A-La-Carte

Ovocie.Mäso.Inšpekcia (2017/1)

Vďaka nim jedlá vzlietnu a na tanier prinášajú nové farby: ovocie ako machovka, melón alebo černice. Či už v kombinácii s bravčovým lalokom, srnčím srdcom alebo amurkom – patrí budúcnosť kombinácii mäsa alebo rýb s ovocím? Text Anna Burghardt Pomaranč má v poslednom čase zrejme častejšie čkanie. Tak často, ako sa spomína, keď…


Prinášajú pokrmom elán a na tanier nové farby: ovocie ako machovka (physalis), vodný melón alebo černice. Či už v spojení s bravčovou kožou, srnčím srdcom alebo amurom – čaká kombináciu mäsa alebo rýb s ovocím budúcnosť?

Text Anna Burghardt

Pomaranč má v poslednom čase zrejme častejšie čkanie. Tak často, ako sa spomína, keď príde reč na kombináciu mäsa s ovocím … Jedným kuchárom, tým extra skromným, slúži vo francúzskej romanci s kačicou ako ospravedlnenie, že mäso s ovocím predsa nie je až také nové. Inými je však, vo forme klasickej dekorácie diviny, využívaný ako exemplárny protiargument: Áno, radi kombinujeme mäso s ovocím, ale prosím nie à la plátok pomaranča s brusnicou. Zmietaný pomaranč si v každom prípade môže vydýchnuť, už dávno ide aj o iných ovocných protagonistov: keď sa ríbezle zapletú s krvavničkou, keď papaya flirtuje s divým zajacom a pomelo si tyká s knedličkami z teľacej pečene.

Mäso a ovocie – to znamená, že pred sebou máme neprehľadnú zásobu možných kombinácií a nápadov. Aj keď sa dajú nájsť príklady kuchárov so zvláštnym citom pre ovocie, táto téma zďaleka nie je vyčerpaná. Pár letmých návštev u priekopníkov: Najprv u Yannicka Alléno v Paríži. Ten vzbudil rozruch okrem iného svojimi v rúre pečenými polovičkami citrusových plodov; ovocie nie len ako aromatická prísada, ale aj formujúci prvok: rozpolený veľký citrón, dusený v kokosovom oleji v rúre a pritom prudko opečený, sa plní prsiami z holuba a podáva sa s omáčkou z holubej pečene a mini hľuzami zeleru. Podobne postupoval Alléno aj s polovicou grapefruitu – naplnený penou z morských ježkov, s ikrami z morských ježkov podávanými na tanieri vedľa. Tim Raue je ďalší špičkový kuchár s neprehliadnuteľnými ovocnými ambíciami. „Žiadna kombinácia mi nebola cudzia“, povedal raz tento Nemec, ktorý je považovaný za posadnutého juhovýchodoázijskými surovinami. Preslávený je jeho bravčový bôčik Dong Po/Mao s vodným melónom, ktorý Raue vákuuje s melónovým octom od Erwina Gegenbauera. Bravčovú kožu kombinuje s papayou a rybacou omáčkou (v knihe Tim Raue: My Way, vydavateľstvo Callwey). Ďalšie úryvky z nápadov Tima Raua: Šproty toffee s gélom z marakuje. Rulky z kačacieho krku na rebarbore. Srnčie srdce s omáčkou z rasce a figou. Hovädzie plece so šalátom zo sliviek a gélom zo slivkového vína. Aj Švajčiarka Tanja Grandits môže byť uvedená ako inšpirátorka pre mnohých nasledovníkov. Obzvlášť jej sedia exotické plody s dobre definovanou farebnou silou ako mango, marakuja alebo cukrový melón: jahňacinu alebo srnčie so šafranom a mangom obmieňala už viackrát, voňavo-kyslastú marakuju používa Grandits ako na puding z morských plodov, tak aj na homára alebo ovocnú polentu k dusenému jahňaciemu plecu. A rôzne variácie ovocného humusu, napríklad s mangom alebo grapefruitom k srnčiemu chrbtu alebo kačici, sa tiež stali súčasťou jej kuchárskej DNA. V Rakúsku majú okrem iných Philip a Helmut Rachinger z Mühltahlhofu, ako aj Heinz Reitbauer zo Steirerecku, nápadnú slabosť pre kombináciu živočíšnych bielkovín a ovocnej kyslosti. „Veľmi prítomné“, hovorí Reitbauer o podiele ovocia pri svojich mäsitých jedlách. „Pri divine sa to takmer nedá vynechať. Hovädzie je o niečo ťažšie“, hovorí. „A človek nechce mať na tanieri ani veľké kusy ovocia, myslím, nič, čo treba trikrát prežuť. Človek jednoducho chce, aby tam tá kyslosť, ovocnosť rezonovala.“ Hlavnými aktérmi sú naďalej mäso alebo ryby a zelenina, „ovocie je však veľmi dôležité na to, aby jedlo vzlietlo, aby sa predišlo jednorozmernosti.“ V kuchyni Steirerecku sa ovocie rado dusí a suší, „aby získalo niečo ako kožovitú konzistenciu“. Napríklad machovka (physalis), ktorú spája so jeseterom. Rakytník pri šťuke rozohráva svoju jemne trpkú kyslosť, ananásové čerešne – ovocie podobné machovke, ktoré pestuje Michael Bauer – sa predvádzajú s bažantom, dráč s amurom.

