A-La-Carte

Leť, Flade, leť! (2014/3)

Ako nechať pizza cesto rotovať vertikálne do vzduchu ako UFO


Text: Thomas Maurer Fotografie: Ingo Pertramer

Poznáte to: sotva niekoho uvidíte robiť niečo, čo presahuje rámec vašich vlastných kompetencií, už si pomyslíte: „To chcem vedieť aj ja!“

Táto závisť, neskalená nevraživosťou, je vlastne niečo krásne, pretože v nás prebúdza túžbu rozširovať si vlastné obzory a raz to dotiahnuť tak ďaleko, aby sme hrali na gitare tak krásne ako Jack White, aby sme tak burleskne ľahko skladali ľudí ako Jackie Chan alebo sa viezli tak frajersky vzadu na oranžovom smetiarskom aute ako v tomto ohľade privilegovaní zamestnanci magistrátu.

Samozrejme, z týchto plánov na sebazdokonaľovanie spravidla nič nebude, ale kto má stále sny, má na to, ako je známe, niečo ako dodatočný súkromný bonusový život.

Ako príslušník ročníka 1967 si ešte celkom dobre pamätám na začiatky chodenia na pizzu ako voľnočasovej aktivity.

Chodenie na pizzu bolo vtedy niečo podobné ako chodenie na čínu, niečo pre svetákov a odvážnych slobodných duchov, ktorí boli pripravení s predstieranou samozrejmosťou konzumovať jednoznačne cudzie jedlá. Aby sa dosiahol podobný efekt dnes, keď „pizzová epidémia“ dosiahla nevídané rozmery a každé lepšie mestečko má svoju srílanskú a/alebo mexickú reštauráciu, museli by pravdepodobne pristáť mimozemšťania a cez poklop v zadnej časti vesmírnej lode otvoriť stánok s miestnymi špecialitami.

Moje prvé návštevy pizzerií mi každopádne ponúkli hneď dva dôvody na to, aby som rozvinul spomínaný pocit „to chcem vedieť aj ja!“.

Prvé želanie, konkrétne schopnosť zjesť porciu naozaj dlhých špagiet s bolonskou omáčkou bez toho, aby som si následne musel meniť košeľu a umývať tvár, som už v tomto živote vyhodnotil ako nesplniteľné.

To druhé mi však vnukli rôzni pizziari, ktorí s hravou talianskou eleganciou žonglovali vo vzduchu s kyprými guľami cesta a menili ich na v ideálnom prípade tenulinké a kruhové placky. „Vyzerá to super,“ pomyslel som si. „To chcem vedieť aj ja.“

Odvtedy ubehli desaťročia. Ale teraz nastal ten deň.

Ristorante Pizzeria „Il Tavoliere“ leží na ulici Goldschlagstraße, a teda v oblasti pätnásteho okresu, kde dobrá stará „špina“ predmestia zvádza húževnatý, no vopred prehratý boj s postupujúcou gentrifikáciou.

Tu už šesť rokov pôsobí Ivan Mascia, priateľský muž podpriemernej výšky s precízne oholenou bradou, ktorý je napriek svojmu krstnému menu pripomínajúcemu boršč a bliny Talian, presnejšie: Apulijčan z Castelnuovo della Daunia.

V priebehu týchto rokov „Il Tavoliere“ postupne vyrástlo aj za rámec svojej pôvodnej lokálnej funkcie klasickej talianskej reštaurácie na rohu a dostalo sa do hľadáčika toho segmentu znalcov stravovania, ktorí si občas radi doprajú pauzu od aktuálne módnych gastronomických podnikov.

K tomu nepochybne prispieva aj interiér podniku, ktorý možno bez obalu označiť za pozoruhodný. Popri čiernych stoličkách z osemdesiatych rokov – známom období, keď dizajnéri ešte navrhovali naozaj „dizajnovo“ – je celkový dojem určený predovšetkým dekoráciami na stenách a strope.

Na skrášlenie sa použili ako články o reštaurácii, tak aj vyobrazenia klasických apulijských (Castel del Monte), resp. celotalianskych (Leonardova „Posledná večera“ vo formáte A4) pamätihodností, avšak nie tak, ako je zvykom, v sklenených rámoch, ale priamo pripevnené na stenu, a to pomocou hrubej vrstvy malty, ktorá tak zároveň tvorí svojský rustikálny rám.

To, že cieľom je vzbudiť dojem nástenných malieb, je viac než len podozrenie, pretože to celé korunuje skutočná stropná freska, ktorú umelec – inak v oblasti nanášania farieb a voľnej interpretácie anatomických skutočností celkom moderne zmýšľajúci – poňal ako poctu klasickému Michelangelovmu motívu, kde dobrý Boh s mocne vztýčeným ukazovákom odovzdáva Adamovi iskru života.

