Hotel, ktorého majiteľom odporučila marketingová agentúra všeobecné tykanie, ktorým potom mladučká čašníčka horlivo oslovuje dôchodkyňu Ärztin. Podnik, ktorého prevádzkovatelia, čerstvo presťahovaní z Berlína do Viedne, sa pred desiatimi rokmi čudovali nad tu všadeprítomným vykáním. Gastronómka, ktorá sa v styku s hosťami vždy vyhýba tykaniu, no so svojimi zamestnancami si samozrejme tyká. Hostinská, ktorá by na „Vážená pani“ nikdy, tak ako mnohí iní, neodpovedala „Ahoj“ a všeobecne pozoruje stratu citu. Už len so zoznamom takto anonymizovaných, rozdielne nastavených postojov v otázke tykania alebo vykania v gastronómii by sa dali popísať strany.
Nemusíte ani chodiť často jesť (alebo piť) von, aby ste zistili: Gastronómia zjavne nepozná v používaní tykania a vykania už žiadne pravidlá; s výnimkou pravidla, že tykanie sa enormne rozšírilo. Často prichádza tak samozrejme, tak nad každú pochybnosť, že sa človek ako zástanca vykania musí pýtať, či je teraz malomeštiacky alebo namyslený, alebo oboje. Vojdete do reštaurácie s „Dobrý deň“ a dostanete odpoveď „Máš rezervované?“, na otázku „Dáš si ešte niečo na pitie?“ kontrujete „Áno, mohli by ste mi, prosím, priniesť vínnu kartu?“ a naďalej vám pokojne tykajú, alebo sa vy adaptívne tykáte s mladým someliérom v hviezdnej reštaurácii a on vám odpovedá priateľsky-dištancovaným profesionálnym vykáním. A la Carte zostavilo náladový obraz o tykaní a vykaní. Podnet: očividný gastronomický zmätok v jazyku.
Majiteľom butikového hotela Gilbert, otvoreného na jar 2022 za viedenskou štvrťou Museumsquartier, sa vec s tykaním zdala spočiatku úplne jasná: „S procesom pozicionovania Gilbert &flora sme začali zhruba pred štyrmi rokmi a s našou marketingovou agentúrou sme boli toho názoru, že chceme čo najviac osobné oslovenie hostí v hoteli aj v reštaurácii“, hovorí Jörg Kleindienst-Giendl (&flora je hotelová reštaurácia pod vedením Parvin Razavi). „Marketingová agentúra nám pritom odporučila zaviesť principiálne tykanie, ale s výnimkami.“ Toto principiálne tykanie sa v prvých týždňoch po otvorení nestretlo len s pochopením, aj keď to majiteľ hotela dnes vníma inak – niektorý hosť sa mohol zoči-voči zhora nariadenému tykaniu pýtať: A čo ak príde na večeru spolkový prezident? Na vehementné odmietnutie tykania zo strany spomínanej pani doktorky vo veku okolo 60 rokov zareagovala mladá čašníčka každopádne slovami: „Ale to je náš koncept!“ (Odpoveď: „Aj koncept môže byť nesprávny.“) Kleindienst-Giendl si myslí, že je, samozrejme, potrebný cit, aby sa nikto necítil dotknutý, a že hostí oslovujú vykáním, ak tí signalizujú, že sa tak cítia lepšie. „V reštaurácii to zatiaľ funguje veľmi dobre. Povedal by som, že sme zhruba na deväťdesiat percent
na ty s našimi hosťami. Spätná väzba od hostí je pozitívna, vďaka tykaniu sa cítia veľmi vítaní.“
„Vo Francúzsku má gastronómia istú hrdosť. Tam je úplnou samozrejmosťou ,Bonjour, Madame‘.“
Stefanie Herkner,
Gasthaus Zur Herknerin
Nad konceptmi, ktoré chcú napríklad nariadiť všeobecné tykanie, môže Stefanie Herkner len krútiť hlavou. Ako kuchárka a hostinská vedie dcéra legendárneho Heinza Herknera Gasthaus Zur Herknerin na Wiedner Hauptstraße v 4. viedenskom obvode, podtitul názvu podniku znie: Kuchyňa s veľkým srdcom. Na jedálnom lístku sú klasiky domácej kuchyne ako fašírovaná pečienka a sarma, preslávená je svojimi špenátovými knedľami. „Keď už to počujem, ,koncept‘! Ja nechcem napríklad presadzovať ani tykanie, ani vykanie paušálne. Musí to byť jednoducho v každom momente v súlade. Veď to robí kvalitu hostinskej alebo čašníka, vedieť, čo je v danej chvíli správne.“ Cit je podľa nej hlavným bodom v mnohých veciach, zamýšľa sa. „Keď sa tento cit stratí, stráca sa aj dobrá gastronómia. Ľudia príliš veľa premýšľajú o konceptoch a svojom ege a o tom, ako má niečo vyzerať na tanieri. Pritom ide predsa tak veľmi o to, urobiť hosťom radosť, urobiť im niečo dobré, ponúknuť im pekný zážitok. Vycítiť, čo na to potrebujú.“ K tomu patrí aj správne, pretože individuálne vhodné oslovenie.