Apropo dráč: Ďalšia zastávka v tomto príbehu, v ktorom majú byť pizza Hawaii, prosciutto s melónom a osemdesiatkový steak s kiwi skôr ignorované, je Café Ansari na viedenskej Praterstraße. Jeho šéfka Nana Ansari napísala kuchársku knihu o gruzínskej kuchyni. Je to kniha, ktorá doslova prekypuje mäsitými jedlami s ovocím. Vzájomné pôsobenie s perzskou kuchyňou je neprehliadnuteľné – aj tam hrajú napríklad marhule, granátové jablká a orechy významnú úlohu v mäsitej kuchyni. A je zrejme len trochu prehnané, ak sa o gruzínskej kuchyni paušálne povie: bez ovocia niet mäsa. Tam sa kyslé jablká, nie práve v malom množstve, dávajú do letnej polievky s jahňacinou a fazuľkami. Tam sa bohato sypú zrniečka granátového jablka na kurací šalát s orechovou omáčkou alebo sa používajú na plnenie brucha parmy. Šťava z granátových jabĺk, okorenená mletým koriandrom a cesnakom, sa leje na studené kuracie mäso alebo vyprážané kocky teľacej pečene. Z dráča a kuracích vnútorností vzniká jedlo s názvom Kutschmadschi, zatiaľ čo z dráča a jahňacieho mletého mäsa vznikajú fašírky s názvom Lulakababi. „Všetko musí byť kyslasté“, hovorí Nana Ansari o použití ovocia v gruzínskej kuchyni. „Takmer všetko“, hneď dodáva, „černice kombinujeme s pečenou hydinou, duly plníme jahňacím mletým mäsom. Túto kombináciu už medzitým poznajú aj v Európe, ale my ju máme odjakživa.“ Všadeprítomné v gruzínskej kuchyni nie je len už spomínané granátové jablko – „to sa hodí ku všetkému, aj ku kaprovi alebo pstruhovi“ –, ale aj Tkemali: kyslastá omáčka zo žltých alebo červených sliviek, okrem iného dochutená čerstvým koriandrom vrátane kvetov a kôprom. Nezrelé zelené ringloty s názvom Alutschka sú okrem jahňacieho mäsa druhým hlavným aktérom v tradičnom jarnom dusenom jedle s názvom Tschakapuli, ktoré ako mnohé iné v Gruzínsku doslova prekypuje čerstvými bylinkami ako estragón.