V tomto prostredí servíruje pán Mascia medzičasom prevažne ryby (signature dish je pri stole pripravované carpaccio z morského vlka), ale aj špecifické apulijské miestne špeciality (občas je k dispozícii dokonca aj klasická konská roláda) a, a preto sme tu dnes Ingo Pertramer a ja, práve pizzu.

Pán Mascia totiž nie je len taký kuchár, ktorý sem-tam šupne pizzu do pece, ale je to diplomovaný pizzaiolo. A akoby to nestačilo: Ten muž bol majstrom Európy pizzaiolov! Toto ocenenie získal po tom, čo sa v San Severo presadil v konkurencii štyridsiatich súperov, udelila mu ho asociácia Manifestazione Enogastronomica Europea; príslušný diplom si môžete v podniku pozrieť.

Hoci som až donedávna ani len netušil, že sa takéto majstrovstvá vôbec konajú, spoznať skutočného majstra Európy, a tobôž byť ním zasvätený do jeho oboru: to už nie je len tak.

Logicky som dychtivý dozvedieť sa viac o medzinárodnej súťažnej scéne pizzaiolov. A učím sa, že na takýchto ME existujú individuálne a tímové súťaže, ktoré sú ďalej rozdelené do nasledujúcich kategórií: Pizza Classica, Pizza in teglia (pizza na plechu), Pizza Metro (obdĺžniková pizza dlhá jeden meter). V týchto kategóriách sa hodnotí tvar, vzhľad, chuť a konzistencia.

V kráľovskej disciplíne pána Masciu, Pizza Aerobatica, ide výlučne o to, oceniť akrobatické výkony pizzaiola pri manipulácii s cestom.

Následná ochutnávka takto vzniknutých placiek nie je vôbec plánovaná, pretože cesto na akrobatické pizze je z dôvodu stability vyrobené podľa špeciálnej verzie základného receptu, ktorého detaily sú, samozrejme, prísne tajné, ale v ktorom by všeobecne malo platiť, že menej droždia a viac soli zaisťuje zvýšenú kompaktnosť.

Malou kvapkou horkosti pre nadšenkyne majstrovstiev pizzaiolov však zrejme je, že existuje množstvo asociácií, z ktorých každá vyhlasuje vlastných šampiónov, čo robí sledovanie týchto súťaží približne tak namáhavým a otravným, ako je známe z profesionálneho boxu a jeho notorického premnoženia zväzov.

Umenie akrobatického tvarovania cesta sa môj budúci inštruktor naučil od nikoho menšieho ako Marca Francavillu, ktorý sa v kruhoch súťažných pizzaiolov teší zjavne legendárnej povesti a v ktorého tíme Ivan Mascia v roku 1994 súťažil na Campione del Mondo v Miláne v disciplíne Freestyle.

A chytil sa.

A teraz, po troche debaty a vypitom espresse, to začína aj pre mňa.

A hneď s nezaslúženou poctou: Môžem si obliecť oficiálnu tréningovú bundu tímu, ktorý Ivan Mascia kedysi založil doma okolo rodinnej reštaurácie „Mamir“. (Presnejšie povedané, mal dva tímy: jeden normálny a jeden pre deti. Ja ale dostávam bundu pre dospelých.)

Po nezaslúženej pocte nasleduje mierne prekvapenie: Hoci som, ako bolo oznámené, zasväcovaný do základov rotovania pizze, deje sa to inak, než som si predstavoval.

Podobne ako napríklad budúci piloti prúdových lietadiel nemôžu hneď začať trénovať na jumbách, dostávam do ruky niečo, o čom som ešte nikdy nepočul, no čistá existencia tejto veci ma okamžite nadchla: pizza simulátor.

Pod tým si treba predstaviť biely kruh veľkosti pizze, pozostávajúci z dvoch zošitých vrstiev látky, ktorý sa pred použitím navlhčí, čím sa hmotnosťou a aerodynamickým správaním priblíži k svojmu vzoru z kysnutého cesta.

Pravdepodobne aby mi navodil dojem, že je to celé detsky jednoduché, chytí sa Ivanov jedenásťročný syn Mario navlhčeného látkového kruhu, vyhodí ho do vzduchu zvláštnym špirálovitým pohybom, ktorý látku vďaka rotácii horizontálne roztiahne, a potom ju nechá vznášať alebo krúžiť na ruke podľa ľubovôle.

Hovorí, že sám sa ešte nikdy nezúčastnil na súťaži pizzaiolov, ale rád by to raz urobil a dovtedy pravidelne trénuje. (A skutočne, jeho otec už nosí v hlave plán založiť aj vo Viedni tím dospelých, ako aj – systematická podpora talentov je v športe to najdôležitejšie – jeden pre deti. Je teda možné, že v nie príliš vzdialenej budúcnosti Rakúska už nebude lyžovanie jedinou disciplínou, v ktorej naši rodáci budú žať vavríny.)

