Jedáci mäsa a dokonca aj nejeden gurmán reaguje na rezne a podobné jedlá ako na diaľkové ovládanie. Že to ide aj inak, ukazujú medzinárodné kuchárske veličiny ako Thomas Keller vo French Laundry v Kalifornii so svojimi vegetariánskymi menu. Niche kultúra, ktorou sa rakúska špičková gastronómia najnovšie orientuje.
Text: Claudia Schemerl-Streben Fotografie: Stephanie Golser
Rakúšania skonzumujú 820 459 ton mäsa ročne; spotreba zeleniny sa odhaduje na 901 147 ton.* Na prvý pohľad možno potešujúci výsledok. Skutočný kvantitatívny pomer na tanieri však vyzerá triezvo: hlavnú úlohu totiž podľa potravinovej pyramídy neobsadzuje zelenina, ale iný aktér na tanieri: mäso.
Šesťčlenná spoločnosť sedí v pohodlných červených kreslách okolo veľkého okrúhleho stola s výhľadom na mestský park a sústredene študuje jedálny lístok, ktorý rozdala pôvabná šéfka podniku. Výber medzi jedlami je ťažký: ustrica Gillardeau s cmarom, sklenenými rezancami a klíčkami hrášku? Riečni raci so zemiakovou kašou s paštrnákom a limetkami? Grilovaný hovädzí chrbát z alpského vola s čiernym koreňom a octovou zeleninou? Jeden hosť pri stole rozhodne určí jeden chod pre všetkých: vlažný šalát z artičokov s bylinkami.
Artičokový šalát od Heinza Reitbauera juniora je jedlo, ktoré patrí k stálemu repertoáru v „Steirereck“. Hit, ktorého vynechanie z lístka by sotva akceptoval nejaký hosť. A to aj napriek tomu, že je bezmäsitý. „Opakovane sme ho pridávali do jedál a časom sme ho povýšili na status samostatného jedla.“ Rozsah pôsobenia bol úžasný. Sotva hosť artičoky raz zjedol, pri ďalšej návšteve boli k tomu zaviazaní ďalší pri stole. Ďalšie vegetariánske jedlá – dve až tri kreácie sa zvyčajne nachádzajú ako bezmäsitá alternatíva na Reitbauerovom lístku – však zaznamenávajú len skromné objednávky. „Je jednoducho ťažké upustiť od stravovacích návykov. Jeme tak, ako sme sa to naučili v detstve. To v nás zostáva zakorenené. Napriek tomu sa niečo zmenilo. Ľudia dnes jedia oveľa vedomejšie z ekologických, morálnych a zdravotných dôvodov. Aj ideál krásy sa stal pre ženy hnacím motorom. Nechcem však z toho vyňať mužov. Aj tí sa stali márnomyseľnejšími, čo sa nakoniec odráža aj na stravovaní.“
Reitbauer chce nastúpiť na novú cestu vo svojej kuchynskej línii. Od minulej jesene sa intenzívne zaoberá spolu so svojím kuchárskym tímom tematikou zeleniny. Na jar chce „kompletne prerobiť“ svoj lístok. „Hlavné menu bude veľmi silno zamerané na zeleninu. Nie na 100 percent, ale v dvojtretinovej oblasti.“ Do čisto vegetariánskej línie sa rakúsky špičkový kuchár so záľubou v elaborovanej kuchyni a najvyššej kvalite produktov preto nechce nechať natlačiť. Ale ohlasuje následky, ktoré hosť pocíti: „Budeme variť bez tuku a viac pracovať so zeleninou ako so surovým faktorom a nenecháme to len pri zahusťovaní omáčok zeleninovými šťavami.“ Že by sa to nemuselo páčiť každému z jeho hostí, Reitbauer neuznáva: „Môžeme si to dovoliť, pretože ponúkame aj jedlá A-la-carte. Kto s tým teda nevie vôbec nič začať, má alternatívu.“ Špičkový kuchár chce začať, „len čo lesy, záhrady a polia niečo vydajú.“ Svojich dodávateľov, hustú sieť producentov, si už zverboval: napríklad ambicióznu dámu, ktorá „Steirereck“ dvakrát týždenne zásobuje najkrajšími a najaromatickejšími exemplármi divokých druhov zeleniny, súkromného pestovateľa, ktorý špeciálne pre Reitbauera pestuje púpavu, čulú viedenskú záhradníčku Slow-Food Eveline Bach, biofarmu Adamah, domáceho a dvorného dodávateľa Loackera z trhu Rochusmarkt, Arche Noah a terasu podniku, na ktorej rastie až 50 rôznych byliniek.
