Text: Eva Rossmann Foto: Lukas Gansterer, Glow Images
Pravdou bolo, že sme mali pre jeden časopis a poľovnícky zväz predviesť, ako sa rozoberá diviak. A čo sa z neho dá pripraviť. Pravdou nebolo, že to musí začať štádiom so srsťou. A vlastne som bola na vine ja. Pretože som si e-mail od toho milého PR typa neprečítala dosť pozorne. A pretože mi nebolo jasné, že je aj poľovník. A pretože z poľovníckej reči viem len to málo, čo som si zapamätala od Joschiho.
„Zajtra o 10. hodine pán Schöfberger v ,Alte Schule‘ doručí diviaka, aj s kožou,“ napísal mi. A že keď prasa – či už divé alebo nie – príde k nám nahrubo rozdelené, ešte má kožu, to je normálne. Ale koža v tomto prípade zjavne znamená srsť. A také zviera so srsťou sa po prvé z pochopiteľných hygienických dôvodov nesmie dostať do kuchyne a po druhé je to poriadna robota stiahnuť mu ju. Našťastie sa dal poľovník obmäkčiť a ja som mohla to milé zvieratko o tri hodiny neskôr prevziať tak, ako ho radi vidíme.
„Ak nemá oči, tak potom áno!“ hovorí dáma pri stole 11 a hrá sa so svojimi početnými náramkami. Niektoré vyzerajú, že sú z rohoviny. Má na sebe blúzku s leopardím vzorom. Je to stále v móde. Kto vie prečo. Rozprávame sa o rybe. Pretože vlastne žiadnu nechce, jesť zvieratá jej nejde cez srdce. Pretože má psov. A mačku. A okrem toho... Skôr ako mi začne vymenúvať ryby v akváriu, odporúčam jej naše vegetariánske jedlá. Samozrejme, máme ich v jedálnom lístku. Nikto, naozaj nikto nemusí stále jesť mäso. Nerobím to ani ja. Predsa len sa rozhodne pre pstruha potočného. Ak... áno, ak má byť pekne vykostený a bez hlavy a chvosta a podobných životných detailov. Je. V podstate zviera mínus zviera.
Tie bezmäsité chúťky poznám sama. Zvláštne, že nie vtedy, keď ako som sa naučila u Buchingera a ako to už vedia aj naši učni Kevin a Moritz, porcujem nejaké zviera. Robím to rada, má to niečo... pôvodné. Mám ich vtedy, keď sa hrám s Buchingerovým neuveriteľne milým psom. Alebo keď hladkám mačky. Alebo sa teším z nemotorných jahniat na pastvine neďaleko hostinca. Alebo keď vidím, aké skvelé skoky vedia robiť mladé galloway skoty. Vtedy sa pýtam: Musím to naozaj jesť? Nikto mi nemôže povedať, že tieto zvieratá nemajú pocity, neprežívajú radosť, strach, že im je jedno, čo sa s nimi stane.
Moje mentálne vegetariánstvo však trvá len krátko. Pretože je tu (prepáčte, vy skutoční z lásky k zvieratám bezmäsite žijúci, mám k vám veľkú úctu!!!) neuveriteľná vôňa chrumkavo opečeného galloway steaku, vôňa jahňacieho pliecka, ktoré vychádza z rúry, jemná chuť pečeného kozľaťa, ktoré... hm. Ktoré sa občas dodáva v dvoch plastových vreciach a je ešte teplé. Vtedy mi to vypne. Ešte teplé mäso nechcem chytať. Je to pre mňa predsa len príliš blízko smrti. Rovnako ako by som asi nikdy nedokázala zabiť zviera. Nevyrastala som s tým, nenaučila som sa to. A predovšetkým, nemusím sa tým živiť.
