A-La-Carte

Laboratórium pod holým nebom a kúra na osvieženie (2015/3)

Zverina na tanieri, les na dohľad. Feldküche sa pozerá tam, kam iní nepozerajú. A vďaka svojim vyhľadávaným stolom sa stala novou formou gastronómie.


Text Anna Burghardt Fotografie Astrid Knie

Je takmer polnoc, keď Thorsten Probost nastupuje pred starou poľovníckou vilou neďaleko Mariazellu do svojho auta a kývajúc odchádza. Na parkovisku pri Amstettene sa pár hodín vyspí, než bude pokračovať do Oberlechu, svojho pracoviska v Burg Vital Hotel, kde má hneď dopoludnia termín. „Nabudúce hneď na celý týždeň, chlapci!“, zakričal ešte na tých, čo zostali. Tí, čo zostali, to je kolektív Feldküche. Probost v ich „Dielni divočiny a lesa“ viedol kurz porciovania srnčieho, modlil sa, aby háky na strope, na ktorých zviera viselo, udržali, a v jeden júlový večer navaril pre množstvo hostí na lúke pred impozantnou Kruppovou poľovníckou vilou, majetkom spolkových lesov, menu zo zveriny. Sám. Menu sa pripravovalo v kuchyni poľovníckeho domu na starom drevenom sporáku a dvoch platničkách (ach áno, medzitým, všetko úplne v pohode, všetko úplne uvoľnene, vzal ešte záujemcov na túru za divými bylinkami). Taniere potom Thorsten Probost dokončil v prenosnej, otvorených kuchyni Feldküche obloženej drevenými doskami pred domom, s výhľadom na tiché jazero Hubertussee.

Feldküche, to je séria podujatí, ktorá nám práve chýbala. Matthias Felsner, Martin Fetz a Christian Feurstein – náhoda, že všetky mená, rovnako ako projekt, majú iniciály Fe – touto myšlienkou trafili klinec po hlavičke. Dlhé stoly pod holým nebom, na neobvyklých miestach; v prípade dažďa v stodole namiesto na horskej lúke alebo pri krásnom počasí aj tak v sklenenom skleníku, pretože kedy inokedy má človek tú príležitosť... Provokatívne vína z uznávaných pohárov. Bežné aj neobvyklé suroviny, navarené známymi aj menej známymi kuchármi a kuchárkami. Naservírované na pestrej zmesi tanierov – od jedličkovo-zelených s kvetinkami a zlatým okrajom až po 80-tkové čmáranice vo fialovo-žlto-čiernej farbe, všetko je dovolené. Kto zakričí: „Tento tanier som už mal!“, ten sa prezradí ako recidivista. A takých je medzitým nespočetne veľa – aj medzi kuchármi, ako Alain Weissgerber alebo Christoph Fink. Večery Feldküche sú vyhľadávané, pre mnohých milovníkov jedla patria k správnemu letu a nikto sa neštíti ani dlhšej cesty vrátane nocľahu.