„Kyslosť ringlôt robí jedlo veľmi ľahkým.“ Aj z višní, nezrelého augustového hrozna a drieňov, nazývaných Dirndln, sa v Gruzínsku robia omáčky, ktoré sa podávajú ku kačici alebo do ktorých sa ponárajú dusené kúsky hovädzieho mäsa. „Drieň v Rakúsku, keď som sem pred dvadsiatimi rokmi prišla, poznal málokto.“ Nepostrádateľné pre mnohé omáčky sú vlašské orechy. „Gruzínska kuchyňa je v tom ako delená strava, tieto ovocné omáčky sú predsa vegánske“, hovorí Nana Ansari. „Sú zároveň prílohou k mäsu. Konštrukčne – nie ingredienciami – sú naše omáčky ako indické čatní a mexické salsy.“ Gruzínska gastronomička tým naráža na mexické omáčky ako Mancha-Manteles, ktorá sa skladá okrem iného z ananásu, banánov, hrušiek a mandlí a ktorá sa podáva k bravčovému a kuraciemu mäsu.

Mnohé omáčky sprevádzajúce mäso z mexickej kuchyne sa svojou čistou ovocnou masou podobajú na gruzínske – obe sú teda úplne protikladné k mnohým európskym omáčkam, ktoré pozostávajú z mäsového vývaru alebo výpeku plus masla, smotany na šľahanie alebo kyslej smotany. Guavy napríklad tvoria v Mexiku spoločne s pivom základ omáčky na rebierka, iné recepty, napríklad na králika, rátajú s mangovým alebo slivkovým pyré. Z Mexika, presnejšie z regiónu Guanajuato, by mohla pochádzať aj kombinácia kačice s čerešňami, ktorú Bernadette Wörndl spoznala počas svojho pobytu v Kalifornii. „Tam kvôli klíme doslova plávajú v ovocí!“ Rodáčka zo Salzburgu pracovala okrem iného u Alice Waters v Chez Panisse. Jej dojmy z Kalifornie pretiekli do práce na jej kuchárskej knihe Obst (Ovocie). „Indické kari, africké dusené jedlá, ale predovšetkým kalifornská kuchyňa dokazujú, že sladkosť alebo kyslosť ovocia dokáže zo slaného jedla vytiahnuť úplne zvláštne chute“, píše v úvode. Keď Wörndl v roku 2009 začala v Chez Panisse, kombinácia mäsa a ovocia jej ešte nebola celkom známa, „až na pár klasík ako mostbraten s jablkom“. Kým je dnes pre ňu táto téma úplne normálna, častejšie sa stretáva s úžasom nad svojimi nezvyčajnými receptami, rozpráva: „Čo, vážne, mäso a ovocie?“ Spojenia ako už spomenutá kačica s čerešňami, v Chez Panisse doplnená ešte malinami, jahňacina s hroznom alebo holub s čerešňami sú dnes pre Wörndl úplne normálne. Početné recepty z jej knihy Obst teda obsahujú mäso: kačacie prsia s černicami a mangoldom, králik po dijonsky s čučoriedkami alebo v portskom víne dusené teľacie líčka s egrešmi a kuriatkami. Rebarboru – botanicky síce zelenina, ale v kuchynskom použití nepochybne tradovaná ako ovocie – používa pri jahňacom stehne na mlieku ako ovocno-kyslastú zložku. A aj k rybám uvádza Bernadette Wörndl hneď niekoľko kombinácií mimo bežného citrónového sviežeho impulzu: sladkokyslo marinované egreše sa ukladajú vedľa chrumkavých filetov z makrely, jahodové kocky na filete zo zubáča. Nebolo ľahké nájsť harmóniu medzi rybou a ovocím mimo citrusových plodov, rozpráva Wörndl, a bobuľové ovocie je vo všeobecnosti ťažké. „Tam som veľmi veľa skúšala.“ Pri recepte na zubáča s hroznom, šošovicou a ružičkovým kelom je vraj zásadné hrozno opiecť, pretože vďaka tomu sladkosť nie je taká prítomná. A medzi zubáčom a jahodami to zaiskrilo až vďaka v rúre pečeným červeným paprikám. „Tie sú dobrým vankúšom, sladké, jemné, dymové.“ Zelenina ako mediátor – to je pri mnohých jedlách mäso-ovocie pre bežný deň, ktoré si musia vystačiť s málo ingredienciami, dobrá stratégia, ako sa vyhnúť jednostrannosti a dokonca priveľkému zmätku.

