Pohostinnosť v malíčku
Text: Ro Raftl Fotografie: Peter M. Mayr
Ak má ľudová múdrosť pravdu so starým príslovím „láska ide cez žalúdok“, potom musí byť tenisový manažér Ronnie Leitgeb tým najzamilovanejším mužom na tejto planéte: Bettina Steigenberger, jeho nastávajúca, má nakupovanie, varenie, dekorovanie a servírovanie v malíčku rovnako ako matka Zem. Hoci je modernou princeznou, zlatým dievčaťom, ktoré spolu so svojou matkou Anne-Marie Steigenberger a sestrami Christine a Claudiou spravuje medzinárodnú hotelovú sieť. To, čo začal starý otec Albert v roku 1930 v Baden-Badene kúpou hotela „Europäischer Hof“, prekvitá viac ako kedykoľvek predtým: k skupine Steigenberger Group patrí viac ako 80 špičkových hotelov. V roku 1985 bola premenená na akciovú spoločnosť, no väčšinový podiel 99,6 percenta stále drží rodina.
Bettina, kuchárska víla z vášne, drží kuchársky nôž ako čarovný prútik. Sviežo, jemne, pôvabne. Keď krája zeleninu, vyzerá to, akoby to nadizajnoval počítač. Žiadne neohrabané pľuvanie, žiadne uponáhľané stonanie. Má to v malíčku. Od svojich piatich rokov. Vtedy zdedila po sestrách elektrický detský sporák, na ktorom sa dalo naozaj variť. Na ňom rezala mäso, krájala mrkvu, šúpala zemiaky a každú nedeľu prinútila niekoho z rodiny na obed. Pretože v nedeľu bol u Steigenbergerovcov brunch: otec Egon vstal skoro s deťmi, išiel s nimi do kostola, až potom zobudil matku, ktorá si sadla k prestretému stolu, zatiaľ čo otec pripravil jediné jedlo, ktoré bol ochotný variť: praženicu. O šiestej sa večeralo. Bettina vyplnila medzeru snackom z detského sporáka: „Keď som mala dvadsať, odsťahovala som sa do svojho prvého vlastného bytu – a varila som pre priateľov.“
Kurzy? U slávnych šéfkuchárov? „Nikdy. Raz mi priatelia darovali kurz u úplne neznámeho človeka, kde musel každý pripraviť jeden chod. Bolo to veľmi vtipné, ale nič viac.“ Kuchárske tajomstvá odhaľuje sólisticky, všetkými zmyslami. Vychutnáva si jedenie, ale radšej ešte stojí za sporákom. Ako miluje kuchárske knihy, „aby som si ich prezerala, čítala, nechala sa inšpirovať“, ale nie aby varila podľa receptu. Jej otec, ktorý sa nad panvicu sklonil len kvôli praženici, vyzbieral celú knižnicu: „Hľadáš niečo o pečení a nájdeš tri police plné.“
Pečenie je pre hotelovú dedičku špeciálna kapitola: „Sladkosti a dezerty neviem! Preto pri kompletnom jedle vždy potrebujem pomocníka v kuchyni.“ Vo Viedni je to už mnoho rokov jej najlepší platonický priateľ, klenotník Henri Sillam. Hoci je odnedávna trochu žiarlivý. Bettina totiž nadšene vzdychá, že Margareta Leitgeb, jej budúca svokra, pečie najlepšie torty na svete: „Stala som sa ťažko závislou od jej gaštanovej torty. Nedávno mi jednu pribalila. Ronnie, ktorý bol dva dni na služobnej ceste, sa po príchode domov opýtal: Dostanem ešte kúsok? Priateľ môj, snívaj ďalej,“ vyhlásila snúbenica chladne.
Henri Sillam znáša konkurenciu s gráciou. Vždy mu zostane ulička Esslinggasse vo Viedni I. Tam bývala slečna Steigenbergerová pred rokmi. Tam na jednom nudnom víkende dostali nápad spolu variť. Rituál, ktorý sa (doteraz) opakuje raz mesačne: „Potulujeme sa po trhu, kde privoniavame k zelenine a ovociu, rozhodujeme sa, čo dráždi naše žalúdky, vyberáme vína, prestierame stôl.“ Zmysluplná a vtipná dekorácia stola, ladiaca k jedlu a ročnému obdobiu, je pre Bettinu veľmi dôležitá: štedro rozhadzuje po stole gumových medvedíkov, orechy, ovocie, gýčové pískacie bábiky alebo čokoládové dáždniky.
