Pôžitok je sviatosť
Text: Ro Raftl Fotografie: Peter M. Mayr
Chuť mäsa. „Sme všetci dravce. Mám očné zuby ako aj môj pes,“ vyhlásil „Nitsch“ vlani v apríli vo svojej viedenskej nadácii, keď pozval na vernisáž o význame chute vo svojom Gesamtkunstwerk: „Chuť je rafinovaná forma hmatu, hlboké preniknutie do bytia, má veľa spoločného s erosom a sexualitou.“ Aby nechal pocítiť zmyslové vnemy horké, štipľavé, slané, kyslé, sladké, nechal podávať ochutnávky – od klobás, oškvarkov, sekanú, údené mäso, cez skúmavky s octom, špargľu, gulášovú polievku až po koláče a punčové rezy. Zapité Nitschovým vínom. Jednoduché, no prvotriednej kvality – jedlá takpovediac ako „autoportrét“ človeka nakloneného k telesnosti. Ako konzumenta. Pretože veľkňaz svojho umenia priznáva bez rozpoznateľného hanbenia: „Som príliš hlúpy na varenie párkov a vajíčok. Niečo nie je v poriadku. Prasknú mi a vyjde z nich pena.“
Chuť mäsa. „Sme všetci dravce. Mám očné zuby ako aj môj pes,“ vyhlásil „Nitsch“ vlani v apríli vo svojej viedenskej nadácii, keď pozval na vernisáž o význame chute vo svojom Gesamtkunstwerk: „Chuť je rafinovaná forma hmatu, hlboké preniknutie do bytia, má veľa spoločného s erosom a sexualitou.“ Aby nechal pocítiť zmyslové vnemy horké, štipľavé, slané, kyslé, sladké, nechal podávať ochutnávky – od klobás, oškvarkov, sekanú, údené mäso, cez skúmavky s octom, špargľu, gulášovú polievku až po koláče a punčové rezy. Zapité Nitschovým vínom. Jednoduché, no prvotriednej kvality – jedlá takpovediac ako „autoportrét“ človeka nakloneného k telesnosti. Ako konzumenta. Pretože veľkňaz svojho umenia priznáva bez rozpoznateľného hanbenia: „Som príliš hlúpy na varenie párkov a vajíčok. Niečo nie je v poriadku. Prasknú mi a vyjde z nich pena.“
Miešanie farebných polievok. V akčnej kuchyni Hermanna Nitscha na zámku Prinzendorf: červená vo všetkých odtieňoch, od bledej malinovej cez krikľavú karmínovú až po sýtu bordovú a fialkastú černicovú. Studená čierna, žiarivá žltá, krvavo hnedá. Majster akcie sedí ako Budha zdanlivo bez pohybu na stoličke a pozoruje dielo, asistent z Írska mieša v kanistroch s akrylom a olejom, sype farebné pigmenty a spojivá do nádob, dolieva vodou, mieša nadrozmerným mixérom. Miešanie polievok zo zvieracej krvi je v neskorých letných horúčavách tabu.
Na stenách stoja hotové a polohotové obrazy, niektoré s krvavo namočenými košeľami v tvare kríža z Nitschovho Orgien-Mysterien-Theater, skrátene OMT. Podlaha celého frontu na druhom poschodí barokového zámku vo Weinvierteli – „môj Bayreuth“ – je pokrytá papierom. Lepí sa od farieb, je pestrofarebný, tu a tam stoja krvavočervené stopy nôh, rozliate kaluže. Radšej sa obuť do maliarskych papúč a vyhrnúť si nohavice.
Nitsch vstáva, úplne bdelý, a začína besné špliechanie, striekanie, stekanie, roztieranie štruktúr. Navliekol si tenučké biele operačné rukavice, asistenti mu podávajú náčinie: ak nepoužíva jednotlivé prsty alebo celú dlaň, potrebuje kefy, špongie, štetce. Medzitým myšlienkami zablúdi k „krupicovej kaši z chudobných čias“, ktorú mu varila matka. „Hermann, vylíž tanier,“ hovorievala mu niekedy počas vojny po jedle. Vyrastal vo Floridsdorfe, preto presne vie: „Keď vo Viedni vojdete do činžiaku, môžete na chodbe počuť práskať rezne. Aj cez sluch sa dá o jedle veľa dozvedieť.“ Jeho stará matka chovala v záhrade v Hietzingu sliepky, „na vidiek“ chodil hamstrovať, do Prinzendorfu, pretože tam jeho strýko vlastnil vinohrad.
