Ženy nepatria do kuchyne, ale do spálne.“ Tak moderný, ako bol vtedajší štýl varenia Paula Bocusa, tak zastaraný bol jeho obraz o ženách. O svojom životnom modeli, nechať si viesť tri domácnosti tromi ženami – je možné vychádzať z toho, že tieto veľmi rady stáli aj pri sporáku –, povedal „kuchár storočia“: „Robím to, o čom sníva každý muž.“
Mon dieu! Je veru zvláštne, že vrcholová kuchyňa je tak silne ovplyvnená mužmi. Miliardy žien zásobujú svet každý deň tromi až piatimi jedlami bez toho, aby sa im za to dostalo osobitného uznania. Akonáhle sa jedlo sublimuje z číreho prijímania potravy na umenie, realizujú sa pri Pacojete takmer výlučne muži. V Rakúsku je v súčasnosti devätnásť reštaurácií s michelinskou hviezdou, ani jedna z nich nie je vedená ženou. Krajina márne čaká na nástupkyňu Johanny Maier – dve hviezdy a najvyššie hodnotenia vo všetkých ostatných renomovaných sprievodcoch. Varenie, ako znie zaužívaná argumentácia, je drina, a preto je nevhodné pre „slabšie pohlavie“. Príliš dlhé pracovné dni, príliš veľa sĺz pri krájaní cibule a potom tie ťažké hrnce na guláš! Jedinou výnimkou je post cukrára, pretože sladké, to ženy predsa len vedia celkom dobre. Ak by to nebolo dosť odstrašujúce, s obľubou sa vytiahne posledné eso z kuchárskej bundy: drsný tón v kuchyni. Ako keby to bol prírodný zákon porovnávať pohlavné orgány s potravinami. Ako keby sa gumová stierka nedala nazvať aj inak a každý ženský zadok by bol pozvánkou na miesenie, ako cesto na chlieb.
Podľa štúdie Equal Employment Opportunity Commission (EEOC), amerického úradu proti diskriminácii na pracovisku, nie je žiadne odvetvie tak silne zasiahnuté ako gastronómia a hotelierstvo. Harvard Business Review dospieva k výsledku, že 90 percent všetkých žien v sektore gastronómie už zažilo sexuálne obťažovanie.
Ani špičkové kuchárky pred tým nie sú ušetrené. V roku 2018 bola Clare Smyth ocenená ako World’s Best Female Chef, celkom v duchu hesla: Celkom dobrá na to, že má prsia. Tento rok získala najvyššie ocenenie Guide Michelin ako prvá anglická kuchárka. Cesta k tomu bola tvrdá, ako prezradila Guardianu: „Pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi som bola často jedinou ženou v kuchyni. Vždy som mala pocit, že to musím všetkým dokázať, v duchu hesla ‚ženy sú dosť silné na niečo také‘.“ Kuchárka s dvomi michelinskými hviezdami Douce Steiner počúvala počas svojho vzdelávania, že patrí k domácemu sporáku, nie k sporáku v profesionálnej kuchyni. V roku 2017 sa objavila v zozname 50 Best Chefs vydanom časopisom Rolling Pin – ako jediná žena. Rozruch, kľúčové slovo „biela klobásová paráda“, bol veľký a zrejme nebola náhoda, že v tom istom roku vyvolal hollywoodsky magnát celosvetové hnutie solidarity.
S malým oneskorením dorazila debata Me-Too aj do profesionálnych kuchýň. Na jednej strane tu boli veľké mená ako Mario Batali (ktorého temperament sa dal tušiť už pri čítaní autobiografickej správy o utrpení Billa Buforda Hitze), newyorský burgerový podnikateľ Ken Friedman alebo John Besh, ktorý je na Wikipédii označovaný ako „filantrop“, kuchár z New Orleans, ktorý niektoré zo svojich 1 200 zamestnankýň vyzýval na sex.
Nielen v USA boli verbálne a fyzické obťažovania dlhý čas na dennom poriadku s rovnakou samozrejmosťou ako košík s chlebom vonku v hosťovskej miestnosti. Someliérka Maria Rehermann, pôsobiaca v renomovaných podnikoch ako Vendôme a londýnsky Hide, si spomína na „plácnutie po zadku od šéfa“ rovnako dobre ako na rozličné „sexistické reči“. Nie v poslednom rade preto založila s Femwine sieť proti sexizmu v pohostinstve.
Sexuálne obťažovanie sa pritom netýka len kuchynského personálu, ale aj obsluhujúceho personálu. Hostia, ktorí si zamieňajú priateľskosť s flirtovaním a namiesto čokoládovej peny by radšej zjedli čašníčku, sú každodennou realitou. Vo svojom podcaste Auf ein Glas Champagner mit Marie-Anne hovorí manažérka reštaurácie Tim Raue s kolegyňami o situácii žien v gastronómii. Žiadne „hosť má vždy pravdu“: Marie-Anne Raue vykáže každého, kto neprejavuje rešpekt k jej zamestnankyniam, okamžite z podniku.