Klenotník spomína: „V Esslinggasse Bettina varila každý týždeň pre hodovanie celej roty bez toho, aby vedela, či niekto zazvoní pri dverách. Vždy však bolo plno a na konci sa vyjedali aj hrnce.“ Zasnenene si olizuje pery, keď pomyslí na jej „Ossobuco“ – „ona tomu samozrejme hovorí hovädzí chvost“ – v každom prípade na tento dusený pokrm s koreňovou zeleninou a červeným vínom. „Jeden deň sa musí dusiť, na druhý deň sa servíruje,“ poučuje nemecká Rakúšanka srdcom, usrkáva ružové šampanské, Billecart-Salmon, ktoré klenotník uznal ako vhodné pitie do kuchyne. Má rada dusené jedlá, napríklad jahňacie plece. Včera servírovala Ronniemu vykostený jahňací chrbát s gaštanovo-červenou omáčkou, ktorý bol tiež veľmi chutný: „Potrieť cesnakom, veľmi krátko opiecť a potom nechať päť minút odpočívať v rúre pri sto stupňoch v alobale. Potom sa šťavy vsiaknu z vonkajšej strany dovnútra, je ružový, ale už nie červený. Solí sa až pri vyberaní!“ A omáčka? „Červenú cibuľu a cesnak zľahka speniť na olivovom oleji, trochu cukru, podliať červeným vínom a pridať gaštany (lúpané z pohára). Nechať raz jemne zovrieť. Na záver, samozrejme, vločky masla!“
Trochu sa sťažuje. Jej lekárka, u ktorej si nechala urobiť prehliadku podľa zásad východoázijskej medicíny, jej kázala: „Nič ostré, len mierne. Žiadne jahňacie, kozie, baranie mäso, žiadne čili, žiadne červené víno!“ 43-ročná žena sa smeje: „Som príliš horúca“. A prisahá, že sa bude krotiť, jahňacinu jedáva už len zriedka a Bordeaux pije len počas veľkých sviatkov.
Sillamova narážka: K jej narodeninám v máji zorganizoval malý výlet s najbližšími priateľmi do Bordeaux. K najslávnejším viniciam sveta, do Pauillacu do Château Mouton-Rothschild a do sesterského vinárstva Lafite-Rothschild. Pútnici s úctou opisujú, že zostúpiť do týchto tmavých pivníc má niečo posvätné, až sakrálne: „Osvetlené len sviečkami a vybavené raritami z niekoľkých storočí.“
Zvláštne, že ľudia hovoria ticho, akoby nechceli vína vyplašiť. Ale v oktogóne v Lafite robia komorné koncerty, pretože akustika tam dolu je skvelá.“ Jasné, Moutony a Lafity ochutnala aj napriek všetkým odporúčaniam čínskej medicíny, priznáva Steigenberger. Hriech, keby to neurobila, a nakoniec mala narodeniny.
Jej svadba s Leitgebom, v júli pri jazere Wörthersee, sa má oslavovať tri dni. Možno očakávať všelijaké prekvapenia. Pretože ona je jednoducho veľmi bohatá žena, aj keď to nikdy nedáva najavo. To by považovala za absolútne vulgárne. O to viac, že sestry Steigenberger boli vychovávané k práci. Áno, už dlhšie býva vo vile vo Währingu. Áno, je hostiteľkou prvej triedy. To nehovorí len jej priateľ Sillam. Ale ona hovorí, že jej oslavy sú súkromné oslavy. Logické, že si zakaždým vymyslí niečo špeciálne: motto, pod ktorým prebieha jedlo, dresscode, hudba. Pretože po jedle, pití a hodinách rozprávania sa vždy tancuje. Bettina je nadšená tanečnica. Čo neznamená, že Henri môže ďalej vynášať zo súkromia.
Aspoň dovoľuje, aby odbočil k španielčine, k ich finke vo vnútrozemí Marbelly. Kde básni o šiestich spálňach, ktoré sú vždy, keď tam je, obsadené. Že prvá zastávka z letiska vedie do supermarketu Corte Inglés, kde sa nákupné vozíky plne naložia. Že denne sa oslavujú dve jedlá: raňajky a večera. Prvý, kto vstane, pripraví raňajky. Väčšinou je to samotná domáca pani. Potom sa hoduje na čerstvo vylisovaných šťavách, káve s mliečnou penou, müsli, nárezových a syrových misách, ako korunka Bettinin avokádovo-paradajkový šalát, marinovaný citrónovou šťavou a olivovým olejom. Jasné, že všetci varia spoločne, ale Bettina je najrýchlejšia, žasne Sillam zakaždým s otvorenými ústami. Ona sa len smeje a pýta sa, čo je na tom, hodiť kura s olivovým olejom, zemiakmi, šalotkou, cherry paradajkami a vetvičkou rozmarínu do rúry? K ľahkým kuchynským debatám, mužom otvárajúcim víno, deťom hľadajúcim šťavu, priateľkám krájajúcim biely chlieb. Polovica stravníkov aj tak zachováva pokoj: sedí na terase a pije. Ležérne. Najjemnejšie sviatočné kúzlo kuchárskej víly.