Mariov pravidelný tréning mi pri začiatkoch s prideleným látkovým kruhom nepochybne chýba.

Potrebujem už jedno kolo abstraktno-analytického rozmýšľania, aby som vôbec analyzoval potrebnú postupnosť pohybov: položiť látku na dlaň smerujúcu nahor, potom otočiť ruku zvláštnym, neprirodzene pôsobiacim pohybom najprv 180 stupňov cez vnútornú stranu smerom von a potom nahor, približne tak, ako keby vám neviditeľný džudista práve krútil zápästie do chvatu, potom ešte tesne predtým, ako je ruka prepnutá, udeliť malý impulz nahor, a placka sa už vznáša elegantne ako UFO, aby sa vzápätí s dôverou krotkého vtáka opäť zniesla na ruku, prijala nový impulz nahor a tak ďalej. Teoreticky.

V praxi mám pocit, že vďaka mnohonásobne opakovanému čudnému krúteniu zápästia už začínam pestovať zápal šliach, skôr než moja tréningová handrička vôbec prvýkrát aspoň trochu slušne vzlietne a znova pristane. (Udržiavanie momentu rotácie je mimochodom ďalšia výzva.)

Napriek tomu ma pán Mascia okamžite vyhlási za schopného vyskúšať si „real stuff“.

A skutočne, budúcim pizzaiolom môžem vrelé odporučiť tréning na sucho so simulátorom: keby som bol nechal spadnúť toľko cesta, koľkokrát som sa musel zohýbať za handričkou, pravdepodobne by som bol okamžite uvedený na facebookovej stránke nejakej organizácie na ochranu životného prostredia ako odstrašujúci príklad nezmyselného plytvania potravinami.

Takto to však ide. Ide to viac zle než dobre, ale ide to.

Moje placky rotujú síce tendenčne vertikálne alebo v cca 45-stupňovom náklone namiesto horizontálne, ale aspoň rotujú. Môžem ich vyhodiť a opäť zachytiť. Väčšinou.

Pán Mascia však nadšene chváli moje prekvapivo rýchle pokroky.

Ale nie som otcom troch detí nadarmo a spoznávam ten tón: je to presne ten zvuk alarmujúcej úprimnej srdečnosti, ktorým aj ja sám zvyknem ako nehorázne brilantné oslavovať potomstvom vyprodukované vaječné futbalové strely, rozmazané fixkové zobrazenia groteskných hlavonožcov alebo vlastnoručne vymodelované vázy pripomínajúce zhubné nádory.

Mario každopádne, zatiaľ čo sa ja snažím dostať trochu uvoľnenosti do svojho pohybu, prehadzuje svoje pizze z ruky do ruky alebo si ich s otcom striedavo prihráva ako pri futbale. On potom ešte predvedie, ako sa pizza rotuje v stoji, v ľahu, popod vlastné nohy alebo ponad zátylok. To ani neskúšam.

Po ťažkopádnych prvých krokoch k povolaniu pizzaiola ma teraz čaká záverečná odmena: pizza, čo iné.

Odchádzam so šéfom k peci (k jeho tichému, ale finančne vynútenému smútku nie je murovaná na drevo, ale elektrický spotrebič) a začínam naposledy pre dnešok formovať guľu cesta na kruh a ten následne poslať do vzduchu. A hoci si nie som istý, či by ma pohľad na mňa vtedajšieho viedol k nápadu, že sa to chcem naučiť tiež, som celkom hrdý, že to už ako-tak dokážem.

Šéf zjavne rozpozná v mojich očiach prvý náznak nadšeného iskrenia a spontánne ma obdaruje originálnym pizza simulátorom, ktorý so zahanbením a dojatím prijímam, a potom už prichádza jedlo.

Pizza – jedna s hríbmi, druhá s pikantnou salámou – je mimochodom, elektrický sporák neelektrický, celkom ideálna.

Sýti a spokojní sa lúčime, s pizzou v bruchu a v hlave s veľmi vágny nápadom v prípade potreby sa prípadne pridať k akrobatickému tímu Ivana Masciu.

Aspoňže tak: želanie „Toto chcem vedieť tiež!“ by som si opäť odškrtol zo zoznamu, hoci to „vedieť“ je v úvodzovkách dobre umiestnené.

Možno nabudúce navštívim vesmírnu stanicu. Myšlienka mať sex v stave beztiaže mi totiž od čias filmu „James Bond – Moonraker“ nejde z hlavy.

Il Tavoliere
Goldschlagstraße 34
1150 Viedeň
Tel.: 01/923 09 44
www.iltavoliere.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!