Reitbauer chce zvýšiť počet chodov menu prechodom na zameranie na zeleninu, ale nie cenu zaň. A to aj napriek tomu, že námaha „je v každom prípade vyššia“. Odhadol by ju v prípade zeleniny dokonca ako dvojnásobne vyššiu než pri príprave mäsa alebo rýb. „Tieto miesta v kuchyni sú u nás najintenzívnejšie.“ Že človek ako gastronóm môže za to požadovať rovnako veľa, ako za menu s husacou pečeňou, homárom a podobne, je preňho samozrejmosťou. Napokon aj medzinárodní kolegovia ukazujú, že rovnocenný účet vychádza: Thomas Keller servíruje svojim hosťom vo „French Laundry“ v Napa Valley deväťchodové zeleninové degustačné menu, ako aj šéfkuchárske menu za rovnakú cenu, a to za hrdých 250 amerických dolárov. A aj veggie-kuchár Pierre Gagnaire z Paríža a Michel Bras – v gurmánskej scéne je považovaný za najlepšieho zeleninového kuchára sveta – z francúzskej dediny Laguiole ukazujú, že vegetariánska kuchyňa môže mať svoju cenu.
Aj keď „Steirereck“ na rozdiel od niektorej medzinárodnej high-end gastronómie nemá k dispozícii laboratórnu kuchyňu, v high-tech kuchyni v mestskom parku sa v posledných mesiacoch neustále experimentovalo. S jarou sa zadanie implementuje, pretože: „Čas po tom volá.“ Na to myslel pred takmer 30 rokmi aj iný gastronóm: Christian Wrenkh, rakúsky pionier vo veciach vegetariánskej kuchyne. Pred 27 rokmi mal na výber, otvoriť si steakhouse v USA alebo si vo Viedni splniť sen. Na poslednú chvíľu sa rozhodol pre to druhé, ešte v ten istý deň nastúpil do lietadla do Viedne a otvoril v 15. viedenskom okrese prvú vegetariánsku reštauráciu na báze plnohodnotnej výživy. Za svoj odvážny nápad zožal nielen potlesk. Ešte dnes si spomína na muža, ktorému k jeho konceptu napadlo len jedno: „Drzosť, niečo také v robotníckej štvrti.“ Existovali ale aj iné hodnotenia a čoskoro nasledovali ocenenia od rakúskych gurmánskych sprievodcov. V najkratšom čase spravil gastronóm produkty ako pohánka, quinoa a tofu akceptovateľnými a v roku 1987 expandoval s druhou reštauráciou na Bauernmarkt vo Vnútornom meste. Napriek úspešnej štartovacej fáze sa Wrenkh v roku 2002 rozhodol zaradiť do svojho lístka aj mäso a ryby (dve tretiny jeho jedál sa dodnes pripravujú čisto vegetariánsky): „V 80. a 90. rokoch bol ten správny čas na vegetariánsku reštauráciu. Moji hostia boli zložití z mobilnej vrstvy reklamných pracovníkov a kreatívcov. Problém s vegetariánstvom je ale ten, že sa pohybuje vo vlnách. Aj v 20. rokoch existovalo takéto hnutie. V tom čase bola vegetariánska výživa veľkou témou, aj keď z iných motívov. Masovo akceptovateľnou sa bohužiaľ nikdy nestala.“