Stefanie Herkner uvádza ako príklad svoju e-mailovú komunikáciu pri rezerváciách: nemá rezervačný systém, na všetky dopyty odpovedá osobne. Správne oslovenie je pritom pre ňu veľká téma, zakaždým nanovo. „Mám akúsi štandardnú odpoveď: ,Ďakujem pekne, stôl je rezervovaný.‘ Ale samozrejme k tomu napíšem ,Vážený pán‘ alebo ,Dobrý deň‘, podľa toho.“ Už na to treba vnútorný cit. „Ak napríklad píše niekto z Nemecka, kde je ,Hallo‘ rozšírenejšie, a jeho mail začína ,Hallo‘, odpovedám rovnako. Ak niekto začína ,Vážená pani Herkner‘, nenapíšem ,Hallo‘.“ Pre Herknerovú samozrejmosť, v mnohých iných podnikoch sa však tento princíp nedodržiava.
„V podniku by som bola sama od seba radšej pri vykaní, ale ak tam sedí dvadsaťročný frajerský typ, radšej mu tykať nebudem.“ Človek si musí vždy dávať pozor na to, ako je sám oslovovaný. „V tomto ohľade sa prispôsobujem hosťom. Je tam zdvorilý odstup, ktorý by sa mal zachovať? Alebo niekto hľadá moju blízkosť, chce sa vymieňať?“ Keď ide jesť ona sama, tak Herknerová, záleží aj na type podniku, či vníma tykanie alebo vykanie ako vhodnejšie. V Steirereck očakáva vykanie, ak je to „more casual“, môže byť aj tykanie „úplne príjemné“. „Najdôležitejšie predsa je, že ľudia robia svoju prácu radi. Nič nepomôže, ak mi čašník vyká, ale je neochotný hlupák.“ Potom radšej šarmantného, angažovaného tykača. Ako dcéra hostinského, ktorá strávila nespočetné hodiny svojho detstva v podniku svojich rodičov, Zum Herkner v 17. obvode, si je vedomá zmeny v zaobchádzaní medzi sebou. „Môj otec bol starej školy, stál v kuchyni s motýlikom a manžetovými gombíkmi. Štandard bol celkovo iný. Dobré spôsoby boli
pre neho všetko.“ Až na zopár výnimiek, „u priateľov alebo veľmi dlhoročných stálych hostí“, existovalo len vykanie. „Tykanie v kuchyni a v hosťovskej miestnosti by bolo pre môjho otca nemysliteľné.“ Vykanie v gastronómii (so svojím tímom si však tyká) znamená pre Stefanie Herkner vzájomný rešpekt, rešpekt pred remeslom varenia. „Vo Francúzsku má gastronómia istú hrdosť. Tam je úplnou samozrejmosťou ,Bonjour, Madame‘, čašníci sú hrdí na to, že sú čašníkmi, od hostí prichádza viac ocenenia. Kvôli tykaniu sa v oboch smeroch stráca dôstojnosť. A odstup vďaka vykániu predsa aj chráni. Ale tvrdohlavé vykanie by bolo rovnako nesprávne.“
„Potrebujem túto profesionalitu vďaka vykániu, dá sa potom komunikovať úplne inak.“
Barbara Eselböck,
Taubenkobel
Odstup vďaka vykániu oceňuje aj Barbara Eselböck, hostiteľka v Taubenkobel v burgenlandskom Schützen am Gebirge. Tykanie pre ňu označuje isté prekračovanie hraníc. „Potrebujem túto profesionalitu vďaka vykániu, dá sa potom komunikovať úplne inak, napríklad odmietnuť veci ako zmenu objednávky v