Že spiatočná cesta bude taká dlhá, si Thorsten Probost každopádne neuvedomil, keď súhlasil, že bude variť pre Feldküche. „Vedel som kedy, ale ešte som nevedel kde. Potom som sa dozvedel miesto a pomyslel som si, ó. To je už ďaleko.“ Probost nie je jediný renomovaný kuchár, ktorý podstupuje takúto cestu, aby sa stal súčasťou myšlienky Feldküche. Pred ním ho v predchádzajúcich rokoch predbehli kuchári ako Philipp Inreiter, so skúsenosťami z Noma a aktuálne v Relae v Kodani, Gerhard Krießmann zo serfauského hotela Schalber alebo šéf Taubenkobelu Alain Weissgerber, a ďalší dobrovoľní gastarbeiteri mali Probosta nasledovať v lete 2015: napríklad mladá Vorarlberčanka Milena Broger, nedávno z Japonska vrátená ideálna predstaviteľka filmovej Astrid Lindgrenovej, ktorá pre domácu zverinu zamýšľala dochucovadlo z červeného misa. Alebo Christoph Fink, vlastne kuchár na švédskej ambasáde vo Viedni, ktorý sa pri Feldküche nemôže vyblázniť po divokom a lesnom prvýkrát. Napríklad s borovicovým kôrovým piškótom, s krémom z túžobníka, čerstvým syrom z lipkavca alebo muflóním tatarákom. Alebo na ďalšom mieste tohtoročnej sezóny Feldküche, na jazere Langbathsee, Christian Petz, ktorý „mal najväčšiu radosť zo svojich fermentovaných listov malín“, ako uvádza Matthias Felsner z kolektívu Feldküche. Či si kuchári pripravujú určité časti menu už vo svojej domovskej kuchyni alebo či prichádzajú úplne bez mise en place, nechávajú na nich.

Všetko sa to začalo v Bregenzerwalde na jeseň 2010, keď sa pár priateľov rozhodlo urobiť poriadok s hundraním, že v ich regióne nič nie je. „Klasický rakúsky fenomén,“ hovorí Martin Fetz. „Východisková myšlienka Feldküche teda bola, že vo veľmi mnohých regiónoch existuje veľmi veľa skvelých vecí, nielen jedlo, ale aj ľudia, miesta, kuchári, produkty.“ Nasledujúce leto, 2011, sa začalo úplne v malom ako „klasické stretnutie priateľov“, dodáva Matthias Felsner. Na trojdňovom podujatí pod holým nebom varili v prvý deň tí priatelia, ktorí poskytli inšpiráciu, počas ostatných dvoch dní Jodok Dietrich, ktorý už pracoval u švajčiarskej kuchárskej superhviezdy Andreasa Caminadu. Suroviny pochádzali hlavne z okruhu priateľov. „Jedna priateľka mala bylinkovú záhradu, druhý paradajky alebo šalát a tak ďalej.“ Názov Feldküche bol od začiatku jasný. „Pole (Feld) a kuchyňa (Küche) je poľná kuchyňa (Feldküche),“ hovorí Martin Fetz. Dvojzmyselne myslené nebolo vôbec nič, „nikto z nás totiž nebol v armáde“. Že pri googlení obrázkov „Feldküche“ uvidia hlavne blatisté poľné kuchyne (Gulaschkanonen), si traja zakladatelia kolektívu Feldküche teda neuvedomovali, vojenský termín ani nepoznali.

Z Bregenzerwaldu pochádza nielen myšlienka a zakladatelia, ale aj ďalšia dôležitá surovina pre stoly Feldküche: masívne stoly, pri ktorých sa človek musí čudovať, ako sú transportované z miesta na miesto, boli navrhnuté vorarlberským dizajnérom Robertom Rüfom a pozostávajú z 300 rokov starého dreva z zbúranej stodoly. Brat Martina Fetza, Michael, je tesár a stále naráža na staré drevo, s ktorým sa medzitým vo Vorarlbersku mimochodom obchoduje takmer ako so zlatom, ako hovorí Fetz, „v roku 2010 to ešte nebolo také zlé“.