Wrenkhov optimistický želaný vývoj v začiatočných rokoch bol čoskoro rozptýlený. „Myslel som si, že sa v poľnohospodárstve niečo zmení. Tak, ako sa o tom sníva vo Francúzsku. Myslel som si, že si bude možné vybrať medzi tromi druhmi šľahačky. Medzi druhmi, ktoré sa skutočne odlišujú a nemajú len inú etiketu alebo iného výrobcu.“ Nový vegetariánsky trend môže Wrenkh napriek tomu identifikovať. „Vždy existujú spoločenské vrstvy, ktoré zohrávajú priekopnícku úlohu. V súčasnosti sú to mestské elity, v ktorých sa vyvíja samozrejmý postoj, zaoberať sa viac svojou výživou a výrazne zredukovať svoju spotrebu mäsa.“ Choroby ako BSE v 90. rokoch a pred niekoľkými rokmi mor ošípaných viedli k tomu, že v jeho podniku na viedenskom Bauernmarkte sa objednávajú hlavne vegetariánske jedlá. „Náš hlavný obchod robíme na obed a dá sa povedať, že pracujeme takmer na 100 percent vegetariánsky. Možno preto k nám ľudia chodia a preto, že to jednoducho vieme dobre. Mäso je aj tak inde.“
Nízka hodnota zeleniny v spoločnosti je pre Wrenkha nepochopiteľná: „Keď kúpim lososa za tri eurá, môžem zaň v každom prípade pýtať 10 eur. Keď ale nakúpim brokolicu, potom stojí pravdepodobne 3,50 eura. Mám ale 50-percentný odpad a potrebujem oveľa viac času na prípravu. To si hosť bohužiaľ neváži, rovnako vysoká cena nie je akceptovaná. Musí sa v hodnote u spotrebiteľa bezpodmienečne niečo zmeniť. Som stále toho názoru, že mäso je totálne nadhodnotené a zelenina je oveľa inteligentnejší, komplikovanejší produkt, s ktorým by sa človek mal oveľa viac zaoberať.“ Dokonca aj gastronómia si nerobí obzvlášť veľa starostí o vegetariánsku možnosť. Požívateľné alternatívy k mäsitej kuchyni nájdeme len zriedka alebo vôbec. „Len vynechať mäso jednoducho nefunguje. Vegetariánska kuchyňa je vlastná kuchyňa, s vlastným étosom.“ Nádej vkladá kazateľ, ktorý nechce byť kazateľom, len do špičkovej gastronómie. „Na skutočne vysokej úrovni by sa dala vegetariánska kuchyňa možno aj pre jedákov mäsa atraktívne zinscenovať. Tak, ako to dokáže aj niekoľko kuchýň vo Francúzsku, ktoré si svoju zeleninu pestujú samy a potom za hlavný chod žiadajú 50 eur. Dopyt rastie. Keby si hostia mohli byť istí, že dostanú premyslené vegetariánske jedlo, objednali by si ho tiež.“
Pokusy týmto smerom naštartoval šéfkuchár „Meinl am Graben“ Joachim Gradwohl. Od leta do sezóny hľuzoviek minulého roka špičkový kuchár jedno zo svojich dvoch obedových menu v celom rozsahu prestaval na zeleninu. Akceptácia bola vysoká, koniec koncov si polovica jeho hostí objednala vegetariánske menu. Že Gradwohl tento návrh nerozšíril na večerný lístok, má pravdepodobne ekonomické dôvody. Lebo ktorý hosť chce už oželieť exkluzívne luxusné produkty ako Highlandbeef, jahňacinu z Pyrenejí a Poulet de Bresse, keď si dopraje večer v reštaurácii, ktorá môže čerpať z plna vďaka pripojenému gurmánskemu supermarketu? Opakovanie vegetariánskeho obedového menu považuje za mysliteľné, aj keď by sa mu páčil iný koncept: redukcia podielu mäsa na tanieri na tretinu a zvýšenie zeleniny na dve tretiny, podobne ako prístup Heinza Reitbauera juniora. „Ale to musí podnik žiť a to je dlhý proces“, hovorí Gradwohl realisticky.