Nitsch sa opäť sústredí na plátno, poznamenáva, že „tento spôsob maľovania je elementárne zmyslový proces, veľmi príbuzný príprave jedál, vykuchávaniu kurčiat a zajacov alebo jemnému miešaniu pyré.“ Že poznal a obdivoval staré hostinské, ktoré varili do 80-tky a každú funkciu dokonale ovládali: „Forma kuchárskej múdrosti. Veď už ako 14-ročné dievčatá stáli pri sporáku.“
Čisté víno. Na prvom poschodí manželka Rita varí kávu a posúva ajurvédske kokosové laddu a cícerové cukrovinky cez mohutný kuchynský stôl. To sú jej vášne, no Nitsch strká indické cukríky do úst, aj keď tam ležia. Hovorí mu „Nitsch“ a rada by ho stravovala striedmejšie. Nefunguje to však u niekoho, kto hovorí o Dionýzovi tak bežne ako iní muži o autách. O gréckom bohovi vína, radosti, hrozna, plodnosti a extázy, ktorého filozof Friedrich Nietzsche tak uctieval. Nitsch hovorí, že sa veľa naučil od Nietzscheho „o totálnej životnej extáze, ktorá je zároveň ničením aj budovaním. Smrť je tiež život.“ Teraz by bolo treba prejsť na široko chápaný pojem náboženstva už medzitým pohodlného anarchistu, ale chceme hovoriť o telesných pôžitkoch. „No,“ hovorí, „vegetariánov si veľmi vážim.“
Rita Nitsch, ktorej nie sú cudzie indické kúry, kozmetika a móda, zdieľa 22 rokov života s mužom, ktorému matka vždy hovorila: „Neber si maliarku, tie nevedia variť.“ Rita je, povedané ležérne, „štvrtý model“ po boku umelca, priniesla barokovú ruinu zámku Prinzendorf k pestovanej nádhere. Zvieraťom oživená tromi psami, tromi mačkami, kozou, mulicou, 20 pávmi, husami, kurčatami, sokolmi, netopiermi. Na zámockom dvore lietajú lastovičky vysoko aj nízko, zatiaľ čo Rita riadi aparát, ktorý zahŕňa orgie, mystériá, symfónie, knihy, články, dve Nitschove múzeá, jedno v Mistelbachu a jedno v Neapole, ako aj nespočetné výstavné cesty – túto jeseň medzi Asolo, Neapolom, Saint-Étienne a Petrohradom.
To všetko a viac o tvorivom porušovaní tabu, raných škandáloch (ktoré Nitsch nechcel robiť), policajnom zaistení, opíjaní sa, hrabaní sa v zvieracích črevách a zmiešaných pocitoch pri akciách si možno prečítať v šikovne zábavnej narodeninovej knihe Freye Martinovej Nitsch a jeho priatelia. Zberateľ a svetoznámy umelecký archivár Francesco Conz ho tam „považuje za rodeného mládenca, pre ktorého sa počíta kreativita jeho práce a prežitie jeho práce: Napriek tomu sú ženy dôležitou súčasťou jeho života a myslím si, že si svoj život bez nich nevie predstaviť.“ Akčný kolega Günter Brus predpokladá, že Nitschova matka Helene stála na vrchole hierarchie. Nielen jemu a jeho manželke Annie sú jej „nádherné oškvarkové knedle, úžasné fašírky, palacinky, gulášové polievky...“ nezabudnuteľné.
Tie má syn rád dodnes, ako polievky každého druhu, šunkové a kapustové fliačky, cisársky trhanec a v Taliansku prirodzene cestoviny. Vždy to pravé. Aj pri víne.
Pôvodne mu strýko stáčal prírodne čisté víno, neskôr Nitsch vydražil strýkov vinohrad v Bullendorfe. Rita a český domovník, ktorý bol pôvodne vinárom, začali vytrhávať burinu, hnojiť trusom vlastných oviec a kôz, bez striekania proti burine. Lisovali sami, bez filtrovania, trikrát stáčali, sírili len sudy počas letných mesiacov. Namáhavé, lebo prirodzene staré kry viniča mali choroby, prirodzene sa vo víne našli bielkoviny, po prvej úrode naplnili práve jeden 360-litrový sud. Trvalo šesť rokov, kým bolo víno také jemné a ľahké a lahodné ako teraz – „pretože sme s vinohradom tak dobre zaobchádzali, boli sme čistí ako v lekárni.“ Raz sa rozhodli striekať bio-prostriedkami, teraz lisujú až 2 000 litrov miešaného vína (Gemischter Satz) – z Veltlínskeho zeleného, Rizlingu vlašského a Rulandského šedého.