Príslušné miesto stola hrá vo filozofii Feldküche úplne ústrednú úlohu a pre hostí je bezpochyby hlavným argumentom, prečo si rezervovať miesto. Prvým miestom konania v roku 2011 bolo úplne nenápadné – a o to silnejšie bolo to, čo z toho vzniklo. „Skryté miesto na konci obce Andelsbuch, ktoré si doteraz nikto nevšimol,“ hovorí Martin Fetz. „Vidíte celú obec, ale nikto tam nikdy nestál a nepozeral sa.“ V roku 2012 sa zostalo vo Vorarlbersku, ale na rôznych miestach, v roku 2013 nasledovalo turné krížom-krážom Rakúskom. V každej spolkovej krajine sa malo nájsť neobvyklé miesto, prioritne pod holým nebom. „Vlastne sme v väčšine spolkových krajín nikoho nepoznali,“ rozpráva Matthias Felsner, „tak sme sa pomaly pýtali. Cez ľudí, ktorí poznajú niekoho, kto pozná niekoho, sme narazili na neobvyklé miesta, napríklad starý dvor v Prigglitzi, lúka lemovaná smrekovcami aj so stodolou na náhornej plošine Mieminger Plateau. A len vo Viedni, hovorí Felsner, bola prvá odpoveď od prevádzkovateľov vytipovanej lokality: Čo z toho budeme mať my? Takéto úvahy Eveline a Mario Bachovci, v ktorých záhradníctve sa nakoniec konalo hosťovanie v Donaustadte, v skleníku, samozrejme nemali.

Minulý rok bolo hľadanie lokalít jednoduchšie – Feldküche začala svoju spoluprácu so spolkovými lesmi Österreichische Bundesforste. Tým už roky záleží na tom, aby si vylepšili imidž smerom k mladému a mestskému štýlu, aby vytvorili nový vzťah medzi ľuďmi a lesom. Časopis „Wald“ a lesné pivo, ktoré každoročne varí trumerský majster sládok Axel Kiesby zo surovín iného ihličnatého stromu, sú len dva z takto zameraných projektov. V roku 2014 teda motto Feldküche už znelo Les a zverina, varilo sa z bazy a diviaka, zo sena a srnčieho, zo šípok a kamzíka. A pred jedlom boli prechádzky za divo rastúcimi rastlinami vedené lesníkmi cez les. Tento rok kolektív Feldküche túto myšlienku doviedol do extrému: dvojtýždňovou dielňou Divočiny a lesa v už spomínanej Kruppovej poľovníckej vile pri jazere Hubertussee, akýmsi programom artist-in-residence. Teda sa na jednej strane varilo divoko a zo zveriny. Poľovníci zo spolkových lesov dodali hlavné suroviny, Martin Fetz osobne vyzdvihol bezhlavo visiace srny z chladiacej komory v neďalekej obci Gusswerk a o vzácneho muflóna, ktorý sa však v oblasti Mariazellu dal strieľať, bolo medzi hosťujúcimi kuchármi priam súperenie. Vyhlásené však bolo aj motto „Od kopyta k rohu“ z umeleckého hľadiska: umelci a dizajnéri pracovali na mieste so všetkými možnými časťami zveriny. Christopher Rhomberg napríklad zalial srnčie srdce do osvetliteľnej smrekovej živice, Elke Bauer a Teresa Kettner maľovali na diviačie kože.

Početní fotografi, ktorí sa zdržiavali niekoľko dní v poľovníckej vile, zachytili dianie. Z toho má vzniknúť druhá kniha Feldküche. Tá prvá dokumentuje turné po Rakúsku z roku 2013 – crowdfundigové, autormi dobrovoľníkmi a vo vlastnom vydavateľstve vytvorené dvojzväzkové dielo, ktoré nadácia Stiftung Buchkunst zaradila na 15. miesto najkrajších nemeckých kníh. Tenký zväzok, modrý, obsahuje suroviny: hríby, jelení chrbát, červené víno, údený úhor, aníz, knedľové cesto. Hrubý zväzok, béžový, obsahuje ostatné suroviny: zemná jama, lúka, večerný červánok, vízia, tvrdohlavosť, priateľstvo. Tenký a hrubý zväzok, suroviny a suroviny, nespája len biely obal, ale predovšetkým cesta z východu na západ, deväť zastávok, na ktorých Feldküche v lete 2013 zastavila, od Alberschwende až po Viedeň-Donaustadt.