Odvážnejšie pristupuje k tematike zeleniny nemecký kuchár Silvio Nickol v reštaurácii „Schlossstern“ vo Veldene. Na jeho lístku sa nachádza rovnako veľa jedál s mäsom alebo rybami ako vegetariánskych. Rovnoprávnosť sa preňho stala už dva roky samozrejmosťou. Koniec koncov sa hostia na to aktívne pýtajú. „Mnohí hostia, ktorí si u mňa objednajú jedlá z mäsa a rýb a potom vrhnú pohľad na vegetariánsku stranu lístka, nájdu popis taký zaujímavý, že sa dajú nahovoriť aj na bezmäsité jedlo. Väčšina je potom taká pozitívne prekvapená, že sa dá z produktov tak veľa získať, že si pri ďalšej návšteve objednajú čisto vegetariánske menu.“ Nickol sa k zelenine približuje prednostne ázijským korením a rozumie si ako málokto v jeho branži, vyťažiť z nich ich vlastnú chuť, bez toho, aby ju skreslil. Napríklad svoju „Harmóniu z avokáda“ šikovne zostavuje vo forme polievky, cannelloni, teriny a tataráka a kombinuje ovocie s arómami ako koriander, listy kaffir-limetky, zázvor, thajská bazalka a čili. „Mám rád ázijskú kuchyňu. Bol som minulý rok v Thajsku a tento rok na Bali a považujem ľahkú kuchyňu, ktorá sa tam oslavuje, za nesmierne zaujímavú. Človek môže veľa zjesť a po pol až jednej hodine nemá pocit plnosti, ale mohol by začať odznova. Verím, že to je budúcnosť. Ťažká kuchyňa je pasé.“
S tou sa už pred rokmi rozlúčil aj Friedrich Gutscher. Rodák z Viedne prevádzkoval 23 rokov v Stuttgarte renomovanú reštauráciu „Delice“, v ktorej varil v predvádzacej kuchyni priamo pred hosťami a prispôsobené ich želaniam. V decembri 2009 opustil sporák reštaurácie, odovzdal kľúč svojmu dlhoročnému someliérovi Evangelosovi Pattasovi a prevzal s dvomi partnermi statok v juhoburgenlandskom Zahlingu, v ktorom chce v máji 2010 otvoriť svoje nové pôsobisko. Zvláštnosť na tom: nebude sa variť ani mäso, ani ryby. Rozhodnutie k tomu urobil Gutscher počas krízy BSE v polovici 80. rokov, kvôli ktorej sa odvtedy úplne zriekol mäsa. „Chcel som od tohto času bezpodmienečne raz aj potiahnuť vegetariánsky koncept, ale v Delice by som nemohol všetko zmeniť. Teraz, keď štartujem nanovo, si to môžem dovoliť.“ Maximálne 24 hostí má miesto v jeho reštaurácii „Speiseatelier“, ktorá s dvomi dizajnérskymi izbami (bez televízneho prijímača a telefónu) ponúka aj možnosť prenocovania. Varí sa na obed na úrovni bistra, večer sa „Speiseatelier“ mení na Fine-Dining reštauráciu: rovnako ako v Stuttgarte varí Gutscher len jedno menu, priamo pred hosťami, na drevom vykurovanom, kachľovom sporáku alebo na indukčných platniach. Cena za päť chodov vrátane Amuse Bouche a preddezertu: 80 eur. Prípadné špeciálne želania nepredstavujú problém. „Nevarím predsa pre stôl číslo 5, ale pre hosťa. Na začiatku každého večera chodím od stola k stolu a preberám poradie menu. Ak by hosť nejaké jedlo nemal rád alebo mal alergiu, zmení sa to. S tým nemám vôbec žiadny problém“, vyjadruje sa Gutscher povznesene nad každým stresom. To bude možno aj vekom. „V 61 rokoch sa žije jednoducho uvoľnenejšie.“ Prísady pre svoje jedlá chce Gutscher odoberať od producentov z regiónu. Kontakty má ešte zo svojich nákupov vína v Burgenlande, ktoré absolvoval posledných 23 rokov osobne. Josef Lentsch patrí rovnako k jeho známym ako Erich Stekovics a Josef Umathum. „Tento kút som vždy prejazdil.“ Ale nadväzujú sa aj nové kontakty. S panónskym šafranom bude kuchára zásobovať Johannes Pinterits z Klingenbachu a hľuzovky nechce Gutscher odoberať ako doteraz z Piemontu, ale z lesov Istrie.
Odvážne by Gutscherove plány nazvali jedni. Iní, ako Reitbauer junior, veria v jeho úspech. S tým súhlasí aj Wrenkh: „Verím, že pre vyššiu gastronómiu existuje už len zelenina, z ktorej môže profitovať. Mäso špičkoví kuchári navarili hore-dole. Teraz nech raz ukážu, čo vedia so zeleninou.“