Potraviny. Nitschovo víno stojí v dvojlitrovej fľaši na stole v miestnom hostinci (Heuriger) v klenbovej chodbe za nádhernou barokovo-drevenou zámockou bránou. Slovo „padla“ (Feierabend) perlí Nitschovi z pier: „Keď človek pracoval, sadne si a vychutná si jedlo a víno.“ Asistentka Judith so smiechom prezrádza, že najradšej ochutnáva z cudzích tanierov, 72-ročný muž sa pokojne díva na pestovaný zelený trávnik, ktorý je veľký ako futbalové ihrisko a obkolesený kruhom hospodárskych budov, na päť bronzových zvonov, ktoré používa pri šesťdňovej a trojdňovej hre, a spieva chválu na pozitívny prístup k bytiu: „Pôžitok je súčasť radosti, jedlo veľmi dôležité, rovnaké ako umelecký pôžitok a skúsenosti s prírodou.“ Rozpráva o cestách a jedlách príslušnej národnej kuchyne, „tej pravej, nie tej vyšperkovanej, kuchyne kultúrneho zvyku“. Áno, v mladých rokoch ho fascinovala Nouvelle Cuisine, teraz je mu jednoduché, zemité milšie. „V New Yorku, keď dorazím o piatej, idem rovno do Chinatownu do báječného podniku s Dim Sum.“ Teší ho, že vo Viedni je aj pár Dim-Sum reštaurácií, pričom tú za stanicou Westbahnhof považuje za najlepšiu. „V Moskve som v časoch komunizmu okrem hotelovej kuchyne nič nezažil, dúfam, že teraz je to inak.“ V Paríži si spomína na bravčové koleno v tržnici, „nádherná rozkoš“, a na ustrice v „La Coupole“. Tie má rád „veľmi klasicky, s citrónom, bielym chlebom, soleným maslom a suchým bielym vínom“. Hovorí však, že talianske jedlo má najradšej. Cestoviny! Hoci Taliani majú tiež niečo podobné ako Nouvelle Cuisine, tie skúša v „La Trave“, v blízkosti Asolo, kde vlastní dom.
Pohostinnosť. Veľkorysá, zmyslovo-expresívna ako jeho Gesamtkunstwerk, dramaticky ladená ako trojdňová hra. Zažitá pri otvorení Museo Archivio Laboratorio per le Arti Contemporanee Hermann Nitsch v Neapole, tomto chaoticko-anarchistickom meste s pohanskými koreňmi, kde sa krv patróna San Gennaro dvakrát ročne v ampulke skvapalňuje. Sedí. K náboženskému duchu profánneho krvavého umenia v múzeu, za ktoré Nitsch vďačí desaťročiam priateľstva s podnikateľom, galeristom a vydavateľom Giuseppem Morrom. Večer pred otvorením pozval placho-blažený umelec na večeru pod hviezdami na Piazza Dante. Pozvaných bolo 150, prišlo 350: Ale Rita Nitsch mala všetko od stolov a lavičiek až po mozzarellu, pizze a cestoviny skvele pod kontrolou. Jeden čašník, spomína si, sa rozhodol, že si kúpi vinotéku vo Viedni: „Rakúšania toľko pijú.“ Ešte preplnenejšie, ešte viac červeným vínom nasiaknuté to bolo s neapolskými lahôdkami na otváracom happeningu. Vysoko nad historickým centrom, na terasách v olivovom háji, s výhľadom ďaleko cez mesto až k Vezuvu. Strmé cesty bolo treba zdolať aj na tretí deň napoludnie, vo vinohrade Pepeho Morru, kde túžba po jedle a alkohole bola pre niektorých už sprevádzaná bolesťou. Presne tak, ako to má byť po extatickom zmyslovom pôžitku. Pri ktorom ide podľa Nitscha o sviatosť, metabolizmus nevynímajúc.
„Pojem orgia je totiž abstraktum. Extenzívne uspokojenie všetkých zmyslov už na tomto svete, v protiklade k transcendencii kresťanov, ktorí veria, že svoju blaženosť dosiahnu na onom svete,“ filozofuje akcionista pri večeri v zistersdorfovskej reštaurácii „Grüner Baum“: „Dionýzovský kult nie je materialistický.“
Orgie sa neslávia každý deň. Pokojne to prebieha u Angeliky a Georga Kruderovcov, v jednom z Nitschových obľúbených hostincov v oblasti Mistelbachu: Varí sa opatrne a dobre. Bez žartov,“ pradie fúzatý pôžitkár. Tri fľaštičky Rizlingu vlašského – „Herbert Zellinger z Ebenthalu, úplne suchý“ – sú pre šesť ľudí práve akurát. „Dogmatikom pri víne nie som,“ hovorí. „Jedlo a víno sa majú dobre dopĺňať. Biele ma trochu nakopne a ľahko zaspím.“ Má rád kyslú chuť vína, z Veltlínskych zelených, miešaných vín, Brünnerstraßlerov, ktoré rastú v okolí: „Wachauské sú na mňa všetky trochu príliš voňavé, príliš navoňané.“ Štajerské mu chutia, „ak nie sú príliš prehnané. Tí slávni vinári v Štajersku sa správajú už ako hráči golfu.“ Na Ritino zdesenie chce hlavný skladateľ teraz ešte cítiť sladké na jazyku. Objednáva si palacinky.
„Držať diétu? Žiaľ, nie. Ale veľmi by som chcel,“ posmieva sa Nitsch s Goethem: „Ten vždy stál na strane životnej afirmácie a zmyselnosti, ale vždy dodržal mieru. Ja som veľký hriešnik. Na zdravie!“