Britský autor Nigel Slater, ktorý okrem iného napísal úžasné knihy Tender/Gemüse (Tender/Zelenina) a Tender/Obst (Tender/Ovocie), má proti zmätku zoči-voči kombináciám mäsa s ovocím veľmi jednoduchý plán: vyhýba sa hlúpym nápadom. V jeho knihe sa síce nachádzajú aj pikantné recepty, píše v úvode svojej knihy o ovocí (a nie je ich veru málo), ale „žiadne hlúpe nápady ako jahodová omáčka k hydine, kvôli ktorým by sa mohla na večeru hnevať celá rodina“. Nechce vraj s horlivosťou preťažovať používanie ovocia v kuchyni, hovorí Nigel Slater, a ak servíruje ovocie s mäsom „alebo, ešte zriedkavejšie, s rybou“, tak preto, že sú ako ingrediencie naozaj dôležité. „Ja jednoducho nemám rád veci ako morský jazyk s banánmi.“ K istej záľube však inklinuje – čo neprekvapuje – a to k jablku, ktoré predsa v mnohých krajinách pestuje tradičný vzťah s mäsom. Slater kombinuje jablká s krvavničkou, s bravčovým bôčikom, s králikom, perličkou, bažantom. A aj špeciálnou viazacou schopnosťou marhúľ sa necháva očariť, odporúča tieto mäsomilné plody k jahňacine, divine, bravčovému. Aj keď sa Nigel Slater vyhýba príliš odvážnym veciam, jeho kniha Tender/Obst je napriek tomu nutnosťou, ak sa zaujímate o mäso s ovocím. Na jednej strane kvôli neuveriteľne jednoduchým receptom – „kačica, figy, Barolo, tymian“ obsahuje zoznam surovín a tým to končí –, na druhej strane kvôli jeho skvele sformulovaným poznámkam o rôznych talentoch rozličného ovocia, ktoré zbiera vo svojej záhrade na severe Londýna.

Londýnsky región – tomu sa v príbehu o mäse a ovocí, samozrejme, všeobecne nedá vyhnúť. Koniec koncov, tu vzniklo slávne „Meat Fruit“ od Hestona Blumenthala: klamlivo skutočne vyzerajúca mandarínka z hydinovej pečeňovej plnky v komplexne vyrobenom obale z mandarínkového želé. Názor pochádza údajne z 15. storočia a pôvodne predpokladal jablko-trompe-l’œil plnené bravčovým mäsom, takzvané „Pome Dorres“, zlaté jablko. A keď už sme v Londýne: ďalšia zastávka pri hľadaní mäsa s ovocím je Piccadilly Circus. Tu v blízkosti, v Nopi, je pri práci niekto, kto na rozdiel od Nigela Slatera nemá žiadne konzervatívne obavy z kontaktu: Yotam Ottolenghi. Jeho, izraelského rodáka, ovplyvnilo predovšetkým stretnutie s Ramaelom Scullym. Scully, narodený v Malajzii ako syn indicko-čínskej matky a malajzijsko-írskeho otca, vyrastal na dovŕšenie všetkej inšpirácie v kultúrnom taviacom kotli Sydney. Kto iný, ak nie tento kuchár, má najlepšiu možnú výbavu na to, aby oral pole mäso alebo ryba s ovocím? V Nopi sú mango a papaya k barbene rovnako normálne ako ananás ku kohútovi. Tu sa jedia kontinentálne jedlá ako homár s hroznom a feniklom, srnčí chrbát s černicami a arašidovou mrveničkou, kuracia pečeň s červeným vínom, slaninou a čerešňami alebo bravčové pliecko s relishom z machovky.