Štúdie ukazujú: Tam, kde sú ženy v prevahe alebo sú zastúpené aspoň vo väčšej miere, sa sexizmus vyskytuje len v najzriedkavejších prípadoch. V rozhovore pre Süddeutsche Zeitung dánska kuchárka Trine Hahnemann skonštatovala: „Neustály útlak je prostriedkom na udržanie mužsky určovaného systému, ale s tým sa človek nemusí zmieriť.“ Rovnako ani so špinavými vtipmi a rozdielom v odmeňovaní žien a mužov (Gender Pay Gap) vo výške 23 percent. Hahnemann, ktorá nielen sama varí, ale vedie deväť kuchýň, dbá na ľudský štýl vedenia, ktorý rozlišuje medzi profesionálnou prísnosťou a násilnými výbuchmi, ktoré spravidla nie sú ničím iným ako prejavom bezradnosti.
Našťastie: Čoraz viac mladých žien sa rozhoduje pre vzdelávanie v gastronómii – aj keď v Rakúsku je pomer stále len dva ku jednej – a menia tak systém postupne zvnútra. Napríklad tým, že upravujú pracovný čas tak, aby bol ústretovejší k rodine, alebo ako zakladateľka Neni Haya Molcho dokazujú, že vlastné podnikanie sa dá veľmi dobre zladiť so štyrmi deťmi, a vytvárajú prostredie založené na dôvere.
„Vo Veľkej Británii je čoraz viac zamestnancov profesionálne školených v tom, ako sa majú správať pri obťažovaní. Dúfam, že tento trend príde aj k nám,“ poznamenáva Sophia Hoffmann, nemecká kuchárka, ktorá opakovane púta pozornosť svojou politickou angažovanosťou. Ako užitočné sa ukazujú aj siete ako Feminist Food Club, ktorý Hoffmann podporuje, alebo každoročne na meniacich sa miestach sa konajúce Parabere Forum, ktorého cieľom je sieťovať ženy z potravinárskeho priemyslu. Okrem toho je potrebné reštrukturalizovať každodenný život v kuchyni. Z vyváženého rodového pomeru profitujú všetci.
Nielen u Trine Hahnemann, ale aj u šéfkuchárky s dvomi hviezdami Any Roš pracuje rovnako veľa mužov ako žien. „Hoci to nie je zámer, je to dobré pre hormonálnu vyrovnanosť,“ poznamenáva Slovinka, ktorej sa v roku 2017 taktiež dostalo ocenenie Best Female Chef. „Prekvapivo som vždy obklopená týmito nádhernými, tvrdo pracujúcimi ženami, ktoré dokonca aj v práci nosia rúž a v niektorých ohľadoch sú oveľa silnejšie ako ich mužskí kolegovia.“
Pričom by bolo treba ešte poznamenať, že nejeden človek považuje za jasný dôkaz celej mizérie už len to, že vôbec existuje ocenenie Best Female Chef.
Kľúčové slovo muži: Ich pomoc je potrebná pri páde bielej klobásovej parády. Healthy Boy Band napríklad na festivale obsadenom výlučne mužskými hosťujúcimi kuchármi vystúpila na protest v ženských šatách. „Je úplný nezmysel, že ženy nezvládajú tlak vo veľkých kuchyniach,“ hovorí zakladajúci člen Lukas Mraz z viedenskej reštaurácie Mraz & Sohn. „Atmosféra je len tak machisticky otrávená, že sú veľmi často jednoducho šikanované – takýmto spôsobom sa stráca neuveriteľne veľa talentu a zručností.“ Jeho kolega Philip Rachinger dodáva, že to bola jeho stará mama Walpurga, ktorá urobila z Mühltalhofu to, čím je dnes.
Dokonca aj Konstantin Filippou, ktorý nie je práve známy svojou jemnou stránkou, v podcaste Standardu uistil, že ženy sú v mnohých veciach nadradené mužom. Prečo ich je potom vo vysokej gastronómii tak málo? „Možno táto práca pre ne nie je taká lákavá. Ak by sa moja vlastná dcéra chcela vydať touto cestou, extrémne by som ju v tom podporil.“ Tá má len niekoľko mesiacov, takže ostáva dúfať, že pri prípadnom vstupe do zamestnania nájde iný svet. O čom je mimochodom presvedčená Londýnčanka Clare Smyth: „Nálada dnes je oveľa príjemnejšia ako na začiatku mojej kariéry, oveľa vyrovnanejšia. Dúfam, že o desať rokov bude variť veľa žien na špičkovej úrovni.“ Nech sa veci vyvinú akokoľvek: veta ako „Ženy nepatria do kuchyne, ale do spálne“ od Paula Bocusa by našťastie už dnes vyvolala aspoň búrku nevôle (shitstorm). Možno dokonca zánik gastroimpéria.