Pochádzam z prvej generácie supermarketov. Ten u nás na okraji Grazu bol síce ešte malý a zďaleka nemal ponuku ako dnešné, ale mäso ste už dostali pekne zabalené ako rezeň alebo podobne. Faktom je, že dnes mnohí konzumenti mäsa nevedia, ako vyzerá zviera, ktorého časti konzumujú, že nemajú ani potuchy, odkiaľ pochádza a ako žilo, že to všetko ani nechcú vedieť. A pravdepodobne to súvisí aj s tým, koľko mäsa sa neustále vyhadzuje. Pretože uplynul dátum spotreby a človek sa nenaučil veriť vlastnému nosu a vlastným očiam. Pretože za veľké balenie zaplatíte menej a potrebujete z neho len polovicu. Pretože pripravené bolo bohužiaľ tuhé. Pretože to nemá vôbec nič spoločné s tým drzým prasiatkom z reklamy, ktoré je naozaj roztomilé a ktoré by ste rovnako nejedli ako vlastné morča. To je len v Južnej Amerike pochúťka. Naša Jolanda dostala na narodeniny údené mäso od svojich príbuzných z Ekvádoru. Jej deti však vyrastali už tu a tú hnusnú vec, skôr než ju stihla zachrániť – a zjesť –, vyhodili.
Vec s prakticky zabaleným, v podstate abstrahovaným mäsom sa samozrejme netýka len súkromných domácností. V mnohých prevádzkach top gastronómie prichádzajú ušľachtilé časti presne narezané a na deka presne porciované vákuovo balené od obchodníka. Tak je každá porcia úplne rovnaká. Jahňacie filety, jelenie chrbátové steaky a supreme z perličky. U nás pred niekoľkými rokmi jeden naozaj dobrý kuchár z patrične oceneného viedenského špičkového podniku varil na skúšku. Na jahňacie pliecko, ktoré sme mu bez väčšieho rozmýšľania položili na vykostenie, sa pozeral zúfalo. To už veľmi dlho nerobil, zamrmlal potom. Alebo možno nikdy.
Hoci však čoraz viac gastronómov a kuchárok prichádza na to, o koľko je vzrušujúcejšie a uspokojivejšie spracovať všetko zo zvieraťa a aj to si sami pripraviť, v takzvanej systémovej gastronómii je to samozrejme úplne nemysliteľné. Môže byť, že to dvakrát zabité mäso (najprv – jasné – zviera a potom mäsová masa tým, že sa bez milosti opeká, kým v ňom nie je žiadna šťava) pre obľúbené lacné burgre skutočne pochádza z Rakúska. Isté je, že nikto z milých pripravovačov na svojom pracovisku nikdy nevidel nič zvieracie. Aj väčšinu hostí by triaslo, keby im predviedli proces od zvieraťa k vnútrajšku ich žemle. A že pri akčnom rezni za super bojovú cenu, pretože každý ponúka obedové menu a Číňan dokonca bufet, nie je nič so zvieratami v ani zďaleka pôvodnom stave mäsa, by malo byť každému jasné. Rezne sú k dispozícii hlboko zmrazené z veľkého vreca. A nugetky po takmer zázronom zmnožení kuracieho mäsa vodou a niekoľkými vecami, ktoré viažu vodu, rovnako.
Niekedy sa pýtam: Čo robia so zvyškom? Sú to hory častí zvieracích mŕtvol. Ide všetko do klobás? Dobrú chuť. Alebo predsa len psie krmivo? Skladované v skutočných katedrálach chladiarenských skladov pri extrémne nízkych teplotách, kontajner za kontajnerom, kým tovar nie je potrebný?
Keď už mäso, tak pravé. Josef Zotter, áno, ten s čokoládou, postavil „Jedlú zoologickú záhradu“. Pretože okolo svojej čokoládovne mal dosť miesta. A pretože ho štvalo, ako málo majú ľudia spoločné s tým, čo jedia. Teraz tam v lese behajú staré plemená ošípaných, na svahoch sa pasie špeciálny dobytok, sú tam kozy s absurdnými rohmi a druhy hydiny, aké som ešte nikdy nevidela. A všetko, čo v tejto idyle vidíte a čiastočne aj môžete pohladkať, to dostanete uňho v „Essbar“ jesť. Vegetariánske, čo tam rastie, mimochodom rovnako. „Pozeraj sa jedlu do očí,“ vyzýva a dúfa, že mnohí, aj teraz ešte malí ľudia, tak pochopia, čo je zviera a čo je mäso a že by sa malo vychutnávať s istým rešpektom. Bolo dosť ľudí, ktorí ho (zase raz) považovali za blázna. Deti by plakali, dospelí nechceli vedieť. Jedlá zoologická záhrada ide dobre. A zvieratám tam sa tiež darí dobre.
