ,Hirschenwirtu‘ presťahoval do ,Falkenhofu‘, už som to nechcel robiť. V prvý deň som servíroval iné Amuse Bouche a po večernej prevádzke som sa opäť postavil do kuchyne, aby som vyrobil vajce na nasledujúci deň, pretože som nechcel opäť každému hosťovi vysvetľovať, prečo už moje vajce nie je.“ Bez ohľadu na to, kde Dorner varí, či vo svojom pôsobisku na zámku Stainach alebo pri cateringu: „Najprv je vždy vajce.“ Preň si kuchár vymyslel príslušnú prezentáciu: V reštaurácii ho položí na žabací zelený umelý trávnik, pri akciách mimo reštaurácie sa dáva na dekonštruované ramienko z čistiarne. K tomu Dorner ohýba háčik o 90 stupňov tak, aby vajce v strede zachytil a ramienko zdeformuje tak, aby objekt samostatne stál. „Prestrie sa to potom tak, že v háčiku je zastrčená servítka a lyžička leží v záreze ramienka. Vajce potom servírujeme brutálne priamo z kartónu na vajcia.“ Z denného opakovania jeho vaječného Amuse Bouche vznikol druhý pozdrav z kuchyne, ktorý Dorner – podľa nálady – dokonca denne mení. „Rád servírujem miniporcie jedál z jedálneho lístka, ktoré však nie sú obsiahnuté v hosťom zvolenom menu. Alebo sa pokúšam hrať s jednou chuťovou zložkou dvakrát: Ak je druhý chod menu (pozn.: Dorner to osobne zisťuje u hostí) napríklad otvorený humrový raviolo so šafranom a čokoládou, urobím ako Amuse Bouche krevety s arómou, ktorá obsahuje horkosť čokolády. Nejde teda o opakovanie jedla, ale nájdu sa v ňom jednotlivé elementy.“ S kolegami, ktorí úroveň chutí vo svojom poradí menu zvyšujú krok za krokom, je zajedno: „Dôležité je, aby to, čo s Amuse Bouche sľubujem, som v menu aj dodržal. Už som mal veľakrát štartéry, ktoré boli opticky a chuťovo absolútna šialenosť a na konci 5-chodového menu prišlo poznanie, že som mohol po Amuse Bouches odísť.“
Amuse Bouches sa stali v špičkovej gastronómii povinným programom. „V našej lige musí byť očakávanie hosťa, že niečo príde, naplnené. Avšak nie tak, že šéfkuchár položí na stôl čokoľvek – čo sa bohužiaľ tiež stáva –, ale tým, že vedome vyrobí Amuse Bouche. Keby neprišlo žiadne, bolo by to prvé veľké sklamanie pre hosťa.“ Účel Amuse Bouche na začiatku menu Dorner otvorene pomenúva: „Aby som získal čas, v ktorom môžem pripraviť chody, a aby čas, v ktorom hosť čaká na svoje jedlo, ubehol rýchlejšie.“
Čas, ktorý chýba aj vystresovaným biznis hosťom na obed. Dorner pre nich vytvoril Amuse-Bouche menu, ktoré nazýva „3-5-7“. „K tomuto menu neexistuje vytlačený jedálny lístok, ale tri, päť alebo sedem chutí z bežného lístka, ktoré servírujem v Amuse-Bouche porciách a garantujem, že hosť, bez ohľadu na to, aké menu si objedná, bude do hodiny hotový.“ Inšpirovala Dornera reštaurácia „L’Atelier“ Joëla Robuchona v Paríži: „Je to pre mňa jednoducho ten najúžasnejší obed, aký poznám. Sedíte tam pri bare a dostanete chuťovkové menu s 20 taniermi – je to perfektné, pretože jete na veľmi vysokej úrovni a servíruje sa v čase, kedy všetko potom zostáva otvorené. To sa mi páči. Keď tam letím, pozerám, aby som sa o 10. hodine doobeda v hoteli ubytoval, štvrť na jednu šiel do ,L’Atelieru‘ a štvrť na tri bol na ceste do Louvru.“ 25-krát už bol Dorner v Paríži a zakaždým absolvoval tento program. To súvisí na jednej strane s Small Tasting Dishes francúzskeho hviezdneho kuchára, na druhej strane s obrazom Leonarda da Vinciho: „Niekedy chcem pochopiť, čo je na Mony Lise také svetoborné. Ja som to totiž doteraz nepochopil.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!