kuchyni, ktorá nie je možná. S tykaním si ľudia dovoľujú oveľa viac a ako hostiteľ potom človek so sebou bojuje, trúfa si menej zostať verný svojej línii, robí kompromisy, ktoré vlastne nechce robiť.“ Zaujímavé je, že túžba po tykaní s ňou a jej manželom Alainom Weissgerberom, šéfkuchárom, je pri svadbách extrémna. „Svadobné páry si to želajú takmer vždy. Pretože človek predsa pracuje spoločne na projekte, pretože je to potom uvoľnenejšie, myslia si. Ale práve tam potrebujem vykanie.“
Barbara Eselböck často zažíva, že jej hostia, ktorí nie sú v Taubenkobel prvýkrát, ponúkajú tykanie, hlavne keď sa večer predlžuje. „,Teraz k vám chodíme už tak dlho, to už si predsa môžeme tykať, ja som Wolfgang.‘ Ja to síce prijmem, ale nerealizujem to. Povedala som ,ja som Barbara‘, ale naďalej si vykáme. Keď potom hosť povie, ale veď si tykáme, prejdem na oslovenie v množnom čísle. Netykám si.“
Eselböck sa často cíti trápne pri tykaní. Keď ide nakupovať do butiku, rovnako ako keď jej tykajú v Taubenkobel. „Bola tam taká zlomová hranica. Keď bola mama ešte v reštaurácii, bolo tykanie pre mňa normálne (Eveline Eselböck vybudovala reštauráciu v roku 1984 so svojím manželom Walterom, od niekoľkých rokov sú šéfmi dcéra Barbara a Alain Weissgerber, pozn.). Ale keď mi teraz niekto tyká, kto nepatrí k mojim priateľom …“
Ako šéfka hovorí svojim zamestnancom ty, od začiatku, naopak jej vykajú. V kuchyni Taubenkobel je to tiež tak, Alain Weissgerber je „šéf“, ale smie svojmu tímu tykať. Táto, ak chcete, etablovaná nerovnováha slúži v tomto prípade ako hierarchické označenie, analogicky k jednostrannému tykaniu u učiteľov a žiakov na gymnáziách. Ak to situácia vyžaduje, napríklad ak došlo k pochybeniu, používa Barbara Eselböck vykanie v styku so zamestnancami akoby ako dodatočný nástroj na udržanie odstupu: „Keď začnem vykať, hneď vedia, že niečo nie je v poriadku. Vtedy bijú všetky poplachové zvony.“
Všadeprítomné tykanie, aspoň v ambicióznej gastronómii, pripisuje sčasti vplyvu Noma v Kodani – „v angličtine si predsa tykáte automaticky“ –, odkiaľ bolo importované nielen tričko ako obslužný odev, ale okrem toho aj čupnutie si čašníkov vedľa hostí, hlava tesne nad doskou stola. „Toto čupkanie, to nedávam“, hovorí Barbara Eselböck nezameniteľne. „Tak podliezavo. Ešte horšie: ako žena pri mužskom stole.“ A spomína na jedlo spoločne so svojimi rodičmi vo viedenskej reštaurácii s fine-diningom: „Moja matka okamžite povedala: ‚Vstaňte okamžite, veď predsa nemôžete pred nami kľačať!‘“ Eselböck tuší za omniprítomným tykaním okrem toho túžbu gastronómov vytvoriť prostredie na dobrý pocit. „Cíť sa ako doma, toto je tvoja obývačka na dnešný deň, tvoj stôl, tvoje kreslo.“
„Oslovenie ,Ihr‘ (vy) je slabšie ako tykanie, ale viac ako vykanie.“
Sandra Jedliczka,
Mochi