Machovka (physalis) by mali byť všeobecne novým miláčikom v pikantnej kuchyni a človek urobí dobre, ak sa nebude brániť. Len na dekoráciu studených mís v seminárnych hoteloch sú tieto oranžové malé plody v ich papierovom obale príliš vzácne. Machovky sú príkladom toho, kedysi ako exotické považovaného ovocia, ktoré sa medzitým pestuje v Rakúsku a preto má svoje miesto aj v tunajších kuchyniach s výrazným regionálnym vplyvom. Napríklad v hornorakúskom Mühltalhofe, kde sa machovka rodiny Wurm z Ofterdingu dostáva na tanier k riečnym rakom a maslovej tekvici. Helmut Rachinger, ktorý tam varí so synom Philipom, má už roky výraznú záľubu v spojení ryby alebo mäsa s ovocím. Či s tým má niečo spoločné jeho stará mama, ktorá mu vždy, keď bol chorý – „ale už sa uzdravoval“ – varila prírodný rezeň s jablkovým kompótom? Argumentom pre ovocie ako sparingpartnera je v jeho očiach v každom prípade kyslá zložka, ktorú možno cez zeleninu integrovať len ťažko; iný sa týka sacharidov: „Tie pri hlavných jedlách nemáme až tak radi.“ K teľaciemu kolenu „dusenému v pekáči“ sa teda pripájajú kúsky zeleru a dúl. Aby sa ovocie nerozpadlo, ide z rúry skôr ako mäso. „Mäsový výpek sa vďaka ovocnosti dúl stáva oveľa napínavejším, než keby človek použil len zeler.“ Čierne ríbezle (baza čierna) využíva Helmut Rachinger pre sumca, „najprv urobím duseného sumca v marináde z bazy a červeného vína, potom sa ryba opečie, ešte viac stmavne“. Bravčový bôčik, varený metódou sous-vide a grilovaný, sa vylepší sójou, zázvorom a jarnou cibuľkou a kombinuje sa s grilovaným vodným melónom. „Prekvapujúce, ako dobre melónu robí grilovanie!“ Z čučoriedok vzniká v Mühltalhofe lekvár, ktorý sa dostáva na tanier s grilovanými baklažánmi a letným srnčím. „Baklažán do seba nasaje čučoriedky, to sa mi na ňom páči“, hovorí Helmut Rachinger. Toto jedlo je preňho „ako romantické zátišie. Všetko je v jednom ročnom období, preto to nie je ani cudzie, ani zvlášť odvážne“, hovorí skromne. Philip Rachinger, syn, prispieva ďalšími príkladmi ovocia z kuchyne: letné srnčie, srdcové čerešne, šošovica, pistácie. Sivoň s bôbom a krvavými pomarančmi, ktoré sa sušia, aby sa zintenzívnila chuť a stali sa pevnejšími. Krvavnička s ríbezľami alebo s polosušenou pečenou rebarborou, verjusom z červenej repy a oškvarkami. „Pre rebarboru by sa mal takmer spraviť festival“, hovorí Helmut Rachinger, „tá je taká super.“ Proti domnienkam sa ovocie používa „vždy len sezónne“, vysvetľuje Philip Rachinger koncept ovocia v Mühltalhofe. „V zime je pre nás zaujímavejšie pracovať s citrusmi než s nakladaným alebo fermentovaným.“ Množstvom ovocie na tanieri nie je hlavnou prílohou, ale napriek tomu dôležitou súčasťou konceptu taniera. Tento sa v Mühltalhofe často vytvára cez farby, rovnako ako u Tanje Grandits. Švajčiarska kuchárka je napokon známa svojimi monochromatickými jedlami v trávovo zelenej, magente alebo tmavožltej – s pozoruhodne vysokým podielom ovocia.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!