To, že sa zvieratám darí dobre až do konca, nie je vôbec také jednoduché. Domáce porážky sa v posledných desaťročiach stali takmer nemožnými. Zažila som to ešte ako dvadsaťročná: Prasa, ktoré je zvedavo vylákané špeciálnym krmivom... Čo nasledovalo potom, nebolo samozrejme priateľské, ale bolo to rýchle a prišlo to takpovediac z jasného neba. Potom sa rozdelilo a spracovalo, úplne najprv bolo „Bluattommerl“ – veď sme boli v Štajersku. A údené klobásy uskladnené v masti, celkom bez dátumu spotreby, chutili lahodne tak dlho, kým sa nezjedli. S EÚ majú obmedzenia domácej porážky mimochodom len sčasti do činenia. Tam bola oveľa viac za tým mäsospracujúca priemyselná výroba a tiež bitúnky, ktoré potrebovali vyťaženosť, a to už pred naším vstupom do spoločenstva.
Jeden, ktorý sa s tým nedokáže zmieriť, si nedávno postavil bitúnok na vlastnom dvore. Na hranici s Českom pri Wildendürnbachu sú galloway skoty a tiež pár špeciálnych prasiatok odvtedy sami prevážaní z dobrého života k rýchlej smrti. Bez paniky zvierat, bez zaobchádzania s nimi ako s kusom tovaru, bez stresových hormónov. Aj preto, lebo Fredovi a Dani a ich trom deťom je tak lepšie. Sú svojim zvieratám nablízku. A zvieratá im. To je moderné a staromódne v tom najlepšom zmysle.
Divá sviňa z úvodu tohto príbehu je medzitým samozrejme dávno spracovaná. Časti mäsa, z ktorých sa inak nedá veľa urobiť, sa mimochodom nahrubo pomelú a u Buchingera sa z nich stáva voňavá bolonská omáčka. A čo sa týka vnútorností, medzitým existuje takmer niečo ako malý, jemný boom. Od obličiek so zázvorom až po staré „Katzengschroa“ alebo „Bruckfleisch“ sa oplatí objavovať bezhranične lahodné veci.
Apropo hranice a exotika. Keď som bola vo Vietname, prechádzali sme okolo stánku so psím mäsom. Psy boli ešte dobre rozpoznateľné: predné štvrtiny vrátane celkom veľkej, podlhovastej hlavy, chrbát, zadné štvrtiny. Vytiahla som fotoaparát a predavačka začala zúrivo nadávať. Jasné, že fotka aj tak je. Potom sme rýchlo išli ďalej a múdry, pretože mnoho rokov vo Vietname žijúci sprievodca, mi potom vysvetlil: Je naštvaná, pretože si myslí, že existujú len dva dôvody, prečo bieli fotografujú ich rozporcované psy: Aby sa pohoršovali nad krutým Vietnamom. Alebo kvôli senzácii. Chcela som ho poprosiť, aby sme sa vrátili a povedali jej, že ma len zaujímalo, ako sa psie mäso predáva a ako vyzerá. Aj tak som to nakoniec neurobila. Ale priznávam, vo Vietname by som aj psie mäso ochutnala. Pretože sú to psy, ktoré sa chovajú osobitne na tento účel. Pretože tam má tradíciu. Pretože nie sú priemyselne spracovávané. Pretože som zvedavá.
Buchingerov milý kríženec labradora Tuti sa aj tak nemusí báť. A možno... áno, keď sa naňho tak pozerám – vie sa usmievať, prisahám, a má nenapodobiteľný spôsob, ako striedavo dvíhať svoje obočie – potom raz nakoniec predsa len prestanem jesť mäso úplne, bolo by to vraj lepšie aj pre CO² bilanciu a vôbec...