Presne to bol pre zakladateľský tím Mochi na viedenskej Praterstraße, otvorenej začiatkom roka 2012, bod, ako rozpráva Sandra Jedliczka: „Začalo sa to len nami štyrmi“ – okrem nej patria k šéfovskému kvartetu ešte Tobias Müller, Nicole a Eduard Dimantovci – „a my sme chceli bezpodmienečne vytvoriť atmosféru obývačky.“ V pôvodnom Mochi a jeho odnožiach Mochi Ramen Bar, Mochi am Markt, Kikko Ba¯a dvoch o.m.k. zažívate ako hosť často tykanie, ale nie vždy. Od začiatku bola obsluha v Mochi s rovesníkmi takmer vždy na ty, zatiaľ čo v styku so staršími hosťami sa priamemu tykaniu vyhýbalo používaním množného čísla alebo otázkou „Dáte si ešte niečo?“. „Tykanie sme potom nevyslovili, ale chceli sme hosťom vždy dať pocit, že si v Mochi vážime osobnú rovinu. Oslovenie ,Ihr‘ (vy) je slabšie ako tykanie, ale viac ako vykanie.“ Je to v každom prípade otázka citu, komu čo povedať. „Chceme šíriť istú atmosféru, ale dávame si pozor – mnohým je to jednoducho príliš blízko a cítia sa nepríjemne, to je predsa úplne legitímne.“ Niektorí zamestnanci, priznáva Sandra Jedliczka, mali menej citu, tam sa už stalo, že starší hostia tykanie odmietli. „Väčšina to potom aj jasne a zreteľne osloví.“ Novým zamestnancom dávajú najavo, že značka Mochi znamená priateľskosť a familiárnosť, ale že treba vždy konať s citom; tému teda určite načnú, keď sa prijímajú noví ľudia. Jedliczka sama je skôr podráždená, ak jej v mladom podniku vykajú, „potom sa pýtam sama seba, som už taká stará?“ Možno Mochi, tak kopírovaný a napodobňovaný, ako je, situáciu vo Viedni dokonca spoluovplyvnil: Sandra Jedliczka a ostatní traja šéfovia Mochi žili pred svojím presťahovaním do Viedne pred viac ako desaťročím v Berlíne. „Tam sa len tykalo. Spomínam si, boli sme vtedy skôr podráždení, že sa vo Viedni tak veľa vyká.“
„Čo chcú ľudia dosiahnuť týmto IKEA-tykaním?“
Ingrid Schediwy-Fuhrmann,
trénerka bontónu
„Tomuto tykaniu jednoducho nerozumiem“, hovorí naopak Ingrid Schediwy-Fuhrmann, ktorá so „Salónom pre deti“ učí päť- až štrnásťročných hravou formou spôsoby správania. Napríklad, ako sa správne správať v reštaurácii. Kurzy sa konajú okrem iného v Schwarzen Kameel. „Čo chcú ľudia dosiahnuť týmto IKEA-tykaním? Vykanie predsa nie je malomeštiacke, ale zvyk medzi ľuďmi, ktorí sa nepoznajú. Nie je ani antické, ani nič iné.“ Ona je zo starej školy. „Tento priateľský, zdôraznene ležérny prístup mi je nepríjemný. Keď niekomu tykáte, je to vniknutie do osobnej sféry bez toho, aby ste sa opýtali.“ A človek potom môže ísť len veľmi ťažko von. „Raz v živote som sa odvážila povedať, že by som radšej zostala pri vykaní. To, samozrejme, vyznelo úplne zvláštne.“ Schediwy-Fuhrmann vie oceniť, keď sa z vykania pomaly vyvinie tykanie. „Bodo Kirchhoff napísal: ,Tykanie má zmysel len vtedy, ak vznikne z vykania.‘ To považujem za veľmi krásne.“