Sprístupňovať miesta, na ktorých sa inak neje, pozerať sa tam, kam iní nepozerajú, to je princíp Feldküche. Aj v kuchyni. Myšlienku Nose-to-Tail (od nosa po chvost) berú hosťujúci kuchári Feldküche niekedy až do extrému. Niet divu, Feldküche ako nová forma gastronómie je predsa aj akési experimentálne laboratórium. Pre hostí aj pre kuchárky a kuchárov je to všetko každopádne veľké púšťanie sa do neznámeho, takže to človek môže rovno skúsiť aj s extrémnymi surovinami. Philipp Inreiter vlani konfrontoval hostí v dunajských lužných lesoch s kaviárom zo slimákov a rybími hlavami na vycucávanie na konároch, Christoph Fink nechal do polievky z odrezkov z halštatskej marény kĺzať knedličky z rybej pečene, fermentoval horkú lúčnu bylinu kozonohu na kimči, ktoré bolo pre mnohých citlivých príliš extrémne, a chcel pôvodne tento rok robiť zmrzlinu z jelenej krvi ako dezert. Krv sa však nepodarilo zohnať, hoci boli napojené rôzne zdroje, v prvom rade spolkové lesy ako kooperačný partner, ale aj viedenský predajca zveriny a jeden zo Znojma, ktorého zasa poznal český vinár Jiří Šebela, ktorého zasa na Feldküche priviedol kuchár Christoph Fink.

Sieťovanie ľudí je, ako vidno, ďalšia základná surovina Feldküche, popri regióne a prísne regionálnych surovinách. „Serendipity“ (šťastná náhoda) hovorí Matthias Felsner, „náhodné pekné stretnutia pri takom stole, kde je rovnaké nastavenie mysle“. Tu musí sociológ Philipp Haufler, ktorý medzitým rovnako patrí k jadru tímu Feldküche, odporovať. „Ale práve nie vždy je nevyhnutne rovnaké nastavenie mysle u hostí. Práve tento rok to bolo vidieť, keď poľovník zo Štajerska narazí na veľkomestského hipstera a polohippie pár, ktorý príde kvôli myšlienke komúny. To považujem za zaujímavé. Takéto stretnutia potom môžu fungovať alebo aj nie.“ „Večery sú rôzne,“ konštatuje aj Martin Fetz. „Najprv ľudia hovoria o Feldküche, odkiaľ človek prišiel, čo robí. Potom, s prvou fľašou zdieľaného vína, sa prechádza k súkromnému. Občas je to naozaj skvelé sledovať zvonku, čo tam vzniká.“ Najmenší spoločný menovateľ, myslí si Fetz, je určité fascinácia jedlom. „To bolo vždy tak. Hneď na začiatku pri nás sedel primár vedľa remeselníka. Jedlo prechádza všetkými vrstvami.“ Princíp rovnosti platí pri Feldküche aj pri cenách menu, vysvetľuje Martin Fetz. „Bez ohľadu na to, či tam varí Alain Weissgerber alebo Milena Broger, ktorú ešte nikto nepozná – menu stojí vždy rovnako.“

Feldküche bola založená v roku 2010 v Bregenzerwalde Martinom Fetzom, Matthiasom Felsnerom a Christianom Feursteinom. Séria podujatí odvtedy každé leto pozývala milovníkov jedla k dlhým stolom na neobvyklých miestach – na brehoch jazier, na horských pastvinách, v skleníku, na okraji lesa. Varí sa hlavne zo surovín z blízkeho okolia, sčasti divoko zbieraných a lovených, a čoraz častejšie aj špičkovými kuchármi ako Alain Weissgerber, Thorsten Probost, Christian Petz alebo Mochi tím. K menu (65 eur) sa podávajú hlavne naturálne vína a remeselné pivá. Od roku 2014 spolupracuje Feldküche so spolkovými lesmi Österreichische Bundesforste, čo umožňuje ešte intenzívnejšie využívanie domácej divočiny.
feldkueche.squarespace.com

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!