Eventová manažérka a trénerka bontónu bola pred zhruba tridsiatimi rokmi vyškolená v Do&Co v oblasti cateringu. Vykanie v sektore služieb bolo úplne normálne, všetko ostatné nemysliteľné. „To je predsa hneď úplne iný prístup. Hlavne, keď sa ľudia nepoznajú.“ Vo svojich kurzoch pracuje veľa s hrami na hrdinov. Napríklad ako si sadnúť za stôl v reštaurácii, „a tiež ako nie!“, ako zavolať čašníka, ako si objednať. Aj správne pozdravovanie je téma: jedna hra na hrdinov predpokladá, že deti prídu neskoro. „Potom vždy hovoria Hallo (Ahoj). Učím ich, že to znamená Dobrý deň, že sa treba ospravedlniť, ak ste neskoro, pošlem ich von a ešte raz to celé.“ V jej kurzoch Schediwy-Fuhrmann zaráža, že mnohé deti oslovujú dnes svojich rodičov krstným menom, „ako priateľov, to je asi tá myšlienka za tým“. Ona sa naopak pokúša deťom odovzdať rešpekt pred vekom a celkovo ich senzibilizovať ohľadom prístupu k iným ľuďom. Cez obkľuky to má tiež dočinenia s tykaním a vykaním: Kto sa učí všeobecne rešpektu, ľahšie sa vyhne tomu, aby použil tykanie, ktoré druhá strana vníma ako narúšajúce.
S rýchlym tykaním a chýbajúcim vedomím postoja išli, podľa Schediwy-Fuhrmann, okrem toho ruka v ruke aj neformálne vyjadrenia voči hosťom ako hoppala, oje, dobrý nápad. „Naposledy ma v reštaurácii veľmi milý čašník pozdravil ,Hallöchen!‘ (Ahojky).“ Iný zážitok: „Moja matka mala 80. narodeniny a čašník sa jej opýtal: ,A pre teba ešte pohárik vína?‘ Ale vedľa s bielymi rukavicami krájať chlieb … Oznámila som to zodpovednej osobe, ale potom som si všimla: Je to úplne zbytočné. Tá je tiež taká tykacia priateľka. Jej reakcia: „Joj. Ale prídete zas?“
„U nás si s hosťami netykáme. Nikdy to tak nebolo a ani v budúcnosti to nebude inak.“
Berthold Obauer,
Restaurant Obauer
Ani Berthold Obauer, ročník 1992, nie je práve zástanca rýchleho tykania. „Na chate vo výške vyše 1 000 metrov je to iný príbeh, ale v reštaurácii nevnímam ako príjemné, keď niekto povie ty a Servas (ahoj). Vykanie predsa neznižuje pohostinnosť, naopak, prináša dokonca viac hodnoty.“ Syn Rudiho a Angeliky Obauerovcov sa pred tromi rokmi vrátil z Pekingu a odvtedy je hostiteľom v Restaurant Obauer v salzburskom Werfene. Popri tom si robí MBA v Hospitality na École hôtelière v Lausanne.
„U nás si s hosťami netykáme. Nikdy to tak nebolo a ani v budúcnosti to nebude inak. Pozdravujú sa Dobrý deň a Na zhlianú, a nie Ahoj a Čau. Myslím si, že vykanie je ešte stále forma rešpektu a tiež kultúry. Vykanie predsa neznamená, že s hosťom menej komunikujete.“
Novým zamestnancom komunikujú úplne jasne, že v styku s hosťami sa vyká. Apropo zamestnanci: „Keď som sa vrátil z Ázie, bolo pre mňa zvláštne, keď zamestnanci, ktorí ma poznajú, od kedy mám plienky, musia byť zrazu pri vykaní a hovoriť pán Obauer, len preto, že ocko a Karli s nimi tiež
vykajú“ – Karli sa myslí Karl Obauer, jeho strýko.
Pre Bertholda Obauera tykanie alebo vykanie nemá nič dočinenia s tým, či je človek mladý podnik alebo malomeštiacky. Hostia Obauer by určite ocenili, že sa v reštaurácii udržiava istá forma zdvorilosti a odstupu. „Existuje predsa aj príslovie ,Na ty sa povie skôr asshole ako na vy‘. Na tom je v každom prípade niečo pravdy.“ —